Ukrajinský spisovateľ Kurkov: Nie sme fatalisti ako Rusi, veríme, že môžeme zmeniť chod dejín

Keď Rusko rozpútalo totálnu inváziu proti Ukrajine, spisovateľ Andrej Kurkov na nejaký čas prestal písať beletriu. „Fikcia je potešením. Možno intelektuálnym, ale stále potešením,“ hovorí.

Jeden z najslávnejších ukrajinských autorov namiesto toho denne vystupoval v zahraničných médiách, kde opisoval priebeh vojny aj jej historické súvislosti. Kurkov je presvedčený, že jej pôvod siaha až do 18. storočia, odkedy sa Rusko snaží vymazať ukrajinskú identitu.

Západným novinárom hovorí, že Ukrajinci sú individualisti. „Na rozdiel od Rusov veria, že môžu zmeniť smerovanie dejín. Fatalizmus je ruský fenomén, ktorý neexistuje v ukrajinskej kultúre,“ konštatuje.

Zhruba pred rokom si všimol, že mediálny záujem o Ukrajinu začal klesať. Kurkov to nedáva za vinu novinárom — tvrdí, že únava z vojny je prirodzená a podľa neho je úlohou ukrajinských intelektuálov neustále sa pripomínať.

„Niektorí Ukrajinci si myslia, že by sa o nich mal zaujímať celý svet. Pritom samotní Ukrajinci sa v minulosti nikdy nezaujímali o vojnu v Sudáne či násilné dianie v Nikarague a iných krajinách,“ rozpráva.

Narodili ste sa v Petrohrade, ruština je vaším rodným jazykom. Čo pre vás znamená, že ste ukrajinským autorom?

Byť Ukrajincom pre mňa znamená v prvom rade to, že si vážim slobodu viac ako stabilitu. Vážim si, že som súčasťou spoločnosti, v ktorej neexistuje cenzúra. Aj keď sa občas stretávam s agresívnou spätnou väzbou, ešte nikdy sa mi nestalo, že by som nemohol vyjadriť svoj názor. To by v Rusku nebolo možné. Byť ukrajinským spisovateľom pre mňa znamená, že hoc aj s problémami, môžem žiť západným spôsobom života.

Pamätáte si, čo ste si od nezávislej Ukrajiny sľubovali začiatkom 90. rokov, keď sa rozpadol Sovietsky zväz?

V tom čase sme boli asi až príliš romantickí. Ľudia autenticky verili, že po Sovietskom zväze sa prakticky okamžite staneme bezchybnou demokraciou. Navyše si sľubovali bleskové zlepšenie hospodárskej situácie, pretože sa domnievali, že všetko bohatstvo nám kradla Moskva. Samozrejme, to sa nestalo. Lenže ja sám som bol nesmierne šťastný. Obdobie po páde Sovietskeho zväzu prinieslo ekonomickú krízu, zvýšenú mieru kriminality, ale popritom aj veľa slobody.

Ako ste s ňou naložili?

Požičal som si od svojich známych 15-tisíc dolárov, vycestoval som do Kazachstanu a vytlačil som 75-tisíc kópií dvoch svojich kníh. Bol to obrovský risk, pretože ak by po nich nebol dopyt, asi by som prišiel o byt. Niektoré kópie sa ukradli, ale väčšinu sa, našťastie, podarilo predať. Niečo také by nebolo možné za Sovietskeho zväzu, ale zrejme ani na Západe. Ak ste boli iniciatívni, vzhľadom na chýbajúce pravidlá a zákony ste mohli urobiť hocičo.

Ako v tom čase vnímali Ukrajinu v zahraničí?

Prakticky nijako. Ak ju niekto poznal, tak takmer univerzálne pre výbuch atómovej elektrárne v Černobyli. Keď v roku 2001 za nevyjasnených okolností došlo k vražde novinára Georgija Gongadzeho, niektorí si nás začali spájať s mafiánskymi spôsobmi vlády Leonida Kučmu.

Jedným zo zásadných okamihov ukrajinských dejín je takzvaná Oranžová revolúcia z roku 2004, teda masívne protesty po zmanipulovaných voľbách v prospech Viktora Janukovyča. Demonštrácie viedli k opakovaniu prezidentských volieb, ktoré napokon vyhral Viktor Juščenko. V tom období ste už boli aktívny aj v západných médiách, ako si naň spomínate?

Bol som plný nádeje, ale, úprimne povedané, aj trochu cynický. Už v tom čase som upozorňoval, že veľa ľudí protestovalo proti existujúcim veciam, ale neprichádzalo s nápadmi, čo robiť ďalej. Jediným programom bolo zvrhnúť vládnu moc.

Chýbala vám pozitívna vízia?

Áno – a podobné to bolo počas protestov Euromajdanu o desať rokov neskôr. Zásadný rozdiel však spočíval v tom, že proeurópska vízia bola oveľa kvalitnejšia než boj proti falzifikácii volieb.

O Ukrajine sa často hovorilo ako o nezmieriteľne rozdelenej krajine s ukrajinsky hovoriacou západnou časťou a rusky hovoriacim východom. Do akej miery bolo toto rozdelenie skutočné?

Toto rozdelenie bolo nebezpečné a vytvorili ho samotní ukrajinskí politici, aby účelovo rozdelili Ukrajincov. A vybrali si delenie, ktoré bolo najprimitívnejšie.

Delenie podľa jazyka?

Áno. Na Ukrajine nikdy neprebiehala súťaž ideí alebo ideológií, ale výlučne stret medzi regiónmi. Na Donbase miestna mafia sľubovala voličom, že pred Kyjivom ochráni ich právo hovoriť po rusky. Zároveň však tajne bojovala proti Rusom, ktorí na Donbase plánovali skupovať majetky. Chcela mať Donbas len pre seba. Naopak, politici zo západu Ukrajincom sľubovali, že budú bojovať proti ruštine. Stavali sa do pozície nacionalistov a ruštinu aj tých, ktorí ju bránili, označovali za nepriateľov.

Tejto téme sa venujete aj vo svojom románe Sivé včely, ktorý vyšiel aj v slovenskom preklade Jána Štrassera. Čerpali ste v ňom aj zo svojich ciest na Donbas spred roku 2014, keď tam Rusko rozpútalo vojnu. Ako si naň spomínate?

Donbas bol sivým regiónom. Doslova. Ľudia sa báli jasných farieb, aby nepútali príliš veľkú pozornosť. V tomto zmysle sa mentalitou trochu podobali na Rusko. Aj na Donbase boli často kolektivistickí, chceli byť predovšetkým dobre zaplatení a politicky pasívni. V skutočnosti však boli často mentálne nie proruskí, ale skôr prosovietski. Rusko túto nostalgiu najmä medzi staršími ľuďmi masívne podporovalo, niektorí úprimne uverili tomu, že sa Putin snažil obnoviť Sovietsky zväz.

Dlho platilo, že na Donbase bolo nebezpečné byť aktivistom a ani mnohé politické strany tam radšej neotvárali kancelárie. To sa postupne začalo meniť vďaka mladým, progresívnym ľuďom z biznisu. Tí síce nešli do otvorených stretov s ľuďmi ako oligarcha Rinat Achmetov, ale potichu začínali prichádzať s politickými aktivitami. Napokon možno aj vaši čitatelia počuli o doneckej nezávislej platforme Izoljacija.

V románe sa venujete životu v takzvaných sivých zónach. O čo ide?

Sivé územie je zónou medzi dvomi bojujúcimi stranami, nad ktorou nemá kontrolu žiadna z nich. Na Ukrajine mal v roku 2022 front dĺžku 430 kilometrov a jej súčasťou boli aj tieto sivé zóny, ktoré pozostávali z desiatok dedín a priemyselného mesta Avdijivka. Niektoré dediny ostali kompletne opustené, v iných ostávali spravidla tvrdohlaví starší ľudia. V tom čase už v dedinách nefungovali služby a neboli otvorené obchody, a tak za nimi chodili s liekmi či jedlom dobrovoľníci z ukrajinskej strany, ale aj dobrovoľníci spomedzi separatistov. V Charkive vznikli noviny, ktoré sa venovali výlučne novinkám zo sivých zón, ale nebolo v nich ani slovo o politike a vojne. Dobrovoľníci si chceli byť istí, že ich neobvinia zo šírenia ukrajinskej propagandy.

Po piatich rokoch vojny na východe si Ukrajinci v prezidentských voľbách zvolili Volodymyra Zelenského. V minulotýždňovej diskusii so slovenským spisovateľom Michalom Tallom ste prezradili, že ste v nich volili jeho súpera Petra Porošenka. Ako ste prežívali výsledok volieb?

Úprimne povedané, bol som sklamaný a šokovaný. Zelenskyj sa prezentoval ako pôvodom ruskojazyčný Ukrajinec z Kryvého Rihu, ktorý sľuboval okamžité ukončenie vojny. Niektoré jeho tézy som vnímal ako čistý populizmus, napokon každý na Ukrajine si pamätá jeho výrok, že sa „pozrel Putinovi do očí a videl v nich mier“. Prekážalo mi, že svoju politickú stranu budoval ako nejakú komediálnu šou na internete a obklopil sa ľuďmi s minimálnymi skúsenosťami.

Lenže aj keď bol Zelenskyj populista, sedí, že zrejme nikdy nespochybňoval ukrajinské smerovanie do Európskej únie?

Príliš o ňom nehovoril. Nemyslím si, že by bol proruský, ale na druhej strane mal naozaj veľké očakávania od rokovaní s Putinom. Najskôr to od neho bola naivita a úprimné presvedčenie, že Ukrajinci a Rusi sú rovnakí, a tak sa dá s Putinom vyrokovať mier.

V spomenutej diskusii ste taktiež vraveli, že hoci ste Zelenského nevolili, zrejme bol ako mladý a energický prezident v úvodnej fáze totálnej vojny ideálnym vojnovým lídrom. Niečo podobné mi povedal ukrajinský politológ Olexij Haran: keďže Zelenskyj je pôvodom rusky hovoriaci a s Putinom sa chcel dohodnúť, Ukrajincom sa oveľa ľahšie vysvetľuje, že skutočný problém je v Rusku.

Áno, to by som pravdepodobne podpísal. Zelenskyj sa ocitol v situácii, kde v podstate nemal na výber. Nikto nechce byť zradcom, špeciálne ak ste ukrajinským politikom. Platí, že bolo od začiatku zrejmé, že nešlo o vojnu proti ukrajinsky hovoriacim, ale proti Ukrajine ako takej.

Ako sa dnes ukrajinská spoločnosť stavia k Zelenskému?

Naďalej je najobľúbenejším politikom. V prípadných voľbách by ho dnes zrejme mohol poraziť len jeden človek – generál Valerij Zalužnyj, ktorý však zrejme neplánuje vstúpiť do politiky.

V skratke by som sa ešte chcel dostať k vzťahu Ukrajincov k Rusku. Mali ste voči nemu nejaké ilúzie?

Popravde, žiadne. Vstup do Ruska mám zakázaný od roku 2005, odkedy protestovali proti mojej knihe, v ktorej vystupovala postava Vladimira Putina. Pripúšťam, že do roku 2004 som ešte do Ruska chodil a mal som tam akcie. Rozprával som sa s ľuďmi, lenže videl som značný rozdiel.

V čom?

Rusi hovorili tým istým jazykom ako ja, ale nerozumeli sme si. Doteraz si pamätám, ako mi napríklad vysvetľovali, že nikdy nebudú mať demokraciu, pretože tá pre Rusko nie je prirodzená.

Viacerí ukrajinskí sociológovia opísali, že kým v rokoch 2014 až 2022 veľká väčšina Ukrajincov rozlišovala medzi ruskými lídrami a ruským obyvateľstvom, po začiatku totálnej vojny sa Ukrajinci pozerajú negatívne na všetkých Rusov bez rozdielu. Viete nám to vysvetliť?

Milióny Ukrajincov majú príbuzných v Rusku. Pamätám si, ako hromadne písali na sociálnych sieťach, že s nimi prerušili komunikáciu, pretože sa s nimi už nedokázali rozprávať. Často počúvali, že vojna nie je alebo že Krym je ruský.

Takže to vychádza z osobnej úrovne?

Podľa mňa áno, Ukrajinci na základe vlastnej skúsenosti dospeli k záveru, že nevidia rozdiel medzi autormi propagandy a jej obeťami.

Patríte medzi najvýznamnejších ukrajinských autorov, vaše knihy sa prekladajú do desiatok jazykov, tá posledná bola nominovaná na prestížnu medzinárodnú Bookerovu cenu. Nie je trochu frustrujúce, že sa vás novinári ako ja neustále pýtajú na politiku a na vojnu?

Vôbec nie, je to súčasť mojej práce. Je mojou úlohou opisovať, čo sa skutočne deje na Ukrajine.

Ani vás neunavujú niektoré otázky?

Nepovedal by som, že by ma unavovali — niekedy však novinárom hovorím, že ich otázky nie sú úplne relevantné, pretože na ne neexistuje odpoveď.

Aké otázky?

Napríklad ako sa skončí vojna. Pripadne aká je budúcnosť Ruska. Snažím sa vysvetľovať, že Putin vnútri krajiny nemá žiadnu opozíciu a že opozícia v zahraničí nemá na dianie v Rusku prakticky žiadny vplyv. Chápem, prečo ľudí tieto otázky zaujímajú, ale zároveň dodávam, že niektoré udalosti sa jednoducho nedajú predvídať.

Čo sú podľa vás veci, ktoré Západ v súvislosti s Ukrajinou nechápe správne?

Pred dvomi rokmi ešte mnohí prakticky nerozumeli rozdielu medzi nami a Ruskom. Nechápali, že Rusko prepisuje históriu a potom svoju verziu dejín vydáva za jedinú správnu. Aj mnohí západní intelektuáli nekriticky preberali historické interpretácie z Ruska a až v posledných, povedzme, osemnástich mesiacoch si uvedomili, že často išlo len o propagandu a klamstvá. Prvý rok po začiatku vojny som však trávil takmer výlučne vysvetľovaním, v čom je rozdiel medzi ukrajinskou a ruskou mentalitou.

V čom?

Ukrajinci sú individualisti. Nikdy medzi nimi nevznikli kráľovské rodiny, voči ktorým by boli lojálni — keď niekomu podliehali, boli to sily zvonku na čele s Tureckom, Poľskom a Ruskom. Keď bola Ukrajina nezávislým územím v rozmedzí 17. a 18. storočia, sama si vyberala lídrov namiesto dosadených cárov. Zrejme aj preto Ukrajinci na rozdiel od Rusov veria, že môžu zmeniť smerovanie dejín. Fatalizmus je ruský fenomén, ktorý neexistuje v ukrajinskej kultúre. Rusi sú silne kolektivistickým národom, boli lojálni cárovi, komunistickej strane a napokon aj teraz Putinovi.

Zahraničným novinárom často približujem práve toto historické pozadie. Na Západe vojnu na Ukrajine dlho vnímali ako akýsi lokálny konflikt predovšetkým o územie, ľudské zdroje a nerastné suroviny. Ja sa však snažím zdôrazňovať, že to je len jedna z troch úrovní súčasnej vojny. Tá druhá spočíva v tom, že ide zároveň o útok na ukrajinskú identitu, ktorý sa začal už začiatkom 18. storočia, keď armáda ruského cára Petra Veľkého porazila švédske vojsko. Na jej strane vtedy bojoval aj zaporižský gubernátor Ivan Mazepa. Krátko nato Peter Veľký podpísal dekrét, ktorým zakázal publikovať ukrajinské náboženské texty. V rokoch 1720 až 1917 vznikli ďalšie dekréty, ktoré rôznym spôsobom zakazovali prvky ukrajinskej identity.

Čo je tretia úroveň?

Tá sa týka geopolitiky, ide o vojnu medzi demokratickým a autokratickým svetom. Pokiaľ ju Rusko vyhrá, znamená to, že demokratický svet akceptuje prekresľovanie hraníc silou. Bude to signál, že silní môžu menším krajinám diktovať, ako môžu vyzerať. V širšom zmysle tak ide o vojnu medzi Ruskom, Iránom, Venezuelou a čiastočne aj Čínou na strane jednej a demokratickými krajinami na strane druhej.

Cenzurujete sa nejako pred zahraničnými novinármi? Odpovedali by ste mi inak, pokiaľ by som pracoval pre ukrajinské médium?

To si nemyslím. Je však pravda, že v týchto časoch sa snažím príliš nekritizovať Ukrajinu, napríklad len veľmi nerád hovorím o korupcii. Fakt je, že korupcia na Ukrajine naďalej existuje, za posledný čas sa objavilo veľa škandálov, v dôsledku ktorých odsúdili iba veľmi málo ľudí.

Zároveň však mnohí protikorupční aktivisti tvrdia, že Ukrajina sa v tomto ohľade za posledných desať rokov výrazne zlepšila.

To je síce pravda, ale ľudia sú aj tak podráždení. Niektorí neprestali s braním úplatkov ani počas vojny a to by sa nemalo diať.

Chýba vám, naopak, niečo v ukrajinskom diskurze?

V ukrajinskej verejnej debate mi nechýba nič zásadné. Je tu však jedna vec, o ktorej sa mi hovorí pomerne ťažko – niektorí Ukrajinci si myslia, že by sa o nich mal zaujímať celý svet. Pritom samotní Ukrajinci sa v minulosti nikdy nezaujímali o vojnu v Sudáne či násilné dianie v Nikarague a iných krajinách. Aj vzhľadom na obrovskú traumu sa mnohí Ukrajinci stali tak trochu sebastrednými.

Ako reagujete na to, keď počujete, že ľudia v krajinách ako Slovensko sú už z vojny unavení? 

Zdá sa mi to ako úplne normálna reakcia. Téma Ukrajiny napokon unavila aj mnohé médiá – niektorí pred rokom usúdili, že už nedochádza k zásadným posunom, a do toho ich pozornosť zamestnala vojna v Izraeli či v Pásme Gazy a neskôr aj Venezuela s Guyanou. Je predovšetkým našou úlohou neustále sa pripomínať.

V západných médiách minulý týždeň upútal veľkú pozornosť prieskum agentúry Gallup, podľa ktorého chce 52 percent Ukrajincov rýchle ukončenie vojny. Z nich zhruba polovica tvrdí, že by bola ochotná pristúpiť aj na územné ústupky. Ako čítate tieto čísla?

Urobiť akýkoľvek prieskum je v tejto chvíli na Ukrajine mimoriadne náročné. Po prvé, mimo Ukrajiny žije zhruba sedem miliónov ľudí, pričom mnohí z nich prišli o svoje domovy. Teraz sa učia žiť s pocitom, že na Ukrajinu musia nazerať ako na cudziu krajinu. Ďalšou samostatnou skupinou sú vnútorní vysídlenci – mnohí z nich sú nespokojní, pretože od vlády nedostávajú dostatočnú podporu. Niektorí sa dokonca vracajú do svojich domov na okupované územia. Takých ľudí už je viac než 120-tisíc.

Pred zhruba rokom pripúšťalo územné ústupky zhruba 10 až 12 percent Ukrajincov, pred niekoľkými mesiacmi sa ich počet zvýšil na asi 17 až 18 percent. Teraz ich pokojne môže byť tých spomenutých 25 percent.

Ďalšia vec je, že mnohí ľudia na západnej Ukrajine žijúci vo svojich nepoškodených domoch bez pocitu ohrozenia tvrdia, že s Ruskom by sme nemali vyjednávať za žiadnych okolností. Verejne sú mimoriadne patriotickí. Pre ľudí v takom Zaporoží, Charkive či v Sumách pod neustálym bombardovaním je to oveľa náročnejšie. Zaujímavým príkladom sú najmä Sumy, kde pôsobí mnoho aktivistov, ktorí sa spočiatku nechceli evakuovať. Lenže aj niektorí z nich teraz tvrdia, že v ich meste dochádza k takému ničeniu, že to už treba zastaviť.

Vzniká preto nejaký spoločenský konflikt?

O tom by som nehovoril. Objavujú sa rôzne hlasy, aj silné hlasy, ale nemyslím si, že ide o spoločenský konflikt.

Ako to dnes vyzerá s ruštinou?

Ruština je mojím rodným jazykom, po ukrajinsky som sa naučil až neskôr a následne som bol editorom ukrajinských prekladov Hemingwaya a ďalších autorov. Už ako študent som však písal poéziu ako v ruštine, tak aj v ukrajinčine a angličtine.

Je dôležité uvedomiť si, že ruština bola nástrojom násilného presadzovania ruskej kultúry celé tri-štyri storočia. Je úplne logické, že Ukrajinci voči nej majú vzhľadom na tieto procesy silné emócie. Ja som pred možno dvadsiatimi rokmi navrhoval, aby sme preskúmali ruštinu, ktorou sa hovorí na Ukrajine, a skúsili ju porovnať s oficiálnou ruštinou. To však nebolo prijaté pozitívne, čelil som za to, jemne povedané, kritike. Pochopil som, že na to ešte spoločnosť nebola pripravená.

Vo viacerých starších textoch ste písali, že ruština podľa vás nepatrí len Rusku.

Samozrejme, že nepatrí — rovnako ako angličtina nepatrí len Londýnu, ale aj Melbournu, Sydney, New Yorku a Johannesburgu. Rusofónia má rovnakú históriu ako anglofónia či frankofónia.

Je však otázka jazyka na Ukrajine vyriešená? Vyzerá to, akoby bola všeobecná zhoda na tom, že ukrajinčina bude dominantným jazykom.

Súhlasím, táto otázka je podľa mňa vyriešená. Mnoho rusky hovoriacich Ukrajincov ušlo do zahraničia — napokon, napríklad v Poľsku sa často sťažujú, prečo na svojich uliciach počujú toľko ruštiny. Postupne sa počet rusky hovoriacich na Ukrajine zrejme zníži na 20 percent a výhľadovo možno na 10 percent. Po rusky sa bude rozprávať na uliciach a medzi ľuďmi s nižším vzdelaním. Intelektuálny život v ruštine sa prakticky zastaví. Samozrejme, niektorí poeti a autori budú naďalej písať aj po rusky, ale naschvál nebudú pútať príliš veľkú pozornosť. Budú existovať vo svojej malej bubline.

V rozhovore pre New Eastern Europe ste ocenili, že na Ukrajine sa sformoval jednotný politický národ, ale zároveň ste dodali, že sa obávate „radikalizácie“ intelektuálnej vrstvy spoločnosti. Čo ste tým mysleli?

Ráno 24. februára 2022 sme boli v Kyjive, odkiaľ sme utekali na západ Ukrajiny. Stretávali sme mimoriadne ochotných ľudí, ktorí nám chceli pomôcť. Vôbec nezáležalo na tom, odkiaľ človek pochádzal a ako rozprával, v tom čase každý dostal nezištnú pomoc. Táto fáza trvala zhruba osem mesiacov. Potom sa všetko mierne zastabilizovalo. Všetci, ktorí chceli odísť do zahraničia, už odišli a začala sa súťaž, kto je viac patriotický. Niektorí začali hľadať nepriateľa vnútri spoločnosti a nie na frontovej línii. Dostali sme sa až do situácie, keď dav intelektuálov začal rozhodovať, čo je správne povedať. Keď poviete niečo nesprávne, ste automaticky Putinovým fanúšikom.

Čo si mám pod tým predstaviť?

99 percent intelektuálov povie, že ak ste Ukrajinec, nemôžete sa rozprávať s Rusmi, ani pokiaľ sú proti Putinovi. Nemôžete s nimi byť na jednom pódiu, nemôžete ísť na festival do Nórska, pokiaľ tam je aj zástupca z Ruska, ktorý je antiputinovský. A ak predsa idete, označia vás za nepriateľa Ukrajiny a napádajú vás. V mojom prípade niektorí ukrajinskí intelektuáli zo zahraničia kontaktovali majiteľov kníhkupectiev, aby sa zbavili mojich kníh. Niektoré to skutočne urobili, iné ich len trochu schovali, aby neiritovali aktivistov.

Prebieha ešte medzi ukrajinskými intelektuálmi debata, či je prípustné sedieť v zahraničí v jednej diskusii s Rusmi, ktorí sú proti Putinovi?

Neprebieha žiadna diskusia, skôr panuje konsenzus, že ak to robíte, nie ste Ukrajinec a ste automaticky proruský.

A vy s tým teda nesúhlasíte?

Môžem vám opísať svoj príbeh – mňa niektorí takpovediac „zrušili“ po tom, čo som sa zúčastnil na jednej diskusii s Mashou Gessen (nebinárna osoba rusko-amerického pôvodu aktuálne píšuca pre New York Times – pozn. red.) a kanadskou autorkou Margaret Atwood. Bola to debata o Ukrajine, na ktorú sa prišli pozrieť poprední kanadskí intelektuáli a ktorú vysielalo kanadské verejnoprávne rádio. Pokiaľ by som tam neprišiel, nezaznel by tam žiadny ukrajinský hlas. Osobne som presvedčený, že potrebujeme ukrajinský hlas v každej diskusii o Ukrajine.

Vo veľkom rozhovore pre The Guardian ste povedali, že dlho po začiatku totálnej vojny ste sa cítili previnilo pri písaní fikcie.

Je to tak. Fikcia je potešením. Možno intelektuálnym, ale stále potešením. Keď vidíte tisíce mŕtvych v Buči, Hostomeli či v Boroďanke, vidíte, prečo je vojna koncom pre kultúru. V takej chvíli potrebujete pravdu. A tak som – podobne ako 99 percent ukrajinských autorov – písal najmä eseje o vojne a denníky.

Napriek tomu sa vám podarilo dokončiť a vydať prvú zo série kníh o živote na Ukrajine počas ruskej občianskej vojny. Prečo práve o tom?

Lebo v nejakom zmysle žijeme ruskou občianskou vojnou aj dnes — momentálne akoby opäť Červená armáda bojovala proti ukrajinským roľníkom, ktorí sa nechcú pridať k ich kolektívnym farmám. V skratke, Rusko vždy snívalo o bohatstve ukrajinskej pôdy a jej ľudskom potenciáli.