Úprimnosť v časoch klamstiev

Bol to dobrý nápad pozvať na Stredoeurópske fórum poľskú režisérku Agnieszku Hollandovú. Aj ona intenzívne prežívala rok 1989, poľský aj ten náš, rovnako ako hostia fóra Timothy Garton Ash a Anne Applebaum, skvelí analytici doby. Na otázku holandského moderátora, čo bol jej najčiernejší deň, znepokojivo odpovedala, že „ten najčiernejší deň som možno ešte nezažila. Ten nás možno iba čaká. Najčiernejší deň je, keď už nie je nádej.“

Povedala, že bola aj na demonštrácii na námestí, ale zrejme nadšenie nepocítila. Skôr naopak, „nestratila vieru v ľudstvo, ale to očkovanie [keď hodnoty roku 1989 boli živé] už neplatí“. Možno sme dosť nebojovali a dostali sme to darom.“ Priznala, že bude „kasandrická“: „Je vo mne dosť hnevu. Je to ako v tridsiatych rokoch. Populisti víťazia nielen vo východnej Európe, ale aj v západnej Európe. Musíme protestovať, teraz tu, o chvíľu v Čechách, v Maďarsku už ani neprotestujú. Musíme urobiť skutočnú revolúciu, možno to všetko prišlo priveľmi jednoducho.“

Agnieszka Holland sa vyjadruje filmami. Sama sa nakoniec definovala, že bude „kasandrická“. Kasandre, dcére trójskeho kráľa Priama, neverili a neverili ani jej veštbám. Ale tie sa nakoniec vyplnili. Holland nenakrúca recepty, nič také neexistuje. Len filmy s mnohými otázkami a zrnkom nádeje.

Myslel som na jej slovné spojenie „skutočná revolúcia“ a francúzsky film režiséra Michela Hazanaviciusa Obávaný z roku 2017. O revolúcii Jeana-Luca Godarda. Jeho filmy Bláznivý Petríček a Na konci s dychom vyrážali novosťou dych, bola to skutočná revolúcia vo filme. Lenže film Obávaný je o inej revolúcii. Ľavičiara Godarda strhla atmosféra roku 1967 a parížsky máj ’68, demonštrácie, očarenie Mao Ce-tungom, Veľkým kormidelníkom, debaty na Sorbonne, bitky s policajtmi. A natočil film Číňanka. Bol na konci s dychom.

Jeho dva slávne filmy prežili, ale ako sa dalo zmieriť s niekým, kto prišiel po auguste ’68 do Československa a obhajoval sovietsku okupáciu? Padlo pár faciek a koniec. Scenár filmu Obávaný napísala Godardova manželka a hlavná postava filmu Číňanka. Neodpustila si humor. Godardove kožené poltopánky sa šmýkali na parížskej dlažbe, keď ich naháňali policajti, tak si kúpil slávne semišové spencerky s gumovou podrážkou. Neboli mu nič platné, bežať nevedel a vždy si rozbil okuliare.

Mladík z Paríža, na tričku placky s Maom, Che, Jásirom a Rudim, nám na korze zvestoval: „Pridajte sa, nasadíte si motocyklistickú helmu, do ruky dlažbovú kocku a…“ Kamarátka sa zamyslela. „Naši chalani nemajú motorky ani helmy. Vieš čo, príď žiť sem a my pôjdeme do Paríža.“ Bol jún ’68.

Svetová revolúcia, Maova ani Guevarova, sa nekonala, ale svet sa aj tak zmenil. Keď sa v predsieni obúvam, usmievam sa na zarámovanú nedatovaná kresbu „zátišie s čínskou trampkou“ nášho pána profesora Fikariho z umeleckej priemyslovky. Toho, ktorý nasmeroval Jakubiska a Havettu k filmu a Bednárika k divadlu.

Je poctivé byť kasandrický, nešmýkať sa, nestrácať okuliare ani nádej, aj keď to bude trvať viac ako dlhých tridsaťpäť rokov.