Denník N

Kotlebov program je fašistický

Prečo sa Richard Sulík mýli, keď sa porovnaním programov Kotlebu a SaS pokúša dokázať, že ten prvý nie je fašistický či nacistický? Dôvodom je kontinuita so zákonmi vojnového slovenského štátu.

Autorka je knižná editorka

V zákonodarstve z obdobia vojnového štátu, pochopiteľne, nenájdeme nič o moderných entitách, ako je Európska únia, NATO, imigranti. Vzťahy k akýmkoľvek cudzím prvkom však môžeme v Kotlebovom programe sledovať hravo: slovo cudzinci sa v ňom objavuje šesťkrát, zakaždým v negatívnej konotácii.

Celkom podrobné porovnanie znemožňuje fakt, že Kotlebov program je viac mlynček na mäso než program. Ak je ústava slovenského štátu pozoruhodná prevahou povinností nad právami, Kotlebovo uvažovanie je samá represia, pričom právami občanov sa tiež veľmi nezaoberá. Možno si to predstavuje ako realitu slovenského štátu, kde sa bez problémov prijímali normy ako ústavný zákon 68/1942 o vysťahovaní Židov, ktorí zároveň stratili štátne občianstvo, alebo vyhláška 127/1940, ktorá určila pojem Cigán. Keby vojnový štát nebol mal Ústavný súd len na papieri – v skutočnosti takzvaný ústavný senát nikdy nevznikol –, musel by konštatovať protiústavnosť týchto zákonov.

Vodca a pobočník

Začnime dôvodom, prečo Najvyšší súd zrušil predchodkyňu dnešnej fašistickej strany Slovenskú pospolitosť: stavovské usporiadanie spoločnosti. Ústava z roku 1939 delila občanov do šiestich stavov podľa povolania. Kotlebov iniciálny nápad šiel ešte ďalej. Obyvateľov Slovenskej republiky rozdelil na dve skupiny, a to na občanov (podľa povolania do deviatich stavov) a na príslušníkov národnostných menšín, ktorí tvorili desiaty stav. Reciprocitu práv národnostných menšín Kotleba prevzal priamo z ústavy z roku 1939 (§ 95: Práva národnostných skupín, uvedené v ústave, platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti požíva i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny). Dnes je ťažko protiústavná.

Jediná vec privodila zrušenie prvej Kotlebovej strany, a to predstava, že len registrovaný člen stavu bude mať právo voliť. Je obdivuhodné, že ako ministerstvu vnútra pri registrovaní strany roku 2005, tak Najvyššiemu súdu pri rozhodovaní o jej zrušení roku 2006 neprekážali „Vodca“ s „Pobočníkom“. K odporúčaniu ministerstva zmeniť názvy funkcií sa Kotleba roku 2005 vyjadril, že „tieto názvy podľa slovenskej histórie, ako aj terminológie slovenského jazyka či politickej súčasnosti nie sú neprijateľné pre politický systém našej demokratickej spoločnosti“. O desať dní neskôr ministerstvo vnútra stranu naozaj zaregistrovalo. Mimochodom, to isté ministerstvo dnes nezaregistruje občianske združenie, ak má anglický názov.

Hodnoty chránené domobranou

V súčasnom programe možno nájsť tieto inšpirácie legislatívou slovenského štátu:

Tradičné hodnoty sú, samozrejme, národné a kresťanské. A totožné s hodnotami, na ktoré sa viazal slovenský štát aj vo svojej ústave. Netreba chodiť ďalej ako do preambuly. Tento bod Kotlebovho programu však netreba ľahkomyseľne odbaviť ako „svetový mier“, ako sa vyjadril Sulík, pretože má cieľ zatočiť s „bezbrehým liberalizmom“. Iným slovom, niekomu prekáža viac moslimských detí, inému zas môže byť tŕňom v oku viac detí liberálov.

„Znížime počet poslancov NR SR zo súčasných 150 na 100.“ Snem mal podľa ústavy 80 poslancov, v realite menej. „Občanom umožníme odvolať z funkcie poslanca NR SR.“ Túto právomoc mala dnes neexistujúca Štátna rada, orgán okopírovaný z iných ústav založených na stavovskom rozdelení spoločnosti (§ 15, odsek 2).

„Založíme Domobranu, ktorá ochráni slušných ľudí všade tam, kde zlyhala polícia.“ Domobrana bola vlastne slovenská armáda, budovaná Tisovým armádnym rozkazom po „ťažkom otrase, ktorý postihol náš národ… v čiernych dňoch augustových a septembrových“. Dnes by zrejme chránila len čierne vlajky vyvesené na budove BBSK na výročie Povstania. Je však možné, vzhľadom na nerozpracovanosť myšlienky, že tá vec by mala byť skôr niečím ako Hlinkova garda, respektíve jej základňa Rodobrana, združujúca radikálov na dobrovoľnom princípe.

„Nezamestnaných zapojíme do výstavby bytov a ciest, do opráv škôl, nemocníc a kultúrnych pamiatok. Tým, ktorí odmietnu pracovať, nedáme zadarmo vôbec nič – žiadne domy, dávky ani príspevky.“ Nevyzerá to na „dnešný právny stav, naviazaný na aktivačné práce“, ako sa nazdáva Sulík, ale skôr na zavedenie všeobecnej pracovnej povinnosti, čo je typické pre totalitné režimy. Pracovná povinnosť sa zaviedla nariadením so silou zákona č. 129/1940: každá nezamestnaná osoba vo veku osemnásť až šesťdesiat rokov musela nastúpiť na prikázanú prácu. Do pracovného pomeru štát zasahoval veľmi výrazne už od jeho vzniku príkazmi a zákazmi zamestnávať určité osoby. Hranicu 60 rokov si môžeme všimnúť aj pri Kotlebom navrhovanom dôchodkovom veku.

„Zvýšime materskú dávku na 100 % platu matky. Poberanie materskej dávky predĺžime až na 3 roky.“ Jediné z vojnových čias, s čím možno túto ideu podpory a ochrany materstva porovnávať, sú vtedajšie prídavky na deti. Bol to zákon č. 217/1941, ktorý vôbec po prvýkrát na našom území zaviedol prídavky na deti. Celkovo ochrana manželstva a rodiny sa v právnom poriadku slovenského štátu javila veľmi silná, napríklad aj zásahmi do bytovej politiky a podporou bytovej výstavby. („Slušným rodinám dáme možnosť získať nájomný byt,“ sľubuje Kotleba.)

Pôdu a cudzincov nachádzame v zákone o pozemkovej reforme 46/1940, ktorý prikazoval vykupovať pôdu od židovských vlastníkov (obligatórne) a od cudzincov (fakultatívne). Aj Kotleba by o vlastníctve rád rozhodoval na etnickom princípe: „Pôdu, ktorú dnes vlastnia cudzinci, vrátime národu!“

Trestné právo postupne pritvrdzovalo predpisy recipované z prvej republiky. Veľmi nekonkrétny pohľad na to, že rovnakým smerom by sa mali uberať aj súčasné normy, možno nájsť u Kotlebu v podobe: „Tresty a väzenie sprísnime tak, aby si každý, politik aj parazit, dobre rozmyslel, či bude radšej poctivo pracovať, alebo kradnúť a lúpiť.“

Pozerať sa na toto všetko ako na letenku do Bieloruska znamená v lepšom prípade ružové okuliare.

[Kúpte si knihu Kotleba. Odkiaľ prišiel a ako je možné, že sedí v parlamente od novinára Daniela Vraždu.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Marian Kotleba

Komentáre

Teraz najčítanejšie