Jana Močková
Umelkyňa a profesorka Ilona Németh získala v pondelok večer Bielu vranu. Ocenenie jej udelili za celoživotný prínos a za to, že svojou tvorbou a postojom „dlhodobo nastavuje spoločnosti zrkadlo“.
Ilona Németh je členkou platformy Otvorená kultúra a štrajkového výboru, ktorý koordinuje kultúrny štrajk po celom Slovensku. Ministerstvo kultúry na ňu tento rok podalo trestné oznámenie v súvislosti s verejnou výzvou na odstúpenie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej, ktorú podpísalo takmer 190-tisíc ľudí.
„Veľmi si prajem, aby si ľudia nezvykli, že kultúra padá, padá, padá. Lebo v skutočnosti padáme s ňou,“ hovorí Németh.
V rozhovore hovoríme aj o tom:
- ako vníma, že ministerka Šimkovičová je stále ministerkou napriek dvom masovým petíciám a pokusom o odvolanie;
- v čom bola situácia v Maďarsku pri deštrukcii kultúry iná;
- či verí v to, že umenie má silu meniť spoločnosť;
- čo pozitívne vidí napriek frustrácii a únave z vývoja v kultúre.
Už niekoľko rokov sa v čase okolo 17. novembra udeľujú ceny Biela vrana za výnimočný postoj ľudí v spoločnosti. Čo vám išlo hlavou, keď vám zavolali, že Bielu vranu tento rok dostanete aj vy?
Bola som veľmi prekvapená a mala som pocit, že to nie je namieste. Všetko, čo sme v kultúre od januára urobili, bolo kolektívne a mala som pocit, že ak by sme mali získať nejakú cenu ako Biela vrana, mala by to byť kolektívna cena. To bola moja prvá myšlienka.
Cenu ste získali za celoživotný prínos, k čomu sa ešte dostaneme. Váš postoj a tvorba vám tento rok nepriniesli iba ocenenie, ale aj pozornosť zo strany ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Ešte v januári ste spolu s kritičkou Ivanou Rumanovou a ďalšími rozbehli prvú petíciu za odstúpenie ministerky, ktorú podpísalo takmer 200-tisíc ľudí. Čakali ste v tom čase takúto odozvu?
Práveže vôbec. Rozprávať sme sa o tom začali s kolegyňami okolo 17. januára. Mali sme pocit, že treba reagovať na to, čo sa deje v kultúre, lebo sa to neustále kumulovalo. Poslednou kvapkou bolo ukončenie fungovania Kunsthalle, jej zatvorenie. Vtedy som nadobudla pocit, že k deštrukcii a naplneniu našich obáv je to už tak blízko, že musíme reagovať.
S Luciou Tkáčovou, Ivanou Rumanovou a ďalšími sme napísali text, ktorý sme zverejnili, a hneď sme mali tisíce podpisov. Za deväť dní sme získali približne 190-tisíc podpisov. Bolo to veľmi nečakané a prekvapujúce a zároveň to bolo potvrdenie toho, že naša reakcia bola absolútne namieste.
Formálne išlo o verejnú výzvu na odstúpenie, ktorá nemala žiadnu vymožiteľnosť. Malo to pre vás napriek tomu zmysel?
Absolútne, najmä keď sa na to pozeráme z dnešného pohľadu. Ale aj vtedy, ako podpisy postupne pribúdali, sme vnímali, že ľudia majú o kultúru záujem. Keď sme výzvu spustili, aj médiá začali mať o túto tému záujem. Bolo dôležité, že sme kultúru aj týmto spôsobom dostali do hlavných správ. Za ten krátky čas sme boli prakticky všade, po týždni sme museli prijať pomoc s tlačovými výstupmi a pri rozhovoroch. Všade bola kultúra prítomná, tematizovali sme celý príbeh toho, čo sa s ňou deje.
Ministerka vás obviňovala, že ste sfalšovali podpisy a že ju šikanujete. Lukáš Machala, vysoký úradník ministerstva, dokonca podal trestné oznámenie. Bola toto reakcia, s ktorou ste rátali?
Nie, absolútne nie. Výzvu sme uzavreli 5. februára, keď sme odovzdali podpisy. Ale počas celých tých desiatich dní vychádzali rôzne správy z ministerstva kultúry, že falšujeme podpisy, že sabotujeme fungovanie ministerstva. Najmä to falšovanie bolo neadekvátne obvinenie, ani si neviem predstaviť, ako by sme to mohli robiť. Postupne sme to kontrolovali a, samozrejme, pribúdali aj zvláštne podpisy, bolo tam napríklad sto Harry Potterov a nejaké ďalšie osobnosti z Hollywoodu, ale to nemalo absolútne žiadnu váhu. Bolo to zanedbateľné oproti tomu, ako pribúdali podpisy z celého Slovenska.
Ilona Németh ocenená Bielou vranou: Keď som išla na výsluch, nebolo mi všetko jedno (Video: Jana Močková, Miroslav Čevela)
Polícia trestné oznámenie najskôr zamietla, no ministerstvo podalo sťažnosť a prípad museli znova otvoriť. V lete vás dokonca zavolali na výsluch. Keď sme spolu vtedy hovorili, zdalo sa mi, že vás to zaskočilo aj napriek tomu, že máte skúsenosť s režimom pred ’89 aj so situáciou v Maďarsku. Ako to celé spätne vnímate?
Prvá žaloba bola na neznámeho páchateľa s podpisom pána Machalu. Dozvedeli sme sa to len z médií, nedostali sme o tom žiadnu správu z polície. V apríli sme sa opäť z médií dozvedeli, že polícia tento prípad uzatvorila, a mysleli sme si, že tým sa to skončilo. Bolo to logické, vedeli sme, že nič protizákonné sme neurobili. Urobili sme vyslovene to, čo nám zákon umožňuje: vysloviť názor a vytvoriť verejnú výzvu, prípadne petíciu.
Druhýkrát to bolo iné, dozvedela som sa o tom, keď som dostala v júni pozvanie na výsluch. Udialo sa to na začiatku júla. Zaskočilo ma to. Bola som si istá, že takéto veci sa už nebudú diať. Viem, že aj v 90. rokoch prebiehali výsluchy umelcov kvôli nejakým umeleckým akciám, ale táto výzva nebola umelecká akcia, nebola to žiadna performance, ale naplnenie základného práva vyjadriť svoj nesúhlas s kultúrnou politikou a s nekompetentnosťou ministerky kultúry.
Keď som išla na výsluch, musím priznať, že mi nebolo všetko jedno. Aj keď ste presvedčený o tom, že ste nič nespáchali, napriek tomu máte pocit, že je to neadekvátne. Po tých desaťročiach, čo fungujem na akademickej a kultúrnej scéne, som musela ísť vysvetľovať, čo sme organizovali.
Dnes už vieme, že aj toto trestné oznámenie polícia zamietla. Ministerka Šimkovičová však neskôr podala trestné oznámenie aj na spisovateľa Michala Hvoreckého. Čo to hovorí o dnešnom Slovensku, že ministerka kultúry podáva trestné oznámenia na ľudí, ktorí sú rešpektovaní na kultúrnej scéne?
Znamená to, že rešpekt z ich strany alebo aspoň znalosť toho, čomu sa venujeme, čo je kultúra a čo sa v nej za posledných 30-35 rokov udialo, im skrátka chýba. Akoby žili na nejakej inej planéte, v nejakom paralelnom vesmíre, a teda nás vôbec nepoznajú, nevedia, čo sme za tie roky urobili.
Nemáme rešpekt z ich strany ani za to, čo sme urobili na poli tvorby, ani ako ľudia z akademickej pôdy, čo sa týka mňa. Kým sa človek v akademickej oblasti dostane do pozície profesora, znamená to, že prešiel množstvom vecí, čo sa týka odbornosti, a má to potvrdené aj z tejto strany, no im tento základný rešpekt voči tomu úplne chýba.
Michal Hvorecký bol medzi iniciátormi druhej výzvy na odvolanie ministerky, opäť ju podpísalo takmer 200-tisíc ľudí. Ministerka dvakrát v parlamente čelila odvolávaniu a napriek výhradám niekoľkých poslancov Hlasu ju kolegovia z vlády podržali, premiér Fico sa jej zastáva. Čo to pre vás znamená, že po všetkých výhradách zostáva ministerkou?
Uvažujem o tom v rôznych súvislostiach. Na začiatku som bola presvedčená, že to takto nemôže zostať. Od januára sa prakticky každý deň alebo týždeň stane niečo, s čím absolútne nesúhlasím. Myslela som si, že to vnímajú aj ostatní – ľudia z vlády a zo spoločnosti. Že musia vidieť, že nemôžeme demolovať celú našu kultúru, inštitúcie a vzťahy, ktoré sme vytvárali, ako napríklad Fond na podporu umenia. Nevedela som si predstaviť, že to takto môže pokračovať.
Ale postupne som pochopila, že kultúra pre ostatné oblasti spoločnosti a iných ministrov vlády nie je taká jednoznačná. Myslím, že nerozumejú, že to nie je len umenie a umelci, ktorí tvoria v ateliéroch, ale že to je základ spoločnosti. A že keď zaútočí niekto na kultúru, akoby zaútočil na vlastných obyvateľov a obyvateľky, lebo im neumožní kultúrny život vo svojom základe.
To, že my ľudia z kultúry vidíme, aké to bude mať dôsledky, nemusia tí ostatní vidieť. Ale mali by nám dôverovať, keď hovoríme, že keď demolujú kultúru, demolujú budúcnosť našej krajiny.
Nie je to čudné, že vláda, ktorá sa tvári ako národná, ničí kultúru?
Je to nepochopiteľné a myslím si, že za to je zodpovedný každý poslanec v parlamente, aj tí, ktorí neodvolali ministerku kultúry. Súčasná vláda je zabalená do pronárodnej ideológie. Asi všetci si pamätáme, ako ministerka na začiatku vyhlásila, že slovenská kultúra má byť slovenská a žiadna iná. Bol to veľmi dôležitý moment. Podľa mňa to svedčí o tom, že títo ľudia o kultúre uvažujú veľmi stereotypne, staromódne, tak ako v 19. storočí, keď sa utvárali národné štáty. A nemajú víziu, ako by kultúra mala vyzerať. Ich jedinou víziou je, že teraz sú pri moci a môžu si to dovoliť. Druhý plán, čo bude potom, tam nevidno. Teraz sme ešte stále vo fáze demolovania inštitúcií a kultúry ako takej.
Čo sa deje s kultúrou v rukách Martiny Šimkovičovej? Ako by ste to pomenovali?
Vnímam to vyslovene ako ničenie kultúry. Ako priamy protiklad toho, čo by minister alebo ministerka kultúry mali robiť. Stačí sa pozrieť napríklad na nerešpektovanie vízie kultúry a kultúrnej politiky do roku 2030. Začala s ňou ešte ministerka Natália Milanová, úradnícka vláda v tom pokračovala. Pani Silvia Hroncová akceptovala vytvorenú víziu, na ktorej spolupracovali participatívnym spôsobom rôzni odborníci. A oni to zmietli zo stola, akoby táto participatívna činnosť a erudícia odborníkov nebola podstatná. Je to absolútne neakceptovanie ich práce.
Vy máte podrobný prehľad aj o tom, ako funguje kultúra v Maďarsku za vlád Viktora Orbána. Vidíte v tom, čo sa deje u nás a v Maďarsku, nejaké paralely? Dá sa z toho poučiť?
Sú tam nejaké paralely a sú veci, ktoré sa nedajú porovnať. To, čo sa udialo v Maďarsku za posledných 14 rokov, je obrovský varovný prst pre nás, že nemôžeme byť ľahostajní. Musíme od začiatku reagovať na všetko. Preto som ihneď reagovala aj na tú slávnu vetu o slovenskej kultúre a žiadnej inej zo strany ministerky. Bolo mi jasné, že to bude mať dôsledky.
To, čo vidíme dnes v Maďarsku, je istá letargia po zdemolovaní. Tam sme boli svedkami známeho príkladu toho, ako sa žaba uvarí postupne. Na začiatku neboli reakcie zo strany umelcov a kultúrnej scény také razantné ako teraz u nás, a preto si myslím, že naša reakcia je veľmi dôležitá a musíme sa pripraviť na to, že je to beh na dlhé trate. A to znamená napríklad to, že keď sa vo februári ani v októbri nepodarilo odvolať ministerku kultúry, neznamená to, že nemáme pokračovať. To je to ponaučenie z Maďarska.
V čom je situácia odlišná, vidím najmä na mladej generácii a na vysokoškolákoch. Tí naši žijú posledných 14 rokov v inej krajine než mladí ľudia v Maďarsku. Tiež sme tu mali horšie a lepšie obdobia, ale na Slovensku mali mladí ľudia možnosť vidieť, ako krajina môže fungovať a že demokracia je tu prítomná. Ľudia, ktorí dnes majú 24 rokov v Maďarsku, vyrastali počas vlád Viktora Orbána a Fideszu a túto skúsenosť nemajú. Vyrastajú v letargickom prostredí a to je obrovský rozdiel. Pre nás je to možno istá nádej. Môžeme sa na mladých ľudí spoľahnúť, že nebudú ľahostajní.
Viac ako 400 organizácií a 4000 ľudí po celom Slovensku vstúpilo do kultúrneho štrajku, ktorý však zostal bez odozvy vládnych politikov. Nie je to frustrujúce?
O tom, či sme účinní alebo nie sme, či kultúrny štrajk bol namieste alebo nebol, či je štrajková pohotovosť účinný prostriedok, vedieme v tíme veľké debaty. Myslím, že to najdôležitejšie je, aby sme nepodľahli frustrácii. Keď hovoríme o behu na dlhé trate, to znamená, že musíme vydržať. To je moje absolútne presvedčenie.
To, že sa naprieč kultúrnou scénou prepájame, nikdy nebolo prítomné v takejto miere. V Otvorenej kultúre sú rôzni ľudia zo 160 miest z celého Slovenska, a to platí aj pre kultúrny štrajk a štrajkový výbor. Byť pripravený na akciu je veľmi dôležité a tiež to trvá nejaký čas. Pripravenosť na štrajk je podľa mňa ešte dôležitejšia ako ísť do štrajku hneď a nepripravení.
Treba povedať, že štrajkový výbor, ktorého som členkou, neorganizuje ostrý štrajk. My pomáhame tým inštitúciám, ktoré sa dostanú do fázy, keď je situácia neudržateľná. Vtedy s nimi vieme ísť do solidárneho štrajku, nehovoriac o tom, že im dokážeme pomôcť so samotným priebehom štrajku aj z právneho hľadiska – a táto príprava je nesmierne dôležitá. Zo zahraničia máme skúsenosť, že štrajková pohotovosť trvala aj dlhšie ako u nás. Neznamená to, že ostrý štrajk nenastane. Pre nás by, samozrejme, bolo najlepšie, keby sme nemuseli štrajkovať.
Nedávno výbor kultúrneho štrajku avizoval, že v niektorých inštitúciách už boli splnené zákonné podmienky na vstup do ostrého štrajku. Myslíte, že to nastane?
Nevieme to predvídať. Myslím, že je to podobné ako v ekonomike, že to, čo sa deje, je v jednom momente také neúnosné, že niečo sa skrátka stane, iba nevieme kedy presne.
Teraz sa inštitúcie postupne majú naučiť, že sú zodpovedné samy za seba. Zamestnanci, ktorí tam sú, si tiež musia uvedomovať, že moc majú len vtedy, keď si ju uvedomujú. Keď sa jej jeden po druhom vzdávajú, vtedy ju strácajú. Teraz sa učíme, čo to znamená byť zodpovedným zamestnancom, byť zodpovedným občanom. A musíme do toho spoločne vyrásť.
Hovoríte o behu na dlhé trate a že netreba podľahnúť frustrácii. Ako to dnes vyzerá vo výbore kultúrneho štrajku? Vládzete ešte? Nie ste frustrovaní absentujúcou odozvou zo strany politikov?
Veľa o tom hovoríme. Niektorí ľudia sú viac frustrovaní, niektorí menej. Tí, ktorí najviac pracujú v štrajkovom výbore a Otvorenej kultúre, vkladajú do toho nesmierne množstvo energie. Bolo by ideálne, keby v tom fungoval princíp štafety. Dnes to všetci robia zadarmo a vo vlastnom voľnom čase v podstate pre všetkých ostatných. Malo by to fungovať tak, že na istý čas zasa príde niekto iný, kto to prevezme, aby sa potom mohli niektorí ľudia vrátiť s novými silami.
Frustráciu a prepracovanosť, samozrejme, cítime, ale to je situácia, ktorú si treba uvedomiť a pracovať s ňou. Inak si to neviem predstaviť. Naša vízia je správna a voči tomu, čo robí vláda a aká je momentálne kultúrna politika, môžeme používať len demokratické prostriedky – občiansku aktivitu a kritiku. A musíme vytrvať. Neznamená to, že sme naivní a nie sme unavení a že sme nevyužili všetky zásoby energie. Znamená to, že sa k nám musia pridať aj noví ľudia.
Spomínali ste, že vás prekvapila tá veľká odozva pri verejnej výzve na odstúpenie ministerky. Umelci sa ozvali pomerne rýchlo a rázne, ale cítite stále dostatočnú podporu pre kultúru aj v širšej spoločnosti?
Je to sínusoida, ako veci bežne fungujú. Niekedy sú pre ľudí témy z kultúry viac aktuálne a niekedy menej. Je to zodpovednosť aj médií a sociálneho priestoru, aby sme túto tému držali pri živote. Ale treba spomenúť aj druhú stranu – a to, že ministerstvo kultúry nám dáva nové podnety takmer každý týždeň. A veľmi si prajem, aby si ľudia na to nezvykli, že kultúra padá, padá, padá. Lebo v skutočnosti padáme s ňou. Musíme naďalej vnímať, čo sa to deje.
Často to hovorí ministerka, ale občas to zaznieva aj v diskusiách od ľudí, že umelci sa majú venovať umeniu a nie politike. Ako čítate tieto komentáre?
Ako nekompetentné. Samozrejme, dá sa hovoriť o tom, či umelci musia byť politickí. Podľa mňa občania musia byť aktívni aj politicky, aj spoločensky. Ak ide o umelcov, zväčša vidíme, že práve oni cítia skôr zmeny alebo dôsledky zmien, ktoré sa dejú. A podľa toho, kto má bližšie k akým výrazovým prostriedkom, reaguje.
Ja ako umelkyňa nereagujem na politické veci ihneď. Samozrejme, že v mojej tvorbe sa objavujú rôzne politické a spoločenské témy, ale rezonujú v nej až s odstupom času. Ale sú umelci, ktorí vedia ihneď reagovať a to vnímam skôr ako umelecký aktivizmus. Oba prístupy sú právoplatné a každý to robí podľa toho, aký charakter má jeho tvorba a ako uvažuje o svete.
Nerobia trochu chybu aj umelci a kultúrna scéna, ak sa snažia držať odstup od politiky a svoje protesty robia bez spolupráce s opozíciou, čo sme videli napríklad v lete?
Veľa o tom uvažujeme a debatujeme. Myslím, že je to generačná otázka toho, ako dnes mladí ľudia vnímajú súčasné politické strany, či voči nim majú dôveru a či si myslia, že sa dá zostať aj vtedy nezávislým a občiansky aktívnym, keď človek spolupracuje so stranami.
Môj osobný názor a moje skúsenosti hovoria, že sú momenty, keď treba spolupracovať. Nemyslím si, že keby sme urobili spoločnú demonštráciu, v tom momente sa občania stanú straníkmi. Sú rôzne typy demonštrácií, pochodov, napríklad aj náboženských – čo neznamená, že keď sa ich zúčastníte, automaticky vstupujete do nejakej cirkvi. Treba vytvoriť podmienky dohody medzi sebou, aby sme vedeli, ako spolupracovať aj s opozičnými stranami, lebo v istých momentoch sa spojiť treba. Mám však v tomto menšinový názor.
Angažovali ste sa v roku 1989, aktívne ste vystupovali aj v roku 1998 a potom znovu. Nie je to vyčerpávajúce, že sa útoky na kultúru znovu opakujú?
Začala som svoju kariéru v 90. roku. Predtým sme robili Štúdio Erté, v roku 1988 sme boli zakázaní. Môj kolega Rokko Juhász bol aj na výsluchu. V niečom je to, čo sa dnes deje, déjà vu. Ale za ten čas už boli aj obdobia, keď som bola presvedčená o tom, že ideme dobrým smerom. Vnímam to teda ako sínusoidu lepších a horších období.
Déjà vu vidím napríklad aj v tom, keď bol riaditeľom SNG pán Muška počas druhej vlády Mečiara. V galérii sme vtedy nevystavovali tak isto, ako tam dnes niektorí nevystavujú. Potom prišlo zasa lepšie obdobie, ale je fakt, že som bola presvedčená, že to, čo sme zažívali, sa už nikdy nevráti. V tomto smere cítim veľké sklamanie, ale jediné, čo môžeme, je s tým pracovať.
Dokážete za týchto spoločenských okolnosti tvoriť, pracovať na nových dielach?
Dokážem, ale je to omnoho ťažšie. Lebo každý z nás má len určité množstvo energie a tá sa delí medzi všetko, čo robíme. Od januára u mňa občianske aktivity do veľkej miery prevalcovali takmer všetko ostatné. Umenie však robím preto, lebo je to vnútorná potreba vyjadriť sa, a preto sa umeleckým veciam venujem, hoci je to ťažšie.
Tento rok ste mali pracovne nabitý, jedno nové dielo vzniklo aj v Paríži, kde je súčasťou verejného priestoru. S vystavovaním vo verejnom priestore máte viacero skúseností. Sú ľudia na ulici otvorenejší voči umeniu?
Neviem, či sú otvorenejší, ale diela nájdu tak, že na to nie sú pripravení. Je to skrátka iné publikum. Keď vystavujete v galérii, prídu tam iba ľudia, ktorí už nejaké rozhodnutie urobili – chceli ísť do galérie. Keď nájdu umenie na ulici, bezprostredná reakcia a vplyv umeleckého diela je iné, ako keď ste na to pripravení. Mňa fascinuje možnosť ponúknuť dialóg pre nepripraveného diváka.
Hovorili ste, že pri Bielej vrane by ste očakávali, že to bude kolektívna cena za to, čo robíte tento rok, no vy ste ju získali za celoživotný prínos a za to, že svojou tvorbou a svojím postojom „dlhodobo nastavujete spoločnosti zrkadlo“. Venovali ste sa životu menšín, holokaustu, kritike pomerov v Maďarsku aj na Slovensku. Má umenie silu meniť svet? Zažili ste to pri niektorom diele?
Túto otázku som už dostala viackrát a vždy odpovedám to isté: som absolútne presvedčená o tom, že umenie môže meniť svet. A mám na to viacero dôkazov.
V posledných rokoch som sa napríklad venovala téme cukrovarníctva a zániku cukrovarníctva v našom regióne. A minulý týždeň bola konferencia nového Múzea cukru, ktoré zakladáme v spolupráci s viacerými odborníkmi. Zachovávame tak zvyšky toho, čo kultúra cukrovarníctva znamenala. Je to istá zmena, keď si ľudia v konkrétnom regióne uvedomujú, čo mali v minulosti, čo to znamená dnes, prípadne do budúcnosti.
Ale takýchto príkladov mám viacero. Umenie nefunguje možno úplne priamočiaro, ale podnecuje naše uvažovanie a prináša nové nápady, nový uhol pohľadu – a to je tá zmena, ktorú umenie môže sprostredkovať. Umenie má rôzne vplyvy, niektoré diela pôsobia na krásu, relax, ale iné môžu fungovať tak, že vďaka nim pochopíte veci okolo seba alebo v tých dielach sami seba nájdete. Umenie pritom vnímam nielen ako vizuálne umenie, ale aj v rôznych médiách a celej svojej šírke. Umelecké diela na nás jednoznačne vplývajú a vytvárajú našu spoločnú kultúru.
V súvislosti s aktuálnou situáciou v kultúre často panuje pocit skepsy. Vidíte v tom, čo sa deje, aj nejakú nádej? Niečo pozitívne?
Najpozitívnejšie, čo vidím, je prepájanie v celej krajine a cez rôzne oblasti kultúry. Čo absentuje, je prepájanie s inými oblasťami v spoločnosti. Aj v iných oblastiach sú problémy a aktívni ľudia, v ekologickej oblasti, v zdravotníctve. Myslím, že aj naše prepájanie je dôležité.
V kultúre omnoho viac teraz po celej krajine vnímam rôzne aktivity menších organizácií, jednotlivcov, ktorí sú aktívni. Cez leto som mala viacero takýchto skúseností, napríklad na festivale Fraj v Rimavskej Sobote, v Kremnici, v Banskej Štiavnici, v Piešťanoch. Tieto stretnutia sú veľmi dôležité a neboli by, keby situácia nebola taká, aká je. A to je ten vedľajší efekt, s ktorým asi ani vláda, ani ministerka kultúry možno nerátajú, a je to pozitívna vrstva. Nemyslím si, že čím je horšie, tým je to lepšie pre umenie. Verím v to, že pre umenie a kultúru treba vytvárať lepšie podmienky a v tých lepších podmienkach sa dejú a vznikajú aj lepšie veci.
Neustále ste v kontakte aj s mladými umelcami a umelkyňami. Spoznali ste za tento rok niekoho, kto vás zaujal a vidíte v ňom budúcnosť?
Nebolo by spravodlivé vyzdvihnúť len zopár konkrétnych ľudí, ale, samozrejme, vždy niekoho nového objavím. Na Gemeri som napríklad v lete natrafila na jedného mladého umelca, ktorý pracuje s keramikou; asi 20 rokov som nevidela takého dobrého autora, ktorý pracuje s týmto materiálom. Alebo performerky z VŠVU, ktoré robia fantastické veci. Vždy vidno pokračovanie.
Poznámka: Ilona Németh je aktuálnou členkou Redakčnej rady Denníka N.
Ilona Németh
(1963)
Umelkyňa a profesorka. Študovala na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti (1981 – 1986). Žije v Dunajskej Strede. V rokoch 2004 – 2019 pedagogicky pôsobila na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, aktuálne pôsobí ako profesorka na STU a je dlhoročnou kurátorkou Visual Stageu – scény vizuálneho umenia na festivale Pohoda.
Vystavovala v mnohých domácich a zahraničných galériách a na prestížnych svetových podujatiach a je držiteľkou viacerých ocenení vrátane štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia.
Jej tvorba prešla od expresívnej maľby cez inštalácie po monumentálne diela vo verejnom priestore. Vo svojich dielach skúma sociálno-spoločenské vzťahy, napätie medzi súkromným a verejným. V posledných rokoch sa venovala projektu Eastern Sugar, ktorý sa zaoberal témou výroby cukru a jeho dosahu vo svetovom meradle.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
