Biela vrana Milan Olekšák: V ochrane prírody prebiehajú najdramatickejšie zmeny od roku 1989 a je to len začiatok

Ochranár Milan Olekšák je jedným z laureátov 17. ročníka ocenenia Biela vrana. Bývalý riaditeľ Správy Národného parku Slovenský kras ho získal za to, že dôsledne a principiálne bránil verejnú inštitúciu a zostal verný odbornosti aj princípom ochrany prírody v čase, keď prebiehajú politické útoky na verejné inštitúcie.

Milan Olekšák úspešne previedol Slovenský kras procesom zonácie. Keď ho ministerstvo vyzvalo, aby prepustil šesť ľudí, odmietol. Ministrovi životného prostredia Tomášovi Tarabovi (nom. SNS) odkázal, aby začal šetriť zredukovaním počtu štátnych tajomníkov z troch na jedného. Následne ho odvolali.

„Po ukončení misie súčasného vedenia ministerstva životného prostredia budeme vedieť vyhodnotiť tri veci: o koľko sa zmenšia chránené územia na Slovensku, koľko územia v nich sa zastavia a koľko zabijeme chránených druhov živočíchov,“ hovorí.

Ako vnímate ocenenie, ktoré ste dostali?

Bol som veľmi prekvapený, no zároveň aj potešený, lebo táto cena sa udeľuje pri príležitosti 17. novembra, ku ktorému mám veľmi pozitívny vzťah. Prežil som ho ako študent na námestiach v Prešove. Zaujal ma aj názov ocenenia. Desaťročia sa venujem ornitológii a biela vrana je niečo, čo je vo voľnej prírode pre ornitológa nedosiahnuteľné.

Biela vrana naozaj existuje? Je to albín?

Áno, videl som fotky albína vrany, takže určite existuje, ale zatiaľ sa mi ju nepodarilo vidieť.

Čo hovoríte na aktuálnu situáciu v ochrane prírody na Slovensku?

Prebiehajú asi najdramatickejšie zmeny v ochrane prírody od roku 1989. Ako občan vnímam, že ministerstvo životného prostredia, ktoré by malo chrániť verejný záujem, robí všetko pre to, aby sa verejnosť nedostávala k informáciám o životnom prostredí.

Po personálnych čistkách nasleduje druhá fáza – úprava legislatívy o ochrane prírody, ktorá smeruje k tomu, že sa občanom okrem práva na informácie upiera aj právo vstupovať do konaní týkajúcich sa ochrany prírody. A mám obavy, že je to len začiatok.

Čo môže nasledovať?

Podľa mňa tu je snaha realizovať na chránených územiach a vôbec na území Slovenska podnikateľské zámery a uľahčiť ich. Po ukončení misie súčasného vedenia ministerstva životného prostredia budeme vedieť vyhodnotiť tri veci: o koľko sa zmenšia chránené územia na Slovensku, koľko územia v nich sa zastavia a koľko zabijeme chránených druhov živočíchov.

Ako najhoršiu vec vnímam práve to zastavanie. A myslím si, že všetky legislatívne zmeny, ktoré sa dejú, smerujú k tomu, aby sa zrealizovala výstavba infraštruktúry na chránených územiach.

Štátnu ochranu prírody už doteraz sčasti suplovali mimovládky. Od januára nebudú môcť efektívne vstupovať do konaní na okresných úradoch a ministerstvách, nemôžu sa zúčastniť ani zisťovacieho konania pri EIA. Ostanú im vôbec nejaké možnosti, ako chrániť prírodu?

Mám dojem, že je tu snaha úplne vytlačiť mimovládny sektor z podielu na rozhodovaní o ochrane prírody. Vidieť to aj na tom, že ministerstvo životného prostredia nepodporuje spolufinancovanie projektov prospešných pre ochranu prírody, ktoré robí tretí sektor. Je niekoľko príkladov. Mám obavy, že priestor pre mimovládny sektor bude veľmi oklieštený. Ten bude musieť zháňať iné zdroje na realizáciu verejného záujmu v ochrane prírody.

Chráni štátna ochrana prírody ešte prírodu?

Po personálnych zmenách sa štátnych ochranárov dotknú aj tie legislatívne. Robia sa poslaneckými návrhmi, neprebieha k nim žiadna odborná diskusia. Príkladom systematického oslabovania sektora štátnej ochrany prírody je novela, ktorá oklieštila stráž prírody.

Zúžiť činnosť strážcov len na ich vlastné pozemky je jednoznačne snaha oslabiť kontrolu na chránených územiach. Kto potom zistí porušovanie zákona o ochrane prírody a krajiny, keďže verejnosť v nich má väčšinou obmedzený pohyb? Vytvára sa tak priestor na nelegálne aktivity na chránených územiach.

Absolútne nehorázna vec je oklieštenie, ktoré sa týka odborných stanovísk od organizácií na ochranu prírody, v duchu, že ak neustriehnu nejakú lehotu, bude sa to považovať za súhlas. To považujem za mimoriadne nebezpečnú vec, lebo vieme, že sa systematicky personálne oslabuje ochrana prírody.

Aktuálne je v procese návrh na prepúšťanie zamestnancov z národných parkov a ďalších organizácií ochrany prírody. Napríklad na území Národného parku Slovenský kras už zrušili miesta zoológov. Je tam jeden, ak bude práceneschopný alebo pôjde na dovolenku, nebude mať kto pripraviť odborné stanovisko pre orgány ochrany prírody a bude sa to považovať za súhlas so zámerom. Za posledné desaťročia sa o tom diskutovalo viackrát, ale nikto sa neodvážil zrealizovať to.

Príroda je dynamický systém, chránené druhy a biotopy treba systematicky sledovať, monitorovať a pri vypracovaní akéhokoľvek odborného stanoviska je terénna obhliadka základ. Musíte mať priestor a čas pripraviť odborné stanovisko vo vhodnom období. Žijeme v miernom pásme, kde máme štyri ročné obdobia, mnohé druhy vieme zmonitorovať len počas určitej časti roka. Stiahnuť rozhodovanie na krátky časový úsek, povedzme 10 alebo 14 dní, je absolútny nezmysel.

Nemala by správa chráneného územia dlhodobo vedieť, čo na tom území žije, a to aj v iných ročných obdobiach, než vypracúva stanovisko?

Áno, zber údajov prebieha dlhodobo a systematicky. No príroda sa mení v čase a monitoring v niektorých lokalitách je nastavený v cykloch. Nedá sa do každej jednej lokality prísť každý rok, ale napríklad raz za tri, štyri-päť rokov. Niekde raz za desaťročie. Je dobré mať v tíme špecialistov, aby tam bola nejaká historická pamäť, pracovníkov, ktorí dlhodobo to územie poznajú. No miestna obhliadka, ak príde nejaký zámer, je nutná, treba sa pozrieť, ako to tam vyzerá v tej chvíli.

Čo môže hroziť v Národnom parku Slovenský kras pri takýchto nastaveniach? 

V tomto národnom parku sa systematicky pri istom politickom usporiadaní objavujú snahy o ťažbu nerastných surovín, chcú otvoriť staré uzatvorené lomy. To je asi najväčšia hrozba, ktorá môže prísť.

Pri politickom usporiadaní, aké je aj teraz?

Áno. Vždy, keď bol Smer vo vláde, prišla rodina istého bývalého poslanca zo Záhoria a chceli otvoriť starý lom na Soroške. Tých lomov je viac, ale Soroška bola vždy taká vypuklá. Bola aj snaha o rozširovanie veľkých lomov. Vždy sme to uhrali a zastavilo sa to.

Ďalej považujem za škandalózne, aby správa parku nemala pod kontrolou všetky výruby. Mám na mysli novelu, ktorá uľahčila výrub drevín mimo lesných pozemkov. Zvýšila výmeru aj obvod kmeňov.

V Slovenskom krase máme na suchých, extrémnych stanovištiach veľmi cenné druhy stromov aj krovín, ktoré nikdy nebudú mať veľké rozmery. Vlastníci ich teraz môžu vyrúbať bez toho, aby o tom správa vedela. Môže sa to týkať aj niektorých druhov ovocných drevín vo voľnej krajine.

Riaditeľom parku ste boli rok a pol. Vyhrali ste konkurz po spustení reformy národných parkov, keď sa park stal samostatným právnym subjektom. Na správe parku ste však pracovali už predtým, ako dlho?

Pracoval som tam dokopy presne 26 rokov. Vždy som bol odborný pracovník, zoológ, mal som na starosti všetky druhy chránených živočíchov od vážok až po šelmy. Špecializoval som sa na vtáky.

Za vášho vedenia sa schválila zonácia národného parku, platí od 1. januára 2024. Ako ste s ňou spokojný?

Som veľmi hrdý na zonáciu a som nadšený, že sa nám podarilo po viac ako 20 rokoch existencie národného parku pripraviť projekt ochrany, ktorý sa potom pretavil do nariadenia vlády a upravil vlastnícke vzťahy týkajúce sa štátu v národnom parku. Ja som ako riaditeľ riešil tú politicko-legislatívnu časť, teraz je už na zamestnancoch a novom riaditeľovi, aby ju uplatnili v praxi.

Treba ešte urobiť niekoľko technicko-legislatívnych záležitostí týkajúcich sa katastra. Dnes už môže akýkoľvek návštevník národného parku, ak sa mu niečo v ňom nepáči, zavolať priamo riaditeľovi, ktorý je správcom viac ako 10 000 hektárov štátnych pozemkov v parku.

Z postu riaditeľa vás minister životného prostredia Tomáš Taraba odvolal v máji. Dôvodom mali byť zlé manažérske rozhodnutia súvisiace s protokolmi o prevode štátnych pozemkov pri zonácii národného parku, zároveň však ministerstvo čakalo, kým tento proces dokončíte, a odvolalo vás dva dni po tom, ako ste podpísali posledné protokoly. Ďalším dôvodom mala byť nedostatočná komunikácia s predstaviteľmi samospráv, so súkromnými vlastníkmi či s lesníkmi počas prípravy zonácie. Čo na to hovoríte?

K tomu by som povedal len toľko, že som veľmi rád, že žiadne moje rozhodnutie doteraz nikto nezmenil. Čo sa týka komunikácie, ako prvý riaditeľ som zvolal radu národného parku, kde bolo zastúpenie súkromných vlastníkov, starostov, primátorov, vedcov, podnikateľov z územia národného parku. Komunikácia v rámci regiónu je veľmi dôležitá už pri predstavení projektu ochrany a zonácie. Stretol som sa s každým, kto o to prejavil záujem, bol som na každom jednom rokovaní o zonácii aj pri prerokovaní pripomienok.

Mohlo ísť pri vašom odvolaní aj o pomstu za to, že ste odmietli prepúšťať zamestnancov, ako žiadalo ministerstvo, a Tarabovi ste odkázali, aby začal šetriť zredukovaním počtu štátnych tajomníkov z troch na jedného?

Keď teraz ako občan sledujem dianie v rezorte, s odstupom, tak by som rezort charakterizoval dvoma slovami. Momentálne tam vládne amaterizmus a pomsta.

Prečo ste nechceli tých šiestich zamestnancov prepustiť?

Každý príčetný riaditeľ alebo štatutár vie, že prepúšťanie pracovníkov má nejaký legislatívny a procesný rámec. Ak s vami ministerstvo komunikuje prostredníctvom úradníka, ktorý je tam štyri a pol dňa aj s cestou a napíše do mailu jednu vetu, tak pre mňa ako štatutára to nie je relevantný pokyn na takú vážnu vec a taký vážny zásah do života ľudí.

Okrem toho, vláda pripravovala iba informatívny materiál týkajúci sa zistenia stavu zamestnanosti vo verejnej aj štátnej správe, politické vyjadrenia smerovali k tomu, že k takýmto opatreniam príde možno na záver roka.

Vtedy to nebola téma dňa, možno to bol nejaký test lojality, keďže boli riaditelia, ktorí túto úlohu splnili. Mne sa to ešte prekrývalo s delimitáciou majetku štátu, kde som, naopak, bol povinný prijať zamestnancov z Lesov SR. V konečnom dôsledku v Slovenskom krase došlo k 1. máju k nárastu pracovných miest.

Teraz teda opäť prišiel pokyn prepúšťať?

Áno, momentálne je na stole už oficiálna verzia konsolidácie vo verejnej správe, prišiel pokyn zrušiť päť pracovných pozícií. Zdá sa mi to veľmi zvláštne a považujem to za nekoncepčné z toho hľadiska, že v budúcoročnom štátnom rozpočte je na konte Správy Národného parku Slovenský kras nula. Zamestnanci nebudú platení zo štátneho rozpočtu, napriek tomu sa ich konsolidácia týka. Práve naopak, došlo k navýšeniu rozpočtu z Envirofondu pre správy parkov, absolútne to nemá logiku.

Zdroje na zamestnancov teda sú?

Áno. Keď si ako občan pozriem výstupy z vlády – je plánované navýšenie o 13 miliónov eur oproti roku 2024 -, tak zdroje jednoznačne sú. Jediný národný park, ktorý bude financovaný zo štátneho rozpočtu, je Veľká Fatra.

Čím si to vysvetľujete?

Možno je tamojší riaditeľ jediný, komu na ministerstve dôverujú, ale je to len moja domnienka. Ukázalo by sa to aj na tom, že ho nedávno poverili riadením štátnej ochrany prírody (po tom, čo minister odvolal nominanta Rudolfa Huliaka Štefana Kysela, pozn. red.)

Môže prepustenie piatich zamestnancov znefunkčniť menšie správy národných parkov?

Je tam riziko práve pri písaní odborných stanovísk. Otázka je, ako sa s tým riaditelia vyrovnajú. Je veľa neobsadených pracovných pozícií, ani v Slovenskom krase neobsadil riaditeľ niektoré pozície. On však predbehol konsolidáciu a zrušil niektoré pracovné pozície k 1. septembru. Neviem, či to bude dostačujúce alebo bude musieť ešte prepúšťať z tých, čo zostali. Zhruba pri troch parkoch, kde sú personálne kapacity okolo 20 – 25 ľudí, vidím ako obrovské riziko, že nebudú pokryté záujmy ochrany prírody a nestihnú riešiť odbornú agendu.

Zamestnanci vám na rozdiel od iných parkov či správ chránených krajinných oblastí, kde takisto odvolali riaditeľov, vyjadrili hromadnú podporu a poďakovali vám za vašu prácu, ktorú hodnotili ako úspešnú, najmä pri zmenách v rozvoji parku a v službách návštevníkom. Ako ste to vnímali?

Ani ten najšikovnejší riaditeľ s najlepším vybavením bez kvalitných pracovníkov neurobí nič. Bol som veľmi hrdý a pyšný na tím, ktorý tam bol. Po reforme národných parkov k nám prišlo pracovať veľa ľudí aj zo súkromnej a verejnej sféry. Bol to dobrý mix a oceňoval som ich nielen po odbornej stránke, ale aj ich etické nastavenie.

Pracujú tam ešte?

Žiaľ, z vedúcich pracovníkov tam už neostal nikto.

Čo všetko ste mali s kolegami rozbehnuté?

Mali sme dotiahnuť do konca zonáciu po procesnej stránke, to znamená zápis do katastra a poriadok v štátnom vlastníctve, parcela po parcele. Prevzali sme aj budovy, chaty po štátnych lesoch priamo v národom parku a pripravili sme zámery na vybudovanie útulní pre turistov, ktoré v Slovenskom krase úplne chýbajú. Pripravili sme zámer a bola ukončená súťaž na návštevnícke centrum.

Nachystali sme program starostlivosti o národný park, je to veľmi dôležitý dokument, ktorý určuje, čo sa kde v parku môže robiť. Ten sme doviedli zhruba do polovice legislatívneho procesu. Momentálne je stále na ministerstve a jeho ďalší osud je pre mňa neznámy. S návštevníckym centrom, pokiaľ viem, pán riaditeľ nie je stotožnený, toto nebude pokračovať.

S nápadom či s lokalitou?

S lokalitou.

Pozemky v Silickej Jablonici pod plánovaným návštevníckym centrom patrili parku?

Áno. Bol by som rád, keby pán riaditeľ predstavil nejaké ďalšie zámery, lebo zatiaľ som ich nepočul v osobnej ani vo verejnej rovine.

Mali ste na to aj peniaze?

Na projektovú dokumentáciu boli pripravené peniaze, pán riaditeľ ich má na účte.

Na čo z toho, čo ste v parku urobili, ste najviac hrdý?

Jednoznačne zonácia a prevod pozemkov pod správu. Generácie ochranárov snívali o tom, že by správa národného parku bola naozaj správa národného parku, teda že by tie pozemky naozaj spravovali. Toto sa mi podarilo dosiahnuť a som rád, že moje meno je na delimitačných protokoloch. A ešte som hrdý na ľudí, ktorí tam pracujú.

Reforme národných parkov priala aj politická situácia.

Áno, podarilo sa využiť veľmi krátku dvojročnú medzeru na to, aby sa urobili systémové zmeny. Mali sme to pripravené, premyslené, čakali sme len na vhodnú príležitosť. Pri výčitkách o komunikácii si treba uvedomiť, že v tom roku boli komunálne voľby a mnohí starostovia a primátori si na brojení proti reforme národných parkov robili kampaň. Bola aj nestabilná politická situácia. Nakoniec prišla úradnícka vláda, ktorá bola nastavená jednoducho, odborne, profesionálne, neboli tam žiadne politické vplyvy.

Ako by v ideálnej verzii mohol vyzerať Národný park Slovenský kras o 30 rokov?

Bude finančne nezávislý od štátu, bude mať toľko príjmov, aby dokázal hospodáriť sám. To znamená, že bude spravovať aj jaskyne v rámci národného parku, čo nebolo pri reforme dotiahnuté podľa našich predstáv.

Ani podľa zákona, keďže sa mali delimitovať všetky štátne pozemky.

Áno, napríklad Domica leží v národnom parku v 3. stupni ochrany, tam mal byť automaticky delimitačný protokol. Vybuduje sa tam návštevnícke centrum, v Gombaseku v lome sa nebude ťažiť, tam sa budú návštevníci už len pozerať, ako sa kedysi ťažili nerastné suroviny v národnom parku. Veľa miestnych obyvateľov bude spokojných, že predali svoje pozemky správe parku a tá ich spravuje kvalitne a zodpovedne.

Od 1. septembra na správe už nepracujete ani ako zoológ, prečo?

Poviem to tak, že z právneho hľadiska sme sa dohodli. Druhá možnosť bola chodiť najbližšie dva roky na súdy.

Čo budete teraz robiť?

Momentálne navštevujem národné parky v Čechách, Nemecku a v čase, keď vychádza tento článok, som v Krugerovom národnom parku v Juhoafrickej republike a z pozície návštevníka sa snažím vnímať, ako to funguje inde a čo by sme v nich my na Slovensku mohli robiť lepšie.

A keď sa vrátite?

Uvidíme. Som pripravený pracovať pre ochranu prírody na Slovensku.