Anne Applebaum: Nič, čo by Fico povedal v Moskve, nemôže zastaviť vojnu

Na ukončenie vojny netreba nejakú veľkú diplomaciu, nič, čo by mohol Fico alebo Orbán povedať, či už v Moskve, Bratislave alebo kdekoľvek inde, hovorí historička a novinárka Anne Applebaum. „Vojna sa skončí, keď Rusko pochopí, že nedokáže vyhrať. Buď preto, že je cena privysoká, alebo z dôvodu, že prehráva.“

Applebaum bola v Bratislave na konferencii Stredoeurópske fórum a v týchto dňoch jej vyšla v slovenskom preklade kniha Autokracia, s. r. o., ktorú vydáva Denník N.

Stretávame sa desať dní po voľbách amerického prezidenta, ktoré vyhral Donald Trump. Majú Spojené štáty dostatočne silné inštitúcie a systém bŕzd a protiváh, aby Trumpov návrat zvládli?

Náš systém vytvorili ľudia, ktorí sa situácie, ako je tá dnešná, veľmi báli. Jeden z otcov zakladateľov Spojených štátov Alexander Hamilton sa obával toho, že sa objaví populistický vodca, ktorý príde s davom, prevezme moc a stane sa nebezpečným pre štát. Logika našej ústavy je práve preto taká, aby tomu zabránila. Musíme si uvedomiť, že inštitúcie sú len ľudia. Máme senát, máme kongres, máme najvyšší súd. Inštitúcie tu sú a aj budú. Otázka je, či ľudia budú ochotní zohrávať svoju ústavnú úlohu. Niektoré signály nevyzerajú dobre. Vidíme, že republikánska strana zlyhala, keď mala vyvodiť zodpovednosť voči Donaldovi Trumpovi po 6. januári 2021, keď vyzýval na napadnutie Kapitolu. To je znepokojujúce. Ale teraz je ešte príliš skoro a všetko sa ukáže v najbližších mesiacoch.

Ste znepokojená, keď vidíte Trumpových nominantov?

Trump nás vystríhal, že sa bude mstiť. Niektorí z jeho ľudí tú pomstu vykonajú. Budú perzekvovať ľudí, ktorých Trump vníma ako svojich nepriateľov. Niektorí z nich zmenia fungovanie inštitúcií. Uvidíme.

Aké ťažké to bude pre Európu? Sme na to pripravení?

Neviem, ako to povedať čo najzrozumiteľnejšie. Toto je ten moment, keď sa transatlantická aliancia, ako ju poznáme, veľmi mení. Nie je to otázka, že sa to stane o niekoľko rokov alebo postupne, teraz nastal ten okamih, keď potrebujeme európske líderstvo. Líderstvo v bezpečnosti, obchode, v spravovaní internetu. Dnes je presne ten okamih, keď Európa musí prijať veľmi dôležité rozhodnutia. Je mnoho vecí, ktoré neviem predvídať. Neviem, čo Trump urobí s Ukrajinou, ale viem, čo povedal. Opakuje, že nechce byť lídrom veľkej demokratickej aliancie, nechce mať spoločné hodnoty s Európou, na európskych spojencov sa pozerá ako na záťaž pre USA. Je to koniec jednej éry a prišiel teraz. Viem, že nie je dobrá doba, budú voľby v Nemecku, vidíme, čo sa deje vo Francúzsku, v Británii, ale tu nie je veľmi priestor na váhanie. Európa musí pochopiť, aká dôležitá je solidarita. Musí sformulovať svoj spoločný cieľ.

Vidíte nejakých európskych lídrov, ktorí by dokázali priniesť reformu, ktorú tak potrebujeme?

Nepotrebujete reformu, potrebujete rozhodnutia o ceste. Trump opakuje, že zavedie 10-percentné clá na dovoz všetkého. Pre Európu to bude vážny problém. Clá, ktoré chce uvaliť, vás budú nútiť k vážnym zmenám. To isté sa týka európskej bezpečnosti. Viackrát povedal, že nie je pripravený brániť Európu, nechce dávať peniaze na americké základne. Tú cestu niekto pre vás vybral, je to dané. To nie je otázka reforiem. Trump je teraz prezidentom a musíme ho brať vážne.

Slovensko je závislé od exportu. Vyrábame veľa áut a americké clá môžu byť pre nás dramatický problém.

Neviem, ako to vidia politici na Slovensku, ale mali by sa na to pripraviť. Celkom isto príde európska reakcia a bude sa rokovať. Donald Trump je obchodník a veľmi často používa taktiku vyhrážania, no realita je potom iná. Mali by ste mať núdzový plán.

Na Slovensku vidíme veľa podobností medzi Trumpom a naším premiérom Robertom Ficom. Obaja prežili v poslednom roku atentát, obaja už boli pri moci, a keď o ňu prišli, čelili viacerým obvineniam a reálne im hrozilo väzenie, obaja tak bojovali nielen o víťazstvo, ale aj beztrestnosť a oboch hnala vo veľkej miere aj pomsta. 

Myslím si, že v tomto prípade vám vôbec nič nemusím vysvetľovať.

Áno, máme rok pred vami v Amerike náskok.

Tak mi povedzte, čo nás čaká.

Po atentáte sme čakali, ako sa Fico rozhodne, či uzmieri krajinu. On je ešte agresívnejší. Čo čakáte od Trumpa? 

Nemyslím si, že sa od pokusu o atentát veľmi zmenil. Neviem, čo sa mu deje v hlave, ale nevidím nijaký dôkaz, že by sa Trump povahovo zmenil.

Trump aj Fico vyhrali voľby aj preto, že veľká časť voličov sa hnevá. Prečo sa voliči v Amerike, ale aj u nás na Slovensku tak veľmi hnevajú?

Nemyslím, že boli všetci nahnevaní, niektorí ale asi sú. Problém je, čím nás kŕmia správy. Algoritmy sociálnych médií nie sú navrhnuté tak, aby vytvorili verejnú platformu, konverzáciu, debatu, aby šírili fakty. Predávajú reklamu, a keď chcú predať veľa reklamy, musia udržať ľudí online. Hnev ľudí drží, preto ich tým kŕmia. To je jedno vysvetlenie. Potom je tu vysoká inflácia a zásadnú rolu zohrával covid. To ľudí nahnevalo. Boli v izolácii, bol chaos, neistota. Poznám konkrétnych ľudí, o ktorých môžem povedať, že ich to výrazne zmenilo. Prehlbuje sa priepasť medzi miliardármi a najchudobnejšími. Aj to môže byť jedno z vysvetlení, i keď to sa mi nezdá ako dobrý argument, lebo nevysvetľuje, prečo chudobní ľudia volia miliardárov.

Ako je možné, že toľko ľudí volí Trumpa?

V politike je už osem rokov a používa jazyk hnevu. A ľudia to neberú vážne. Neveria mu, že naozaj urobí to, čo hovorí. Vravia si, že iba tára, vždy táral. Utešujú sa, že keď bol prezidentom prvý raz, neurobil nič také strašné. Stále predsa tancuje, rozpráva vtipy. Všetci máme predstavu o tom, ako má vyzerať diktátor, ale on tak nevyzerá. Ja to vnímam inak. Keď ho počúvam, počujem odkazy na minulosť. Veľa som čítala o stalinizme a jednoducho tam počujem ozvenu z tých čias. No mnoho ľudí to tak nevníma. Mali pocit, že volia to, čo počujú, a nepočuli to, čo som počula ja.

Je to chyba nás novinárov, že to nepočujú?

Šesťdesiat percent Američanov nemá informácie z novín, televízneho spravodajstva. Majú informácie zo sociálnych médií. Možno nevedia, kto som ja, ale možno nevedia ani to, kto je Donald Trump. Prekvapila ma jedna štatistika. Väčšina ľudí, ktorí prijímajú správy z overených novinárskych zdrojov, volila Kamalu Harrisovú. Väčšina ľudí, ktorí mali správy z neoverených, nenovinárskych zdrojov, volila Trumpa.

Záznam zo Stredoeurópskeho fóra, diskusia s Anne Applebaum sa začína v čase 2:15

Hovorili ste o miliardároch, sociálnych médiách. Ako sa pozeráte na to, že pre Trumpa bude pracovať aj Elon Musk?

Podľa niektorých kritérií je to najbohatší muž planéty. Je pravdepodobné, že sa dostane do konfliktu záujmov. Bude pri tom, keď sa budú prijímať zákony, ktoré ovplyvnia jeho firmy. V minulosti vieme nájsť príklady, keď konkrétne zákony ovplyvnili priatelia prezidentov, Musk však bude mať v rukách komisiu a tá môže mať skutočnú moc, mandát na presadenie zmien. Bude rozhodovať o verejnej politike, ktorá môže priamo ovplyvňovať jeho spoločnosti. Nebude to len niekto, kto bude našepkávať prezidentovi, čo má robiť, ale bude to priamo robiť. Možno je to akademické rozlíšenie, ale pre mňa je dôležité. Podľa niektorých informácií bol Musk pri tom, keď Trump telefonoval s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským. Ak je to pravda, znamená to, že Musk ovplyvňuje aj americkú zahraničnú politiku a aj tá môže mať vplyv na jeho spoločnosti. Keď sa stanete členom vlády alebo robíte priamo pre vládu, musíte sa zbaviť všetkého, čo by vás mohlo postaviť do konfliktu záujmov. Preto Musk nebude vo vláde, ale vytvoria mu špeciálnu komisiu, aby sa nemusel vzdať svojich aktivít. Nevieme, ako to nakoniec bude vyzerať, ale už len ten zámer je bezprecedentný.

Ide nielen o jeho konflikt záujmov v biznise, ale aj to, že cez svoje sociálne siete ovplyvňoval už samotné voľby.

Sociálne médiá nevytvárajú obsah, neprinášajú informácie. Algoritmus ponúka obsah, sleduje, čo sa vám páči a čo nie. Všetci sme zažili, že na Instagrame sa vám zrazu objavia presne také topánky, aké chcete. Podobné je to aj s politikou. Ak ste u Muska na Twitteri, určite vidíte, že sú tam silne zastúpené proruské informácie a rovnako informácie v prospech Trumpa. Musk daroval Trumpovi milióny na kampaň, organizoval pre neho aj podujatia, ale najmä mu pomáhal na sieti Twitter (dnes už X – pozn. red.). Podobné to môže byť aj vo voľbách v Európe. Americké voľby by nás mali donútiť zamyslieť sa, či Twitter alebo Tik-Tok, ktorý je čínsky, sú stále kompatibilné s demokraciou.

Vo vašej knihe Autokracia, s. r. o. píšete, že autokrati vytvorili sieť, ktorá pripomína mafiu. Kto je hlavou rodiny? Putin?

Nemajú šéfa. Je to iba sieť autokratov. Oportunisticky spolupracujú, niekedy si vypomôžu, niečo zarobia. Niektorí sa ani nemajú radi. Niektorí majú historické konflikty. Nespája ich ani ideológia. Máme nacionalistické Rusko a k tomu Venezuelu, Bielorusko, Kubu, Nikaraguu, Zimbabwe. Sú to úplne iné miesta, na rôznych kútoch planéty, s inou históriou, ideológiou a cieľmi. Napríklad Čína je jedna z najsofistikovanejších spoločností, ale táto sieť má aj krajiny, ktoré sú veľmi chudobné. Nie je to ako v bondovke, kde sedia zloduchovia za jedným stolom a majú jedného šéfa. Oni spolupracujú iba vtedy, keď sa im to hodí. Nie je to žiadna aliancia, je to sieť.

Čo teda majú spoločné?

Sú to všetko krajiny, ktoré odstránili brzdy a protiváhy v rámci moci a nemajú nezávislé súdy, nemajú nezávislé médiá. Práve tie vnímajú ako hrozbu. Bez ohľadu na to, či je to protikorupčné hnutie v Rusku, alebo ženské hnutie v Iráne, musia ich potlačiť. A stále častejšie majú pocit, že proti takýmto myšlienkam nestačí bojovať iba doma, ale kdekoľvek. Tesne po amerických voľbách Putin rozprával, ako sa musí zmeniť svetový poriadok. Keď o tom hovoril, presne toto mal na mysli. Putin a ďalší autokrati chcú, aby neplatila Charta OSN, aby neexistovali medzinárodné inštitúcie, ktoré chránia ľudské práva. Chcú, aby mali takú istú beztrestnosť ako doma aj na celom svete. Doma nikto Putina nezastaví a on si myslí, že ani nikde inde by ho nikto nemal zastaviť. Myslí si, že by ho nemalo zastaviť ani medzinárodné právo.

Po páde komunizmu sa zdalo, že je to iba otázka času a svet prestane byť rozdelený na Východ a Západ. Dnes to tak nevyzerá, ale nie je to tak, že autokrati pád železnej opony využili a dnes operujú na oboch stranách?

Aj v Rusku aj v Číne boli ľudia, ktorí vtedy verili, že by mohol existovať nejaký medzinárodný svet, kde budeme môcť fungovať na základe ekonomických záujmov. Nebolo to až také šialené, lebo sa to do určitej miery dialo. Potom však prišiel moment, keď bolo jasné, že Číňania využívajú medzinárodný ekonomický systém, aby posilnili moc komunistickej strany, aby to využili vo svoj prospech, aby kradli duševné vlastníctvo. Následne sa ukázalo, že aj ruské vedenie zneužíva západný finančný systém, najmä jeho utajenú časť, schránkové firmy, anonymné kupovanie realít a majetku, aby si vytvorili svoju formu modernej oligarchie. V Európe aj v Amerike boli ľudia, ktorí z toho ťažili, a preto to ignorovali. Bola chyba, že sme to umožnili. Pochopila som to pred mnohými rokmi aj vďaka ruskej opozícii. Oni včas vnímali, že na strane USA aj Európy existovalo pokrytectvo. Hovorili o ľudských právach a demokracii, ale zároveň boli ochotní prať špinavé peniaze pre vedenie Ruska.

V strednej Európe dodnes považujeme EÚ a NATO za najsilnejšie záruky, že znovu neskončíme na Východe. Sú to stále silné záruky?

Myslím si, že EÚ má stále mnoho nevyužitého potenciálu. Potrebuje sa na seba naučiť pozerať ako na medzinárodného hráča. Žijem čiastočne v Poľsku a bola som tam aj pred voľbami. Členstvo v EÚ v nich zohrávalo kľúčovú úlohu. Poliaci mali strach, že by v dôsledku politiky predošlej vlády mohli o Európsku úniu prísť. Poliakom veľmi záležalo na tom, aby Poľsko nevypadlo z demokratického sveta. Možno sa ľuďom nepáči na EÚ všetko, čo robí, alebo niektorí jej predstavitelia, možno sú z nej frustrovaní, ale je to dôležitá záruka a v najbližších mesiacoch sa to môže prejaviť aj v otázke bezpečnosti. NATO je stále najsilnejšia vojenská aliancia na planéte aj v dejinách sveta. Nikdy predtým sme nemali tak veľa krajín s takými obrovskými schopnosťami vzájomne spojenými neuveriteľnou prosperitou a ekonomickým úspechom. Ale nikde nie je garantované, že to tak bude aj v budúcnosti, že NATO dokáže fungovať aj v zmenených podmienkach, s inými lídrami. Závisí to od členov NATO, najmä európskych.

EÚ zvykla byť pre Slovákov tou najdôležitejšou vecou. Do konca 90. rokov, keď bol premiérom Vladimír Mečiar, sme strácali kontakt s EÚ, preto sme zvolili demokratov a dokázali sme sa do Únie dostať. Dnes sa zdá, že ľudia to berú ako hotovú vec a nie sú dostatočne opatrní. Som presvedčený, že väčšina Slovákov sú Európania, ale berú to ako hotovú vec.

V Poľsku sa to stalo témou pre kroky predošlej vlády proti nezávislému súdnictvu. Európa na to Poľsko upozorňovala. EÚ je impérium pravidiel a zákonov. V EÚ nemôžete mať krajinu, ktorá má skorumpovaný, spolitizovaný súdny systém. Ako by potom mohla holandská alebo belgická firma podnikať v Poľsku, keď by im hrozilo, že ak sa dostanú do sporu s vládou, rozhodovať o nich bude spolitizovaný súd? Nie všetky európske krajiny majú perfektnú spravodlivosť, všade dochádza k porušeniam, ale v Poľsku bola viditeľná túžba spolitizovať súdy a bol viditeľný tlak týmto smerom, čo narážalo na odpor EÚ a Európskeho súdneho dvora. To znepokojovalo ľudí v Poľsku.

Ako je možné, že EÚ trvalo tak dlho, kým začala reagovať na Poľsko a Maďarsko?

EÚ nevznikla preto, aby robila policajta demokracie pre svojich členov. Nemá na to nástroje, inštitúcie. V eurozóne môžu dohliadať na vaše národné banky, na finančné inštitúcie, ale EÚ nemá v Bruseli pracovníkov, ktorí by mohli prísť a kontrolovať vaše demokratické inštitúcie a povedať, či sú dobré, alebo zlé. Vychádzajú z predpokladu, že každý, kto vstúpi, je demokraciou a zostane demokraciou. Prejavilo sa to najmä v Maďarsku. Ich zmena bola veľmi pomalá, trvala niekoľko rokov. Nebola násilná, mnoho sa udialo zákonnou cestou, lebo premiér Orbán mal ústavnú väčšinu. Zmenil ústavu, takže nebolo celkom jasné, čo by v tých raných fázach mohla EÚ urobiť. Dnes sme v inej etape. Maďarsko funguje ako hovorca Ruska a možno aj Číny vo vnútri EÚ. Teraz bude treba inak strategicky uvažovať.

Povedali ste, že Európa je postavená na spoločných hodnotách a právnej štruktúre, ale pre politikov ako Orbán a Fico je EÚ hlavne o peniazoch.

Áno, takto môže EÚ vyvíjať tlak a vplyv. Poľsku a Maďarsku skresali peniaze. Nie je žiaden dôvod na to, aby EÚ dávala peniaze členom, ktorí porušujú jej pravidlá.

Povedali ste, že Viktor Orbán sa stáva hovorcom Ruska alebo Číny v EÚ. O niečo podobné sa pokúša aj Robert Fico, ktorý povedal, že by budúci rok veľmi rád vycestoval do Moskvy. Akí politici cestujú dnes do Moskvy?

Vojna sa skončí, keď Rusko pochopí, že nedokáže vyhrať. Buď preto, lebo je cena privysoká, alebo preto, lebo prehráva. Tam netreba nejakú veľkú diplomaciu, nič, čo by mohol Fico alebo Orbán povedať, či už v Moskve, Bratislave alebo kdekoľvek inde. Nič z toho vojnu neukončí. Vojnu začal Putin. Je to koloniálna vojna, dobyvateľská vojna. Jej cieľom je zničiť Ukrajincov ako národ, vymazať Ukrajinu z mapy sveta. Historicky sa koloniálne vojny skončili vtedy, keď sa ľudia v hlavnom meste imperiálneho štátu rozhodli, že to už za to nestojí. Zoberme si francúzsku vojnu v Alžírsku. Skončila sa preto, lebo ľudia v Paríži už z nej boli unavení a už v nej nedokázali pokračovať. Viem si predstaviť prímerie alebo nejakú verziu Minských dohôd, ktoré sme mali v roku 2014, čím sa vojna na určitý čas zastaví. Ale jej skutočný koniec, ktorý by zabránil jej návratu, príde len vtedy, keď Rusko zmení názor. Či to bude z politických, ekonomických alebo vojenských dôvodov, to je jedno, ale vtedy sa to skončí. Neviem, čo láka Fica do Moskvy. Možno sú tam stále pekné reštaurácie a možno aj obchody. Ja tam ísť nemôžem, lebo mám zakázaný vstup do Ruska. Fico môže, ale nič tam nedosiahne.

Fico hovorí o mieri. Chcel by tam ísť na oslavy konca druhej svetovej vojny. 

Mier je zaujímavé slovo. Musíme si pamätať, že výzva na mier nie je vždy morálne správna. To je aj prípad Ukrajiny, ak by mier znamenal, že akceptujete okupáciu ukrajinského územia, výstavbu koncentračných táborov, mučenie Ukrajincov, únos 20-tisíc detí, ktoré presťahovali z Ukrajiny do Ruska a zmenili im identitu. Rusi to robia úplne otvorene, neskrývajú to. Ukazovali to v televízii. Je to Putinov spôsob, ako povedať, že mu nezáleží na našich blbých zákonoch, na ľudských právach,  Amnesty International alebo Charte OSN. Mier, ktorý by bol postavený na takýchto základoch, nie je morálnym mierom. Ak ste ochotní to akceptovať a ignorovať to, tak potom si nemôžete povedať, že robíte niečo dobré. V skutočnosti tým len zvyšujete možnosť násilia v budúcnosti. Z 30. rokov máme množstvo príkladov, keď v mene mieru ľudia ustupovali Hitlerovi. Výsledkom bolo ešte väčšie násilie. Vy v bývalom Československu o tom viete svoje.

Myslíte si, že Orbán a Fico hovoria o mieri, pretože obdivujú Putina? Stavili na to, že EÚ a západné inštitúcie zmiznú, že to je koniec jednej éry?

Možno to je jeden z dôvodov. Možno si myslia, že je to pre nich politicky výhodné. Neviem toľko o Ficovi, ale v Orbánovom prípade sú v pozadí dôležité podnikateľské vzťahy s Ruskom. Rusi majú investície v Maďarsku. Možno je to dôležité pre jeho politickú stranu. Musíme pochopiť, že keď sa táto vojna skončí zničením ukrajinskej zvrchovanosti, tak to nebude lacnejšie. My tým peniaze neušetríme. Bude tu veľká utečenecká a hospodárska kríza a nová bezpečnostná hrozba, akú si nikto z nás nepamätá. Všetko, k čomu to vedie, je potenciálna katastrofa. Ukončenie vojny a víťazstvo Ukrajiny teraz, slobodná Ukrajina na hraniciach so Slovenskom je oveľa lepšia možnosť.

Prečo ľudia volia politikov, ktorí potom obmedzia ich slobodu?

Žijeme v časoch rýchlych zmien. Sociálnych, hospodárskych, politických. Zmien v demografii, vo výmene informácií. Je toho veľa. Stačí sa pozrieť do histórie. Vždy, keď sa dialo takto veľa zmien, ľudia hovorili, že je to príliš hlučné, že je priveľa konfliktov, a preto chceli silného lídra, jednotu. Bolo to tak po revolúciách, občianskych vojnách. Bolo to tak aj v 30. rokoch v Nemecku. Žijeme v dobe, keď mali liberálne demokracie veľkú silu. Prinášali nádej. To je nezvyčajné. Väčšinu dejín ľudia nežili v demokracii. Demokracia je skôr výnimka. Už som hovorila o otcoch zakladateľoch v USA. Keď písali ústavu, rozmýšľali, ako ju napísať tak, aby zabránili zlyhaniu demokracie. Neboli naivní. Predpokladali problémy a študovali najmä pád Ríma. George Washington bol tým príbehom úplne posadnutý. Napríklad zbor voliteľov. Pôvodným účelom nebolo to, aby každé štyri roky v Pensylvánii rozhodli, kto bude prezidentom. Účelom bolo, aby nemohla nejaká nedemokratická skupina zvrátiť systém. Nikdy sa to nestalo a nikdy to veľmi dobre nefungovalo, ale oni jednoducho očakávali, že demokracia môže zlyhať. Problém je, že každý, kto sa narodil za posledných 30 až 50 rokov, sa narodil do obdobia neuveriteľného optimizmu, keď demokracie prekvitali. Preto sa nám teraz zdá, že je to niečo čudné, ale historicky to zvláštne nie je.

Je toto ten moment, keď je demokracia v skutočnom ohrození?

Nič nie je nevyhnutné, neexistuje historický determinizmus, že by sme vedeli povedať, že toto všetko sa skončí zle alebo toto všetko sa skončí dobre. Všetko, čo sa udeje zajtra, je výsledkom toho, čo ľudia robia dnes. Vždy máme možnosť zmeniť trajektóriu a robiť niečo inak, dobre.

Čo vám dáva optimizmus? 

Poznám mnohých, ktorí žijú v oveľa horších podmienkach ako ja. Žijeme v naozaj prosperujúcom a relatívne bezpečnom svete. Poznám ľudí, ktorí žijú a pracujú vo Venezuele, v Rusku, Zimbabwe. Zvádzajú veľmi tvrdé boje, bojujú za slobodu, demokraciu, práva žien a museli a musia to robiť vo veľmi ťažkých situáciách a podmienkach. Napriek tomu pokračujú. Nevzdali sa. Ak to oni dokážu, prečo by sme to my nedokázali?

Študovali ste históriu totalitných režimov, najmä komunizmu a Sovietskeho zväzu. Pripravilo vás to na súčasnú situáciu?

Vtedy som si to nemyslela. Keď som písala knihy o Sovietskom zväze, gulagu, sovietizácii východnej Európy po druhej svetovej vojne, myslela som si, že píšem o niečom, čo sa už dávno stalo a nikdy sa to nezopakuje. Vystrašilo ma, keď Rusi obsadili v roku 2014 Krym. Vtedy som práve dokončila knihu o stalinizácii. Písala som najmä o Poľsku, východnom Nemecku ale trochu aj o Československu. Písala som o tom, čo sa stalo, keď sovietske vojská napadli v roku 1944 Poľsko. Uvedomila som, že v zásade urobili to isté na Kryme. Vtedy sa aj na Kryme tvárili, že vlastne zastupujú miestnu vládu. Vtedy aj na Kryme mali potom falošné voľby. Vtedy aj teraz bolo napríklad pre ľudí v Londýne ťažké orientovať sa v tom. Keď som sa na to pozerala, hovorila som si, ako je možné, že mi ušlo, čo sa tam deje, že mi uniklo, akým spôsobom odovzdali moc organizovanému zločinu. Povedala som si: Bože, aj to som mala vo svojej knihe o roku 1944 skúmať, pretože to sa tam tiež určite dialo. Vedela som, že KGB si študovala svoju vlastnú históriu, že by pre svojich agentov mali takéto kurzy, kde ich učili, čo robila KGB v minulosti a ako postupovala. Keď som videla Krym, vedela som, že sa poučili z vlastnej histórie a urobili to opäť. Keď som tú knihu písala, domnievala som sa, že píšem o nejakej vzdialenej čudnej spoločnosti, ktorá sa už nikdy nevráti a zrazu som videla, že to urobili opäť. Preštudovali si vlastné archívy a spravili to znova.

Rada teda je, že treba viac čítať dejiny?

Áno, a nie len tú moju knihu.