Slovák o zabudnutom Karabachu: Majú tam vynikajúce cesty aj mobilný internet
Nikto sa v Karabachu necíti ako víťaz, rozpráva Michal Poljak z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave.
Na Náhorný Karabach sa dostal Slovák Michal Poljak ako dokumentarista počas religiózneho výskumu. O konflikte a živote v nikým neuznanej, zhruba 150-tisícovej republike sa rozprával s miestnymi, dnes už takmer výhradne len arménskymi obyvateľmi, často v ich domácom prostredí.
„Keď sa v lete náhle ochladilo a zrazu prišla tuhá zima, a už sme nemohli stanovať, všade nás prichyľovali ako v hoteloch,“ rozpráva Poljak, ktorý pôsobí ako technik na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.
Karabašskí Arméni ho zaujali svojou húževnatosťou. „Žijú len v nedohodnutom mieri, ale dokázali si vytvoriť vlastnú vládu, parlament a dobrú infraštruktúru, hoci ich neuznal ani Jerevan.“
Karabašskí Arméni
Aj samotní Arméni o Karabachu často hovoria ako o inej krajine. „Tam žijú karabašskí Arméni, vždy nám zdôrazňovali napríklad v Jerevane. Dnes sú tam pritom dosťahovaní Arméni z celého Arménska plus tí, čo počas pogromov utiekli z Azerbajdžanu.“
Prekvapilo ho, v akom dobrom stave sú hlavné cesty v Karabachu, ktoré im často závidia v samotnom Arménsku. Rovnako aj to, ako z každého pastiera sa môže vykľuť intelektuál. Ako napríklad bývalý huslista z azerbajdžanského orchestra, ktorý počas konfliktu musel utiecť z Baku a teraz pasie ovce na Karabachu.
„Na to, že je to územie uzavreté pred svetom, funguje dobre. Žijú síce chudobne, ale usporiadane. Všade mali veľmi dobré pokrytie mobilnej dátovej siete,“ hovorí Poljak.
Hlavné mesto medzi horami
Cez už úplne obnovené hlavné mesto medzi horami Stepanakert kedysi viedla Hodvábna cesta, karabašskí Arméni vynikajú vlastnými vzormi na kobercoch, kde cítiť kultúru zaviatu Peržanmi.
Región je slávny starodávnymi kresťanskými chrámami, zaujímavé je však to, že Arméni nezničili prázdne mešity, ktoré zostali po násilnom vysťahovaní Azerbajdžancov. „Zakonzervovali ich, niekedy aj na úkor obnovy vlastných domov, aby ukázali, že nie sú barbari,“ myslí si Poljak.
„Pri všetkých výpovediach sa Arménci často opakovali, v akom priateľskom prostredí žili pred vojnou. Tvrdili, že do poslednej chvíle nemali pocit, že by to malo prejsť do krvavého konfliktu, nikto nečakal takú nevraživosť,“ hovorí Poljak.
Vojna na prelome 80. a 90. rokov stála vyše 30-tisíc obetí, masakre prebehli na oboch stranách.
„Pritom deti vtedy vyrastali spolu, mnohé z nich hovorili aj po turecky,“ rozpráva Poljak. Problém tam však latentne existoval. Staré krivdy ešte z čias genocídy Arménov, nacionalizmus, ktorý povzbudila perestrojka a rozpadávajúci sa Sovietsky zväz, nezastavili ani dobré priateľstvá.
„Stali sa tu také veci, že nie sme schopní kompromisu,“ vysvetľovali, preto dnes žijú na Karabachu výhradne Arméni. Dnes je podľa neho nebezpečné pre Azerbajdžanca vôbec sa tam vyskytnúť. Východná hranica je úplne uzavretá, k nej sa ani nedá dostať. „Absolútne nikto sa tu však necíti ako víťaz. Máme síce tieto územia, ale nie sme spokojní, opakovali stále karabašskí Arméni,“ dodal Poljak.
🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].