Vražda Kitty Genovese šokovala svet. Prebehla inak, ako sa traduje
Prečo ľudia napadnutej obeti nepomohli? Báli sa? Bolo im to jedno? Ako si ich apatiu vysvetliť? Alebo to celé bolo inak?
Údajne zúfalo kričala o pomoc a 37 ľudí sa iba nečinne prizeralo.
Bolo 13. marca 1964, niečo po tretej ráno. Dvadsaťosemročná Kitty Genovese sa práve vracala domov z práce vo štvrti Queens v New Yorku, keď ju prepadol a zavraždil Winston Moseley. Minulý týždeň Moseley vo veku 81 rokov zomrel. Vo väzení strávil viac ako polstoročie.
Vražda mladej ženy Ameriku šokovala. Ľudia si nevedeli vysvetliť, ako je možné, že svedkovia incidentu – s výnimkou jedinej osoby, ktorá po dlhom zvažovaní zavolala políciu – napadnutej obeti nepomohli. Báli sa? Bolo im to jedno? Ako si ich apatiu vysvetliť?
Nad správaním ľudí si lámali hlavu aj psychológovia. Zistili, že ak sa nejakému javu prizerá väčší počet ľudí, znižuje sa pravdepodobnosť, že niektorý z nich zasiahne, pretože každý sa spolieha na aktivitu toho druhého.
Efekt prihliadajúceho
Tak to vraj bolo aj v prípade vraždy mladej ženy – riziko spojené s pomocou bolo veľké, a tak sa svedkovia ohavného činu spoľahli na to, že zasiahne niekto iný. Lenže rovnako uvažovali všetci – nakoniec nikto neurobil nič. Jav má v slovenčine celkom komplikované pomenovanie efekt prihliadajúceho (bystander effect).
„V jednom z klasických experimentov na túto tému sedeli ľudia v čakárni u lekára. Vpustili do nej dym, ľudia mali na situáciu zareagovať. Keď tam bol človek sám, bola väčšia šanca, že niečo spraví, ako v situácii, keď tam boli až traja,“ vysvetlil pre Denník N Radomír Masaryk, sociálny psychológ z Univerzity Komenského v Bratislave, čo si pod efektom prihliadajúceho môžeme predstaviť.
Jav je reálny, skutočne k nemu dochádza. Lenže okolnosti vraždy Kitty Genovese – že ju videli skoro štyri desiatky ľudí, ktorí vedeli o tom, čo sa deje, a napriek tomu nič nespravili – sú oveľa viac legendou ako skutočným príbehom.
Začiatok mýtu
Za vznikom mýtu stál článok Martina Gansberga, ktorý vyšiel dva týždne po vražde na titulnej strane New York Times. Volá sa „Tridsaťsedem ľudí, ktorí videli vraždu a nezavolali políciu“. Hneď v úvode autor dramaticky píše: „Tridsaťosem vážených a zákony dodržiavajúcich občanov sledovalo viac ako pol hodiny, ako vrah prenasledoval a bodal ženu pri troch útokoch v Kew Gardens v Queense.“
Psychológovia článok nespochybňovali a údaje z neho prenikli asi do každej učebnice sociálnej psychológie. „Pred desiatimi rokmi som prešiel viacero domácich a zahraničných učebníc sociálnej psychológie. Všetky do jednej o prípade písali tak, že tam bolo tridsaťosem svedkov, ktorí nezasiahli. V psychológii sa veľmi dlho tradoval mýtus, že tridsaťosem ľudí tam akoby stálo v okne a sledovalo vraždu. Medzitým sa to zlepšilo, chyby sa opravujú,“ konštatoval Masaryk.
Rado Masaryk prednášal aj na TEDx. Zdroj – Youtube
Bolo to inak
Opakovaná analýza policajných a súdnych dokumentov ukázala, že svedkovia vraždy v tom boli možno trochu nevinnejšie. Po prvé, nešlo vždy len o očitých svedkov, mnoho ľudí len začulo nejaký krik z diaľky. Viacerí si mysleli, že išlo o bežnú partnerskú hádku. Neďaleko bol bar, kde často dochádzalo k potýčkam. Tú noc ho navyše zavreli skôr ako bežne o štvrtej ráno, pretože sa tam strhla bitka.
Nikto zo svedkov nevidel celý polhodinový útok, ale vždy iba krátke útržky. Nie je pravdou, že by nikto nezasiahol. Jeden svedok bol taký aktívny, že útok násilníka prerušil. Začal po ňom kričať, Moseley sa zľakol a utiekol. Kitty vstala a šla za roh do budovy. Ľudia možno považovali celú vec za vybavenú.
Lenže Moseley sa po chvíli vrátil a Kitty zavraždil na schodisku. Tam mohlo čin vidieť iba veľmi málo ľudí. „Vrátil som sa, pretože som nedokončil, čo som mal v úmysle,“ povedal vrah. Útoky boli celkovo dva, nie tri, ako mylne v roku 1964 uviedol denník New York Times. Pravdou nie je ani to, že by ľudia zalarmovali políciu až po tom, čo Kitty podľahla bodným zraneniam. V skutočnosti zavolali políciu dvaja ľudia – až do jej príchodu ju v náručí objímala 70-ročná žena. Kitty skonala na ceste do nemocnice.
52 rokov vo väzení
„Je paradoxné, že Winstona Moseleyho chytili presne v rozpore s efektom prihliadajúceho. Nejaký človek ho videl, ako vykráda byt. Zavolal majiteľovi a zistil, že to nie je sťahovák. Moseleymu znefunkčnil auto a zabával ho, kým došla polícia, ktorú zavolal. To, ako Moseleyho chytili, bol opak efektu prihliadajúceho. Človek videl, že sa deje niečo zlé, a zasiahol,“ povedal pre Denník N Masaryk.
Moseley si svoju obeť vybral celkom náhodne. Aj za iné trestné činy, ktorých sa dopustil, ho odsúdili na trest smrti. V roku 1967, dva roky po tom, čo štát New York zrušil väčšinu trestov smrti, mu trest znížili na doživotie.
V roku 1968 z väzenia utiekol, keď ho viezli na vyšetrenie do nemocnice. Predtým, než ho chytili, znásilnil ženu a zadržiaval rukojemníkov so zbraňou v ruke. Žiadosť o prepustenie mu odmietli 18-krát, naposledy v roku 2015, píše New York Times.
Vo väzení strávil skoro 52 rokov.
O vražde Kitty Genovese natočili minulý rok dokument s názvom Svedok. Populárny seriál Girls z produkcie HBO odvysielal deň pred úmrtím Moseleyho diel, v ktorom oživil príbeh okolo Kitty. Nad pozoruhodnou zhodou okolností sa na sociálnej sieti počudovala aj jedna z autoriek seriálu a herečka Lena Dunham.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
