Zo sovietskeho skanzenu je kryptoveľmoc. Ako Podnestersko ukrýva bohatstvo medzi sochami Lenina

„Dobrý deň. Volám sa Vladimir a budem vaším turistickým sprievodcom po Podnestersku.“

Poslušne s fotografom Gabrielom Kuchtom prikyvujeme. Pýtame sa, či nevyzeráme príliš ako novinári. Kým mňa si Voloďa obzrie ľahostajne, pri Kuchtovi sa zastaví.

„Dosť dlho tu už nikoho nezastrelili. Pred pár rokmi tu zabili na kontrolnom stanovišti mladíka. Ale on provokoval. Bolo to 1. januára.“ Kolega fotograf sa ošíva, keďže jeho úloha je omnoho ťažšia než moja. Musí odfotiť to, čo je tu fotiť prísne zakázané.

„Niekoľkokrát prešiel cez stanovište sem a tam, nedbal na pokyny ruských a podnesterských vojakov, nezastal, tak ho zastrelili. To viete, 1. januára. Všetci vrátane vojakov mali opicu. Telo dali ich velitelia rýchlo naložiť do lietadla – vtedy ešte mohli lietať z moldavského Kišiňova do Ruska – a už ho nikdy nikto nevidel. Keď však budete dbať na moje aj ich pokyny, užijete si krásnu exkurziu,“ hovorí Vladimir a pokračuje v pokynoch.

„Pripravte si, prosím, hotovosť, na území enklávy nefungujú žiadne platobné karty okrem podnesterských. V zmenárni si však môžete zameniť eurá a moldavské leu. Vezmite si iba amatérsky vyzerajúce fotoaparáty, žiadne teleobjektívy. Nefotografujte nič, čo je spojené s armádou, tajnými službami, políciou. V lepšom prípade zmažú všetko, čo máte na karte. V horšom vám fotoaparát už nevrátia. V najhoršom by mohli zobrať vás. Nie, nebojte sa, do Ruska vás nedeportujú. Už nemajú žiadnu možnosť. Veď oni s Rusmi vôbec nesusedia. Nie je tam letisko, hranica s Ukrajinou je uzavretá a Kišiňov im zatrhol využívanie nášho letiska. Takže pokoj.“

„Nehovorte, že ste novinári. Na ulici mi nedávajte žiadne provokatívne otázky, napríklad o prítomnosti ruskej armády v Podnestersku, o voľbách alebo o vojne na Ukrajine. A už vôbec nie o podnesterských oligarchoch a všetkých tých vychytávkach, ktoré im umožňujú žiť si lepšie než zvyšok Moldavska. A nielen Moldavska.

Neoslovujte okoloidúcich, pokiaľ sa nebudú vyslovene núkať, a aj tak s nimi hovorte len o pamiatkach a histórii, o Kataríne Veľkej, ruskej cárovnej, ktorá to tu všetko založila. To je to, čo chce Podnestersko ponúknuť turistom, ako ste vy.“

Pohľad do ruskej vojenskej kuchyne

Sme radi, že Vladimira, bývalého učiteľa dejepisu a dnes sprievodcu, so sebou máme. Je skúsený a znalý miestnych pomerov. Naše cestovné pasy strká do tých správnych okienok a hovorí pritom tie správne slová. Nás dvoch do prechodu cez „hranicu“ vôbec nezapája. Vie prečo.

Náš nedávny pokus prejsť do Podnesterska čestne, bez sprievodcu a bez maskovania do podoby dosť extravagantných turistov stroskotal na príliš profesionálne vyzerajúcich fotoaparátoch kolegu Kuchtu a jeho čisto novinárskom vzhľade.

Teraz nás sprievodca síce stál tristo eur na deň, ale garantoval nám pokojný vjazd aj návrat a okrem turistických atrakcií aj vhľad do zmyslu a fungovania zvláštneho kúska územia na ľavej strane rieky Dnester.

Začali sme v Benderskej pevnosti. Niežeby nás práve v Podnestersku tak zaujímali pamiatky. Ale na tejto stavbe bolo pre nás niečo extrémne dôležité. Vonkajšie priestory hradieb a veže. Zvlášť tie na západnej strane.

Vladimir nás dôrazne varoval, nech na nich príliš nestrácame čas a rozhodne nič nefotografujeme.

Využili sme jeho zaujatie výstavou vojenských uniforiem a unikli jeho dohľadu. Z otvorov na streľbu, pomocou ktorých v 18. storočí počas turecko-ruskej vojny skúšalo 18-tisíc tureckých vojakov odolať 80-tisícovej ruskej armáde, sme nazreli priamo do ruskej vojenskej kuchyne. Aj keď vyzerala trochu ako historický exponát, nebola ním.

Ruskú vojenskú základňu máme z hradieb ako na dlani. Pravda, väčšina vojakov sú síce majitelia ruských pasov, ale rodáci z Podnesterska. Posádky z Ruska už striedať nemožno, Moldavsko povoľuje Rusom iba z krajiny odletieť, nie do nej priletieť.

A tak je ich počet v Podnestersku nízky a význam skôr symbolický. Aj vlastná podnesterská separatistická armáda však podľa odborníkov predstavuje väčšiu vojenskú silu než tá oficiálna moldavská.

Moldavská armáda má zhruba sedemtisíc mužov a asi dvesto pojazdných obrnených vozidiel.

Podnestersko disponuje približne rovnakým počtom vojakov aj techniky, ale od Rusov dostalo aj osemnásť tankov T-64. Okrem toho majú obe armády palebné systémy Grad a Uragan. Lenže separatisti sú na tom čo do počtu sedemkrát lepšie.

O nejakom návrate do Podnesterska pod moldavskou silou preto nemôže byť ani reč.

Moldavčania sa stali menšinou

„Podnestersko je popravde sovietsky región – priemyselný, kam ešte pred druhou svetovou vojnou zvážali pracovnú silu, sovietskych inžinierov aj robotníkov z celého ZSSR, z rôznych republík, a tým ‚rozriedili‘ Moldavčanov tak, že sa stali menšinou. A jazykom dorozumievania tej zmesi žijúcej na ľavom brehu Dnestra sa tak prirodzene stala ruština. Myslím, že to bolo schválne,“ hovorí Vladimir cestou z pevnosti Bendery do Tiraspola.

„Okrem toho sem na penziu posielali za Sovietskeho zväzu profesionálnych vojakov zo všetkých možných posádok po celej krajine. Dôstojníci mali právo vybrať si, kde strávia jeseň života – najobľúbenejšie boli Krym a Moldavsko. Keď slúžite za polárnym kruhom, chcete potom zažiť trochu tepla. Hrnuli sa sem aj s rodinami. Preto je tu taká mentalita.“

A preto tu vládne nostalgia za impériom, za Sovietskym zväzom. Cítime tu rovnakú klímu ako v Donbase.

„Tu, prosím, vidíte obchodnú komoru a hneď vedľa velikánsky obchod s elektronikou. A o kúsok ďalej naša slávna socha vodcu svetového proletariátu Lenina.“

Vladimir nie je len taký obyčajný sprievodca. Je to sprievodca s oprávnením. To ukazuje na hraniciach aj pri vstupe do podnesterských múzeí. Doklad je dôkazom, že absolvoval školenie organizované úradmi Podnesterska pre tých, ktorí sem chcú voziť turistov a vykladať im, čo je ľavý breh zač.

Sochou v Tiraspole sa zrejme inšpiroval tvorca Supermana, ale Lenin tu pre mnohých vlastne takým Supermanom bol. Za ním opravujú bývalý oblastný výbor komunistickej strany.

Aj o kúsok ďalej je čulý stavebný ruch. Prebieha oprava pomníkov a výstavba nových. Padlým. V druhej svetovej vojne, potom padlým v Afganistane a v ďalších sovietskych konfliktoch. A hlavne padlým vo vojne o Podnestersko.

Pri afganskej sekcii sa zastavuje skupinka turistov zjavne z Ázie vedená Voloďovým kolegom. Hovoria spolu po perzsky. Afganci. Obdivujú lesk kameňa a v zlate vyhotovené mená mŕtvych, ktorých zabili zrejme ich krajania.

Estetika pietneho parku s náhrobkami a so stenami slávy, na ktorých je veľa mien znejúcich rusky, rumunsky, tatársky, gruzínsky, ukrajinsky a všelijako inak, je socialisticky realistická. Technológie, ktoré sa pri budovaní používajú, sú moderné. Zapojené boli aj 3D tlačiarne a projekty vznikli pomocou umelej inteligencie.

Nemajú dôvod čokoľvek meniť

Podnestersko je unikátny, dômyselný a prešibaný projekt, ktorý obklopený Európou pôsobí ako hlboká čierna diera, skanzen a konzerva plná totalitnej minulosti. Ako čierna diera aj funguje – so ziskom predáva to, čo dostane zadarmo od Ruska, cez jeho územie dodnes prechádza nekontrolovaný tovar, suroviny aj ľudia.

Tí, ktorí tu žijú, majú vďaka niekoľkým cestovným pasom lepšie možnosti cestovať než my (mnohí majú nielen moldavský a podnesterský pas, ale aj ruský, ukrajinský a takisto rumunský – teda majú aj občianstvo EÚ). O obchodovaní a zarábaní peňazí ani nehovoriac. Nemajú jediný dôvod čokoľvek meniť a kamkoľvek vstupovať.

Ruská vojna na susednej Ukrajine však predsa len do života pašerákov zasiahla. Hranice sa uzavreli a ukrajinskí kšeftári, ktorí zaisťovali prepravu neprecleného alkoholu a cigariet medzi Podnesterskom a prístavom Odesa, buď museli ísť na front, alebo sa snažia uniknúť odvodu, prípadne sa presunuli práve do bezpečného Podnesterska a skúšajú sa preorientovať na nový biznis. Nie všetkým sa to darí.

Primitívnemu pašovaniu odzvonilo. Podnestersko prešlo na vyspelé technológie. Pašerákov so zlatými reťazami na krku vystriedali mladí IT špecialisti, ťažiari v kravatách a roztrhaných džínsoch k tomu.

Rovnako ako ukrajinský Donbas, aj moldavské Podnestersko ovládla kryptohorúčka. Počítače sa na ľavé brehy Dnipra aj Dnestra začali voziť bez akýchkoľvek colných obmedzení už pred vojnou o Ukrajinu, ale zlatá éra kryptomien sa tu začala až po veľkej ruskej invázii.

Osudová chvíľa pre separatistov

Pre pochopenie prefíkanosti ruského projektu separatistických republík sa vráťme o niekoľko rokov späť.

Bolo 7. októbra 2017 a ruský prezident Vladimir Putin oslavoval 65. narodeniny. Tých šesťsto ľudí, ktorí sa v ten deň zišli v jednej z moskovských konferenčných sál, tam však napodiv nebolo kvôli jeho jubileu. Mali iné starosti.

Firmu Blockchain Solution Group – organizátora konferencie o ťažbe kryptomien – záujem prekvapil. Zháňali ďalšie stoličky. V sále bolo, ako dnes už vieme, veľa budúcich milionárov vrátane zástupcov ruských oligarchov a príbuzných ruskej politickej elity.

Dostali tu školenie, ako na území Podnesterska dobývať krypto za málo peňazí a so zariadením, ktoré vám spadne do rúk takmer ako darček. A takisto v ďalších okupovaných a nikým neuznaných republikách, ktoré má Rusko pod vojenskou, ale čoraz viac najmä ekonomickou kontrolou. Napríklad v gruzínskom Abcházsku. Alebo v takzvanej Doneckej ľudovej republike, okupovanej časti Ukrajiny.

Pre moldavských separatistov to bola doslova osudová chvíľa. Na prvý pohľad chudobné a bezvýznamné Podnestersko sa aj vďaka ďalším okolnostiam stalo jedným zo svetových centier dobývania kryptomien.

Skutočný vládca Podnesterska

Dva roky po pamätnej moskovskej konferencii bolo v Podnestersku všetko pripravené. A nielen tam.

Prijali sa zákony, ktoré prešli cez podnesterský a pod tlakom moldavských oligarchov aj cez moldavský parlament, pretože územie Moldavska je pre dovoz techniky dôležité (dnes ešte viac než pred veľkou ruskou agresiou na Ukrajine). IT firmy môžu odteraz platiť jednotnú daň bez ohľadu na zisky. Dovoz techniky do Podnesterska nemôže byť vďaka ďalším daňovým úľavám výhodnejší.

Podnesterská národná banka bola informovaná a pripravená. Skutočný vládca Podnesterska – firma Šerif na čele s moldavskými oligarchami – zobral všetko do svojich rúk.

Každý, kto chce dnes podnikať v kryptoraji, musí požiadať o povolenie akciovú spoločnosť Technopark – firmu, ktorú si Šerif založil vzhľadom na búrlivý rozvoj ťažby. Umožňuje zarábať iným a aj sama zarába.

Vybrali si nie veľmi rusky znejúce meno. Firma Šerif vznikla v divokých 90. rokoch minulého storočia, keď sa rodila väčšina ekonomických gigantov, oligarchov a postupne sa legalizujúcich polokriminálnych skupín v postsovietskom priestore.

Šerif na čele s miliardárom Viktorom Anatolijevičom Gušanom – občanom Podnesterska, Moldavska, Ruska aj Ukrajiny – dnes vládne kúsku územia na ľavom brehu Dnestra omnoho efektívnejšie, než prezidentka Maia Sandu vedie zvyšok Moldavska ležiaci na pravom brehu.

Šerif prevádzkuje sieť moderných supermarketov, high-tech predajní, benzínových púmp, pekární. Ďalej zaobstaráva televízne vysielanie, patrí mu aj továreň na výrobu koňaku a vína Kvint, liaheň jeseterov, kde nájdete najvzácnejšie druhy na svete, športový areál, futbalový klub aj so štadiónom, vydavateľstvo a reklamná agentúra.

„Šerif,“ pošepká usmievavá servírka v luxusnej reštaurácii v centre Tiraspola, keď sa pýtame, kto je majiteľ.

„Šerif,“ odpovedá pani v bielej čiapke v jedálni v sovietskom štýle s ufúľanými táckami a obrazmi zo socialistickej reality na stenách. Položili sme jej rovnakú otázku.

Tisíce počítačov v plechových kontajneroch

Na ulici s príznačným názvom Energetická na okraji podnesterskej metropoly je za starými a otlčenými dverami ukrytá jedna z kryptofariem. V plechových kontajneroch sú umiestnené tisíce počítačov. Vedú k nim hrubé čierne káble. Dňom aj nocou sa tu ťaží.

Elektrinu pre túto aj ďalšie kryptofarmy zaisťuje Kučurganská tepelná elektráreň. Na plyn, ktorý je ruský, de facto ju teda vlastní Rusko.

Okrem potrieb Podnesterska dokáže elektráreň zabezpečiť elektrinou aj Moldavsko. To je od elektrárne ovládanej separatistami a Moskvou závislé na viac než 70 percent.

Kišiňov však musí Tiraspolu platiť komerčné ceny. Občania Podnesterska nie, pretože „svojim separatistom“ Rusi dávajú plyn zadarmo. Za lojálnosť. Vlastne nie. Skôr za to, že Rusko môže Podnestersko využívať ako geopolitický tromf a podnecovať s jeho pomocou nestabilitu v oblasti.

Kryptomeny sú produkt, o ktorom pôvodne nebola vôbec reč. Vznikol tak nejako náhodne.

Prefíkané, prehnané, ale funguje to

Predaj darovanej elektriny a plynu Moldavsku za komerčné ceny je základom podnesterskej ekonomiky a jej kryptoúspechu. Respektíve je to takto: Rusko všetko, čo dodáva do Podnesterska, účtuje Kišiňovu. A keďže Moldavsko energie za separatistov nespláca, rastie mu voči Rusku už aj tak mnohomiliardový dlh. Prefíkané, prehnané a funguje to.

Žiadny rozumný dobyvateľ kryptomeny nedá prednosť prozápadne orientovanému Moldavsku s cenami elektriny zásadne vyššími, než nájde v proruskom Podnestersku. Majitelia podnesterského pasu a podnikatelia sídliaci na ľavom brehu platia symbolicky kopejky; tí, ktorí sú držiteľmi rumunského alebo moldavského pasu, 27-krát viac.

Aj v ďalších okolitých krajinách je elektrina najmenej päťkrát drahšia než v Podnestersku. A pri dobývaní kryptomien tvoria 30 percent nákladov práve poplatky za elektrinu.

Moskve spadol nový kryptobiznis do náručia tak trochu nezaslúžene. Kto mohol začiatkom 90. rokov tušiť, že niečo také vstúpi na svetové finančné trhy. Teraz sa ukázalo, že v krajine, ktorá má jedny z najlacnejších energií na svete, niet lepšieho biznisu než ťažiť novodobé IT bohatstvo.

Podnestersko ide s dobou

„Predtým sa pašoval obyčajný tovar, cigarety a alkohol, cez Ukrajinu,“ hovorí bývalý pašerák, dnes správca jedného z obchodných centier, ktoré – ako inak – patrí Šerifu. Už nepašuje. Ale aj tak nechce byť v tomto článku menovaný.

„Boli to neuveriteľné hranice,“ šepká. „Všetko sa cez ne dalo previezť, s Ukrajinou sme boli dohodnutí, do Odesy prúdili autá plné tovaru. Aj ja som si takto zarobil. Ale skôr v malom. Zopár kartónov cigariet som priviezol bez cla, bez poplatkov a potom za slušnú cenu predal známym. Hneď bolo na darčeky pre deti a ženu,“ priznáva.

Tento biznis vojna o Ukrajinu ukončila. Hranice s Podnesterskom Ukrajinci na jar 2022 uzavreli v strachu z toho, že ruskí „mierotvorcovia“ pôjdu ruským agresorom postupujúcim z východu pomôcť.

Ale Podnestersko na čele so Šerifom si zase dokázalo poradiť. Ide s dobou.

Dnes sa však aj nad ním sťahujú mračná neistoty.

Cez jeho územie vedú tranzitné plynovody a v nich drahocenná surovina z Ruska cez Ukrajinu až sem.

To sa teraz môže zmeniť. Ukrajina odmieta predĺžiť s Ruskom zmluvu o tranzite plynu, ktorá vyprší 31. decembra. Podnesterská ekonomická anomália sa tým však zrejme neskončí.

Kišiňov požiadal tento rok v máji Kyjiv, aby neblokoval dodávky plynu podnesterským separatistom, ktorí síce na tejto schéme rozprávkovo zarábajú, ale zároveň udržiavajú rozsvietené žiarovky aj v Moldavsku. Či dohoda platí, sa ukáže 1. januára.

Ruské občianstvo chce každý

„Prosím pekne, nezastavím, ale otočte hlavy doprava. Tam za tými stromami je Aquatir. Takisto patrí Šerifu. Chovajú tam rybu, akú ste ešte nevideli. A z tej je kaviár, aký ste nejedli. Nie, nemáte naň. A už vôbec nie ja. Ani pani prezidentka Sandu naň nemá.“

Každý jeseter z tejto podnesterskej farmy má svoj čip, každý prejde „vyšetrením“ na sonografe. Ten má zaručiť, že odtiaľ odíde do sveta kaviár najvyššej kvality. Reštaurácie v Moskve platia za kilogram päťtisíc dolárov, v Londýne 20-tisíc.

Najviac zákazníkov má kaviár od Šerifa v USA, Európe, Japonsku a Indonézii. Vlakom z Podnesterska do sveta ročne putuje päť ton kaviáru.

„Tam, s dovolením, nepôjdeme. To by ste si museli priplatiť. Jedna taká vzácna ryba, čo tam chovajú, stojí napríklad toľko ako trojizbový byt v kišiňovskom paneláku,“ hovorí Voloďa, ktorý na kaviárovú farmu vozí majetnejších turistov.

Rusi majú v Podnestersku otvorené dva takzvané konzuláty. Vytvárajú dojem, že Podnestersko je štát. Pre obyvateľov enklávy sú to výsostne dôležité úrady – môžu tam získať ruské občianstvo. Túži po ňom takmer každý. Nie z ideologických dôvodov, ale preto, že potom získa právo na ruský dôchodok. A ten je o dosť vyšší než moldavský.

Má to svoje politické dôsledky.

Počet ruských občanov v moldavskom Podnestersku rastie a v Moskve občas pripomenú slová slávneho ruského nacionalistu Vladimira Žirinovského, ktorý sa na jednom zasadnutí ruského parlamentu rétoricky pýtal kolegov: „Koľkým Rusom podľa vás musia v cudzej krajine vykonávať krivdy, aby sme tam na obranu týchto našich krajanov poslali naše vojská?“ Sála mlčala. A Žirinovskij si sám odpovedal: „Jednému.“