Prestaňte rátať tie obete, kričali na ňu pri výsluchoch. Príbeh novinárky, ktorú oslobodili z ruského väzenia

Píše Manuel Roig-Franzia, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post.

Telefonáty a e-maily ako tento prichádzali až príliš často. Ďalší novinár je v ohrození a potrebuje pomoc. Ďalší z mnohých, ktorí čelili snahám Ruska potlačiť informovanie o tom, čo sa deje na jeho území.

Boli to väčšinou reportéri na voľnej nohe, ktorých vyslali do terénu, aby zdokumentovali nepríjemné pravdy o režime ruského vodcu Vladimira Putina.

Úloha dostať ich do bezpečia v čase, keď už len samotné povolanie novinára predstavovalo riziko, pripadla skúsenej redaktorke Rádia Slobodná Európa (RFE/RL) Alsu Kurmaševovej. Obzvlášť dôležitou sa stala počas protestov proti uväzneniu opozičného lídra Alexeja Navaľného, ktoré v roku 2021 vypukli v desiatkach ruských miest.

Kurmaševová presne vedela, čo má robiť. Zavolať ochotným právnikom v Rusku. Osloviť medzinárodné skupiny na ochranu novinárov. Zostať v kontakte. Vedela však aj to, čo môže očakávať od ruských štátnych orgánov. Naštudovala si ich kroky, ktoré zvyčajne vyzerali takto:

• prekvapenie;
• obťažovanie;
• izolácia;
• zastrašovanie.

„Poznala som všetky ich triky,“ povedala Kurmaševová, drobná 47-ročná žena, v nedávnom rozhovore pre Washington Post v kancelárii RFE/RL v centre Washingtonu.

Kurmaševová však nepredpokladala, že sama sa raz stane terčom týchto taktík. Že to bude ona, koho bude treba zachrániť, a že strávi niekoľko mesiacov v ruskom väzení. Dokonca aj teraz – takmer štyri mesiace od jej prepustenia v rámci rozsiahlej výmeny väzňov – sa to všetko pre ňu zdá ako nereálne.

Krok prvý: Prekvapenie

Keď Alsu Kurmaševová koncom 90. rokov ako dvadsaťročná začínala v rádiu, mávala opakujúcu sa nočnú moru. Vo sne čítala správy z pripraveného scenára, ale keď sa dostávala na ďalšiu stránku, slová sa jej pred očami začali strácať.

V poslednom čase o tom sne častejšie premýšľala, pretože sa stala priamym svedkom toho, ako sa represívne vlády môžu pokúšať o miznutie správ – rovnako ako mizli v jej sne.

Ešte nedávno sa Kurmaševovej kariéra vyvíjala podľa jej predstáv. Ani nie rok po tom, ako nastúpila na začiatočnícku pozíciu v Rádiu Slobodná Európa – nezávislej spravodajskej organizácii financovanej Spojenými štátmi a sídliacej v Prahe -, ju povýšili a dostala sa do vysielania.

Jej hlas sa stal známym poslucháčom RFE/RL v Tatársku, ruskej republike asi 800 kilometrov východne od Moskvy, odkiaľ Kurmaševová pochádza. Špecializovala sa na tatársku kultúru, ktorá sa neskôr v Rusku stala kontroverznou témou, keďže ruské úrady zakázali výučbu tatárskeho jazyka na školách.

Kurmaševová, ktorá má dvojaké občianstvo Ruska a USA, postupne zanechala prácu vo vysielaní a snažila sa vyplniť vzniknutú dieru prostredníctvom online výučby tatárskeho jazyka na kanáli RFE/RL na YouTube, ktorý má viac ako 30-tisíc odberateľov.

Kurmaševová, etnická Tatárka narodená v Kazachstane, získala americké občianstvo prostredníctvom programu pre zamestnancov zahraničných médií financovaných Spojenými štátmi. Americké občianstvo majú aj jej dcéry a manžel Pavel Butorin, vedúci spravodajstva RFE/RL, ktorý sa už dávno vzdal ruského občianstva.

Vo voľnom čase Kurmaševová do Tatárska často cestovala z Prahy, kde žije so svojou rodinou. Do Tatárska sa však nevracala ako reportérka. Chodila tam navštevovať svojich starnúcich rodičov a starú mamu. Tieto cesty sa v posledných rokoch stali riskantnejšími, keďže po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 vzrástlo napätie.

Začiatkom roka 2023, keď sa zdravotný stav jej matky zhoršil, si Kurmaševová opakovane kúpila letenky do Tatarstanu a potom cestu zrušila. Hoci necestovala za prácou, právnici RFE/RL, s ktorými sa radila, boli proti.

„Nepovedala by som, že Rádio Slobodná Európa sa ma snažilo zastaviť. Skôr sa mi snažili pomôcť pochopiť, prečo by som tam nemala cestovať,“ povedala Kurmaševová v rozhovore počas svojej cesty do USA, kde si prevzala Medzinárodnú cenu za slobodu tlače od Výboru na ochranu novinárov.

V máji 2023 napokon prestala stornovať letenky. Keď sa chystala odísť domov, obrátila sa na svojho manžela Pavla.

„Pavel, prosím ťa, povedz, že všetko bude v poriadku.“

Manžel jej na to nič neodpovedal. „Len ma objal.“

Jej návšteva prebiehala bez problémov, až kým sa nepokúsila vrátiť sa domov. V júni 2023 krátko pred tým, ako sa chystala nastúpiť do lietadla na letisku v Kazani, si ju predvolali príslušníci bezpečnostnej služby. Obvinili ju, že si nezaregistrovala svoj americký pas. Zadržali jej oba pasy a nariadili jej, aby zostala v krajine.

Prešli mesiace, ale Kurmaševová si stále myslela, že ju len obťažuje byrokratický chaos, ktorý sa dá vyriešiť zaplatením pokuty. Dokonca si dohodla stretnutie, aby si vyzdvihla svoje pasy – myslela si, že jej problém sa blíži ku koncu.

Jedného dňa sa však u jej matky ozvalo nečakané zaklopanie. Kurmaševová práve pripravovala na obed pilaf so sušenými marhuľami, keď pristúpila k dverám. Cez priezor uvidela šesť maskovaných príslušníkov bezpečnostnej služby.

Prišli si po ňu.

„Bola to tá istá technika, ktorú som poznala z iných prípadov – prekvapenie,“ opisuje. „Čakala som doma a myslela som si, že je po všetkom.“

Krok druhý: Obťažovanie

Maskovaní dôstojníci prišli s novými obvineniami. Teraz tvrdili, že Kurmaševová sa pokúšala nelegálne zbierať informácie o ruskej armáde.

Odviedli ju na výsluch, ktorý sa natiahol do noci. Pýtali sa, prečo sa venovala trestnej činnosti.

„Snažila som sa im vysvetliť, že moja práca nie je zločin,“ hovorí. „Stále som verila, že sa s nimi môžem rozprávať – že sa nám podarí nájsť spoločnú reč.“

Kurmaševovú na niekoľko dní zavreli do špinavej cely bez pitnej vody. Nemala žiadny prístup k svojmu advokátovi. Jej spoločníčkou v cele bola žena, ktorá sa jej priznala, že zabila svojho manžela.

Novinárka poznala všetky techniky, ktoré na ňu skúšali, no napriek tomu fungovali. Stále myslela na svoje dcéry. Stálo to všetko za to? Boli blízko k tomu, aby ju zlomili.

Krok tretí: Izolácia

Podmienky sa nezlepšili ani po tom, čo Kurmaševovú previezli do väznice v Kazani. Niekoľko mesiacov ju držali v izolácii od ostatných väzňov s jedinou spoluväzenkyňou, kým ju poslali do väčšej cely.

Ako toaleta slúžila diera v podlahe a vykurovací systém pravidelne zlyhával. Kurmaševová nemohla hovoriť so svojou rodinou.

Oporou jej boli jedine listy, ktoré dostávala – mnohé boli od ľudí, ktorých nikdy nevidela, no dopočuli sa o jej ťažkom osude a chceli ju podporiť. Hovorí, že ich bolo spolu tisíc. Od zadržania však nepočula hlasy svojich dcér ani manžela. Jediným spojením s nimi boli pohľadnice, ktoré jej posielali.

V novembri ju ešte stále dlho a intenzívne vypočúvali. Väznitelia na ňu tlačili v súvislosti s knihou Saying No to War: 40 Stories of Russians Who Oppose the Russian Invasion of Ukraine (Povedzme nie vojne: 40 príbehov Rusov, ktorí sú proti ruskej invázii na Ukrajinu), na ktorej vydaní sa Kurmaševová podieľala a propagovala ju v podcastoch.

Novinárku tiež obvinili, že je zahraničnou agentkou. Stále sa vracali k otázkam o činnosti Rádia Slobodná Európa. Nemala im však veľmi čo povedať. Všetko o Rádiu Slobodná Európa, ktoré Rusko označilo za „nežiaducu organizáciu“, sa dá nájsť na jeho webovej stránke alebo z otvorených zdrojov.

Jedného dňa frustrovaná položila svojim väzniteľom provokatívnu otázku: „Keď ste ma zadržali, očakávali ste, že budem vedieť viac?“

Krok štvrtý: Zastrašovanie

Kurmaševovej väznitelia sa zaujímali o počty obetí na ruskej strane, ktoré z vojny na Ukrajine prinášali BBC, RFE/RL a ďalšie médiá.

Tieto čísla boli pre Kurmaševovú obzvlášť dôležité, pretože boli zaznamenané vysoké straty medzi vojakmi z jej rodného Tatárska a ďalších oblastí s vysokou koncentráciou etnických skupín.

„Výslovne ma žiadali, aby som to nerobila: ‚Prestaňte tie obete počítať!‘ Bolo to smiešne. Za počty obetí som nebola vôbec zodpovedná,“ hovorí Kurmaševová.

Novinárke hrozilo dlhoročné väzenie. Ruskí prokurátori žiadali sudcu, aby ju odsúdil na deväť rokov väzenia za údajné šírenie nepravdivých informácií o ruskej armáde. Keď to Kurmaševová počula, zložilo ju to.

„Nemohla som uveriť, že by si to niekto dovolil urobiť,“ povedala.

Na tajnom súdnom pojednávaní v júli 2024 ju napokon odsúdili na šesť a pol roka vo väzení. Výkonný riaditeľ RFE/RL Stephen Capus vtedy označil konanie za „výsmech spravodlivosti“.

Približne dva týždne po vynesení rozsudku nad Kurmaševovou ju prepustili v rámci rozsiahlej výmeny väzňov medzi USA a Ruskom. Hoci si odsedela len malú časť trestu, vo väzení strávila desať mesiacov a predtým štyri mesiace v domácom väzení.

V rámci výmeny sa dostalo na slobodu šestnásť ľudí zadržiavaných Ruskom vrátane reportéra denníka Wall Street Journal Evana Gershkovicha, ruského opozičného politika Vladimira Kara-Murzu a bývalého príslušníka americkej námornej pechoty Paula Whelana.

Rusko na oplátku dostalo na slobodu osem osôb zadržiavaných v Spojených štátoch a iných krajinách vrátane odsúdeného vraha.

Pred svojím zadržaním Kurmaševová videla, ako sa Rusko pokúša zastrašovať jej spolupracovníkov. Zadržiavali ich „až do odvolania“, čo bola vágna fráza, ktorú Kurmaševová považovala za spôsob, ako u nich zosilňovať úzkosť a neistotu.

Bolo by pochopiteľné, ak by ju zastrašovaní novinári požiadali, aby ich práca nebola zverejnená, a chránili sa tak pred tvrdšími represiami. Kurmaševová preto vždy nechávala voľbu na samotných reportéroch.

Vždy jej však odpovedali podobne: „Alsu, robíš si zo mňa srandu? Musí sa to dostať von.“

V najviac skľučujúcich dňoch svojho väznenia si Kurmaševová nebola istá, či by dokázala reagovať rovnako. Technika zastrašovania, ktorú tak dobre poznala, bola účinná.

Spomína si, ako sa svojich väzniteľov spýtala, či chcú, aby prestala s novinárskou prácou. „Bola som pripravená povedať, že skončím. Mala som strach.“

Teraz je späť v RFE/RL a zasadzuje sa za práva novinárov nespravodlivo zadržiavaných ruským štátom. Prežila svoju nočnú moru, no jej slová sú stále jasné.