utorok

Učitelia vezmú žiakov radšej do Birkenau ako do Kremničky

Na školách sa žiaci ledva niečo dozvedia o deportáciách židov v Slovenskom štáte, nieto aby pochopili, ako k tomu vôbec mohlo dôjsť, hovorí etnologička Monika Vrzgulová.

Jozef Tiso vyhlásil po dohode s Hitlerom samostatnosť Slovenska a zodpovedal za perzekúcie Židov. Po vojne ušiel do Nemecka, odkiaľ ho neskôr Američania vydali orgánom Českolovenskej republiky. Koncom októbra 1945 bol uväznený na Pankráci v Prahe, v apríli 1947 ho odsúdili na trest smrti. Foto – TASR

Čo predchádzalo deportáciám a ako to, že väčšina obyčajných ľudí bola zrazu ochotná stať sa pri vývoze svojich židovských priateľov či susedov iba nemými svedkami? Zamerať sa nielen na fakty, ale aj na súvislosti a morálne dilemy by sa mali podľa etnologičky Moniky Vrzgulovej pri vyučovaní holokaustu aj učitelia. Ona sama dnes skúma aj postoje tých, ktorí počas druhej svetovej vojny stáli na chodníku – „mlčiacej väčšiny“.

Na začiatku 90. rokov ste v Nadácii Milana Šimečku nahrávali a zbierali svedectvá posledných žijúcich pamätníkov holokaustu. Bola vtedy téma holokaustu známa? Mala svoje miesto aj v dejepisných učebniciach?

Holokaust nebol témou. Nie som špecialistka na učebnice spred roku 1989, môžem však hovoriť o skúsenostiach z môjho štúdia. O tom, čo bol vojnový Slovenský štát, tam bola minimálna zmienka. Spomenulo sa, že bol v područí nacistického Nemecka, spomenul sa Jozef Tiso, víťazné povstanie, ktoré si komunisti prerobili na svoj obraz, a to bolo všetko. Keď sme v 90. rokoch začali v Nadácii Milana Šimečku nahrávať príbehy ľudí, ktorí prežili holokaust, bola som 30-ročná žena, ktorá dokončovala svoju dizertačnú prácu, mala som aj historické vzdelanie, no dnes môžem povedať, že som o holokauste v skutočnosti veľa nevedela. Nebola to téma vzdelávania ani verejnej diskusie, ja som nemala s ním spojenú žiadnu rodinnú históriu, nemala som vo svojom okruhu ľudí, ktorí ho prežili. A zrazu som sa stretla tvárou v tvár s ľuďmi, ktorí mi rozprávali svoje príbehy a tie mi ukazovali celkom iný svet.

Prečo sa o tejto téme pred rokom 1989 nehovorilo?

V roku 1945 sa stalo Slovensko súčasťou Československa a v krajine neprebehlo nič podobné, ako bola v Nemecku denacifikácia. Konali sa ľudové súdy s najvyššími predstaviteľmi ako Tiso, Tuka a Mach a s niektorými nižšími kádrami. V princípe však bolo takéto vyrovnávanie sa s našou minulosťou nedôsledné.

V čom?

Gro spoločnosti (ako hovorí profesor Eduard Nižňanský), tí, ktorí tvorili okolie holokaustu, teda tí, ktorí sa prizerali, ale neboli angažovaní ani neprotestovali, tým sa po skončení vojny nepovedalo, že ľudácky režim z vás urobil spoluzodpovedných za svoje výčiny tým, že ste neprotestovali a chceli ste si len v pokoji žiť svoje životy. Nebola tam tá „otočka s poučením“. Keď prišiel rok 1948, komunistický režim priniesol ďalšie tragické obete. A keďže totalitné režimy majú podobné mechanizmy, je pochopiteľné, že sa to nejako špeciálne nepitvalo.

Existujú ešte aj dnes pri téme holokaustu stereotypy, ktoré treba prekonávať?

Určite. Keď sa dnes o holokauste hovorí len ako o príbehu židov, je to jeden veľký omyl. Pritom ten príbeh mal „viacerých účinkujúcich“, ktorí mali rôzne roly. Úlohu zohralo aj to, že v 90. rokoch, krátko po páde komunistického režimu, bola snaha priniesť príbehy ľudí, o ktorých sa dovtedy nehovorilo. Holokaust je však príbeh aj o nás, o našich predkoch, ktorí v tom období dotvárali tú situáciu – buď aktívne, alebo (väčšina) len pasívne. Ale boli tam. Zároveň by sa malo hovoriť aj o tom, že židia neboli jediným nepriateľom toho štátu. O tom, že ľudia boli pre svoj názor prenasledovaní a väznení. Je potrebná debata o tom, čo robí s človekom totalitný režim a či sme alebo nie sme voči nemu odolní.

V Bratislave sa 14. marca 2009 uskutoènil celodenný kultúrny protest proti propagácii totality a fašizmu. Slovensko si dnes pripomína 70. výroèie vzniku prvej Slovenskej republiky.Na snímke diskusné stretnutie v bratislavskom kníhkupectve Artfórum na Kozej ulici. Na snímke etnologièka Monika Vrzgulová. FOTO TASR - Štefan Puškᚠ*** Local Caption *** odvrátená tvár 14. marec 1939
Monika Vrzgulová (1965) je etnologička Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied. Zameriava sa na urbánnu etnológiu, sociálnu pamäť, sociálnu identitu, stereotypy, holokaust na Slovensku, transformačný proces po roku 1989. V rokoch 2004 – 2007 bola predsedníčkou vedeckej rady. Zároveň je členkou Správnej rady Nadácie Milana Šimečku a odbornou konzultantkou v rámci programu Osudy tých, ktorí prežili holokaust. Je riaditeľkou Dokumentačného strediska holokaustu (pridružená organizácia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku) a členkou správnej rady neziskového fondu Menorah. V rokoch 2005 – 2013 bola členkou národnej delegácie expertov v medzinárodnej skupine International Holocaust Remembrance Alliance (IHRA), v rokoch 2012 – 2013 predsedníčkou Vzdelávacej skupiny v rámci IHRA. Foto – TASR

O tom, ako vzdelávať o tejto téme, pripravujete v Dokumentačnom stredisku holokaustu pre učiteľov už desať rokov semináre. Ako vôbec tlmočiť a opísať mladej generácii takú mimoriadne tragickú tému, akou bol holokaust?

Malo by to byť nielen učenie sa o historických udalostiach, ale tiež o skutočných príbehoch ľudí. Tie slúžia ako model medziľudských vzťahov. Budem konkrétnejšia. Holokaust židov počas druhej svetovej vojny je vlastne príbehom o tom, že v nejakej krajine politická strana svojím programom označila časť obyvateľstva zodpovednú za problémy, v ktorých žijú. A ako riešenie ukázala jej vytlačenie zo spoločnosti. Potom prichádza otázka, prečo ľudí takýto politický plán osloví. A teraz sa zasa dostávame k témam, ktoré sa môžu preberať na hodine. Konformizmus, správanie sa ľudí v hraničných situáciach, téma predsudkov a stereotypov. Sú dostatočne zrozumiteľné aj bez toho, aby sme ich, ak sú veľmi mladí, zaťažovali hneď záverečnou fázou genocídy. Aj deti sa vo svojom živote stretávajú s tým, že sú v kolektíve z rôznych dôvodov vytesňované a podľa vonkajšieho znaku sa im prisudzujú charakterové vlastnosti, pre ktoré bývajú šikanované. Od tohto sa možno odraziť, potom aj učenie o holokauste prebieha s iným pochopením.

V praxi dnes však na dejepise na takýto model pravdepodobne nezostáva veľa času.

Problém skutočne je, že dejepis vôbec má slabú časovú dotáciu, málo hodín. Zo svojej praxe a stretnutí s učiteľmi viem, že 20. storočie sa učí v deviatom ročníku a na strednej škole v treťom alebo štvrtom ročníku. Tridsiate, štyridsiate roky vychádzajú v školskom roku časovo na máj, čo už je tesne pred letnými prázdninami. Navyše je toľko veľa faktov o 2. svetovej vojne, vo svetových aj slovenských dejinách, že je vlastne na konkrétnom učiteľovi, či sa k téme holokaustu vôbec dostane. A to sme sa nerozprávali o komunizme a našej komunistickej skúsenosti, od ktorej nás delí iba 26 rokov a ktorá sa na školách neučí vôbec alebo výnimočne.

Nemali by sa osnovy nastaviť tak, aby sa celý jeden rok učilo na dejepise iba 20. storočie či fungovanie totalitných režimov?

Myslím si, že dejepis by sa mal učiť v opačnej chronológii: začať 20. storočím a ísť do praveku. Mám syna, ktorý má 16 rokov a v rýchlom slede za sebou ho už tretíkrát skúšam aténsku demokraciu, čo je síce dôležité, ale je to už vzdialené dnešným deťom. Nemyslím si, že by mal byť holokaust iba dejepisnou témou. Ako fenomén, ktorý hovorí o ľudskom správaní, by mal mať svoje miesto prierezovo a byť súčasťou vzdelávania a výchovy. Aby študenti nielen vedeli fakty, že deportácie boli na Slovensku v roku 1942 a 1944, ale čo k nim viedlo a ako sa to mohlo stať.

V roku 1942 ľudácky režim Slovenského štátu schválil ústavný zákon, ktorý zbavil deportovaných židov štátneho občianstva. Foto - TASR
V roku 1942 ľudácky režim Slovenského štátu schválil ústavný zákon, ktorý zbavil deportovaných židov štátneho občianstva. Foto – TASR

V roku 2013 ste vo výskume Slovenský štát a holokaust v kolektívnej pamäti slovenskej spoločnosti spolu s kolegami upozornili, že Slovenský štát ani naša minulosť v čase druhej svetovej vojny mladým ľuďom starším ako 15 rokov veľa nehovorí. O tri roky neskôr, v posledných voľbách volilo takmer 23 percent prvovoličov Kotlebu. Prekvapilo vás to?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |