Interiérová dizajnérka Karolína Holly pri svojej práci rada kombinuje rôzne štýly, farby, textúry aj materiály. Pracuje s vintage nábytkom a nebojí sa ani odvážnejších kombinácií.
„Už aj u nás sú ľudia, ktorí vintage kúsky preferujú, chcú sa odlíšiť podobne, ako je to pri oblečení. Chceme menej uniformity, lebo obdobie komunizmu sa do nás výrazne zapísalo. Dnes už ľudia rozmýšľajú inak a vyhľadávajú veci, ktoré ich interiér odlíšia,“ hovorí Karolína Holly.
V rozhovore hovorí aj o tom:
- ako pracovať s vintage nábytkom v novostavbách;
- čo je eklektizmus a ako ho možno využiť pri zariaďovaní;
- prečo jeden solitér v priestore nefunguje;
- že sedačka nemusí byť len sivá alebo béžová.


Na svojej stránke uvádzate, že sa zameriavate na eklektické interiéry. Ako ste sa k interiérovému dizajnu dostali?
Po vysokoškolskom štúdiu v Brne som začala pracovať v medzinárodnej firme s centrálou v Miláne, kam som pravidelne cestovala. Takže spätne môžem povedať, že k dizajnu som sa dostala cez Miláno, cez Taliansko.
Počas svojich častých návštev som bola v rôznych interiéroch a pochopila som, že bývanie môže vyzerať úplne inak. Že nemusí byť len strohé a funkčné, ale môže byť štýlové – plné umenia, farieb, textúr a materiálov ako kameň a drevo, pri ktorých človek vníma, aké sú pekné, alebo mu to beží len niekde na pozadí. Navyše som vyrastala medzi talianskymi obkladmi a dlažbami, keďže moji rodičia mali firmu, ktorá ich dovážala do našich končín.
Neskôr v roku 2013 som sa chcela pri zariaďovaní vlastného bývania vydať práve touto cestou, ale zistila som, že neviem nájsť nikoho, kto by mi s tým u nás vedel pomôcť. Tam niekde sa definitívne zrodila myšlienka venovať sa interiérom a dizajnu.
Čo si pod eklektizmom má človek predstaviť?
Eklektizmus vo všeobecnosti je prepojenie rôznych štýlov, prípadne aj rôznych dizajnových období do harmonického celku. Nejde však o živelné kombinovanie. Eklektický interiér musí byť vizuálne vyvážený a pôsobiť usporiadane, vždy je za tým nejaká myšlienka, jasný koncept. Niekedy to môže byť väčší mix, inokedy menší, vo výsledku však prináša v priestore pocit súladu a kontinuity.
Eklektizmus ma baví, preto som si v tomto duchu zariadila aj vlastné bývanie. Vnímam ho ako niečo, čo je dobré prinášať aj k nám. Hoci, samozrejme, je to vec vkusu, osobnosti investora a zohľadniť treba aj samotnú budovu, stavbu.

U nás nie je toľko historických víl a staromestských bytov ako vo Viedni, v Prahe či v Budapešti, preto k tomu nemáme tak blízko. Zaujímavý, štruktúrovaný interiér však môžeme vytvoriť aj vo všednejších podmienkach. Ľudia viac cestujú, stretávajú sa aj s eklektickými interiérmi a páčia sa im, len možno ešte nemajú odvahu zariadiť si tak svoje bývanie. Myslím si, že na pohľad je to pre veľa ľudí príťažlivé, len to nevedia premietnuť do našich podmienok.
Samozrejme, nedá sa to robiť jedna k jednej. Nemôžete v klasickom paneláku urobiť niečo, čo sa robí v staromestských vilách. No aj tam sa dá navodiť linka eklektizmu – zmiešať viac štýlov, priniesť viac farieb a textúr.
S miešaním štýlov súvisí aj práca s vintage nábytkom?
Áno, rada kombinujem nielen farby a materiály, ale aj nové zariaďovacie prvky a rôzne vintage nábytky. Sú to rôzne dizajnové kúsky často vyrobené pred 50 alebo 70 rokmi. Mnohé z nich sa vyrábajú dodnes, často už u iného výrobcu, ktorý kúpil dizajn pôvodného dizajnéra.
Príklad kúska, ktorý je populárny aj v našich interiéroch, je svietidlo od Vernera Pantona s názvom Flowerpot, ktoré sa vyrába od roku 1968. Sama mám doma pôvodnú závesnú verziu zo 70. rokov, ku ktorej som prikúpila aj novú stolovú lampu.
Neraz platí, že tie staršie veci sú drahšie ako nové, lebo materiály boli v minulosti často kvalitnejšie a tých pôvodných je len obmedzené množstvo, takže ich cena v čase dokonca stúpa.
Je mi blízka aj s tým spojená myšlienka udržateľnosti. Tá sa prenáša aj do toho, že ak sú v pôvodnom interiéri prvky, ktoré sa dajú zachovať, som za to, aby sa zachovali. Nie všetko treba vyhodiť a nahradiť novými vecami. Ak sa striktne nedržíme nejakého štýlu alebo trendu, máme väčšiu slobodu zakomponovať aj to staré.


Pre veľa ľudí môžu mať vaše interiéry nádych starých časov. Ako ich vnímate vy?
Z môjho pohľadu vždy odrážajú svojich majiteľov. Robila som napríklad interiér domu pre manželov, ktorí sú už na dôchodku. Rozhodli sa prestavať svoj víkendový domček pod lesom a presťahovať sa doň z mesta.
Majiteľka má okolo celého domu kvetinovú záhradu, a keby som im navrhla sivo-biely interiér v škandinávskom štýle, bol by nielen vytrhnutý z kontextu okolitého prostredia, ale nespĺňal by ani ich osobné požiadavky. Majitelia už majú niečo zažité, chceli si v interiéri zachovať spomienky a zároveň chceli, aby odrážal aj ich súčasný život.
Majiteľka mala starý sekretár – príborník ešte po svojej mame a chcela si ho preniesť aj do tohto bývania. Takéto veľké špecifické kusy nábytku nie je úplne jednoduché uplatniť v súčasnom interiéri. Som presvedčená, že tam musí byť určitá dávka eklektizmu, miešania štýlov.
Mať v interiéri osamotený solitér nefunguje. Preto sme zachovali aj pôvodný kozub, hoci sme museli zmeniť zamýšľanú dispozíciu. Keď sme dom boli po dokončení fotiť, nazvali sme ho pracovne Anglický vidiek. Majiteľka vtedy povedala, že presne tak to chcela, len to nevedela presne pomenovať.
Keď sa pozrieme na súčasné interiéry, často v nich dominujú čisté plochy a pomerne veľa sivej farby. Všímam si však, že ľudia chcú svoje domovy aj nejako ozvláštniť, možno práve nejakým starším kusom nábytku alebo iným prvkom. Vy však hovoríte, že jeden kus samostatne nefunguje.
Áno, solitér nemôže byť úplne osamotený. Je to dominantný prvok, ktorý musí byť prepojený so zvyškom priestoru. Ak sa rozhodnete pre vstavaný nábytok na mieru a chcete použiť aj niečo vintage, pri výbere mobiliáru by som použila viac prvkov.
Dobrým základom je určite vintage komoda. Staršie dizajnové kusy sú zvyčajne vyrobené z kvalitných, nezriedka vzácnych druhov dreva a mávajú mosadzné alebo mramorové detaily. Ak plánujete v rámci bytu alebo domu otvorenú dispozíciu, môžete zvoliť aj minimalistickú kuchyňu, napríklad z MDF dosky, použila by som však pracovnú dosku z prírodného kameňa, ktorý s vintage komodou materiálovo dobre komunikuje.
Ak pridáme vintage lampu alebo nástenné svietidlá, obrazy či koberec, ktoré vyzerajú ako po babke, zrazu máme dynamický interiér s prvkami eklektizmu. Kvalitné materiály, umenie, textílie sú základné ingrediencie.
Ďalším tipom sú jedálenské stoličky, každá dokonca môže byť iná. Platí však, že ak je v interiéri len jeden takýto kus a nemá s čím komunikovať, v priestore pôsobí vytrhnuto a strateno.
Nedá sa asi stanoviť minimálny počet.
Nie, je to o celkovom vyvážení. Eklektizmus je o vyjadrení originality a poskytuje širokú škálu možností, zároveň však vyžaduje dobré oko pre proporcie, harmóniu a detail.
Niekedy stačí použiť komodu a jedno voľne stojace svietidlo, inokedy je to štyri-päť menších kusov. Je to skôr pocitová vec, treba to mať zvládnuté. Veľa spraví aj výber konkrétneho nábytku.
Napríklad nábytok v štýle Space Age bol veľmi futuristický. Objavil sa v 60. a 70. rokoch 20. storočia a bol inšpirovaný obdobím vesmírnych objavov. Nábytok odráža fascináciu vesmírom, čo sa prejavuje v organických zaoblených tvaroch, odvážnych farbách a na tú dobu inovatívnych materiáloch ako plast, sklolaminát a chróm. Ak si teda zvolíte kúsok z éry Space Age, skvele zapadne aj do petržalského bytu s odhaleným panelom a preglejkovým nábytkom.
Ja osobne mám najradšej talianske 70. roky. Dizajn z tohto obdobia je ľahko kombinovateľný a zároveň nadčasový. Znesie viac ako nábytok, ktorý je už možno na hranici so starožitnosťami. Vintage nábytok zahŕňa širokú škálu vecí, ktoré majú približne 30 až 100 rokov.


Na Slovensku existuje štúdio, ktoré sa špecializuje na dovoz vintage nábytku zo zahraničia, často je z búrz, z druhej ruky. Jeho majiteľka Vlaďa Ilavská mi hovorila, že ľudia sú nábytku z druhej ruky čoraz viac otvorení. Máte rovnakú skúsenosť?
Moji klienti sú tomu veľmi otvorení, najmä preto, že ide o veci, ktoré sú jedinečné. Aj to, čo Vlaďa vozí, sa zvyčajne neopakuje. Keď ju poprosím, či by nezohnala niečo, čo som u nej už videla, niekedy povie, že si nie je istá, že sa jej to podarí znovu nájsť. Ten trh je obmedzený.
Už aj u nás sú ľudia, ktorí vintage kúsky preferujú, chcú sa odlíšiť podobne, ako je to pri oblečení. Chceme menej uniformity, lebo obdobie komunizmu sa do nás výrazne zapísalo. Dnes už ľudia rozmýšľajú inak a vyhľadávajú veci, ktoré ich interiér odlíšia. A vintage kúsky predstavujú ideálny spôsob. Nepamätám si, že by som v projektoch opakovane použila rovnaký kus.
Na druhej strane sú klienti, ktorí sa s ničím podobným ešte nestretli. Sú trochu skeptickí a neistí, ale keďže mi dôverujú, dajú sa presvedčiť. Vo finále sa vintage prvky spoja s modernými riešeniami na mieru a vzniká nezameniteľný priestor. Bonusom je wau efekt, keď k nim príde návšteva a ľudia sa pýtajú: „Wau, toto máte odkiaľ, také sme ešte nevideli!“
Ako takýto nábytok začleniť do moderného interiéru tak, aby to fungovalo, aby to nebolo ako päsť na oko? Máte nejakú kombináciu, ktorá vždy funguje?
Je relatívne tvrdiť, čo je moderné. Dnes je napríklad moderný travertín. Do súčasných interiérov ho priniesol trend japandi (štýl, ktorý prepája japonský minimalizmus a škandinávsku funkčnosť – pozn. red.), no travertín sa používal už v antickom Ríme, travertínu sú plné aj renesančné stavby a v 80. rokoch bol boom travertínových stolíkov.
Súčasnosť možno do interiéru vniesť cez výber farieb. Keď sa farby, napríklad ešte stále aktuálna farba roka 2024 od Pantone s názvom Peach Fuzz, teda jemný, svetlý odtieň broskyňovej, ktorý v sebe spája teplé tóny ružovej, oranžovej a béžovej, tlmená levanduľová, šalviová zelená alebo nestarnúca kleinovská modrá, teda intenzívna ultramarínovomodrá farba, ktorú v roku 1957 vytvoril francúzsky umelec Yves Klein, skombinujú s vintage prvkami, pôsobí to veľmi dobre.
Inšpiráciu môžete nájsť aj v zahraničných časopisoch, kde často vidieť, ako spolu súčasná farebnosť a vintage prvky skvelo fungujú.



Aj vo vašich interiéroch hrajú rolu farby, niekde jemnejšie, niekde výraznejšie. V jednom byte možno badať až prvky color blockingu, v rámci ktorého sa používajú veľké farebné plochy s rovnakou intenzitou. Je v ňom výrazná žltá sedačka a modrý taburet.
Keď sme začali pracovať na interiéri, ktorý spomínate, majiteľka sa práve vrátila z ciest a priniesla si obraz, ktorým sme sa inšpirovali. Keď som začala tvoriť prvotný moodboard a postupne aj celý koncept, vychádzala som z toho, že sa jej základné farby ako modrá, žltá a červená páčia. Išlo o to, ako tie farby správne skombinovať, aby interiér nebol únavný, lebo niektoré farby únavné sú.
Takisto som premýšľala, na ktorých prvkoch si môžeme tú výraznú farebnosť dovoliť a kde bude potrebné ubrať. Je dôležité rešpektovať zónovanie a svetelné podmienky priestoru. V dennej časti sme použili výraznejšie farby a v nočnej zase tlmenejšiu farebnosť.
V prípade sedačky majú ľudia obavy ísť do inej farby, ako je sivá alebo béžová. Som presvedčená, že na sedačke sa výraznejšie farby môžu použiť. Jednak je to hnuteľná vec, ktorá sa dá časom vymeniť alebo prečalúniť, jednak je zvyčajne textilná – má nejakú štruktúru, je to mäkký prvok, ktorý farbu znesie oveľa lepšie ako niečo pevné. Tvar je v podstate vždy amorfný, nepravidelný, reaguje na dopadajúce svetlo, a tak sa farba stále mení a bráni tomu, aby sedačka pôsobila ako ťažký jednoliaty kus.
Klientka v prípade tejto žltej sedačky nemala žiadne výhrady, nehľadali sme alternatívy. Videla koncept a dávalo jej to na prvú zmysel. Nejde o to použiť farby nasilu. Steny sme zvolili biele s béžovým akcentom, aby sme priestoru dodali hĺbku.
V inom projekte je staroružová sedačka, steny sú zelené a skvele to funguje. Keď som to klientom prezentovala, hneď súhlasili. Hoci som si myslela, že muž z toho páru môže mať s takou farbou problém, nemal. Je rozdiel vidieť len tak niekde položenú ružovú sedačku a vidieť ju zakomponovanú do priestoru s konceptom. Keby sme použili sivú sedačku, už by to pôsobilo úplne inak, bolo by to ponuré a vytratila by sa vibrujúca atmosféra, ktorú kombinácia zelenej a ružovej prináša.
Práca s farbami však vôbec nie je jednoduchá. Ako na to?
Na komplexnejšiu prácu s farbami odporúčam osloviť niekoho, kto im rozumie, rovnako tak textúram a materiálom. Z vlastnej skúsenosti viem, že nie všetci ľudia vidia všetky farby rovnako. Nie každý rozumie, ktorá má studený podtón a ktorá teplý, kde je viac červenej a kde žltej, modrej alebo zelenej, prípadne ako sa farby správajú na rôznych povrchoch.
Vo finále dokážu rozoznať, že to spolu ladí, no nevedia sami farby vybrať tak, aby boli v harmónii. Možno aj preto sú interiéry menej farebné, lebo práca s farbami naozaj nie je jednoduchá.



Pri jednej vašej realizácii som si všimla, že ste na žiadosť majiteľky ponechali pôvodnú kuchyňu a zrepasovali aj kreslá. Keď sa renovuje, ľudia majú často tendenciu všetko vyhodiť. Ako premýšľať o tom, čo ponechať?
Áno, v tomto prípade to bola kuchyňa, ktorá mala štyri-päť rokov, robili ju na mieru a bola to relatívne veľká investícia. Na prvý pohľad by niekto povedal, že všetko musí ísť preč – za lesklou krémovou linkou bola ako kuchynská zástena použitá perleťová modro-čierna mozaika.
Je to aj o klientovi, ktorý povie, že na novú kuchyňu nemá rozpočet alebo že tá kuchyňa je predsa nová a nechce ju vyhodiť. Je to logická požiadavka. Ak vidím, že je to reálne, snažím sa nájsť cestu. Niekedy sú však aj menej logické požiadavky, ktoré interiéru poškodia, vtedy sa to snažím klientovi vysvetliť a odhovoriť ho od toho riešenia.
Spomínanú kuchyňu som vzala ako výzvu – niečo sme ponechali, niečo sme vymenili. Na mozaiku sme nalepili zástenu z matného skla v krémovej farbe, na horných skrinkách sme vymenili dvierka s priehľadným sklom, aby linka pôsobila kompaktnejšie. Potrebovali sme získať viac miesta, vytvoriť nové úložné priestory, tie sú nakoniec v matnej červenej.
Som zástankyňou toho, že keď sa spája staré a nové, treba priznať rozdiel. Aj keď sa prestavuje stará budova, prístavba je moderná, nekopíruje sa pôvodný štýl. To isté platí aj v interiéri.

Ako pri tom postupujete?
Nesnažím sa nájsť rovnaký materiál ako ten pôvodný, aj tak by som nikdy netrafila. Aj keby som zohnala ten istý materiál, vyzeral by inak, lebo linka je tam už niekoľko rokov, používala sa, svietilo na ňu slnko, a tak bude farba zákonite iná. Preto rada volím kontrast, niečo úplne iné. Tu sme k lesklej krémovej vybrali matnú hrdzavočervenú. Platí to pri všetkom, čo sa nedá spraviť rovnaké.
Ak ľudia zvažujú, či si niečo doma ponechať, vždy je potrebné zvážiť, či je to plne funkčné. Áno, menšie veci, ktoré majú pre nás citovú hodnotu, si môžeme nechať vždy, ale niečo, čo má v interiéri plniť funkciu, linka, sedačka či kreslo, musia byť v prvom rade funkčné.
Ak tam tá funkčnosť nie je, ale dá sa docieliť menšou úpravou alebo repasom, som za. Ak to nie je funkčné a oprava je veľmi nákladná, odporúčam do toho nejsť. Jedinou výnimkou môžu byť dizajnové kúsky, ktoré majú svoju hodnotu, v tom prípade sa vyplatí do nich investovať. V našom priestore sa tak môžu objaviť napríklad kreslá od Jindřicha Halabalu a Jana Vaňeka, kvetinové steny od Ludvíka Voláka, komody od Jiřího Jiroutka, lustre z Kamenického Šenova či funkcionalistické kúsky z chrómových rúrok.
Majitelia domu, ktorý som v úvode spomínala, majú v interiéri stoličky „thonetky“. Zdedili ich, no dovtedy boli len v garáži. Boli vo veľmi dobrom stave, stačilo ich vyčistiť a vyleštiť, bol to minimálny náklad. Nemusíme vždy všetko zrepasovať tak, aby to vyzeralo ako nové. To ani nie je cieľom. Myslím si, že vintage veci by si mali zachovať nejaké známky toho, že nie sú nové. Môžu mať drobnú chybu či farebnú nedokonalosť, nemusia byť perfektné. Možno aj vďaka tomu sú pre nás vzácnejšie, rozprávajú príbeh.


V úvode rozhovoru ste spomenuli, že v panelákovom byte sa nedá spraviť to, čo v tom staromestskom. Čo by ste poradili ľuďom, ktorí si chcú podobnú atmosféru vniesť do bytu v bežnom bytovom dome alebo do novostavby?
Vždy treba mať na pamäti, aby interiér komunikoval s exteriérom. Ak to nefunguje, tak aj pohoda užívateľa klesá. Existujú štúdie v rámci psychológie architektúry, z ktorých vyplýva, že vzťah medzi interiérom a exteriérom nie je len otázkou estetiky, ale má psychologický vplyv na to, ako sa ľudia cítia vo svojom priestore.
Zveličím to a predstavím príklad – známy projekt Sky Park z dielne Zahy Hadid, kde nejakým spôsobom vyzerá exteriér a spoločné priestory, a potom prídem do bytu, ktorý je zariadený v provensalskom štýle. Mozog to pravdepodobne vyhodnocuje ako cestovanie v čase a priestore. Nie je dobré, aby človek fungoval v takých extrémoch.
Keď sa pozeráme z bytu von, mali by sme mať pocit, že všetko je zasadené správne. Robiť v novostavbách katalógových domov wall panelling, teda lepiť ozdobné panely a lišty na steny len preto, aby nám to evokovalo staromestský byt, nie je dobrá cesta. Nasilu tam tlačíme niečo, čo tam nemá byť.
Rovnako vnímam tehličky, ktoré sa lepia na steny. Treba starostlivo zvážiť, kde má ich použitie zmysel. Ak však odkryjeme pôvodnú tehlu alebo starú maľovku, ktorá je v dobrom stave, má peknú farbu a textúru, som za to priznať ju.
Vyhli by ste sa teda akýmkoľvek imitáciám?
Ak si ľudia zariaďujú bývanie sami, vyhla by som sa všetkým umelo vsadeným prvkom – obkladom stien, trámom na stropoch, a pokiaľ to nie je nevyhnutné, aj rôznym podhľadom.
V novostavbách dobre funguje severský dizajn z polovice minulého storočia – kombinácia kresla a zaujímavého svietidla, prípadne komody alebo stolíka z tíkového dreva.
Dizajnéri ako Arne Jacobsen, Alvar Aalto, Finn Juhl alebo Hans Wegner vytvorili kúsky, ktoré sa stále vyrábajú a sú vďaka svojej nadčasovej kvalite a premysleným tvarom stále populárne. Majú schopnosť zapadnúť do moderných monochromatických interiérov, dodať im osobitosť a hĺbku.



S eklektizmom sa spájajú nielen farby, ale aj vzory a štruktúry. Keď nedávno vyšla kniha o bratislavských dlažbách, bolo v nej vidno, ako sa ľudia kedysi nebáli výrazných vzorov či nečakaných kombinácií. Aj vy ste v jednej vašej realizácii použili na podlahe výraznú vzorovanú dlažbu a na stene štruktúrovaný obklad.
Úplne súhlasím, v starých mestských bytoch sa vzorovaná dlažba používala aj na veľkých plochách a v kombinácii s drevenými parketami to pôsobilo harmonicky. Vzory bývali nielen geometrické, ale aj kvetinové či ornamentálne. Tiež to bol spôsob, ako sa odlíšiť. Neraz sa ručne vyrábali len pre konkrétny byt alebo dom a jeho majiteľov.
Samozrejme, tieto byty mali vysoké stropy, vďaka čomu pôsobili vzdušne a priestranne. V súčasných štandardných bytoch, kde je svetlá výška 2,65 m, môže byť pri výrazne vzorovanej alebo tmavej podlahe náročné zachovať pocit vzdušnosti.
Máme však miestnosti ako toaleta, kde si môžeme dovoliť viac. Platí paradox, že ak sa tieto malé priestory doplnia farbou, vzorom alebo štruktúrou, pôsobia väčšie. Ak máte aj inú malú alebo tmavú miestnosť, odporúčam skúsiť takzvaný color drenching. Je to technika, pri ktorej sa farba v rovnakom odtieni aplikuje na steny i strop, ak chceme dosiahnuť maximálny efekt, tak aj na podlahy, dvere, nábytok či dokonca doplnky.
Tento prístup vytvára intenzívny, pohlcujúci dojem, V závislosti od zvoleného odtieňa môže byť až dramatický, no zároveň harmonický a príjemný. Vzniká pri ňom taký budoárový efekt. Hoci prvoplánovo láka dať tam silné umelé osvetlenie a všetko spraviť biele, aby toaleta pôsobila opticky väčšia, vyplatí sa color drenching vyskúšať. Z malej tmavej miestnosti sa tak stane klenot domu.
Spomeniete si na interiér, z ktorého ste mali vy osobne najväčšiu radosť?
Áno, vždy je to ten aktuálny. Mám šťastie, že ma vyhľadávajú klienti, ktorí vedia, ako pracujem, aké interiéry tvorím a čo im spolupráca so mnou prinesie. Preto platí, že mi všetky projekty robia radosť.
V týchto dňoch je to interiér obchodu s niche parfumami v centre mesta. Priestor nie je veľmi veľký, tak sme využili práve spomínaný color drenching a nechýba ani vintage kúsok – nádherný muránsky luster.
To môže byť aj tip na záver – podľa renomovaného časopisu AD sú práve okázalé talianske svietidlá z muránskeho skla trendom pre rok 2025. Spolu s florálnymi motívmi a bauhausovým nábytkom ich asi bude vidno v štýlových zahraničných interiéroch a možno aj v našich. Oplatí sa do nich investovať, nie sú to výstrelky, ale nadčasové, materiálovo aj remeselne precízne vyrobené veci, ktoré vám budú robiť roky radosť.

Karolína Holly (1983)
Vyštudovala Mendelovu univerzitu v Brne, pracovala v medzinárodnej firme, kde sa zameriavala na controlling a plánovanie, dnes sa venuje interiérovému dizajnu. Myšlienka venovať sa interiérovému dizajnu v nej skrsla v roku 2013, v roku 2018 založila interiérové štúdio HOLLY interior. Aby si doplnila znalosti v tejto oblasti, absolvovala viaceré domáce aj zahraničné vzdelávacie programy. Je vášnivou milovníčkou súčasného aj vintage dizajnu a farieb.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Natália Žáková























