Architekt z New Yorku: Bratislava môže byť o 20 rokov ako Viedeň, potrebuje však dobrého primátora

„Keď sa môj otec v 90. rokoch rozhodol presťahovať v New Yorku do Brooklynu, myslel som si, že úplne zošalel. Do Brooklynu v tom čase nechodil nikto biely. A teraz je to jedna z najlepších štvrtí, kde môžete žiť. A to sa stalo za pätnásť – dvadsať rokov. Aj vy to tu môžete mať ako vo Viedni, je to celkom rozumný cieľ, za ten čas sa dá zmeniť naozaj veľa,“ hovorí Martin Barry, krajinný architekt z New Yorku. Podľa neho potrebujeme šikovného primátora, ktorý má víziu a dokáže pre ňu zapáliť rôzne skupiny – od developerov po aktivistov. Tí si momentálne nevedia prísť na meno a debaty medzi nimi sa zväčša končia známym: v žiadnom prípade.

Aké sú naše mestá? Ako vidí strednú Európu človek z Ameriky?

Ešte stále prechádzate premenou. Učíte sa, ako zaobchádzať s územným plánovaním a s verejným priestorom v prostredí voľného trhu, ktorý si vyžaduje správne nastavené regulácie, kontrolu, ale i vstup rozličných sektorov. Problém je, že debaty, počas ktorých k tomu dochádza, sú stále priveľmi polarizované. Všetci sú buď zlí, alebo dobrí. A málokto má skutočné vedomosti o tom, ako udržateľný rozvoj miest funguje vo svete mimo vášho regiónu. Ak ide o konkrétny priestor, Bratislavu nepoznám veľmi dobre, bol som tu len trikrát, medzi Prahou a Bratislavou je však viacero podobností. Šesťdesiat rokov prakticky zanedbávate verejný priestor a infraštruktúru pre ľudskú mierku. Projekty, ktoré tu vznikali počas minulej éry, ju vôbec nezohľadňovali.

Čo s tým? Koľko bude trvať, kým to napravíme?

Môže to byť ďalších šesťdesiat rokov, ale aj oveľa menej. Jedna z ďalších vecí, ktoré sú pre toto územie rovnako charakteristické, je tempo. Veci sa tu hýbu naozaj pomaly. V skutočnosti to vôbec nemusí trvať tak dlho, ak máte k dispozícii dobrých ľudí na čele mesta, postupujete transparentne, zvolíte správny prístup smerom k súkromným investíciám a rešpektujete obyvateľov mesta. Základom je však správny líder.

Kto by to mal byť?

Z mnohých príkladov vo svete je to za posledných minimálne dvadsať rokov jasné – primátor. Jeho pozícia sa stáva všade oveľa silnejšou a má väčší vplyv na vývoj mesta. Je absolútne nevyhnutné mať v meste jasného lídra, ktorý rozumie, ako možno využiť rôznorodé subjekty v prospech mesta. Každý má totiž vlastnú predstavu a ciele – súkromní investori, obyvatelia a neziskový sektor, rovnako ako filantropi. Zo sveta už vieme, že ak chcete rozvíjať mesto, musíte týchto všetkých prepojiť. Viesť ich musí mesto.

Ako ich k tomu primať? Väčšina pozitívnych zmien a nápadov u nás prichádza od malých organizácií či jednotlivcov, mesto s nimi občas spolupracuje, ale zlyháva pri dlhodobej stratégii či väčších urbanistických a architektonických témach.

V Prahe je to veľmi podobné. Sme nezisková organizácia, ale podarilo sa nám nájsť podporu na strane mesta aj na strane súkromných spoločností. Prišli sme k tomu jednoducho – rozprávali sme sa s nimi o veciach, na ktorých im záleží. Fungujeme v prostredí voľného trhu a týchto ľudí primárne zaujíma, ako urobiť mesto konkurencieschopnejšie, respektíve to je to, čo by ich primárne malo zaujímať.

My im teda hovoríme o príkladoch, ktoré sa osvedčili v zahraničí. Barcelona alebo New York – tam všade vidno, ako zdokonalenie verejného priestoru zlepšilo východiskovú pozíciu pre obchod aj pre trh s nehnuteľnosťami. Iné skupiny pritiahneme do debaty príkladmi o zelenom meste a čistom prostredí. Existuje aj štúdia, ktorá ukazuje, že chodci míňajú o 63 percent viac peňazí ako tí, čo chodia po meste v autách. Pre mesto z toho vyplýva jediné – zlepšiť podmienky pre chodcov. Autá nenakupujú, ľudia áno. Stavať mestá pre autá je úplná hlúposť.

To dáva zmysel, no v Bratislave to riešime veľkými nákupnými centrami s parkoviskami.

Odkedy som skončil školu, obhajujem názor, že stavať nákupné centrá v meste by mal byť trestný čin. Sú to uzatvorené štruktúry, ktoré nikoho do mesta nepritiahnu. Navyše to nie sú dlhodobo udržateľné projekty, ide o investície na dvadsať – tridsať rokov.

Zároveň by mali byť prísne regulované na okrajoch miest, lebo obchodné centrá z centier mesta vysávajú život, narúšajú ekonomickú rovnováhu aj sociálnu infraštruktúru. Obchodné centrá na predmestiach sú pre mestské prostredie rovnako zhubné ako v centrách. Predstavte si svoje obľúbené uličky s obchodmi v parížskej štvrti Le Marais alebo v Negen Straatjes v Amsterdame. A potom si predstavte Avion Shopping Park alebo akýkoľvek iný nákupný komplex v Bratislave. Ktorá predstava je príjemnejšia? Amsterdamské ulice sú také živé, pretože predmestské obchodné komplexy sú jednoducho zakázané a maloobchod je nasmerovaný do centra. Dá sa to jednoducho pochopiť – obchodné centrá vysávajú ľudí z ulíc a z miest. Vytvárajú mŕtve mestá, kde nikto nechce byť.

Dobre, ale na druhej strane – nám takto na nábreží Dunaja pribudla Eurovea, ktorá sa zrazu stala jediným miestom v meste, kde sa dá sadnúť k rieke, čo je z pohľadu občana mesta dobré.

Poznám Euroveu, ale fakt, že toto umožnila obyvateľom, nie je jej výhoda – ukazuje to skôr na problém na opačnej strane, na strane mesta a verejného sektora, ktorý nerobí svoju prácu dobre a neponúka kvalitný verejný priestor pri rieke. Aby som bol konkrétnejší – developeri nie sú hlúpi, teda väčšina z nich. Keď sú inteligentní a poznajú, ako funguje trh vo svete, naozaj vedia, že musia zlepšiť aj prostredie okolo seba, ak chcú, aby ich investícia bola dlhodobá.

Pozrite sa, čo sa stalo v Prahe. Štvrť Karlín zasiahli v roku 2002 povodne. Odvtedy sa mesto snaží prebudovať celú zónu. Dnes je z nej skutočne zaujímavé mesto, kde funguje kreatívny sektor, tradičné korporácie, galérie a mnoho vecí, ktoré vyhľadávajú mladí aktívni ľudia. Je to dobré miesto na prácu, zábavu aj bývanie. A už je to aj pomerne drahé miesto, lebo naozaj má čo ponúknuť. Je to však výsledok jednej veci – pred pár rokmi sa tu veľa veľkých spoločností, ale i menších, ktoré v tejto oblasti pôsobili, rozhodlo, že založia konzorcium Pro Karlín. A spoločne sa snažia zlepšiť toto prostredie, lebo vedia, že keď budú mať okolo seba funkčný priestor, pritiahnu aj viac klientov a bude to aj lepšie miesto pre život ich zamestnancov.

Späť k vašej Eurovei – developeri rozumejú, že musia urobiť dobrý verejný priestor, lebo všade vo svete sa to osvedčilo. Ak tomu rozumejú, tak ho aj urobia, v horšom prípade urobia parkoviská. Problém však nie je ani tak v nich, ako v tom, že mesto na to nemá regulácie a nikto ich pri tom nedokáže brzdiť.

Teraz riešime v Bratislave zónu Cvernovka. Kúpil ju developer YIT. V areáli historickej fabriky je budova plná ateliérov a kreatívcov, ktorí by tam radi zostali. Ako presvedčiť developera, že by bolo dobré riešenie, ak by im vyšiel v ústrety? Ako by takáto debata vôbec mala prebiehať na úrovni mesta, developera a umelcov, ktorí tam chcú ostať?

Nedávno sme mali v Prahe medzinárodnú konferenciu o urbanizme budúcnosti, ReSite organizovalo paralelnú akciu týkajúcu sa práve súkromných investícií a spolupráce pri rozvoji verejných priestorov. Bolo tam viacero spíkrov z rôznych krajín. Jeden z nich hovoril zvláštnu vec, ktorá je charakteristická najmä pre tento región, a to, že politici často nevedia, čo sa majú developerov pýtať. Kladú im nesprávne otázky a developeri na ne odpovedajú: v žiadnom prípade. Načo by sme mali dávať naše peniaze na niečo, z čoho nič nezískame späť? Mesto im totiž nič neponúka. A obyvatelia mesta sú často presvedčení, že by im ani nič ponúkať nemalo, lebo developeri sú tí zlí. A tak to nefunguje. Je to ukážka konverzácie, ktorá nikam nevedie. Zlé otázky, zlé odpovede.

Tento konkrétny prípad nepoznám, ale ak sa na to dívam z nadhľadu, spoločnosť YIT by mohla zachrániť fabriku s umelcami, spropagovať kultúrny priestor a galérie – bude ich to čosi stáť, respektíve príde o časť zisku, ktorý by mať mohla, ak by to neurobila, a mesto by jej, prirodzene, za to malo niečo ponúknuť. Napríklad možnosť hustejšej zástavby v inej časti zóny alebo niečo iné, len aby tú fabriku s umelcami zachránila. Ďalšia skupina v celej debate sú občania či aktivisti, ktorí často tiež žiadajú priveľa bez toho, aby niečo ponúkli. Je jednoduchšie sedieť za stolom a búchať doň.

Ako to vyriešiť?

Mesto a politici by sa nemali báť požadovať od developerov, aby robili pozitívne veci pre mesto. Musia však vedieť, čo im za to môžu ponúknuť. Toho sa často boja, lebo majú pocit, že ich obyvatelia obvinia z korumpovania.

Základ teda je, že debata medzi týmito troma stranami by nemala byť vyhrotená a polarizovaná. Existuje overený spôsob, ako takúto konverzáciu viesť. Nemusíte ho vymýšľať od nuly, funguje vo svete a stačí ho len prispôsobiť vašej mierke. Na konci debaty by mohli byť všetci spokojní – umelci ostanú vo svojom priestore, developer dostane viac výhod ohľadom zvyšku územia a neujde mu zisk a politici budú vyzerať dobre, lebo to celé dobre dohodli. To, že to tak u vás nefunguje, však neznamená, že ste výnimkou, deje sa to aj vo svete.

Ako sa to máme naučiť?

Všetko je o vedomostiach, ktoré máte k dispozícii. A to je v princípe presne to, o čo sa snažíme s ReSite – snažíme sa dať ľuďom vedieť, ako viesť tieto konverzácie, aké otázky sa pýtať, ako fungujú mechanizmy v tejto oblasti inde vo svete, ako môže dohromady fungovať súkromný a verejný sektor. Každé mesto na svete zápolí s približne podobnými problémami, napríklad s dopravou a množstvom áut – akurát majú inú mierku a každé ich zvláda trochu lepšie či horšie. Riešenie dobré pre Londýn nebude automaticky fungovať v Bratislave, ale dá sa prispôsobiť.

Doprava je problém aj v Bratislave. A komplikuje ju aj fakt, že nemáme metro. Môžeme byť moderným mestom 21. storočia bez neho?

Isteže môžete. Obdobne veľké mestá vo svete fungujú tiež bez metra, nie je to teda také nezvyčajné. Musíte len zvoliť správnu stratégiu – dať dôraz na alternatívnu dopravu, napríklad viac bicyklov, systematickejšiu prácu s električkami a prímestskými spojmi. Ale úplne prvý krok by mal byť počet parkovacích miest v meste.

Keď sa pozrieme na Prahu, je na popredných priečkach v množstve áut na obyvateľov v Európe. Pred desiatimi rokmi tu mali tristo áut na tisíc obyvateľov, teraz je to takmer jedno auto na obyvateľa vrátane novorodencov. A to je obrovský problém, komplikuje to prakticky akúkoľvek urbanistickú stratégiu. Riešenie je jediné – limitovať parkovanie v meste. Musia sa nastaviť jasné pravidlá, kde a ako môžete parkovať.

A opäť – treba hľadať príklady. V Kodani znižovali za posledných dvadsaťpäť rokov počet parkovacích miest v meste o 1,5 percenta ročne. Dnes chodí 50 percent ľudí do práce na bicykli a 60 percent považuje bicykel za svoj hlavný dopravný prostriedok. A to iba preto, lebo za tých dvadsaťpäť rokov si zvykli, že miesta na parkovanie skrátka nie sú. Je to šikovná stratégia, ktorá funguje. A okrem toho, jazdiť na bicykli je zábava a prospieva to zdraviu.

Parkovacia politika je však čosi, na čom sa v Bratislave nevieme dohodnúť. Pred pár mesiacmi sa o tom začalo hovoriť vo viacerých mestských častiach, ale zo spoplatnenia a nejakého jednotného systému parkovania zatiaľ nič nie je.

To je stále výzva aj pre Prahu. Lenže máme tu 1100 ľudí, ktorí majú rozhodovacie právomoci, a to preto, lebo Praha má 57 starostov a mestských úradov. Pochopiteľne, že je veľmi ťažké prísť s nejakou jednotnou, komplexnou víziou, ak máte pohromade toľko ľudí.

Obzvlášť, ak chcú byť zvolení na ďalšie volebné obdobie. Nie je populárne zavádzať platené parkovanie.

Samozrejme, to je jasné. Žijem v oblasti, kde sa ľudia sťažujú už aj na to, keď sú povinní dvakrát ročne odparkovať auto preto, lebo čistia ulicu. A dokonca prebieha verejná debata, či by ľudia o to vôbec mali byť požiadaní. Veď čo ak sú v tom čase niekde na dovolenke? A to sa deje v jednej z najprogresívnejších častí mesta, kde žije množstvo ľudí identifikujúcich sa so stranou zelených. Ani títo ľudia nie sú ochotní odtiahnuť auto dvakrát ročne. A potom sú tu poplatky. V Prahe sedem ide o 60 eur za rok. To je predsa zadarmo. A to je opäť len časť celej témy o parkovaní, z ktorej napríklad takýmto spôsobom vypadáva trh pre súkromné garáže a parkoviská, pretože zaparkujete kdekoľvek zadarmo. Lenže potom to tak aj vyzerá – autá sú všade. A zelení protestujú (smiech).

V Prahe ste od roku 2011. Objavili ste v našom regióne aj čosi inšpiratívne, nevšedné?

Keď som prišiel do Prahy, uchvátilo ma množstvo ľudí v treťom sektore, neziskových organizáciách a rôznych združeniach, ktorých zaujímajú témy mesta a jeho rozvoja. Sú veľmi aktívni a chcú byť súčasťou formálneho procesu tvorby mesta. Taký tu však momentálne nie je. A pritom práve debata o tom, kto tvorí dnešné moderné mesto, je dnes jednou z kľúčových najmä v prostredí západnej Európy.

Stačí o tom debatovať?

Odkedy sme v roku 2011 začali s reSITE, zaznamenali sme nespočetné množstvo organizácií a ľudí, ktorí sa tomu venujú aj v Bratislave, Košiciach a prakticky v celom regióne. A to je naozaj nesmierne dôležité a pozitívne. Obyvatelia mesta musia byť zahrnutí do formálneho procesu tvorby mesta – a ich názory musia byť rešpektované. Všetci predsa platíme dane a máme na svoje mesto nárok. Myslím si, že šikovní politici si to všimnú a pochopia, ako to využiť – nie pre svoje dobro, ale pre dobro mesta. Mestský líder 21. storočia bude rozumieť, aký dôležitý je rozvoj mesta, a myslím, že sme veľmi blízko k tomu, aby sme takéto osobnosti mali. Zdá sa mi, že je tu dostatok aktívnych ľudí, ktorí by sa nimi mohli stať.

Samozrejme, musíme byť opatrní, lebo už sme zažili viacerých, ktorí síce rozumeli dôležitosti urbanizmu, no nemali žiadne riešenia. Musíme byť obozretní, akých „aktivistov“ podporujeme. Aktivizmus často nestačí. Potrebujeme ľudí, ktorí budú mať aj riešenia, nestačí len ukazovať na to, čo nefunguje. Ak máme vytvoriť mesto, aké chceme, potrebujeme spoluprácu rôznych oblastí.

A aké mesto vlastne dnes chceme? Aké naň máme nároky?

Na to sa nedá odpovedať vo všeobecnosti. Mesto, po akom všetci túžime, je však zrejme také, o akom v roku 2012 rozprával slávny architekt Richard Rogers na londýnskej univerzite London School of Economics. Povedal vtedy: Hovoríme tu o budovách a nových technológiách, ale v skutočnosti nikoho nezaujímajú. To, o čo sa ľudia zaujímajú, je priestor medzi týmito budovami a vzťahy, ktoré prebiehajú mimo technológií. Všetci vlastne chceme len ulice, ktoré budú bezpečné, park, kde sa môžeme prejsť so svojím partnerom, podnik, kam sa dá ísť najesť, a bezpečné miesto, kam môžeme ísť domov a mať sex.

To je naša skúsenosť. A to je mesto, aké všetci chceme. Keď sa teda naň pozeráme cez túto jednoduchú ľudskú mierku, vychádzajú mi veľmi podobné nároky, ktoré by sa dali zhrnúť do jedného: všetci chceme mesto bezpečné pre naše deti. Ak vieme navrhnúť mesto, ktoré je bezpečné pre naše deti, tak potom vieme urobiť mesto, ktoré je príjemné pre všetkých. A to je téma, v ktorej sa môžu zhodnúť všetky skupiny v meste.

Iste, ďalšie výzvy sú, ako urobiť mesto, ktoré bude zodpovedné voči klimatickým zmenám v budúcnosti, ako urobíme mesto s technológiami a infraštruktúrou zodpovedajúcou životnému štýlu 21. storočia, ale to sa dá riešiť lokálne.

Niekedy sa mi zdá, že najväčší problém je v tom, že ani obyvatelia vlastne presne nevedia, čo chcú. Chcú dostupné bývanie, ale akýkoľvek nový developerský projekt je zlý. Národná galéria roky chátra, ale množstvo ľudí viac rieši, či to vlastne nie je len škaredá budova, ktorú by sme mali zrútiť. Parkov je tu dosť, ale stále máme málo zelene…

Áno, je to čosi, s čím sa stretávam najmä v mestách strednej a východnej Európy. Nemáte žiadnu víziu. Vidno tu množstvo vzdoru a nesúhlasu, protichodných a alternatívnych názorov, ale žiadna vízia. Iba niečo odmietať nie je produktívne. Potrebujete ľudí s riešeniami a s víziou. Bez tej neviete, kam idete. A chýba na všetkých úrovniach – v súkromnom, vo verejnom i v občianskom sektore. Zažil som to tu aj vtedy, keď ma J&T prizvala na spoluprácu na jednom zo svojich developerských projektov. Vyzeralo to takto: developer chcel stavať. Mesto nevedelo, ako sa k tomu postaviť. Aktivisti nechceli žiadne budovy, chceli stromy. Nikto nechcel príliš debatovať o celkovom koncepte s tými ostatnými. Túžba diskutovať bola asi najviac na strane developera, lebo potreboval čosi urobiť s priestorom okolo budov a nevedel ako. Naša vízia bola vytvoriť z neho integrovanú súčasť mesta, zjemniť verejný priestor zeleňou, vytvoriť verejné promenády, nasadiť stromy v pomerne hustej zástavbe. Nikto však nevedel, ako sa o tom baviť. A tak sa aj na projekte ďalej pracovalo – bez jasnej vízie a lídra.

Tak by to fungovať nemalo. V meste je lídrom primátor a on musí mať jasnú víziu. Musí ju vedieť tlmočiť ostatným a potom môže byť pomerne rýchlo aj uvedená do praxe. Čo je ešte dôležité – túto víziu by malo sprevádzať optimistické nasadenie. Toto je predsa náš domov, tu žijeme, svoje mesto chceme rozvíjať a budovať pre naše deti a potrebujeme každého, aby sa na tom podieľal – verejný sektor, developerov, filantropov, občiansku spoločnosť.

V súvislosti s každou aktivitou mesta sa však hovorí o peniazoch. Koľko peňazí mesto potrebuje na víziu?

Ak sa na víziu budete dívať cez peniaze, je to slepá cesta, slučka. Keď máte víziu, priťahuje to ľudí a aj investorov, a teda peniaze. Chcú byť pri tom. Takto sa zmenilo množstvo miest vo svete, je to vlastne celkom jednoduché. Jeden z dôsledkov fungovania mesta bez vízie totiž je, že doň neprichádzajú žiadne zahraničné investície.

Ak máte obavy o financovanie či zdroje jednotlivých projektov, tak to je o dôvod viac dať dohromady spoluprácu prechádzajúcu naprieč rozličnými sektormi. Získate tak hneď dve veci – zdroj financovania, ale aj udržateľnosť projektov. Ak ľudí z rôznych oblastí zapojíte do procesu na úplnom začiatku, je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že vo výsledku budete mať k dispozícii tých správnych ľudí, nápady aj ich záujem a financie.

Budú mať so sebou vzájomné skúsenosti, každý bude vedieť, čo si má pýtať a čo môže ponúknuť. Zároveň bude medzi nimi vzájomná dôvera. Aj o tomto budeme hovoriť na tohtoročnej konferencii a festivale ReSite v júni v Prahe – aké hodnoty takáto spolupráca prináša pre obyvateľov miest od Viedne po Blízky východ. Mesto dnes musí vedieť priťahovať nových obyvateľov.

Bratislava je od Viedne vzdialená len hodinu, ale na prvý pohľad je táto vzdialenosť z pocitu v meste oveľa väčšia. Čo myslíte, dobehneme ich raz, ak ide o tvorbu mesta a verejný priestor?

Hovorili ste mi o parkoch, máte ich tu dosť, rovnako ako v Prahe, čo je skvelé, ale ich kvalita nie je vysoká. Pri jednom parku v Prahe bývam, lavičky sú polámané a osvetlenie roky nikto neopravil. V noci sa v tom parku bojím behať, a to som muž v dobrej kondícii. Je rok 2016, to by sa stať nemalo. Dať do poriadku jeden park predsa nestojí tak veľa peňazí, nehovoriac o programe, ktorý by mesto malo robiť, ak s parkom ráta na dlhší čas a strategicky.

Keď sa pozriete na parky do Viedne, vidíte ten rozdiel hneď. Viedenčania vedia, že ich mesto je tu aj pre ďalšie generácie a oni sa oň musia starať. Aj vy to tu môžete mať ako vo Viedni, nie je to nereálna predstava, naopak, je to celkom rozumný cieľ, aj keby sme hovorili napríklad o horizonte dvadsiatich rokov. Môže sa zdať, že je to dlho, no za ten čas sa naozaj čosi dá zmeniť.

Keď sa môj otec v 90. rokoch rozhodol presťahovať v New Yorku do Brooklynu, myslel som si, že úplne zošalel. Do Brooklynu v tom čase nechodil nikto biely. A teraz je to jedna z najlepších štvrtí, kde môžete žiť. A to sa stalo za pätnásť – dvadsať rokov.

Martin Joseph Barry (36)

krajinný architekt z New Yorku, šéf neziskovej organizácie reSITE, ktorá organizuje v Prahe významnú medzinárodnú konferenciu. Donedávna bol partnerom newyorskej kancelárie W Architecture. Osem rokov viedol veľkolepé krajinárske projekty – mestské nábrežia, parky, námestia a univerzitné kampusy po celom svete. Vyštudoval históriu, ekonómiu a krajinnú architektúru. Do Prahy prišiel v roku 2011 ako štipendista Fulbrightovho programu a v rovnakom roku založil reSITE. Tento rok sa konferencia s titulom Mestá a migrácia uskutoční 16. – 17. júna v pražskom Fóre Karlín. Poslaním reSITE je zanechať mestá v lepšom stave pre ďalšie generácie, preklenúť rozostupy medzi mestskými samosprávami, architektmi, investormi, občianskymi iniciatívami a komunitami a premýšľať o mestskom dizajne s dôrazom na obyvateľov.