Vyzerá to ako valec, gága to ako valec, ale je to valček  

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Najprv to  vyzeralo ako valec, ktorý nehľadí doprava ani doľava a ide si svojou nedemokratickou cestou. Tento naratív sa celkom dobre nezmestí do reality aj preto, lebo ho spochybnila sama vládna koalícia. Ukážme si to na horúcom príklade platov lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Pred mesiacom 3. októbra vládna koalícia v skrátenom legislatívnom konaní schválila balík noviel zákonov „v súvislosti s ďalším zlepšovaním stavu verejných financií“. Medzi nimi aj novelu zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ktorou znížila zdravotníkom rast platov.

Jeden príklad za všetky: pred touto konsolidačnou novelou bola základná zložka lekára uzákonená ako “najmenej 1,5-násobok priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa priznáva základná zložka mzdy“.

Konsolidačnou novelou vládna koalícia tento 1,5-násobok znížila na 1,4088-násobok a, samozrejme, primerane aj ostatné základné zložky platu ďalších pracovníkov v zdravotníctve. Zdôvodnené to bolo jednou prostučkou vetou: „V záujme konsolidácie verejných výdavkov Slovenskej republiky sa navrhuje zníženie súčasne platných základných zložiek miezd na 97 % súčasnej hodnoty.“

Lenže lekári združení v Lekárskom odborovom združení si povedali, že na nich sa teda šetriť nebude, a nastala trma-vrma v podobe tradičného a, ako sa ukazuje, účinného podávania výpovedí. Vládni politici frflali, premiér predstieral, že toto nie je jeho téma.

Rýchlo a zbesilo

No a stalo sa niečo, čo by bolo ešte pred pár mesiacmi nevídané. Valec sa zastavil, zaradil spiatočku a už 6. novembra vládna koalícia ďalšou novelou zákona vrátila základné zložky platu zdravotníkov takpovediac do pôvodného stavu – 1,4088-násobok sa vrátil na 1,5-násobok a primerane aj ďalšie znížené koeficienty ostatných zdravotníckych pracovníkov.

Pekne je to vysvetlené v dôvodovej správe: „Navrhovaná právna úprava stabilizuje vzniknutú situáciu, zároveň reflektuje na predmetnú skutočnosť a právnym spôsobom vracia minimálnu výšku základnej zložky mzdy zdravotníckeho pracovníka do stavu pred konsolidáciou verejných zdrojov.“

A ešte presnejšie je tento spätný chod vysvetlený v odseku, v ktorom sa zdôvodňuje, prečo sa to (zasa) musí urobiť v skrátenom legislatívnom konaní: „Vzhľadom na riziko hromadných výpovedí zdravotníckych pracovníkov v ústavných zdravotníckych zariadeniach, čím môže dôjsť ku kolapsu nemocníc, a teda zo strany štátu nebude možné garantovať výkon ústavného práva na ochranu  zdravia (čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 31 Listiny základných práv a slobôd), pretože nedostatok personálneho obsadenia zamedzí plneniu činností vyplývajúcich poskytovateľom zdravotnej starostlivosti zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj vzhľadom na potrebu urýchlenej stabilizácie personálneho zabezpečenia ústavných zdravotníckych zariadení sa navrhuje schváliť zákon v skrátenom legislatívnom konaní.“

Slovom, extrémne rýchla kapitulácia. Vládna koalícia dostala strach z následkov výpovedí lekárov. Niekto sa teraz možno nad tým uškŕňa, ale treba povedať aj to, že strach z následkov je dôležitou výbavou ľudí pri moci. Bez strachu vládnucej triedy z následkov sa môžu stať v spoločnosti naozaj hrozné veci a aj sa mnohokrát stali.

Nátlakovú akciu Lekárskeho odborového združenia môžeme teda brať aj ako test citlivosti vládnej koalície na podnety zvonka. Keďže treba zachádzať do krajností, nie je to veľká citlivosť, to vieme, ale nejaká predsa len je. Z toho sa natíska záver, že ak bude demokratická verejnosť pevná vo svojich postoch, akcieschopná a solidárna, Slovensko má dobré predpoklady zostať liberálnou demokraciou. To by mohla byť pred 35. výročím 17. novembra 1989 dobrá správa.

Spomienky na centrálne plánovanie žijú

Fenomén platov zdravotníkov okrem testovania vládnych koalícií na citlivosť vonkajších podnetov má, pravda, ešte ďalší rozmer a ten už optimistický nie je. To, že platy treba riešiť v zákone, sa objavilo v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti až v roku 2011 za vlády Ivety Radičovej. Hoci to bolo oproti dnešku v oveľa diétnejšej podobe, bolo to tam.

A to bol začiatok toho, kde sme dnes: o platoch zdravotníkov rozhoduje centrálna moc v štáte a nie jednotliví poskytovatelia zdravotnej starostlivosti podľa trhových podmienok v danom mieste a čase a podľa svojich ekonomických možností a preferencií. Isteže, keď v štáte chýbajú tisíce lekárov a zdravotných sestier, ich cena na trhu práce prudko rastie a musí sa to nakoniec dostať aj do ich platov. Otázka je, akým spôsobom.

Ten súčasný slovenský je nepružný, nemotivačný, ekonomicky i politicky nákladný a pre niektoré zdravotnícke zariadenia neudržateľný. Na druhej strane, aby sme len nekritizovali, chráni námezdných zdravotníkov pred oligopolom – zoligarchizovaného štátu a dvoch silných súkromných hráčov, ktorí ovládajú trh.

Groteskná podoba platovej anabázy

V roku 2022 po tvrdých hádkach, výpovediach a obviňovaní z vydierania premiér Eduard Heger, minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský a šéf lekárskych odborov Peter Visolajský podpísali nezvyčajne detailné Memorandum o zlepšení systému zdravotníctva.

Hoci zvyšovanie platov je v ňom cudne až siedmym bodom z trinástich, práve ony boli kameňom sváru tak, ako je to aj pri aktuálnej konsolidácii. Memorandum šlo tak ďaleko, do hĺbky a do šírky, že lekárski odborári vtedajšej vládnej koalícii priamo nadiktovali paragrafové znenia ustanovení, ako majú mzdy zdravotníckych pracovníkov vyzerať, ako sa majú dostať do zákona o poskytovateľoch. A pod tlakom dôsledkov, ktoré by vyvolali výpovede, to vtedajšia vládna koalícia svorne s vtedajšou opozíciou aj schválili.

Hoci má memorandum o reforme aj dobré miesta, ako je napríklad dokončenie projektu DRG, len sa ním ešte viac zabetónovalo centrálne a direktívne určovanie platov. Tie, ako vidíme, sú absolútne nepružné smerom nadol, lebo výpovede…

Ako na konflikt medzi vládou a lekárskymi odbormi zareagoval vtedy opozičný Smer? Na tlačovej konferencii v polovici novembra Robert Fico povedal: „My sme spracovali požiadavky odborárov do uznesenia, kde žiadame konkrétnych ministrov, aby na tieto požiadavky v nejakých termínoch reagovali. Ale čo najmä žiadame, je, aby Národná rada Slovenskej republiky schválila uznesenie, ktorým uložíme vláde Slovenskej republiky, ktorá zodpovedá parlamentu, aby sa vláda dohodla s lekármi, aby našli vhodné kompromisné riešenie, aby podpísali memorandum, ktoré by viedlo k tomu, že prvého decembra 2022 lekári normálne prídu do práce a bude sa pokračovať v poskytovaní zdravotnej starostlivosti.“

O pár dní neskôr Smer vydal tlačovú správu s týmto názvom: Vláda musí rešpektovať rozhodnutia parlamentu a urýchlene ukončiť krízu v zdravotníctve dohodou s lekárskymi odbormi! Dočítame sa v nej toto: „Politická strana SMER – slovenská sociálna demokracia žiada vedenie Národnej rady Slovenskej republiky, aby predsedovi vlády SR E. Hegerovi dôrazne pripomenulo uznesenie Národnej rady SR z 15. novembra 2022 k riešeniu krízovej situácie v zdravotníctve. V tomto uznesení predloženom poslancami NR SR za SMER – slovenská sociálna demokracia Národná rada Slovenskej republiky, okrem iných povinností uložených členom vlády, žiada vládu SR, aby pristúpila k podpísaniu memoranda s lekármi a ukončila pretrvávajúcu krízu.“

Smer bol teda všetkými desiatimi za to, aby vláda s lekárskymi odbormi podpísala koncom roka 2022 memorandum. Teda to memorandum, ktoré stojí na začiatku oného 1,5-násobku a ktorý sa dnešnej vládnej koalícii nepodarilo znížiť na akože konsolidačný 1,4088-násobok. A, mimochodom, vtedy, keď nemal vládnu zodpovednosť, to bola Ficova téma. A aká!