Rusi sa nám vysmievajú, my im to umožňujeme

Autor je britský novinár a spisovateľ

Západné krajiny uvaľovali na Rusko sankcie od vojny v Gruzínsku v roku 2008. Vždy boli príliš slabé, prišli príliš neskoro a boli zle presadzované. To je skľučujúci záver novej knihy novinárky Stephanie Bakerovej z Bloombergu s názvom Punishing Putin: Inside the Global Economic War to Bring Down Russia.

Možné je všetko

Autorka v nej rozpráva napínavý príbeh, ktorý čitateľa len rozčúli. Pritom toľko talentovaných a svedomitých úradníkov na Západe pracovalo tak tvrdo. Ruská ekonomika a aktíva priaznivcov Putinovho režimu v zahraničí predstavovali dostatok cieľov. Šance nemohli byť vyššie. Po tisíc dňoch totálnej vojny je však evidentné, že sankcie zlyhali. Rusko Ukrajinu naďalej pomaly ničí. Sankcie sa mu darí obchádzať alebo jednoducho akceptovalo miernu ekonomickú bolesť, ktorú spôsobili.

Baker živo rozpráva o rôznych prostrediach – od známych centier daňových únikov až po údajné bašty západnej finančnej integrity. Ide napríklad na výlet prenajatou loďou na Cypre, kde moskovská právnická kancelária školí potenciálnych klientov, ako sa vyhnú sankciám, keď prejdú do nejakej inej jurisdikcie, povedzme na Seychely. V Dubaji na vlastnej koži zisťuje, aké ľahké je prať peniaze cez nákup a predaj zlata. Opisuje aj to, ako sankcionovaný ruský oligarcha Oleg Deripaska zabezpečil, aby jeho priateľka porodila v Spojených štátoch – a to dvakrát. Ľudia zvnútra ruského režimu môžu byť ohnivými kritikmi Západu, stále však chcú, aby ich deti požívali výhody amerického pasu.

Azda najväčšiu zúrivosť však vyvolávajú príbehy o neschopnosti západných úradov, napríklad keď britská Národná kriminálna agentúra vykonala raziu v sídle jedného ruského oligarchu na severe Londýna. Ukázalo sa, že príkaz na prehliadku nebol správne vyplnený, oligarchovi museli vyplatiť odškodné za vniknutie na jeho majetok a napokon museli zaplatiť aj právne poplatky. „Napriek všetkým tvrdým rečiam o presadzovaní sankcií britské úrady ukázali, že nedokážu vykonať ani základné pátranie,“ píše trpko autorka knihy.

Magnitského príklad

Trochu povzbudivejšiu stránku príbehu bolo minulý týždeň vidno v Londýne na večeri pri príležitosti udeľovania Magnitského ceny, ktorú usporiadal finančník sir William Browder. Kedysi bol Putinovým roztlieskavačom, teraz je jeho oveľa efektívnejším nepriateľom než mnohé vládne orgány opisované v Bakerovej knihe. Browder sa nezameriava na vlády, ale na jednotlivcov. Tvrdí, že najhorším ľuďom na svete by nemalo byť umožnené prať korisť v našom finančnom systéme alebo ju tu míňať. Treba ich zaradiť na čiernu vízovú listinu a zmraziť ich aktíva.

Aj tieto sankcie, aj výročné ceny za ochranu ľudských práv sú pripomienkou právnika Sergeja Magnitského, ktorého 16. novembra 2009 vo veku 37 rokov ubili na smrť v ruskom väzení. Magnitskij vyšetroval ruských úradníkov, ktorí zabavili Browderove spoločnosti a použili ich na spáchanie rozsiahleho daňového podvodu. Browder už mal v Rusku zákaz ako „hrozba pre národnú bezpečnosť“, pretože odhaľoval korupciu v spoločnostiach riadených Putinovými kamarátmi. Odolal očierňujúcim kampaniam riadeným z Kremľa i pokusom o vydanie. Spomínaná večera pri odovzdávaní cien pritiahla nielen celebrity a dôležité osobnosti, ale aj predstaviteľov bezpečnostného aparátu.

Inovatívnejší prístup

Browdera dnes za jeho úsilie právom odmeňujú. Ale keď začínal, západné vlády – v Spojených štátoch, Spojenom kráľovstve ani inde – ho nemali príliš v láske. Myšlienka, že by sa sankcie mali zamerať na jednotlivcov, bola kacírska. Lenže už je to precedens a viac ako tucet krajín už prijal niečo na spôsob Magnitského sankcií. A ďalšie budú pribúdať.

Západné vlády by mali nasledovať Browderov príklad a prijať oveľa inovatívnejší a rozhodnejší prístup. Sankcionovanie tých ľudí zo Západu, ktorí pre Rusov robia špinavú prácu, je obzvlášť sľubnou možnosťou. Ale treba sa ponáhľať, pretože Ukrajina krváca.