Mám pocit, že môj syn tínedžer nenávidí svoju malú sesternicu. Môžeme s tým niečo urobiť?

Stalo sa to pred pol rokom. Môj syn má 15 rokov a Aspergerov syndróm. Sestra má ročnú dcérku, je to nádherné blond dievčatko s modrými očkami a s úžasnou povahou.

Syn k nej nemá pozitívne city… Boli sme spolu s celou rodinou na dovolenke. Držala som ju v náručí, ale potrebovala som urgentne voľné ruky, tak som poprosila syna, či si ju môže vziať. Ostatní boli obďaleč. On rázne odmietol aj po mojich viacerých prosbách. Nemá ju rád a nechce sa jej dotýkať. Mňa to tak vzalo, že som sa z toho psychicky zrútila. Plakala som naplno niekoľko hodín, až som od únavy zaspala. 

Celá rodina tú situáciu videla vrátane jej rodičov. Jej rodičia sa zachovali veľmi vyspelo a nerobili z toho drámu (na rozdiel od ostatnej rodiny), vraj je to jeho postoj… Avšak určite ich to mrzí a mňa takisto. Cítim sa, akoby som priviedla na svet niečo patogénne pre okolie. Syn je celkovo dosť bezcitný, nerozumie sociálnym vzťahom a nemá (ani nechce) kamarátov.

So synom som sa o tom rozprávala, vôbec ho to nemrzí a povedal, že je to moja chyba, lebo viem, že ju nemá rád a aj tak som mu ju dávala (nik iný v blízkosti nebol). 

Veľmi ma trápi, myslím na to denne, často kvôli tomu plačem a nielen osamote – aj v práci, kdekoľvek….

Prosím, viete mi poradiť, čo robiť? Ako sa zmieriť s tým, že môj syn nenávidí sestrinu dcéru? Dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Jana, 45 rokov

Odpovedá psychologička Jana Ashford

Milá Jana,

vnímam, že Vás situácia, ktorá sa odohrala so synom, veľmi zasiahla. Musí byť veľmi náročné, že napriek tomu, že od udalosti prešlo pol roka, na ňu stále intenzívne myslíte a zaťažuje Vás. Viem si predstaviť, že by ste si priali, aby Váš syn prejavoval pozitívne city voči menšej sesternici, a zdá sa, že jeho správanie vnímate (aspoň čiastočne) ako svoju vizitku, ako niečo, čo je možno Vaša chyba.

Kľúčová na Vašej správe je informácia o tom, že Váš syn má Aspergerov syndróm. Neviem, koľko toho o Aspergerovom syndróme viete, či poznáte iné deti na autistickom spektre, prípadne či ste v kontakte s inými rodičmi takýchto detí a mladých ľudí. Jedným zo základných symptómov Aspergerovho syndrómu sú práve ťažkosti v oblasti sociálnej komunikácie. Takíto ľudia majú ťažkosti s „čítaním“ reči tela, tónu hlasu či nepísaných sociálnych pravidiel. V kombinácii s vyššou senzorickou citlivosťou, ktorá sa u týchto ľudí veľmi často vyskytuje, môžu byť pre nich malé deti nepríjemnými spoločníkmi – pretože sú hlučné, plné energie, nepredvídateľné a ťažko „čitateľné“ (nehovoriac o tom, že ani normotypickí tínedžeri, najmä chlapci, nemusia úplne vychádzať s malými deťmi, aj keď ide o ich rodinu). Predstava, že sa musí čo aj len na malú chvíľku postarať o malé dieťa a nevie, čo s ním, môže viesť k pocitom úzkosti.

Často sú tiež tieto deti (aj dospelí) veľmi priame, nemajú veľmi záujem sa pretvarovať v sociálnych situáciách a to, že nevnímajú úplne následky svojho správania na druhých, môže spôsobovať sociálne nepríjemné momenty. Toto všetko však súvisí s ich vnútornou výbavou a rozhodne nie je pomáhajúce vnímať to ako ich zlý úmysel alebo tak, že druhých nemajú radi. Pre Vášho syna sú niektoré veci oveľa náročnejšie a má ináč nastavené fungovanie, ako je to u väčšiny ľudí. Nemyslím si, že by Váš syn svoju malú sesternicu nenávidel, ako ste to opísali, a aj pre Vás by bolo zrejme prijateľnejšie si túto myšlienku prerámcovať napríklad v takom zmysle, že teraz je kontakt s bábätkami pre neho nepríjemný.

Veľmi by som Vám dopriala, aby ste dokázali synove obmedzenia vnímať ako súvisiace s jeho diagnózou a nie ako jeho alebo svoje zlyhávanie. Možno by Vám k tomu mohol dopomôcť aj kontakt s inými rodičmi detí na spektre, ktorí zažívajú podobné situácie a pocity.

Je tiež fajn, že Vaša sestra a jej partner situáciu dobre zvládli, k tomu sa môžete v spomienkach vracať. Možno do budúcna – či už pri širšej rodine, alebo pri známych – pomôže skúsiť niektorým situáciám predchádzať, a ak už sa stanú, len ich prejsť s pochopením, mlčaním alebo ich krátko pre druhých vysvetliť. Bude fajn, ak dokážete byť na synovej strane s prijatím a láskou.

Znamená to, že máte všetko vzdať a nepokúšať sa o žiaden pokrok so synom? Určite nie. U detí s Aspergerovým syndrómom možno niektoré veci ovplyvniť vysvetľovaním, učením a logickým zdôvodnením. Čo sa týka jeho vzťahu k malej sesternici, aj ten sa môže meniť k lepšiemu. Ako bude dievčatko väčšie, samostatnejšie, bude sa s ním dať viac komunikovať, môže sa aj u Vášho syna postupne meniť vzťah k nej. Ale pre vás všetkých bude jednoduchšie, ak budete brať do úvahy aj obmedzenia vychádzajúce z tejto diagnózy a skôr sa zameriate na synove silné stránky.

Ak by Vám zmena pohľadu na syna a jeho diagnózu nepomohla k úľave ohľadom spomienky, ktorú opisujete, odporučila by som Vám vyhľadať odbornú pomoc.

Veľmi Vám držím palce, aby ste mohli prísť k prijatiu a väčšiemu pokoju.