Daniel Vražda
Čerstvý sedemdesiatnik Martin Krajčovič sa narodil v októbri roku 1954 v Bratislave. Vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor filmová a televízna dramaturgia a scenáristika.
Po skončení školy mal ísť pracovať do Československej televízie, ale pre kádrový profil jeho otca ho neprijali. Presťahoval sa do Banskej Bystrice, zamestnal sa v Parku kultúry a oddychu ako vedúci programového oddelenia a od roku 1985 bol dramaturgom v dome kultúry.
Nebol členom komunistickej strany a verejne odmietol podpísať antichartu. Po revolúcii bol predsedom banskobystrického krajského koordinačného centra Verejnosti proti násiliu a v roku 1990 sa stal na dva roky poslancom Slovenskej národnej rady. Písal pre regionálny denník Smer Dnes a potom niekoľko rokov podnikal. Odtiaľ sa presunul do Stredoslovenského osvetového strediska.
S Marošom Krajčovičom som sa spoznal počas revolúcie ako študent, nejaký kus cesty sme prešli spolu v novinách, tykáme si, takže v tom budem pokračovať aj v rozhovore.
Začnime od konca. 17. novembra sa postavíš na tribúnu v Banskej Bystrici a budeš chcieť niečo povedať ľuďom 35 rokov od revolúcie. Mnohí z nich sa v tom čase narodili; čo to bude?
Pôvodne som nemal v úmysle nikde vystupovať, ale oslovili ma organizátori z občianskeho združenia Nie v našom meste. Kdesi som rozprával, ako som zažil ešte v decembri 1988 demonštráciu za prepustenie Václava Havla na Staromestskom námestí v Prahe a v januári 1989 ďalšiu, ktorou si ľudia pripomínali výročie upálenia sa Jána Palacha. Pýtali sa ma, či by som mohol niečo o tom povedať z pódia.
Prečo si vtedy bol v Prahe?
Ako dramaturg domu kultúry som chodieval do Prahy pravidelne, každého pol roka, na takzvané burzy programov robiť zmluvy do kultúrneho strediska a Pragokoncertu. 10. decembra 1988 som išiel po námestí a pred výborom komunistickej strany bola demonštrácia. Bolo tam asi tritisíc demonštrantov a všetci disidenti a kričali „pusťte Havla domů, pusťte bratry domů“. Z neďalekých vianočných trhov sa snažili prejavy prehlušiť nejakou Maláskovou hudbou. Uniformovaní policajti to nechali asi pol hodinu a potom sa rozliezli pomedzi ľudí a začali kontrolovať občianske preukazy. Niekoľko ľudí hodili do oranžových policajných antonov a demonštranti sa v pokoji rozišli.
Ďalšia burza a demonštrácia bola v januári počas palachiády. Pod bránami však už boli rady zásahových jednotiek v bielych prilbách. Upozornili nás z megafónu, že je to zakázané zhromaždenie a bude použitá sila. Zazneli píšťalky, biele prilby sa z rôznych strán pohli smerom k davu a bili to pod sochou Václava hlava-nehlava. Pamätám si, že nejaká elegantná stará dáma kričala nadávky na komunistov, keď k nej pristúpil mladý muž v civile a udrel ju päsťou do tváre. Pani spadla na zem, rozbila si hlavu na obrubníku a on po nej ešte poskákal. Potom začali policajti biť aj nás.
Keď ste videli, že ten mladý muž brutálne zaútočil na starú paniu, postavili ste sa na jej obranu?
Nie. Chcel som, ale kolega ma stiahol naspäť, a potom už tam bol chaos.
Vráťme sa ešte k pôvodnej otázke. Čo chceš povedať ľuďom 17. novembra?
Poviem genézu vzniku revolučných nálad v spoločnosti pred rokom 1989, ale najmä to, že hoci sme si mali uctiť 35. výročie Nežnej revolúcie, musíme znovu bojovať. Na Slovensku sú ľudia, ktorí nám pred očami kradnú demokraciu a štát, dokonca aj to, o čom Robert Fico povedal, že si vôbec nevšimol. Úprimne, nepredpokladal som, že sa v roku 2024 vrátime o 35 rokov naspäť.
Kde ťa zastihol november 1989 a čo si v tom čase robil?
Pripravoval som sa akurát na cestu do Prahy. Ešte predtým mi jeden známy študent z Bratislavy oznámil, že 16. novembra bude demonštrácia pred Grasalkovičovým palácom. V televízii som sledoval, ako komunistický ideológ Gejza Šlapka znevažoval študentov. O deň neskôr Praha demonštrovala, pobehovali tam študenti s československými zástavami. Pobehal som po vysokých školách, pozbieral som informácie a materiály, aby som ich priniesol do Banskej Bystrice. V Prahe už vtedy demonštrovalo možno 100-tisíc ľudí a spomínam si, že tam sa prvý raz ozvalo štrnganie kľúčmi. Najprv jeden, potom desiati a nakoniec štrngalo celé námestie. V Prahe som prvý raz počul, že sa k protestom pridávajú ďalšie mestá, a povedali, že aj Banská Bystrica.
Vrátil si sa s informáciami do Banskej Bystrice. Aké boli nálady v práci?
Chcel som, aby vedenie s nami diskutovalo. V tom čase tomu všetci hovorili dialóg. Nejaký čas to trvalo, ale päť dní po zásahu polície proti študentom sa mi podarilo získať 12 podpisov z asi stovky zamestnancov domu kultúry pod deklaráciu, že podporujeme požiadavky študentov a podporujeme ich. Potom ma poverili, aby som to prečítal na proteste na námestí. Vy ste to tam organizovali, ale nepoznal som nikoho. Postavili ste ma na smetiak, snežilo, nevedel som to dobre čítať, ale pred dvomi tisíckami ľudí som povedal, že sa dvanásti zamestnanci pridávame. Z davu sa ozvalo: „Konečne kultúra v Bystrici!“
Zažil si atmosféru v Prahe a potom v Banskej Bystrici. Čo ti napadlo ako prvé?
Praha bola vždy pred celým Československom. Najmä som cítil, že treba podporiť študentov, hercov a pokúsiť sa urobiť niečo také, čo sa vtedy v Prahe už dialo.
Vedel si si po skúsenostiach z Prahy a po svojom prvom vystúpení zo smetného koša predstaviť, že raz – konkrétne počas generálneho štrajku – bude banskobystrické námestie aj s priľahlými ulicami plné ľudí?
Nevedel. Cítil som len to, že sa musíme zapojiť a veci zmeniť od základu. Možno aj kvôli osudu môjho otca, ktorý bol v roku 1968 dekanom agrofakulty na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a za nesúhlas s okupáciou Československa armádami Varšavskej zmluvy ho vyhodili zo strany a prenasledovali.
Myslel si si v prvých dňoch revolúcie, že komunistický režim padne alebo že dôjde len k nejakým kozmetickým úpravám na spôsob uvoľnenia v roku 1968?
Začínal som to cítiť a bol som odhodlaný tomu pomáhať. Bol som v Prahe, vtedy sme sa streli aj s prepusteným Jánom Čarnogurským a Miroslavom Kusým a v Občianskom fóre sa začalo hovoriť o generálnom štrajku, ktorý bol potom desať dní po revolúcii, 27. novembra. Štefan Kováč mi po jednej z demonštrácií povedal, že načo referendum – tu majú komunisti plebiscit k svojmu odchodu. Bol som presvedčený, že sa to podarí.
Dva roky si bol šéfom krajského koordinačného centra VPN (najprv Občianskeho fóra), ktoré rozhodovalo v tom čase o mnohých zásadných veciach. Ako sa kreovalo? Niekto prišiel a povedal, že tam chce byť, alebo sa demokraticky volilo, hlasovalo?
Úzka skupina ľudí sme sa stretávali u mňa v kancelárii. Tie procesy sa nedajú hodnotiť dnešnými očami. Napríklad Jano Katreniak bol prirodzeným vodcom, tak ním zostal, ja som manažoval rôzne aktivity. Boli revolučné časy, nevolili sme. Možno bola chyba, že tam v začiatkoch chodilo veľmi veľa ľudí, ale nepoznali sme sa. Niekto tam niečo zaujímavé prezentoval, tak sa povedalo, možno ty by si bol dobrý…
Objavili sa aj nacionalisti, ktorí chceli rehabilitovať Hlinku a Tisa. Ani sme netušili, ako sme boli infiltrovaní, vrátane eštebákmi a rôznymi špekulantmi, ktorí sa chceli len nabaliť. Bolo to ťažké, spoločenstvo sa muselo samo očisťovať za pochodu. Jeden z kapitánov Štátnej bezpečnosti, ktorý sa dostal medzi nás, mi raz povedal, aby som sa nebál. Že oni sú takí vycvičení, že sú schopní sa zaktivizovať aj po desiatkach rokov. Spomenul som si na to nedávno, pretože sa mi zdá, akoby sa to teraz dialo.
Cítili ste rozdiel medzi vnímaním revolúcie v Bratislave a v Prahe oproti strednému Slovensku alebo Banskej Bystrici?
V náladách ľudí nie, ale neskôr sa prejavilo, že v Prahe sú informovanejší než v Bratislave a v Bratislave než my v Banskej Bystrici. Mali preto väčší ťah na bránu.
Rozhodovali ste aj vy o niečom?
Určite.
Mali ste vplyv aj na celoštátnu politiku aspoň personálne?
Mali. Odtiaľto išli viacerí do Slovenskej národnej rady aj do Federálneho zhromaždenia. Andrej Sámel sa stal námestníkom federálneho ministra vnútra.
Pamätám si na generála Andreja Sámela, poznal som sa s ním osobne. Ako prišli k jeho menu? Medzi ľuďmi kolujú rôzne historky o obsadzovaní dôležitých postov typu „niekoho dôveryhodného treba, choď ty“… Ako to bolo?
V prípade Andreja Sámela to tak určite nebolo, ale na miestnej úrovni boli ľudia, ktorí sa prihlásili, že ak nemá kto robiť napríklad predsedu MNV, tak oni to zoberú.
S generálom Sámelom a postom námestníka ministra vnútra to bolo ako?
Andrej Sámel bol človekom pražskej jari. Niektorí ho poznali, ostatní sa dozvedeli. Raz sme išli do Prahy niečo riešiť a Andrej sa opýtal, či by sme ho odviezli. Hovoril, že si tam potrebuje niečo vybaviť. Poskytol nám tam aj ubytovanie neďaleko Václavského námestia. Išli sme domov a čakali sme ho, lebo nebol s nami. Zazvonil telefón a oznámil nám, aby sme mu zobrali klobúčik, lebo sa stal federálnym námestníkom ministra vnútra. Zostal tam a my sme išli domov. Nebolo to vtedy nič neobvyklé. Jeden pán nám raz oznámil, že je poslancom Federálneho zhromaždenia, a my sme o tom nič nevedeli.
Do Banskej Bystrice prišiel aj prezident Václav Havel. Možno to teraz vyzerá už tak obvykle, pretože prezidenti sa objavujú aj na „vidieku“ pomerne často, ale krátko po revolúcii to bola udalosť. Ako sa ti podarilo dostať Havla do Banskej Bystrice?
Hľadal som aj našu fotografiu, ako sme ho spolu vítali, ale nenašiel som ju, niekde sa stratila. Herec Ivan Palúch bol medzi nami a osobne sa s Havlom poznal. Keď Ivan začínal svoju veľkú kariéru, hral v Divadle na zábradlí a Václav Havel bol dramaturg. Hovoril, že k Vaškovi sa dostaneme, tak sme napísali s pomocou profesora Zárubu pozvanie. Aj sme sa mali s Havlom stretnúť, ale niečo mu do toho prišlo, tak nás prijal jeho kancelár. O dva týždne nám oznámil, že príde. Všetko bolo rýchle, rozprávali sme sa len chvíľu.
Pri spomienkach na revolúciu sa spomínajú lídri, ale nemáš pocit, že sa trochu nespravodlivo nehovorí o tisícoch ľudí, ktorí v tom čase podstupovali minimálne rovnaké riziko? O tých, ktorí v uliciach roznášali letáky, lepili ich po stenách, za čo ich zatýkali, alebo o tých, ktorí chodili po fabrikách a presviedčali robotníkov, aby sa pripojili k revolúcii, generálnemu štrajku…
Neviem, či je to spravodlivé alebo nespravodlivé, ale taký je svet. Tak to chodí, že vždy je niekto navrchu a vymýšľa stratégie a robotníci mora pracujú na myšlienke, ktorej uverili bez nároku na uznanie a slávu. Sú významní a bolo ich mnoho.
Myslíš si, že november 1989 ešte niekoho zaujíma?
Neviem; nás, čo sme boli pri tom, určite a možno ešte historikov, ale nemám pocit, že by ľudí zaujímal. Často som sa stretával s názorom, že sme to pokazili, a hovoria to ľudia, ktorí boli vtedy ticho a dnes zarábajú milióny.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
