Pellegriniho poradca Kubiš: Premiér Fico v ruskej televízii je za čiarou, schôdzka Blanára s Lavrovom bežná

Ján Kubiš (72) je slovenský diplomat, minister zahraničných vecí v čase prvej vlády Roberta Fica, v rokoch 1999 až 2005 generálny tajomník OBSE, dnes zahranično-politický poradca prezidenta Petra Pellegriniho.

V rozhovore hovorí:

• ako vyzerá jeho práca pre prezidenta;
• či naňho prezident dá a v čom mu radí;
• akú rolu zohral pri schôdzke Juraja Blanára so Sergejom Lavrovom
• aj či sa s prezidentom rozprával o premiérovi v ruskej televízii.

Na jar ste sa uchádzali o post prezidenta, v prvom kole ste získali hlasy asi 45-tisíc voličov, teda niečo vyše dvoch percent, pred druhým kolom ste verejne povedali, že v dueli Pellegrini – Korčok si vy osobne vyberiete Petra Pellegriniho. Dnes ako jeho poradca vidíte, ako sa funkcie zhostil. Napadlo vám niekedy – tak toto by som ja urobil lepšie?

Človek má rôzne skúsenosti a v niektorých otázkach by som možno povedal, že toto by som urobil inak. Ale v drvivej väčšine sa ukazuje, že pán prezident Pellegrini je veľmi skúsený politik, oveľa skúsenejší, než som ja. Mám sa aj čo priučiť. Keď je človek v kuchyni, naučí sa trochu aj variť, aj keď je tá kuchyňa trochu iná, ako bola moja dovtedajšia, teda zahraničná a bezpečnostná politika. Toto je širokospektrálna politika, takže sa môžem niečo priučiť a beriem to ako veľmi pozitívnu vec.

Kedy ste si povedali, že toto by ste urobili inak?

Netreba zabúdať, že som desaťročia pracoval v riadení a manažovaní kríz. Niekedy som si povedal, že keby som mohol – čo niekedy prezident ani nemôže –, tak do tohto by som zasiahol. Treba vždy vedieť, kde je miesto Slovenskej republiky. Na niektoré veci sa stále pozerám z hľadiska OSN, kde som pôsobil dlhodobo, ale to je celosvetová organizácia s veľkým mandátom. Niekoľkokrát som si povedal: Keby som bol teraz v Libanone, robil by som to takto a takto. Ale na toto prezident mandát nemá.

Ako by ste opísali svoju úlohu v tíme prezidenta Pellegriniho?

Som poradca a som veľmi rád, že pán prezident niekoľkokrát zdôraznil, že je rád, že ma má ako súčasť tímu, že mám bohaté skúsenosti aj kontakty. To je moja pridaná hodnota. Radím mu, podieľam sa na spracovávaní rôznych materiálov pred jeho cestami, prijatiami, návštevami zahraničných predstaviteľov. Toto je celkom komfortná parketa, už aj z toho hľadiska, že s pánom prezidentom máme rovnaké zahranično-politické zameranie. Obaja chceme, aby Slovensko bolo zodpovedným členom Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.

Ako si to môže občan a volič predstaviť prakticky? Ako často ste v paláci? Ako často máte porady?

Mám možnosť byť súčasťou jeho delegácií pri zahraničných cestách. Teraz sa pán prezident vrátil zo zasadania COP29 v Baku (konferencia OSN o klimatickej kríze, pozn. red.), kde som bol s ním niekoľko dní. Takéto cesty mi dávajú príležitosť hovoriť s ním priebežne. Vyskytujem sa aj v Prezidentskom paláci, aj keď nie nutne každý deň a od rána do večera.

Kedykoľvek pán prezident považuje za nutné alebo vhodné, aby som niekde bol, tak tam budem, a keď ja žiadam o stretnutie, čo sa stalo iba niekoľkokrát, tak pán prezident mi dá túto možnosť. Tam si preberieme veci. Ale keďže sme spolu pomerne často, tak využívam každý moment, aby som mu povedal svoj názor a spýtal sa na jeho názor a tým pádom si priebežne vykorigujeme a vyjasníme niektoré veci.

Dá na vás pán prezident?

To je ťažké povedať, ale zatiaľ veci, ktoré tlmočí, a stanoviská, ktoré zastáva, sú stanoviskami a postojmi, ktoré mi absolútne konvenujú. Nechcem povedať, že dá na mňa, ale pracujeme na jednej vlne.

Keď prezident Pellegrini oznámil, že vás vybral do tímu poradcov, museli ste čeliť novinárskym otázkam, či sa to udialo za odmenu, preto, že ste povedali, že ho v druhom kole budete voliť. Vždy ste to odmietali, ale mňa by zaujímalo – ako vám on osobne zdôvodnil, že si vybral práve vás?

Práve mojimi skúsenosťami. Tým, že som pôsobil v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, v oblasti riešenia kríz, ma oslovil ako človeka, ktorý má pomerne unikátne skúsenosti. Toto mi povedal a spýtal sa ma, či by som bol pripravený pracovať v jeho tíme. Povedal som, že samozrejme. Potešilo ma to, neskrývam to, je to uplatnenie mojich znalostí. Bol to profesionálny, relatívne krátky rozhovor. Určite to nebolo za odmenu.

Ja som v kampani preňho nepracoval, naopak, išiel som so svojou kampaňou. Podporil som ho po určitom zvážení, a tlmočil som to verejne, aby to vedeli aj moji podporovatelia. Niektorých som potešil, iných menej, ako to už v živote býva, ale chcel som to urobiť týmto spôsobom. Nechcel som nikoho vyzývať, aby išiel tou cestou ako ja, lebo každý z nás je suverénnou entitou a musí sa rozhodovať podľa svojho naladenia.

Prezident má v slovenskom politickom systéme pomerne silné právomoci práve vo vzťahu k zahraničnej politike, i keď niektoré sú prenesené na vládu. Peter Pellegrini nastúpil do úradu 15. júna, my sa spolu zhovárame práve v deň, keď od inaugurácie uplynulo päť mesiacov. Vieme z nich odčítať, čo je prezidentova agenda vo vzťahu k zahraničiu? Kde už cítiť jeho stopu?

Môžem to premietnuť podľa reakcií, ktoré dostávam od zahraničných partnerov. Považujú ho za veľmi dobrého partnera na rokovania, človeka rozhľadeného, ktorý prináša nielen zahraničnopolitický rozmer, ale rozumie tomu, ako sa politika robí. Je konsenzuálny, hľadá východiská, pokúša sa spájať rôzne názory. V tomto si ho partneri vážia a takto dostávame aj reakcie predstaviteľov rôznych štátov, veľvyslancov tu na Slovensku. Keď cestujem a má nejaké vystúpenia, som veľmi rád, že dostáva pozitívne odozvy. Nie je to tak, že ho chcem chváliť, môžete sa spýtať mnohých veľvyslancov, ktorí jeho pôsobenie a vystupovanie takto hodnotia.

Chápem, ale to je skôr otázka toho, ako na rokovaniach pôsobí.

Nielen ako pôsobí, ale aj čo hovorí. Nie je to len o pôsobení.

Video: Pellegriniho poradca Kubiš: Blanár s Lavrovom? Bežná schôdzka
(autori: Miroslav Čevela, Dušan Mikušovič)

Bude mať prezident nejakú silnú tému vo vzťahu k zahraničiu, ktorú si osvojí? Kde budeme môcť čítať jeho snahu niečo zmeniť, k niečomu prispieť?

Aj keď niektorí žurnalisti si z toho robia posmech, prezident dáva do centra ľudí a to, čo im môže pomáhať. Potom to premieta do rôznych oblastí. Zaujíma ho hospodársky vývoj, lebo od toho závisí aj sociálny vývoj. Ale hospodársky vývoj udržateľným spôsobom, ktorý bude reflektovať aj na klimatické zmeny. Práve sme sa vrátili zo zasadania v Baku, kde sa o týchto otázkach hovorilo. To je jedna z oblastí, ktorá bude pomerne silno dominovať. Je to aj otázka energetickej bezpečnosti a do značnej miery nezávislosti či potravinovej bezpečnosti a nezávislosti, to je ďalšia téma, ktorá ho zaujíma.

Rovnako ako konkurencieschopnosť Slovenskej republiky a našich podnikov, ale tak, aby boli schopní konkurencie nielen tradičným spôsobom, ako teraz sme, montážnou dielňou, ale aby sme boli zapojení aj do ozeleňovania ekonomiky. Dnes hovoríme veľmi veľa o otázkach spojených s vodou, pretože Slovenská republika bola obdarovaná vodnými zdrojmi a je to strategická otázka aj do budúcnosti.

Povedali ste, že s prezidentom často chodíte na zahraničné cesty. Ktorú vnímate ako najzásadnejšiu – a prečo?

Ako mimoriadne až kriticky dôležité vnímam naše kontakty a spoluprácu so susedmi, počínajúc Českou republikou. Niektoré veci sú dané, ako napríklad naša spolupráca so štátmi EÚ alebo NATO, tá má určité pravidlá, ale niet nad dobré susedské vzťahy. Jeho návštevy tam boli dôležité, niekedy bolo treba prelomiť určité ľady.

Je to tak, že prezident mieni vyvažovať rezervovaný vzťah niektorých našich susedov k súčasnej vláde Roberta Fica?

Môže byť. Nakoniec, takéto signály vysielali aj niektorí jeho partneri. Keď vidíme, že vláda Českej republiky príliš nekomunikuje s vládou Slovenskej republiky, pokiaľ ide o prezidentov týchto dvoch štátov, je to presne opačne. Komunikujú, budú komunikovať, pripravuje sa program spoločných aktivít dvoch prezidentov.

Dohodli sa, že tam, kde to možno škrípe v týchto politických reláciách medzi dvoma vládami, oni môžu urobiť všetko pre to, aby vzťahy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou boli naďalej nadštandardné. Aby nepoškodili to pradivo vynikajúcich kontaktov a vzťahov medzi občanmi týchto dvoch štátov.

Ponúka sa otázka, kto môže za to, že sa vzťahy s Českou republikou zhoršili.

Viete veľmi dobre, že existujú niektoré rozdielne názory na také kritické otázky, akými je napríklad Ukrajina. Sú to názory a vyjadrenia, ale nie úplne politika a praktické kroky. To hovorím aj partnerom a pán prezident to spomína tak isto, že pokiaľ ide o spoluprácu vlády Slovenskej republiky s vládou Ukrajiny, tá je skoro až nadštandardná a ukrajinská strana to oceňuje. Samozrejme, niektoré vyjadrenia sa nepáčia.

Pre Českú republiku je to aj vnútropolitická otázka, vieme, že aj tam dochádza k diskusiám, ako funguje súčasná vláda, aká by mohla byť tá budúca. Jednoducho, rozdiely existujú a tie priviedli vládu Českej republiky k tomu, že teraz tie vzťahy, kontakty a konzultácie trochu ochladnú.

A čudujete sa im? Keď premiér jednej krajiny povie, že ostatné krajiny Európskej únie podporujú na Ukrajine zabíjanie Slovanov?

Každý štát si určí, ako chce presadzovať svoje národnoštátne záujmy. Česká republika si to určila takýmto spôsobom. Má to dosah na jej vzťahy a kontakt s našou vládou. Vyhodnotila si aj takéto vyjadrenia ako tie, ktoré nechce tolerovať a chce to dať takýmto spôsobom najavo. Obdobne, keby sme sa my dostali do situácie, že sa nám nejaké vyjadrenia nebudú páčiť, tak predpokladám, že budeme takisto reagovať nie pozitívne. Takže niektoré veci ma neprekvapujú, sú až logické.

V septembri ste boli s prezidentom na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN. V New Yorku bol aj minister zahraničných vecí Juraj Blanár (Smer), ktorý sa počas zasadnutia stretol s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom. Na fotografii, ktorá vznikla krátko pred stretnutím, ste sa mihli aj vy. Na rokovaní ste neboli, ale ministra Blanára ste tam odprevadili. Prečo vy?

Pretože sme sa rozprávali o tom, prečo toto stretnutie a aké témy majú zaznieť. Bol som veľmi rád, že som mal možnosť o tomto hovoriť s pánom ministrom; o tom, aké témy bude pán Blanár presadzovať. Sú to témy, ktoré považujem za logické a legitímne, boli to témy energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky, dodávok jadrového paliva do tej miery, do akej to budeme potrebovať a podobne. Boli to témy, ktoré boli spojené aj s našou ambíciou stať sa nestálym členom Bezpečnostnej rady OSN.

Pochopiteľne, Ruská federácia ako stály člen Bezpečnostnej rady má do toho čo hovoriť, takže sme ich chceli informovať. Zároveň pán minister veľmi jasne vyjadril aj názor Slovenskej republiky, pokiaľ ide o agresiu Ruskej federácie na Ukrajine, teda že odmietame porušenie Charty OSN a zásad medzinárodného práva, najmä takých, akými je suverenita a územná celistvosť, a že naše snahy a podpora mierových riešení musia byť založené práve na rešpektovaní zásad medzinárodného práva.

Pre HN ste povedali aj to, že ste s pánom Blanárom schôdzku konzultovali vopred. Keď sme pred časom spolu hovorili o hypotetickom stretnutí Roberta Fica s Vladimirom Putinom, tak ste povedali: „Ja si myslím, že by bolo dobré využiť takúto schôdzku aj na to, aby sa verejne komunikovalo absolútne odmietnutie agresie a pripomenulo, že bombardovanie civilného obyvateľstva je neprípustné, nech sa deje kdekoľvek a má ho na svedomí ktokoľvek.“ Poradili ste aj pánovi Blanárovi, aby pred pánom Lavrovom odmietol ruskú agresiu? Lebo verejne po stretnutí nič také nekomunikoval.

Rozprávali sme sa skôr o tom, aké tézy a postoje bude tlmočiť na rokovaniach s pánom ministrom Lavrovom. Po stretnutí mi potvrdil, že ich tlmočil. Máte pravdu, sprevádzal som ho až k rokovaniam. Dvaja ministri si vyžiadali, že to bude stretnutie medzi štyrmi očami, ale boli tam ich spolupracovníci. Poznám mnohých ľudí, ktorí pracujú s pánom ministrom Lavrovom, s mnohými som sa rozprával, a moje entré bolo, že odmietame agresiu Ruskej federácie voči Ukrajine.

Potom som si zase vypočul ich pozície, ktoré s týmto nekorešpondovali, a tým sa často rozhovor aj skončil. Toto bolo tlmočené. To, že sa to nedostalo do nejakého vyjadrenia, to už nechcem a nebudem hodnotiť, ale v každom prípade tam tieto stanoviská odzneli a odznievajú ďalej.

Pre Hospodárske noviny ste povedali aj toto: „Mnohých z tých ľudí, čo robia s pánom Lavrovom, poznám, zaujímal ma ich názor na niektoré veci, mal som možnosť s nimi hovoriť.“ Máte teda kontakty z vašej minulosti, čo je logické vzhľadom na inštitúcie, v ktorých ste pracovali. Počul som, že práve vďaka vašim kontaktom ste stretnutie pána Blanára s ministrom Lavrovom sprostredkovali. Bolo to tak?

Nemyslím si, i keď som bol v kontakte s veľvyslancom Ruskej federácie pri OSN. To je jeden z tých ľudí, ktorého poznám dlhodobo, zachovali sme si priateľský vzťah, i keď sa v týchto otázkach rozchádzame. Keď som tam bol, spýtal som sa, či sa toto stretnutie pripravuje, on mi potvrdil, že áno, ale nemôžem povedať, že by som niečo sprostredkoval. Nežiadala ma o to ani jedna, ani druhá strana, ale bol som zvedavý, či je to pripravené, či sa to stretnutie uskutoční.

Minister Blanár bol spolu s maďarským ministrom zahraničných vecí Péterom Szijjártóm jediný z ministrov zahraničných vecí členských krajín EÚ, ktorý sa v New Yorku s Lavrovom stretol. Zasadím to do kontextu nedávneho vystúpenia Roberta Fica v propagandistickom programe stanice Rossija 1, o ktorom ste povedali, že „takéto vystúpenie pána premiéra v ruskej televízii bolo nesprávne, nevhodné“ a z vášho pohľadu „neprispieva k obhajobe záujmov Slovenskej republiky“. Skúste vysvetliť, v čom je rozdiel medzi Ficovým vystúpením v ruskej televízii a Blanárovou fotografiou s Lavrovom?

Keby to bola iba fotografia, tak by som pánovi Blanárovi toto stretnutie neodporúčal, pretože nejaká fotopríležitosť, to je o ničom. Ale keďže mal tézy, ktoré boli pre nás dôležité, ako energetická bezpečnosť a podobne, domnieval som sa, že takéto stretnutie je možné. Nevidel som v ňom žiadny problém. Som zásadne proti tomu, aby sa robili len prázdne gestá. Teraz ste to zreprodukovali, pokiaľ ide o pána premiéra Fica, jeho názory sú zjavné.

Sú verejne známe, vyjadruje ich, mnohí partneri nie sú veľmi radi, niektorí z nich akceptujú, že je to pre vnútropolitické použitie, napriek tomu im to nerobí radosť. Ale je rozdiel hovoriť ich doma, aj keď nie sú prijímané dobre, a je veľký rozdiel ísť do propagandistického vysielania ruskej televízie, čo je potom zneužité na ich propagandistické ciele. Z môjho pohľadu bol toto nesprávny krok. To je rozdiel medzi normálnou diplomatickou prácou, kde hovoríte aj s ľuďmi, s ktorými absolútne nesúhlasíte, ale ak máte dôvod, tak s nimi hovoríte.

Čiže ide o bežnú diplomaciu?

Počas svojej diplomatickej praxe som hovoril aj s bojujúcimi stranami, kde mi obe vyčítali, že hovorím s tou druhou stranou. Áno, lebo som sa ich snažil primäť k tomu, aby hľadali nejaké východiská. Volanie, že sme pripravení pomôcť pri mierových a politických riešeniach konfliktu na Ukrajine, je posolstvo, ktoré vyslal aj pán Blanár pánovi Lavrovovi, a to nakoniec bude vyžadovať kontakty s Ruskou federáciou.

Tie rokovania budú, o tom nepochybujem, a bude tam aj Ruská federácia. Budú s nimi rokovať aj krajiny, ktoré to dnes odmietajú. Máme niekoľko tém, ktoré sú pre nás dôležité, preto ja rokovania s Ruskom nevylučujem, ale ísť do ruskej televízie bolo za čiarou.

Hovorili ste s prezidentom o Ficovom vystúpení v ruskej televízii? Nebol to moment, keď sa mal Peter Pellegrini jasnejšie voči premiérovi vymedziť?

Hovorili sme o tom, informoval som ho o svojom postoji, ktorý verejne tlmočím, aby nebol prekvapený. Pán prezident to zobral na vedomie. Nedomnievam sa, že sa musí nutne vyjadrovať ku všetkým otázkam.

To určite nie. Na druhej strane, ozval sa pri téme zvýšenia kvóra pri volebnom systéme, povedal premiérovi, aby sa venoval závažnejším otázkam. Ale pri takomto výraznom zahraničnopolitickom geste, ktoré premiér urobil, navyše v oblasti, ktorú má pán prezident ako jednu zo svojich hlavných kompetencií, predsedu vlády nekomentoval (v nedeľu v relácii O päť minút dvanásť prezident povedal, že on osobne by v ruskej televízii nevystúpil, pozn. redakcie).

I keď to neznamená, že som mal mandát na to, aby som vyslovil svoj osobný názor, pokiaľ ide o toto vystúpenie pána premiéra, svoj názor som vyslovil, pán prezident o tom vie, a nezastavil ma. Tým pádom ho môžem potvrdzovať aj ďalej. Tu už teda môžem povedať, že to hovorím nielen ako osoba, ale aj ako poradca prezidenta.

To vám dal pán prezident ako misiu, pokarhať premiéra prostredníctvom vašich vyjadrení?

Informoval som ho, nezastavil ma. Pre mňa je dôležité, keď niečo hovorím, aby som vedel, či to hovorím ako občan a súkromná osoba. Tu si môžem dovoliť povedať, že to hovorím ako poradca pána prezidenta. Pán prezident bol informovaný o mojom stanovisku. Keby s ním mal akýkoľvek problém, tak ma zastaví a nebol by som ani teraz schopný to takto zopakovať.

To nespochybňujem, ale asi by bolo silnejšie gesto, keby sa ozval on.

Nepovažoval to za nutné.

Premiér sa nedávno vrátil z cesty po Číne, po ktorej ohlásil niektoré projekty, okrem baterkárne v Šuranoch spomenul tunel pod Malými Karpatmi, opravu mostov, nový nákladný prístav v Bratislave. Ako sa vy osobne na toto nadšenie pre spoluprácu s Čínou pozeráte? Vidíte nejaké riziká?

Samozrejme, že vidím. Aj prínosy, aj riziká, ktoré sú veľmi veľké. Situácia nie je a nebude jednoduchá, ale tak, ako vidím prínosy a riziká ja, ich vidia aj tí, čo tam prichádzajú, a to sú naozaj svetoví štátnici, predstavitelia štátov, ktoré sú oveľa väčšie než my.

Treba si to vždy vyhodnotiť, aj pokiaľ ide o konkrétne projekty, čo znamenajú, ako sa budú uskutočňovať, aké budú finančné a ďalšie podmienky okolo toho, čo to prinesie Slovenskej republike a aký to bude mať dosah aj na situáciu v rámci Európy a EÚ. Všetky tieto otázky sa musia a budú vyhodnocovať. Je pravda, že som ešte nehovoril s vládnou delegáciou po návrate, s ministrami, ale predpokladám, že takto budú pristupovať k jednotlivým projektom.

Povedzme si o tých rizikách. Po prvé, otázna je reálnosť čínskeho biznisového záujmu o Slovensko. Bývalý český prezident Miloš Zeman bol veľkým fanúšikom spolupráce s Čínou, podpisoval množstvo memoránd, ale mnohé firmy sa po rokoch sťažovali, že zostalo len pri nich.

Práve preto hovorím, že zatiaľ vieme o memorandách, uvidíme, ako sa vyvinie situácia s konkrétnymi projektami, tam bude treba vyhodnocovať aj plusy, aj riziká.

Po druhé, na príklade Čiernej Hory môžeme vidieť, ako môžu Čínou úverované veľkolepé projekty zadlžiť krajinu.

Musíme byť rozumní, nesmieme zabudnúť, že existujú aj takéto prípady a nesmieme ísť cestou, ktorá by nám uškodila.

A po tretie – sú tu predsa aj bezpečnostné riziká. Čo je podľa vás ten najdôležitejší aspekt, na ktorý by mali politici myslieť pri spolupráci s Čínou?

Musíme sa pozrieť aj na všeobecné záujmy Európskej únie a nesmieme zabudnúť, že do úradu prezidenta USA nastupuje Donald Trump, ktorý má svoje názory na spoluprácu s Čínskou ľudovou republikou a pokúsi sa dostať na svoju stranu aj Európsku úniu. Domnievam sa, že to tam bude veľmi zaujímavé a aj tento faktor by sme si mali vyhodnotiť.

Máme si dať pozor, aby sme sa prostredníctvom nadštandardnej spolupráce s Čínou nestali „trójskym koňom” čínskych záujmov v EÚ?

To sa nám nestane. Nedomnievam sa, že by sme mohli zohrať takúto úlohu. Pochopiteľne, kde bude v našom národnom záujme, aby sme spolupracovali a nebude to poškodzovať globálne záujmy Európskej únie, tak nech sa páči. Ale na trójskeho koňa sme príliš malým hráčom.

Trochu som to prehnal, ale hypoteticky, ak by sme časom boli závislí od čínskych úverov, a došlo by k nejakej extrémnej situácii typu napadnutia Taiwanu, mohli by sme prejavovať nezáujem zhodnúť sa so zvyškom EÚ na sankciách, lebo naše ekonomické záujmy v dôsledku tých úverov by boli protichodné.

Ja môžem povedať len jedno: geopolitické otázky a strategické záujmy jednotlivých partnerov budú zohrávať úlohu pri hodnotení, ako ďaleko a v čom budeme spolupracovať s Čínskou ľudovou republikou. Nedávno som ju navštívil a toto bola jedna z otázok, ktoré som dostal z čínskej strany. Povedal som, samozrejme, aj bezpečnostné otázky budú súčasťou posudzovania, ako ďaleko sa môže rozvinúť spolupráca nielen Slovenskej republiky, ale aj ďalších štátov Európskej únie s Čínskou ľudovou republikou. To nám ale nesmie brániť v tom, aby sme vzťahy rozvíjali tam, kde sa rozvíjať dajú, a spolupracovali tak, aby to posilňovalo postavenie Slovenskej republiky.

Spomenuli ste Donalda Trumpa, ktorý vyhral americké prezidentské voľby. Prekvapilo vás to?

Nikto nemal dopredu jasné, kto by mohol vyhrať, šancu mala jedna aj druhá strana. V stávkových kanceláriách ľudia preferovali bývalého a dnes už aj budúceho prezidenta Trumpa. Či to bolo prekvapenie, to je ťažko povedať. Prekvapilo ma, ako strana pána prezidenta Trumpa prevalcovala demokratov vo všetkých oblastiach. Dnes majú v rukách aj prezidentský úrad, aj kongres, obidve komory a nakoniec aj Najvyšší súd, kde je veľa prívržencov, ktorých tam pán prezident Trump v jeho predchádzajúcom období navrhol. Republikánskej strane sa podarilo ovládnuť všetky kľúče moci.

Je to riziko?

Koncentrácia moci vždy prináša určité riziká.

Aký najvýznamnejší dosah bude mať Trumpovo víťazstvo na Slovensko? Čo očakávate?

Budúci prezident Trump sa netají tým, že chce uvaliť clá na mnohé výrobky, ktoré prichádzajú aj z Európy. Napriek jeho nevypočítateľnosti, ktorou sa chváli, takisto hovorí, že keď niečo sľúbi a povie verejne, tak to aj splní. Očakávam, že bude veľmi ťažká situácia, pokiaľ ide o obchod medzi Spojenými štátmi a EÚ, a obchod medzi Spojenými štátmi a Čínskou ľudovou republikou. To sa môže odraziť veľmi negatívne na veľkých ekonomikách Európskej únie. Dosahy budú zložité a ťažké. Napokon je tu aj geopolitika, ešte uvidíme, ako bude pán budúci prezident Trump fungovať v otázkach Ukrajiny, Blízkeho východu, Juhočínskeho mora a podobne.

Na 24-hodinové prímerie na Ukrajine, ktoré Donald Trump oznamoval v kampani, neveríte?

Treba to brať s nadhľadom, ale zároveň aj seriózne. Nejde o to, že mier bude za 24 hodín. No Donald Trump signalizoval, že bude robiť všetko, aby pomohol pri vyriešení tohto konfliktu veľmi rýchlo, a že to bude jedna z prvých úloh, ktorú si postaví ako budúci prezident, podobne ako aj v niektorých otázkach Blízkeho východu. Keď už to nebude otázka Gazy a Palestíny, predpokladám, že sa pokúsi niečo dosiahnuť v otázke Libanonu.

Čo hovoríte na rozhodnutie Ivana Korčoka, vášho prezidentského súpera a dlhoročného diplomata, vstúpiť do politiky, konkrétne do Progresívneho Slovenska?

Predpokladal som, že niečo také urobí, nebol som si úplne istý, čo. Prekvapilo ma len jedno, že sa takýmto spôsobom nedefinoval už dávno, že tam bol veľký časový odstup od prezidentských volieb. Je známy a svojím spôsobom populárny, ale očakával som, že takéto alebo obdobné rozhodnutie padne oveľa skôr. Nekomunikoval som s ním o tom a silne pochybujem, že by mi to dal vedieť dopredu, kam pôjde.

Takí kamaráti nie ste?

Vychádzame spolu normálne, sme kolegovia, ktorí sa poznajú veľmi dlho.

Vy nejaký stranícky angažmán neplánujete?

Teraz nie, teraz sa tým nezaoberám. Som veľmi rád, že môžem využiť svoje skúsenosti a veľké kontakty, ktoré mám v zahraničí. Ja poznám ľudí, oni poznajú mňa a musím povedať, že mnohí ma rešpektujú. Toto chcem dať k dispozícii pánovi prezidentovi a Slovenskej republike.