Tá naša tretia svetová

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Chápeme, že keď sa človeku prestane dariť, ako sa prestalo v živote dariť Robertovi Ficovi, ocitne sa na trajektórii deštrukcie a môže mu imponovať dokonca aj predstava tretej svetovej vojny. Keď sa však odpojíme od vychýlenej psychiky a pozrieme sa na realitu, tretia svetová vojna by sa mohla začať až po splnení niekoľkých podmienok. Bez nároku na vyčerpávajúcu analýzu tou základnou by bolo, že by Rusko napadlo niektorého z členov NATO. Potom by sa k Rusku pridali Čína – napadla by Taiwan; Severná Kórea – napadla by Južnú Kóreu a Irán – ten by podnikol masívny vzdušný útok na izraelské mestá.

Tento scenár je aktuálne vylúčený, pretože vyhliadky na víťazstvo týchto diktatúr v tretej svetovej vojne sú mizerné až žiadne, za to náklady vojnovej kataklizmy a riziká z porážky sú obrovské. V tomto širšom – a dovolíme si povedať, že realistickom – kontexte súhlas s obmedzenými útokmi západných rakiet na ciele vo vnútrozemí Ruska nemá na spustenie onej tretej svetovej vojny prakticky žiaden vplyv. To, že Ukrajinci v sebaobrane vypustia západné rakety na vojenské ciele v Rusku, je skrátka na tretiu svetovú málo a v Kremli to veľmi dobre vedia. Ak Robert Fico a spol. tvrdia niečo iné, jednoducho tárajú, čím netvrdíme, že ich šírenie poplašných správ a strachu je z hľadiska vplyvu na spoločnosť bezvýznamné.

Mier podľa ruského gusta je naše peklo

Namiesto bezohľadného zneužívania ľudskej nevedomosti si predstavme realistickejší scenár, o ktorom Fico a spol. nehovoria. Je ním kapitulácia Ukrajiny za podmienok, aké si Rusko stanovilo napríklad po začiatku svojej zločinnej „špeciálnej operácie“. V tomto scenári treba pripustiť, že sa do Európy aj cez slovenské územie budú valiť ďalšie milióny ukrajinských utečencov, pretože odmietnu žiť pod jarmom Ruska. V tomto scenári treba pripustiť, že sa státisícová bojaschopná ukrajinská armáda (dočasne?) stiahne a pohľad na mapu hovorí, že Slovensko je zemepisne jednou z destinácií, kam sa dá ustúpiť.

Územie Slovenska sa tak môže stať útočiskom pre tisíce ozbrojených mužov a žien z ukrajinskej armády, pre ďalšie tisíce ukrajinských utečencov. K tomu treba prirátať ruskú armádu na našich východných hraniciach, ktorá by „našich“ Ukrajincov najradšej videla mŕtvych a nás s nimi, pretože tu máme chladničky, mikrovlnky, televízory, práčky a splachovacie toalety. Na Slovensku žije niečo cez 5 miliónov ľudí, na Ukrajine takmer štyridsať. Aj tento populačný (ne)pomer by mal príčetného politika na Slovensku viesť k jednoznačnému záveru, že porážka a kapitulácia Ukrajiny podľa ruského gusta je zvlášť pre Slovensko úplná katastrofa. Z čoho logicky vyplýva, že treba urobiť pre ruskú porážku všetko, čo je v našich silách.

Bývalá vláda Eduarda Hegera to robila a nehanbila sa za to. Dnešná to robí „biznisovo“ cez dodávky munície slovenských zbrojoviek, ale všemožne sa to snaží prekryť jalovými rečami o tretej svetovej vojne, vystúpením v ruskej televízii a nastolením mieru, ktorý by vyhovoval akurát len Rusku. Takže namiesto varovania pred reálnymi hrozbami Robert Fico a spol. ponúkajú ľuďom zase len lži. Presne ako s tými lacnými potravinami. A dovolia si to len preto, lebo ich pokladajú za ľudí, ktorí, povedané aforizmom, nemajú šťastie, keď premýšľajú.

Lenže nie všetci voliči koalície majú zmysly hermeticky utesnené pred realitou, že koalícia visí na vlásku, že sa zaoberá najmä sama sebou, že spoločenské napätie sa stupňuje, konflikty sa množia, že ekonomika stráca dych, zdravotníctvo napriek vynaloženým miliardám upadá, školstvo je v zajatí starých osnov, že mladí ľudia odchádzajú do zahraničia, že tie zložky, ktoré by mali udržiavať poriadok, ako polícia, prokuratúra a súdy, zásadne zlyhávajú a že náladu v spoločnosti zaplavuje pesimizmus.

Čelom k masám

Na Námestí SNP v Bratislave počas osláv 35. výročia Nežnej revolúcie sa vystriedali opoziční rečníci. Padli slová o opozičnej jednote, o porozumení medzi konzervatívcami a liberálmi, o boji za slobodu, demokraciu a tak. Slovom, veľké slová a, mimochodom, nie celkom úprimné – napríklad v otázke tej opozičnej jednoty. Ale v poriadku, boli to slávnostné chvíle, nebudú politici predsa po sebe štekať – ani tí, čo tam boli, ani tí, čo tam mohli byť, ale neboli pozvaní.

Na rozdiel od 17. novembra 1989 na oslavách 17. novembra 2024 sa však zúčastnila podstatne menšia spoločenská vzorka – bola to skôr bublina. Pred 35 rokmi vystupovali na tribúnach ľudia z rôznych spoločenských skupín vrátane robotníkov. Bolo to čosi ako národné nežné povstanie proti komunizmu.

Isteže, nedá sa to zopakovať, ale inšpirácia by to mohla byť. Prichádza totiž sezóna, keď treba získavať voličov, ktorí postupne odpadávajú od vädnúceho koaličného stromu, a hra na tretiu svetovú a bojachtivý Západ ich rozčarovanie z pomerov v štáte nemôže zastaviť. Extrémisti to robia, Republika v preferenciách stúpa, mali by to robiť aj demokratické a proeurópske politické strany. Tie, ktoré nestrašia ľudí treťou svetovou vojnou, ale varujú občanov a občianky pre reálnymi hrozbami.

To je, napokon, politický zmysel onej požiadavky na slušnosť, ktorá tu z času na čas ožije a ktorej sa dotkol v nedeľu na tribúne aj Ivan Korčok. Totiž inak ako slušne získať ľudí z opačnej strany na svoju stranu nie je možné. Ak si pomôžeme americkými voľbami, neopakovať chyby amerických demokratov, ktorí sa podľa pozorovateľov stali príliš elitárskymi, odcudzili sa masám a prehrali.