História ako munícia

Autor je britský novinár a spisovateľ

Koncom 80. rokov minulého storočia som žil v Prahe. Bol som tu jediný západný korešpondent na voľnej nohe. Keď som prišiel, Václav Havel bol vo väzení, keď som odchádzal, bol prezidentom.

Poznať pravdu

Keď sa komunizmus zdanlivo – a zdôrazňujem, že zdanlivo – zrútil, na rozdiel od väčšiny západných novinárov som neprešiel k iným otázkam. Chcel som poznať pravdu. Chcel som napríklad vedieť, kto zabil niekdajšieho československého ministra zahraničia Jana Masaryka. To mala byť jednoduchá otázka, pretože odpoveď bude určite v spisoch sovietskej NKVD. Je nemysliteľné, že by jeho smrť – ak by to aj bola nehoda – dôkladne nevyšetrila pražská rezidentúra a nezaslala celú správu do Moskvy. A ak by išlo o atentát, ako si mnohí vrátane mňa dodnes myslia, NKVD by nepochybne zaznamenala aj detaily operácie.

Keď sa Havel v apríli 1992 pripravoval na svoju prvú návštevu k údajne priateľskému Borisovi Jeľcinovi, vyzval som ho, aby na znak priateľstva ruského prezidenta požiadal o poskytnutie všetkých spisov týkajúcich sa Masarykovej smrti. Dokonca som napísal článok s názvom Vážený pán Jeľcin, kto zabil nášho ministra zahraničia?

Na programe však boli aj ďalšie otázky, v neposlednom rade pokračujúce dodávky ruského plynu. A tak žiadosť nikdy nezaznela a spisy zostali v archíve.

Praha bola na začiatku 90. rokov bola plná vecí, na ktoré verejnosť nepoznala odpoveď. Čo sa vlastne stalo s peniazmi komunistickej strany? Čo sa stalo s tými zvláštnymi Sovietmi riadenými organizáciami, ako bola Medzinárodná únia novinárov? Alebo s Medzinárodnou úniou študentov, ktorú definitívne vyhnali z hej mohutného betónového sídla v Prahe až v roku 2006? Kam zmizla ŠtB? Čo sa presne stalo 17. novembra 1989?

Neschopnosť úplného vyrovnania sa so zločinmi komunizmu odvtedy ničí celý región. Nejde len o záhadné šťastie tých, čo boli v postkomunistickom svete schopní financovať svoju kariéru, a možno ešte väčšie šťastie ľudí, ktorých spolupráca s niekdajším režimom – v tom čase očividná – tak zvláštne zmizla z archívov.

Ide aj o to, že sme sa v skutočnosti nikdy nestretli so širším morálnym odsúdením komunizmu. Obete sme riadne neodškodnili a páchateľov sme nepotrestali. A ani sme sa nestali imúnnymi voči oživeniu totalitného a imperialistického myslenia a kolaborantskej mentality, ktorá to umožňuje.

Tí, čo dávali pozor

Po odchode z Prahy som sa premiestnil do pobaltských štátov. Tam mi bolo už v roku 1992 úplne jasné, že Rusko nie je demokratickou ani priateľskou krajinou, za akú ho mnohí moji spoluobčania považovali. Pravda, komunizmus v zmysle plánovaného hospodárstva a štátu jednej strany bol preč, ale lži a masové vraždy zo sovietskej minulosti ďalej existovali ako poltergeisti, zlomyseľní duchovia, ktorí narúšajú a deformujú normálny život.

So svojimi pobaltskými priateľmi som sa to snažil vysvetľovať vonkajšiemu svetu. Naším najväčším argumentom bola história: keď sa Rusko nedokázalo vyrovnať so zločinmi stalinskej éry, potom je jasné, že s ním nie je niečo v poriadku.

Lenže mali sme do činenia so západným zmýšľaním, ktoré bolo aj vtedy hlboko ahistorické. Verím, že ľudia zo Západu hlboko nepochopili udalosti z rokov 1989 – 1991. Verili, že história sa skončila. Svojím spôsobom boli demokratické revolúcie tých rokov vzburou proti histórii, proti pochmúrnym geopolitickým istotám minulosti v prospech zábavnej a flexibilnej budúcnosti.

Ale pre tých, čo dávajú pozor, história nikdy nezmizla. Mnohí ľudia v susedných krajinách sa zachveli, keď kremeľský poradca Sergej Karaganov v roku 1993 vyhlásil svoju rovnomennú doktrínu. Vznikla tak nová politická kategória „po rusky hovoriacich“, ktorí si zaslúžia ochranu Kremľa.

O rok neskôr vtedajší estónsky prezident Lennart Meri vo svojom prejave v Hamburgu odsúdil ruskú amnéziu týkajúcu sa zločinov sovietskej minulosti: „Prečo nové, postkomunistické Rusko, ktoré tvrdí, že prerušilo zlé tradície ZSSR, tvrdošijne odmieta priznať, že pobaltské národy – Estónci, Lotyši a Litovčania – boli okupované a anektované proti ich vôli a v rozpore s medzinárodnými normami v roku 1940 a ešte raz v roku 1944 a následne ich za päť desaťročí sovietizácie a rusifikácie priviedli na pokraj národnej existencie?“

Meri ďalej zdôraznil, že námestník ministra zahraničných vecí Sergej Krylov krátko predtým verejne vyhlásil, že Estónsko, Lotyšsko a Litva vstúpili do Sovietskeho zväzu „dobrovoľne“. „To už môžeme povedať,“ pokračoval Meri, „že desaťtisíce Estóncov, vrátane mojej rodiny a mňa, sa nechali Sovietmi deportovať na Sibír dobrovoľne.“

Stojí za zmienku, že toto mierne napomenutie vyprovokovalo šéfa ruskej delegácie, aby odviedol svojich kolegov zo sály, pričom za sebou demonštratívne zabuchol dvere, skôr ako sa stihli navečerať. Tento úradník, v tom čase šéf petrohradského výboru pre zahraničné ekonomické vzťahy, sa mal v neskorších rokoch stať o čosi známejším. Volal sa Vladimir Putin.

Najdôležitejšie poučenie

Spolitizovaná interpretácia minulosti dnes predstavuje baranidlo putinovskej ideológie, najmä vďaka fetišizácii sovietskeho víťazstva v roku 1945, ale aj vďaka mýtom o sovietskom kolapse, rozšírení NATO a iných skutočných i domnelých historických krivdách.

Ale túto hru nemusí hrať len jeden. História je ústredným motívom aj pre tých, čo sú v opozícii voči Putinovej vojne. Myšlienka, že Putinova etnonacionalistická politika zrkadlí politiku Adolfa Hitlera vo vzťahu k „Volksdeutsche“ v československých Sudetoch pred viac ako 80 rokmi, bývala šokujúca. Teraz je však už bežná. Pražská Deklarácia o svedomí Európy a komunizme z roku 2008 zaradila nacistické a sovietske zločiny proti ľudskosti do rovnakej kategórie katastrof 20. storočia, ktoré zasiahli európsky kontinent, hoci sa v nej tiež uvádzalo, že každý teroristický systém by sa mal posudzovať samostatne. To porušilo hneď niekoľko tabu: niektorí si mysleli, že to podkopáva jedinečnosť holokaustu. Iní si mysleli, že ide o pokus pošpiniť ľavicovú politiku ako v podstate totalitnú. A tí, ktorí uctievali sovietsku obeť v boji proti Tretej ríši, ju považovali – použijem obľúbené ruské slovo – za „rúhanie“.

Tento diskurz však nielenže prežil, ale aj prekvital. Odvtedy každý rok pribúdajú noví signatári, iniciatívy, deklarácie a spomienky. Krajiny, ktoré desaťročia považovali Sovietsky zväz za vojnového spojenca, začali uznávať aj význam Paktu Molotov-Ribbentrop a jeho tajné protokoly a zistili, že počet obetí komunizmu konkuroval či dokonca prevyšoval počet obetí nacistického mäsiarstva.

Lenže aj keď to uznali, neboli z toho ochotní vyvodiť to najdôležitejšie ponaučenie. Táto slepota voči zločinom minulosti znamenala vojnu v budúcnosti. Možno najzaujímavejšou otázkou pre budúcich historikov bude, prečo vzhľadom na všetky tieto snahy a varovania o ruskom imperializme zo začiatku 90. rokov minulého storočia Putinovu vojnu na Ukrajine, pri ktorej tak argumentuje históriou, takmer nikto nepredvídal a nebol schopný jej predísť.

Jednou z odpovedí je epistemické privilégium. Tí, čo udávajú agendu na Západe, boli mocnejší ako Kassandry na Východe. Úsilie Meriho, jeho českého a litovského kolegu Václava Havla a Vytautasa Landsbergisa, ale i ďalších stačilo na to, aby prinútilo západné krajiny prehodnotiť minulosť, ale už nie na to, aby prehodnotili jej význam pre súčasnosť.

Sedem hriechov

Lenže toto privilégium nebolo jediným problémom. Škodu spôsobil aj spôsob myslenia postihnutý siedmimi hriechmi: nevedomosťou, aroganciou, naivitou, samoľúbosťou, tvrdohlavosťou, zbabelosťou a chamtivosťou.

Začína sa to nevedomosťou. Jedným z dôsledkov železnej opony bolo, že elity v západnej Európe a Severnej Amerike mali zvyčajne len veľmi zahmlenú predstavu o jazykoch, histórii a kultúre zajatých národov. Krajiny východnej Európy boli zaostalé, špinavé, studené, až komické. Ich jazyky boli nezrozumiteľné a nevysloviteľné. Stelesnením tohto postoja sú filmy o Boratovi, ktoré sa vysmievajú z jazyka, kultúry, histórie a štátnosti Kazachstanu.

Nevedomosť plodí aroganciu. Západniari verili, že studenú vojnu vyhrala ich verzia demokracie a kapitalizmu. Východniari teda mali byť vďační ako za oslobodenie, tak za šancu dostať sa do západných klubov. A mali byť ticho: vaše neurózy nikoho nezaujímajú, hrabanie sa v historických krivdách len vyvoláva nevôľu, sťažovať sa na Pakt Molotov-Ribbentrop je rovnako nezmyselné ako požadovať odškodnenie a ospravedlnenie za španielsku inkvizíciu alebo protireformáciu.

Arogancia plodí naivitu. Keď nerozumiete tomu, čo sa deje, a nechcete tomu rozumieť, riskujete, že váš podvedú. Stelesnením naivného prístupu k Rusku bol reset vzťahov za Baracka Obamu v roku 2009. K dočasnému prezidentovi Dmitrijovi Medvedevovi sme sa vraj mali správať, akoby bol vážnym reformátorom. Čo už sa môže pokaziť? Ako sa ukázalo, pokazilo sa toho veľa.

Naivita vyvoláva samoľúbosť. Atentát na Annu Politkovskú? Vnútorná ruská záležitosť. Otrava Alexandra Litvinenka? Nečestná spravodajská operácia. Čečenské vojny? Koledovali si o to. Kybernetický útok na Estónsko v roku 2007? Jednorazová záležitosť. Vojna v Gruzínsku v roku 2008? Začal si Saakašvili.

Čím viac výstražných svetiel blikalo, tým tvrdohlavejšie západní politici a úradníci trvali na tom, že ich celkový pohľad je stále správny. Rusko bolo síce na príťaž, ale nebolo hrozbou. A ešte sa tam dalo zarobiť. Potrebujeme Rusov v otázke jadrových zbraní i klimatických zmien. Preto na nich netreba tlačiť príliš tvrdo. Za touto tvrdohlavosťou sa skrývala intelektuálna a morálna zbabelosť. Akceptovať, že západná línia voči Rusku bola celé desaťročia dramaticky nesprávna, by znamenalo prevziať zodpovednosť za chyby. Vyžadovalo by si to nákladné zmeny v politike, výdavkoch na obranu a energetickej bezpečnosti. Možno by sa za svoj prístup dokonca niekto musel ospravedlňovať.

Základom všetkých týchto hriechov však bola chamtivosť. Je ťažké niekoho o niečom presvedčiť, keď jeho živobytie závisí od toho, že tomu nerozumie. Väčšina ľudí rokujúcich s Ruskom po páde Sovietskeho zväzu bola osobne finančne zaangažovaná na tom, aby šli veci hladko. Byť jastrabom alebo pochybovačom mohlo zabiť kariéru. Lepšie bolo tancovať podľa iných nôt. Ako moskovský korešpondent pre časopis The Economist na konci Jeľcinovej a na začiatku Putinovej éry si až príliš dobre pamätám, ako mi západní bankári, právnici, účtovníci a diplomati nadávali za môj cynizmus a strašenie. Zaujímalo by ma, kde sú teraz.

Nemecké poučenie

Azda najvýraznejším predstaviteľom celej tejto kolekcie hriechov je Nemecko, ktoré povýšilo chamtivosť, pokrytectvo, sentimentálnosť a váhavosť na až umeleckú úroveň. Starší si možno pamätajú na mystifikačné pobláznenie s názvom „Gorbymánia“ koncom 80. rokov. To, čo nasledovalo, však bolo ešte horšie. Nemecko sa vyhýbalo novým východným demokraciám a dávalo prednosť lukratívnym bilaterálnym dohodám s Moskvou, najmä dvom plynovodom Nord Stream vedúcim po dne Baltského mora. Nemeckí politici opakovane ignorovali varovania (odo mňa i od iných) o nebezpečenstvách ruskej hybridnej vojny – kokteilu dezinformácií, ekonomického nátlaku, rozvracania, špionáže a hrozieb silou, ktoré Rusko používa proti svojim susedom. Ruskí špióni a násilníci sa pritom odtrhli z reťaze, kradli tajomstvá, zabíjali kritikov a budovali v Nemecku bašty svojho vplyvu.

Nemci historické, geografické a geopolitické slepé miesta len prekrývali. Pritom ide o prepojené veci. Nemci boli po druhej svetovej vojne, keď ho zneužíval Hitlerov nacistický režim, alergickí na nacionalizmus, preto nevideli úlohu, ktorú pri zvrhnutí komunizmu zohralo vlastenecké cítenie. Nemci nesúhlasne šomrali, že Východoeurópania sú „nacionalistickí“, hoci ruský nacionalizmus, ktorý predstavuje oveľa väčšiu a jedovatejšiu silu, pohodlne ignorovali. Nemci si povedali, že zásluhu na ukončení studenej vojny mala v skutočnosti ich vlastná Ostpolitik zo 70. a 80. rokov 20. storočia, ktorá sa zameriavala na zbližovanie a budovanie dôvery so sovietskym blokom. Navyše, Sovietsky zväz prikývol na zjednotenie Nemecka a stiahol svoju armádu z bývalého východného Nemecka. Ako primeraná odpoveď sa im javila vďačnosť, nie skepticizmus.

Ako zbožne opakuje nemecká politika, v modernom svete by sa problémy mali riešiť dialógom, nie tajnou konfrontáciou. Spôsobom, ako sa vyhnúť konfliktu, je podporiť obchod a investície. Rusko by predsa nikdy nezaútočilo na svojich obchodných partnerov. Dnes vidíme, ako to dopadlo.

Nemci sa utápajú vo vine za zločiny svojej krajiny z nacistických čias, ale sotva si uvedomujú, že sovietska Ukrajina trpela počas druhej svetovej vojny neporovnateľne viac ako sovietske Rusko. A aj keď tvrdia, že si zo svojej histórie vzali správne ponaučenie, Nemci, spokojní sami so sebou, nevedia nič o tom, ako by sa tieto lekcie mohli vzťahovať aj na iné zločiny a nebezpečenstvá. Uviazli v jedinečnosti svojej vlastnej histórie tak, že lekcie, o ktorých hovoria, že si ich zapamätali, odmietajú aplikovať.

Hľadajme aj tiene

Sú to ťažké hriechy, ale pozrieť by sme sa mali aj na cnosti. Hlavnou z nich je spravodlivosť, ktorá sa môže ľahko zmeniť na sebazničujúci a sebauspokojujúci pocit, že spravodlivosť predstavujem ja. Slovami Václava Havla: Držte sa tých, čo hľadajú pravdu, ale utečte od tých, ktorí ju našli.

Selektívnosť týkajúca sa chýb, zranení a prečinov minulosti je stále príliš často charakteristickým znakom diskurzu v krajinách, ktoré boli v područí Sovietskeho zväzu. Túžba po spravodlivosti môže podnecovať vlastenecké cítenie, ale tiež otupuje ostrie argumentov. Veľkým pokušením tohto druhu politických argumentov je, že si vyberieme taký prienik histórie a geografie, vďaka ktorému vaši obľúbenci vyzerajú dobre a tí najmenej obľúbení obludne alebo hlúpo, prípadne aj tak, aj tak. Nemci by to mohli nazvať ako Doppelgedächtnis: moja história je moja vec, ale s vašou históriou si môžem zahrávať.

Užitočnou zásadou je vychádzať z názoru, že je nepravdepodobné, že by niektorá krajina alebo niektorí ľudia boli iba obeťami a nikdy nie páchateľmi. Neodvážil by som sa v tomto radiť Čechom alebo Litovčanom, ale môžem o tom hovoriť z britského alebo dokonca anglo-amerického hľadiska.

Tu je na mieste pochmúrny pohľad na sentimentálny a sebaistý prístup, v ktorom sa pripomína druhá svetová vojna, teda na transatlantické historické vedomie, ktoré rámcujú politické kontúry filmov, ako sú Casablanca či Sound of Music.

Upokojujúce zobrazenie vojny ako dobre načasovaného jednorozmerného boja medzi dobrom a zlom a úhľadne zarámovanými epizódami ako Blesková vojna, Bitka o Britániu a Deň D, je toxické aj zavádzajúce. Nepríjemné otázky, v neposlednom rade naše zaobchádzanie s Československom, sa totiž obídu. Lenže bez dôkladného a informovaného skúmania temnejších zákutí vojnových dejín Západu hrozí, že akýkoľvek pokus spochybniť súčasné interpretácie 20. storočia v krajinách ako Rusko bude vyzerať pokrytecky a jednostranne.

Vzhľadom na naliehavú potrebu vyzvať Rusko práve v tejto veci a vzhľadom na dôsledky toho, ak v tom zlyháme, je nevyhnutné, aby sme sa tejto veci venovali s maximálnou jasnosťou a maximálnou morálnou autoritou.

Prejav zaznel 6. novembra v Prahe na Medzinárodnej vedeckej konferencii k 35. výročiu pádu komunistického režimu, ktorú organizoval Ústav pre štúdium totalitných režimov