Denník NTvorí umenie na retro počítačoch. Je to mentálne cvičenie, napadnú vám veci, na ktoré by ste nikdy neprišli, vraví Robert Henke

Oliver RehákOliver Rehák
Komentáre
Foto - Robert Henke
Foto – Robert Henke

Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N.

Na pódiu vedľa seba stojí päť počítačov z 80. rokov, nad nimi vo videoprojekcii blikajú zelené znaky, z reproduktorov znie elektronická hudba. Organizátorom tohto večera by pokojne mohlo byť Slovenské múzeum dizajnu, ktoré má zbierku starých médií a vlani robilo výstavu 8-bit.

Čo má s minulosťou spoločné bratislavský festival súčasnej hudby Next, ukáže nemecký hudobník Robert Henke v pôsobivej audiovizuálnej performancii CBM 8032. Najväčšia hviezda festivalu vystúpi v stredu 27. novembra v Slovenskom rozhlase.

V rozhovore hovorí:

  • aký zážitok môžu očakávať festivaloví diváci;
  • v čom sú inšpiratívne obmedzenia starej techniky;
  • prečo by toto dielo nemohlo vzniknúť aj pred 40 rokmi;
  • ako je dnes zapojený do firmy stojacej za najpoužívanejším hudobným softvérom.

Ako vlastne vznikol celý tento nápad? Odložili ste si svoj prvý počítač z tínedžerských čias a teraz ste k nemu dokúpili ďalšie štyri pre umelecký projekt?

Všetky tieto počítače značky Commodore som našiel v roku 2016 na eBay. Kúpil som ich viac než päť, pretože som potreboval aj náhradné. Cena nebola vysoká, veľa z nich sa vyrábalo v Nemecku a v 80. rokoch boli u nás v školách úplne bežné. Dnes by ma vyšli viac, ale pred piatimi rokmi bolo najdrahšie uviesť ich do prevádzkyschopného stavu. Museli sme urobiť veľa opráv, aby sa dali používať s funkčnými klávesnicami a fungujúcimi obrazovkami.

Ako tínedžer som nemal vlastný počítač, vždy som musel ísť za kamarátmi alebo do školy, kde boli dva počítače podobného typu ako CBM 8032, aby som sa mohol s nimi hrať.

Len hrať alebo aj programovať?

Nikdy som príliš nebol na hry, viac ma zaujímalo vizuálne umenie. Takže moje prvé aktivity boli snahy vytvoriť nejakú zaujímavú počítačovú grafiku.

Veľmi ma bavila aj elektronická hudba, ale staré počítače ešte príliš neponúkali možnosť pracovať so zvukom. Navyše som mal ďalší problém – aj syntetizátory boli vtedy veľmi drahé. V šestnástich som si konečne kúpil prvé malé analógové klávesy, ktoré som hneď začal skúmať.

Fakt, že som nemal veľa peňazí, spôsobil, že veľa vecí sa zrealizovalo neskôr, než som chcel. Ale na druhej strane viem oceniť prácu s obmedzeniami, pretože som musel nájsť spôsoby, ako napriek nim dosiahnuť zaujímavé výsledky.

Niekto by povedal, že si zbytočne komplikujete život, keď dnes existujú technológie ponúkajúce neobmedzené možnosti.

Pre mňa je to užitočné. Pretože pri obmedzeniach musíte skutočne dôkladne premýšľať o tom, čo chcete robiť, a to vám pomáha lepšie sformovať nápady. Keď máte nekonečné možnosti, je to oveľa náročnejšie.

Oveľa ťažšie sa vyjadrujem, ak môžem všetko. Ak pracujem pomocou technológie, ktorá je redukovaná, alebo s nejakými formálnymi obmedzeniami, napríklad používam iba perkusívne zvuky alebo nejaké iné špecifické obmedzenia, začne to byť zaujímavé.

Hudbu tvoríte pod pseudonymom Monolake, projekt CBM 8032 však nevyzerá ako úplne bežný koncert. Čo vlastne máme očakávať?

Povedal by som, že to je niečo medzi koncertom, divadlom a workshopom. Na úvod večera mám krátku úvodnú reč, kde vysvetľujem kontext a princíp celej performancie. Potom prichádza to hlavné, hudba s vizuálmi. Dielo je rozdelené do niekoľkých častí.

Je to teda skôr presne definovaná štruktúra, ktorú predvádzate naživo, alebo aj improvizácia? Čo presne robíte na pódiu?

Je v tom veľa improvizácie, ale jednoducho z nutnosti. Tieto počítače poskytujú veľmi surové a základné zvuky. Miešam ich dokopy na malom mixážnom pulte, kde k nim pridávam filtre a nejaké efekty. A musím to robiť zakaždým ručne, nie je to softvérovo riadené.

Sekvencovanie starých počítačov nie je príliš výkonné, takže veľa vecí musím robiť manuálne a rozhodovať o nich. Ako dlho beží štruktúra? Skočím z A do B na C alebo sa vrátim na A, ale s nejakým iným filtrovaním späť na C?

Počas vystúpenia robím veľa pre to, aby bol každý večer celkom iný (pozn. viac o projekte CBM 8032 tu).

Je zrejme ťažké mať celý proces úplne pod kontrolou v reálnom čase. Do akej miery do výsledku performancie vstupujú náhody a chyby?

Samozrejme, pri hraní naživo sa stanú veci, ktoré neočakávate, a robíte chyby. Niekedy zrazu niečo zaznie úplne inak, než čakám, a musím reagovať. Ale to je jeden z dôvodov, ktoré robia vystúpenie zaujímavým. Neustály dialóg medzi vami a technikou, ktorú používate, všetky tie chyby a nehody, ktoré sa udejú.

Stále by to však mohol byť len nostalgický výlet do 80. rokov, demonštrácia retro exponátu a večierok pre počítačových „nerdov“. V čom je to súčasné dielo?

V 80. rokoch by ste s týmito strojmi nikdy neurobili tento typ hudby a tento typ grafiky. Po hudobnej stránke vychádzam z postupov techna, D&B, dubstepu a iných žánrov elektronickej hudby, ktoré vznikli oveľa neskôr.

Samotný zvuk je veľmi surový a v tejto surovosti je obrovská sila. V 80. rokoch by si ľudia pravdepodobne mysleli, že to nie je dostatočne dobré na živé vystupovanie. Ak máte stroj, s ktorým nedokážete dosiahnuť vysokú kvalitu, snažíte sa o ňu, ak však máte k dispozícii nekonečné rozlíšenie obrazu a stále len 8-bitový zvuk, môže vzniknúť niečo výnimočné.

Chcete tým povedať, že k tejto zvukovej estetike by ste sa inak nedostali?

Je to estetika, ktorá vychádza priamo z tej brutálnej redukcie. Tento typ zvuku by som v inom systéme nepoužil, ale keď je to jediný zvuk, ktorý mám k dispozícii, začnem sa naň pozerať z iného uhla – ako na zvukovú sochu.

Môj cieľ nie je reprodukovať niečo, čo sa dialo pred 40 rokmi, ale nájsť vlastný jazyk v niečom, čo je staré. Pomáha mi to aj vtedy, keď sa vraciam k moderným technológiám. Spôsob myslenia, ktorý prináša práca so starými počítačmi, je niečo, čo považujem za veľmi obohacujúce a inšpiratívne.

Napríklad jeden konkrétny detail. Mám len tri zvuky, ktoré môžem pustiť súčasne. Z dnešného pohľadu je to veľmi obmedzené, ale ak máte za sebou tento druh „mentálnych cvičení“, napadnú vám veci, na ktoré by ste nikdy neprišli, keby ste nemali tieto obmedzenia. Na mňa fungujú obmedzenia presne opačne – uvoľňujú kreativitu.

Ako je vizuálna zložka CBM 8032 prepojená s hudbou?

Obraz je niekedy synchronizovaný, niekedy tvorí samostatné dielo. Vizuálne prvky generuje hudba, niekedy s nimi ďalej pracujem a rozvíjam ich. Je to v pravom zmysle slova audiovizuálny projekt. Nebolo to tak, že najprv som mal hudbu a potom som pridal nejaké vizuály alebo že som mal najprv vizuál a k nemu dotváral hudbu. Kompozícia vizuálu a kompozícia zvuku sa deje v rovnakom „sekvenceri“. Je to rovnaká „architektúra“.

Všimol som si, že budete vystupovať aj v Elbphilharmonie v Hamburgu. Na Slovensku tiež hráte v unikátnej budove, v pyramíde. Pracujete pri tejto performancii nejako aj s konkrétnym priestorom?

Poznám túto budovu, už som tam bol. Tento projekt sa však nemení podľa konkrétneho priestoru. V Elbphilharmonie nehrám vo veľkej sále s pódiom uprostred, ale v komornej, ktorá je skôr klasickým divadlom, kde sa diváci pozerajú jedným smerom. Predstavenie CBM 8032 funguje na každom mieste, ktoré je klasickou koncertnou sálou alebo divadlom.

Mám iné projekty, kde pracujem s miestom, tzv. site specific. Momentálne ich však naživo nerobím. Už premýšľam o novom audiovizuálnom predstavení, ale ešte som na ňom nezačal pracovať. A nechcem ísť koncertovať ako Monolake, pretože momentálne nemám nič, čo by som v tejto súvislosti považoval za zaujímavé. Takže CBM 8032 je teraz jediná vec, ktorej sa venujem.

Ako Monolake ste vydali v septembri album, nehráte ho teda vôbec naživo?

To nejde. Tento album sa volá Studio, pretože vznikol v štúdiu ako akýsi sochársky proces tvorby hudby. Nechce sa mi hrať tak, že vyjdem na pódium a len stlačím „play“, to je naozaj nuda.

Z marketingového hľadiska to, samozrejme, nie je veľmi múdre, pretože dostávam ponuky, aby som ako Monolake naživo zahral nový album. Ale úprimne, myslím si, že umelecky je to otázne a radšej by som pripravil niečo nové, skutočnú performanciu.

To je zároveň dôvod, prečo neexistuje hudobný album CMB 8032. Je to audiovizuálne konceptuálne dielo. Keď vynecháte vysvetľujúci úvod a uberiete vizuálnu stránku, nefunguje. Tu prísne rozlišujem medzi tým, čo má zmysel vydať na platni a čo predvádzať naživo. Sú to dve rozdielne veci.

Rozumiem, ale viem si predstaviť CBM 8032 ako virtuálnu realitu.

Áno, to by mohlo fungovať. Pretože potom by ste mohli mať rovnaký zážitok, ako keby ste boli na koncerte. To je v poriadku.

Ste spolutvorcom softvéru Ableton Live, ktorý je medzi hudobníkmi najpoužívanejší. Je to aj váš prípad?

Nevedel by som, čo robiť bez neho. Tvorím ním hudbu a som veľmi aktívny aj vo firme. Ableton je pre mňa stále veľmi živá téma.

Tento softvér už má 25 rokov, stále teda vidíte priestor rozvíjať ho?

Musíme ho ďalej rozvíjať, aj keď je to dosť náročné. Pretože opäť ide o niečo, čo súvisí s tým, ako sa vyrovnať so zložitosťou. Začali sme s niečím veľmi jednoduchým a ľuďom sa to páčilo, pretože to bolo jednoduché. No časom začali mať stále vyššie nároky, čo chcú s týmto programom robiť.

Takže to bolo čoraz zložitejšie. Vydali sme verziu 12 a už je to veľký komplexný program. Podľa môjho názoru sa začína až príliš komplikovať, takže musíme nájsť spôsoby, ako ho znova zjednodušiť. Aby sa tvorcovia mohli viac sústrediť na kreatívnu časť práce než na technickú.

Vývoj sa, našťastie, nikdy nezastaví. Je veľa vecí, ktoré ešte môžeme urobiť. My všetci.

Robert Henke (1969)

Nemecký hudobník, zvukový umelec a programátor žijúci v Berlíne. Tvorí hudbu, audiovizuálne predstavenia, inštalácie a počítačovú grafiku. Je jedným z hlavných tvorcov softvéru Ableton Live. Jeho inštalácie, performancie a koncerty boli predstavené v prestížnych galériách, ako sú Tate Modern v Londýne, Centre Pompidou v Paríži či MoMA PS1 v New Yorku. Projekt CBM 8032 AV získal ocenenie za Najlepšiu produkciu na 67. Medzinárodnom festivale súčasnej hudby La Biennale di Venezia v roku 2023.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].