Denník N

Keď budú pribúdať takéto inscenácie, naša opera bude čoraz menej čudáckym múzeom

Foto - Pavol Breier
Foto – Pavol Breier

Beethovenov Fidelio v SND je príkladom ako staré dielo sprostredkovať dnešnému poslucháčovi.

Fidelio, jediný operný opus Ludwiga van Beethovena a novinka v repertoári SND, je jedinečné dielo. Nezaraditeľné, krehké, chúlostivé, a zároveň naplnené priam explozívnou silou. Svojím spôsobom „opera opier“.

Beethoven, výsostne politický, „angažovaný“ umelec, tu prehovoril jasnou rečou o svojej dobe, o jej revolučných, demokratických ideáloch a o tom, ako ideály padajú pod buldozérom reálnej politiky a výkonu moci. Veľmi aktuálne.

Naštudovanie dirigenta Jánosa Kovácsa a režiséra Martina Bendika hovorí nemenej jasne. Je skvelým príkladom toho, ako dvesto rokov staré dielo a jeho nadčasové posolstvo účinne sprostredkovať dnešnému poslucháčovi a divákovi.

Presnosť, sloboda, radosť

Kovácsovo hudobné stvárnenie je pre mňa najväčším hudobným zážitkom na našej prvej opernej scéne za posledné roky. V jeho ponímaní Beethovena sa snúbi presnosť a sloboda, hudba dýcha a stojí plne v službách drámy. Orchester, spevácky ansámbel a zbor pod vedením Pavla Procházku uskutočňujú dirigentovu koncepciu s nasadením a tuším dokonca s radosťou.

Javisku kraľujú charizmatickí predstavitelia manželského páru Florestana a Leonory, mimochodom, manželia aj v civile: Nemka Maida Hundeling a Čech Jan Vacík. Ich náležite drsným protihráčom je guvernér Pizarro Jána Ďurča. Tieto i ďalšie sólové roly sú obsadené s rešpektom k nárokom partitúry a zároveň s pochopením jednotlivých postáv. Kto bude hľadať vokálne problémy, miestami nejaké nájde, vzhľadom na extrémne neľahký spôsob Beethovenovho písania pre spevné hlasy. Ale pre toho, kto opernú hudbu nevníma len ako izolované krásne tóny, bolo skutočným sviatkom naštudovanie ako celok: vypracovanosť sólových i ansámblových úsekov, súhra spevákov s orchestrom.

Foto - Pavol Breier
Foto – Pavol Breier

K práci svojho priateľa Martina Bendika pristupujem vždy obzvlášť obozretne a kriticky. Čo keď predsa majú pravdu jeho kritici na čele s Dr. Ungerom, ktorí hovoria, že patrí k režisérom, ktorí sa „povyšujú nad predlohu“? Je mi ľúto, ale po premiére Fidelia musím konštatovať, že sú vedľa. Bendik totiž založil svoje scénické riešenie na myšlienkach, ktoré do Fidelia „neimplantoval“ zvonka, ale našiel ich v diele samotnom. V duchu Beethovenovej hudby rozširuje, spolu so scénografom Jurajom Fábrym a kostýmovou výtvarníčkou Marijou Havran, chápanie väzenia, ktoré už ani pre skladateľa nebolo konkrétnym nápravno-výchovným zariadením neďaleko Sevilly v 18. storočí, ale skôr nadčasovou metaforou neslobody ako takej.

V inscenácii je to čosi medzi táborom nútených prác, psychiatrickou liečebňou, skladom obchodného domu a strediskom monitoringu bezpečnostnej služby mafiánskeho typu. „Väzni“ predstavujú pestrú zmes ľudí vybočujúcich z normy – najrôznejších aktivistov a anarchistov, „máničiek“ a rôznych pochybných alternatívnych umelcov. Títo reprezentanti slobody majú humor i schopnosť sebairónie, a potom o to účinnejšie pôsobí pátos ich idealizmu.

Z tyrana je vysmiaty kapitalista

Centrálnou dejovou líniou je príbeh politického väzňa Florestana, hrdinu boja za slobodu, a jeho odvážnej ženy Leonory. Oni, na rozdiel od máničiek, predstavujú pre mocných skutočnú hrozbu. Preto sa tyran Pizarro pokúsi Florestana fyzicky zlikvidovať. Vražda sa mu síce napokon nepodarí, ale, ako naznačuje Bendik, zrejme nakoniec ani nebola nevyhnutná. Lebo, ako vidíme v závere inscenácie, na dvere už klope nová doba. Vládu otvoreného násilia nahrádza vláda menej viditeľného, ale nemenej drsného násilia peňazí.

Jan Vacik (Florestan), Maida Hundeling (Leonore). Foto – Pavol Breier
Jan Vacik (Florestan), Maida Hundeling (Leonore). Foto – Pavol Breier

Florestanova a Leonorina viera v ideál slobody je nesmrteľná. Ale má šancu na prežitie samotná sloboda? Idealista Beethoven chce veriť, že áno. Idealista Bendik ponúka, aby nás vyburcoval, menej optimistickú perspektívu. Počas záverečnej oslavy malej sevillskej nežnej revolúcie sme náhodnými svedkami toho, ako sa čerstvo nadobudnutá sloboda stáva predmetom cynického obchodu. Skoro nikto z prítomných nezbadal, že tyran sa premenil na vysmiateho kapitalistu, a že sloboda opäť ostala len ideálom, nie realitou. Lebo, ako hovorí slovenský klasik: „Demokracia je nahovno systém. Volič nič o ničom nevie, volič je hovno.“

Fidelio je prvoradé a vzrušujúce dielo, a jeho nová bratislavská inscenácia vie, čo chce povedať, a hovorí to zrozumiteľne. Keď budú na repertoári SND pribúdať takéto inscenácie, naša opera bude čoraz menej čudáckym múzeom pre operných staromilcov a čoraz viac aktuálnym umením pre ľudí dneška.

Autor je vysokoškolský pedagóg a pracoval ako dramaturg v Opere SND

Teraz najčítanejšie