Exminister zahraničných vecí Wlachovský: Slovensko je v karanténe, stráca dôveru spojencov a môže za to hlavne Fico

Bývalý minister zahraničných vecí za úradníckej vlády Miroslav Wlachovský opisuje, ako nám škodí zahraničná politika „na štyri strany“ a myslí si, že sme na tom v niektorých ohľadoch horšie ako Maďarsko za Viktora Orbána.

Vláda Roberta Fica je pri moci rok a presadzuje zahraničnú politiku, ako sama hovorí, na štyri svetové strany. Aká je to podľa vás zahraničná politika?

To je rétorické cvičenie, že ide o politiku na štyri strany. Niekto to vtipne glosoval, že to pripomína vtipy zo sovietskej éry, že Slovensko má zahraničnú politiku na štyri svetové strany a sú to tieto tri: Čína a Rusko. Niekedy mi to tak naozaj pripadá. Rozumiem snahám o rozšírenie ekonomickej diplomacie, rozumiem snahám pomôcť slovenskému exportu na nové trhy. To však neznamená, že na to potrebujeme politiku štyroch svetových strán. Dá sa to robiť bez veľkého humbugu a civilizovane. Tu, naopak, rétorika silne preráža prax a nemyslím si, že je to užitočné práve preto, že zatiaľ vidím, že strácame spojencov, priateľov. Strácame ich nie v tom zmysle, že by sme vystupovali zo spoločných medzinárodných organizácií, nevystupujeme ani z EÚ ani z NATO, ale tým, ako sme sa sami hodnotovo vyprázdnili, prestali sme byť pre týchto partnerov zaujímaví a nemajú sa veľmi s nami o čom rozprávať. Problém je strata dôvery a dôvera je v zahraničnej politike a diplomacii asi najcennejšia komodita. K narušeniu dôvery došlo veľmi silno a mnohokrát a treba povedať, že zásluhu na tom naozaj má v prvom rade predseda vlády Robert Fico svojimi vyhláseniami a veľmi arogantnou, agresívnou rétorikou voči Ukrajine, ktorú predvádzal počas tohto roka. Viackrát aj klamal a zavádzal.

Nestačí, že niečo iné hovorí na Slovensku a niečo iné v zahraničí?

To sme tu už raz mali. Tí, čo sme starší, si pamätáme éru Vladimíra Mečiara, keď sa niečo kvázi vtipné rozprávalo na Pasienkoch pre svojich voličov a niečo iné v Bruseli. Všetci tu majú zastupiteľské úrady a dnes už takmer nič neschováte. Táto dvojaká politika nevedie k ničomu dobrému. Strácate ľudí, na ktorých by vám malo záležať a s ktorými máte väčšinu obchodných a ekonomických vzťahov. Vyše 80 percent našich ekonomických vzťahov je s krajinami Európskej únie – a to nikdy nenahradia žiadne iné trhy.

Začíname byť v izolácii ako Viktor Orbán, alebo na tom ešte tak zle nie sme?

Povedal by som, že v niektorých parametroch sme dnes na tom horšie ako Viktor Orbán, pretože Viktor Orbán to má ako dlhodobú stratégiu a silno stavil na Donalda Trumpa a má túto linku na Washington dnes otvorenú. Otázka je, na čo robíte zahraničnú politiku. Robíte ju pre krajinu, preto, aby sa ľudia v tej krajine mali lepšie a naopak, to, čo tá krajina vo vnútri robí, projektuje prostredníctvom svojej zahraničnej politiky. V tomto sú obe správy zlé. V prvom prípade sa Slovensku veľmi nedarí – ani ekonomicky, ani rozvojovo. Na druhej strane strácame aj tie možnosti, ktoré sme mali – prilákať investície zo Západu, prípadne čerpať európske fondy. V tom, ako nevyužívame ani tie možnosti, ktoré máme, sme úplne zúfalí. Vyhovárať sa na niekoho iného, na predchádzajúce vlády, či už Ľudovíta Ódora, Eduarda Hegera, Igora Matoviča je smiešne, pretože z 19 rokov bol 14 rokov pri moci takým alebo onakým spôsobom Smer a Robert Fico. To nie sú veci, ktoré vybavíte za rok, za dva. To, kam dnes kleslo Slovensko, je dlhodobá zásluha.

Je to tak, že na Slovensko prestávajú chodiť významní predstavitelia našich spojeneckých krajín – členských štátov EÚ a NATO, alebo sa nám to len zdá?

Buď to veľmi dobre utajujú, alebo sa nám to nezdá. Musím povedať, že pri zahraničných návštevách sa to naozaj ťažko utajuje, lebo keď sa to nedozviete z nášho ministerstva zahraničných vecí alebo z úradu vlády, tak by ste sa to nejakým spôsobom dozvedeli od zahraničných partnerov. Počet návštev na Slovensku dramaticky poklesol, keď to poviem z pohľadu bývalého ministra zahraničných vecí, tak tá veľká rokovacia sála, ktorá je na MZV na poschodí ministra, tá sa využíva na stretnutia so zahraničnými partnermi naozaj veľmi zriedkavo a tých návštev je ako šafranu.

Robert Fico seba aj koaličných politikov vylúčil z niektorých rokovacích formátov tým, že prezradil diskrétne veci, teda o čom sa hovorilo na neformálnom stretnutí u francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona. Na aké stretnutia, na ktorých by sme mali byť, nás už nevolajú?

Na ktorých by sme mali byť? Formálne nás volajú na tie, na ktorých musíme byť, čo sú Európske rady v rôznych formátoch, či už na úrovni predsedov vlád, alebo na úrovni ministrov zahraničných vecí. Nevolajú nás však na neformálne stretnutia alebo koalície tých, ktorí chcú niekde niečo niekam posunúť. Napríklad teraz sa poľský premiér Tusk stretol s predstaviteľmi severských krajín, mali iniciatívu smerom k Ukrajine. Nikomu by nenapadlo pozvať tam slovenského premiéra, pretože sa prezentuje ako človek, ktorý nemá záujem na tom, aby Ukrajina získala naspäť svoje teritóriá, alebo dosiahla ten stupeň nezávislosti, ktorý mala pred ruskou agresiou. Z toho, čo hovorí, okrem toho, že vždy pred zátvorkou povie, že Ruská federácia porušila medzinárodné právo, v praxi všetci vedia a vidia, že Moskva je mu bližšia než Kyjiv, nehovoriac o tom, že je to hádam jediný predseda vlády široko-ďaleko, ktorý Kyjiv ešte nenavštívil, vrátane Viktora Orbána.

Čo na situáciu na Slovensku hovoria vaši kolegovia – súčasní aj bývalí ministri zahraničia iných štátov, keďže s nimi určite komunikujete?

Nie sú z toho nadšení. Poviem to tak, že v závislosti od toho, čo od Slovenska potrebujú, so Slovenskom komunikujú a udržiavajú vzťahy. Ale nie sú tam žiadne rozvojové impulzy pre tie vzťahy, naopak, mám pocit, že Slovensko je viac-menej v karanténe, do ktorej sa dostalo vyslovene samo. Nebolo tu žiadne protislovenské sprisahanie alebo diktát zvonku, všetko je spôsobené tým, ako sa k zahraničnej politike a k prezentácii Slovenska voči zahraničným partnerom a spojencom stavia predseda vlády a jeho minister zahraničných vecí.

Veria tomu, že je to len nejaká politická hra, politické taktizovanie? Že Fico hrá dvojtvárnu politiku, niečo iné hovorí doma, niečo iné v zahraničí? Alebo majú skutočnú obavu o to, že sa Slovensko naozaj vydalo zlou cestou?

Ak niečo hovoríte tak dlho, ako to hovorí Robert Fico, minimálne to zanechá u partnerov stopu. Nemám dôvod, keby som bol v ich koži, nejakým spôsobom sa hlbšie angažovať s Robertom Ficom pri tej rétorike, ktorú vypúšťa smerom k Moskve. To, čo urobil v ruskom televíznom kanáli, a v tomto prípade je kanál výstižné slovo, to neurobil žiaden európsky politik. Z môjho pohľadu je to dehonestácia samotného postu predsedu vlády. Išiel do propagandistickej relácie, kam nechodí z Rusov nikto vyššie od poslanca Dumy. Prečo si to vybral? Prečo to takto urobil? Bolo to nevkusné a nebolo to určené ani slovenskému domácemu publiku. Komu to bolo určené? Rusom? Tí inteligentnejší sa tomu mohli akurát zasmiať a aj tak to obletelo svet a vyslalo to signál o tom, že slovenský premiér vo vzťahu k Rusku nie je v poriadku.

Robert Fico sa dohodol so srbským prezidentom Vučičom, že 9. mája budúceho roka pôjdu spolu na oslavy 80. výročia konca 2. svetovej vojny do Moskvy. Čo sa stane, keď tam pôjde?

Neviem, čo sa stane, okrem toho, že zasa budeme v zlej spoločnosti na čudnej tribúne pozerať na ruskú vojenskú techniku, ktorou sa vraždia ženy, deti a civilisti na Ukrajine. Z morálneho hľadiska mi to je veľmi odporné. Nikto nespochybňuje, že Sovietsky zväz mal zásluhy na porazení nacistického Nemecka, ale dá sa to vyjadriť rôznymi spôsobmi. Kedysi tam chodievali aj ľudia zo západnej Európy, aj z iných spojeneckých štátov protifašistickej koalície. Treba sa spýtať, prečo tam od istej doby nechodia. Nechodia tam práve preto, akú má Rusko agresívnu politiku. Toto gesto, ktoré ide urobiť premiér Fico, to narušuje. Nevidím v tom naozaj nič pozitívne. Hanbím sa za to, že tam slovenský premiér ide, nie kvôli protifašistickej koalícii, ale kvôli tomu, že ide podporiť režim, ktorý napadol svojho suseda a neurobil to prvýkrát.

Minister zahraničných vecí Juraj Blanár sa dvakrát stretol s ruským ministrom Lavrovom, ľudia z vlády a z koalície sa bežne stretávajú s ruským veľvyslancom Bratčikovom. Bude Ficova cesta do Moskvy nejaký zásadný signál, ktorý opäť zmení pohľad našich partnerov na Slovensko? Môže to byť zásadný, prelomový bod?

Čo tým chce dosiahnuť? Uvidíme, kde bude svet v máji 2025. Či sa podarí dojednať prímerie, alebo mierovú dohodu medzi Ruskom a Ukrajinou. To dnes nevieme predikovať, osobne sa však domnievam, že dovtedy sa to asi nestihne. Ale môžem sa mýliť, neviem, čo má v talóne americký prezident Trump, ktorý sľúbil, že to do 24 hodín vyrieši. Jeho prístup k Ukrajine bude určite iný, ako bol prístup predchádzajúcej americkej administratívy. Ale pre mňa sa nič nemení, ani keby k tomuto došlo, lebo jednoducho nemôžeme dnes robiť s Putinovým režimom biznis. Niečo dramatické sa stalo, niekoľko stotisíc ľudí zomrelo. Bola zničená veľká časť nášho suseda spôsobom, ktorý svojou brutalitou hádam ani nemá obdoby. Toto tam ideme podporiť? A za čo? Za pár kubíkov ropy?

Zhorší to zásadne naše vzťahy s Ukrajinou? Fico sa stále tvári, že premiér Denys Šmyhal je jeho priateľ, stretáva sa s ním v Užhorode, ale nejde za ním do Kyjiva. Sme už na tej ceste, že zhoršenie našich vzťahov s Ukrajinou môže byť výrazné?

Podľa mňa nemáme dobré vzťahy s Ukrajinou. Máme pragmatické vzťahy s Ukrajinou. To, čo Robert Fico povedal na adresu ukrajinského prezidenta – naposledy po stretnutí v Budapešti – že je to človek, ktorý nechce mier a želá si pokračovanie vojny, to bola nehoráznosť. Samozrejme, že každý chce mier, veď tam zomierajú ich ľudia. On nesie tú ťarchu vojny. Robert Fico je naozaj maličký človiečik v porovnaní s Volodymyrom Zelenským, čo sa charakteru a odvahy týka.

Čo hovoríte na vyjadrenie prezidenta Pellegriniho k 1000 dňom vojny na Ukrajine? Prezident ho dal len na sieti X a v angličtine a potom pre veľvyslanectvo Ukrajiny, tak aby sa dostalo hlavne do zahraničia a nie k voličom tejto koalície.

Ja som to vyjadrenie pána prezidenta privítal, pretože bolo pravdivé. Spôsob mohol byť iný, to by som ocenil, ale som rád, že povie aspoň toto. Pozorne som si vypočul aj prejav pána prezidenta Pellegriniho na valnom zhromaždení OSN, nemenil by som tam vôbec nič, vedel by som ho predniesť aj ja. Na tohtoročnom valnom zhromaždení OSN ma dráždilo stretnutie Juraja Blanára s ruským ministrom Lavrovom, o ktorom neviem, čo Slovensku prinieslo, ale odohralo sa medzi štyrmi očami a dodnes nevieme, čo bolo jeho podstatou a k čomu viedlo. Trápi ma netransparentnosť slovenskej zahraničnej politiky v tom zmysle, že verejnosť často nie je informovaná o skutočnom priebehu stretnutí a udalostí, najmä keď sú s takým, jemne povedané, kontroverzným partnerom. A keď to povieme naplno, je to agresor.

Fico hovorí, že jeho návšteva Číny bola „mimoriadne úspešná“ a chystá sa teraz do Brazílie a potom do Vietnamu. Čo na tieto návštevy hovoríte?

Návšteva Číny z pohľadu Slovenska má, samozrejme, zmysel. Závisí od toho, akým spôsobom sa udeje. Podľa mňa bolo veľmi pompézne vybrať sa tam s ôsmimi ministrami, to je naozaj na úrovni výjazdového zasadnutia vlády, ale aj stretnutia ústredných výborov strany, keď si to tak zoberieme spätne, nejakých 40-50 rokov dozadu. Podstatné je, čo sa v Číne dosiahlo, to ma zaujíma.

Aj mňa, lebo podpísali nejakých pätnásť zmlúv, ktoré nič nehovoria.

Podpísali memorandá. Memorandá z môjho pohľadu nie sú právne záväzné veci, sú to nejaké rámce. Čo to prinesie, nevieme. O čom konkrétne hovoril, nevieme, pretože so sebou nezobral žiadnych novinárov, čo je nehoráznosť z toho pohľadu, že sa ako predseda vlády zodpovedá slovenskej verejnosti. Jeho nastavenia vzťahov s novinármi sú žalostné, ale ani to by nemalo brániť tomu, aby nejakým spôsobom bola pravdivo a kriticky informovaná slovenská verejnosť, lebo jeho výplata beží z daní nás všetkých, keď to poviem veľmi zjednodušene. Mal by sa zodpovedať občanom, aj tým, ktorí ho nevolili, čo v tej Číne robil, čo tam prerokovali a čo tam dosiahol. Toto nebolo v tej návšteve cítiť a považujem to za veľkú chybu. Jednou z vecí, ktoré ma dnes trápia, je netransparentnosť zahraničnej politiky Slovenskej republiky. Verejnosť nie je informovaná o tom, kto a kedy príde, kto tu bol, o čom presne rokoval. Je to zahalené rúškom tajomstva, tu vám podhodíme nejaké informácie, zvyšok si dohľadajte, alebo si to riešte nejako inak. Nebudeme zaťažovať občanov Slovenska informáciami o zahraničnej politike, o tom, čo robíme a o čom rokujeme.

Čo hovoríte na stretnutie premiéra Roberta Fica s predsedom vlády Poľska Donaldom Tuskom v Tatranskej Javorine, ktoré bolo v podstate utajené a skryté pred novinármi?

Prečo sa potrebuje schovávať? Prečo to nemôžu urobiť otvorene, tak, ako sa to na dobré susedské vzťahy patrí? Asi preto, že tie vzťahy nie sú dobré. Poľsko je dnes veľmi silným hráčom nielen v regióne strednej Európy, ale v Európe ako takej. Poľsko či už po ekonomickej alebo vojenskej stránke predstavuje mocnosť, ktorú nielen že treba rešpektovať, ale treba s ňou mať dobré vzťahy. Je mi ľúto, že potenciál, ktorý tu pre poľsko-slovenské vzťahy prirodzene je, nie je naplnený. Nie je naplnený hlavne preto, že predseda vlády a jeho ľudia majú zvláštny pohľad na slovanskú vzájomnosť. Pre nich je slovanská vzájomnosť s Ruskom, pre nich už nie je slovanská vzájomnosť s Ukrajinou a Poľskom. Pre Poľsko je to, čo sa deje na Ukrajine, existenciálna otázka v tom zmysle, že ich história, história troch delení Poľska, história Katyne hovorí o tom, že ruský imperializmus je životným ohrozením Poľska a jeho záujmov. Expandujúce Rusko a ruský imperializmus je pre Poľsko nebezpečná vec. Ak toto nerešpektujeme, tak nerešpektujeme Poľsko. Ak nevieme toto pochopiť, uznať a podľa toho sa správať, tak nerozumieme nášmu severnému susedovi a ja sa pýtam, čo je pre nás dôležitejšie. Vzťahy s Varšavou? Alebo vzťahy s Moskvou? Takto znie tá otázka v konečnom dôsledku.

Na čiu žiadosť podľa vás Fico a Tusk zvolili tento formát stretnutia, výstupom ktorého bolo zopár fotografií a niekoľko všeobecných riadkov textu v tlačovej správe? Nie je to napríklad tak, že ani Tusk sa príliš nechce s Ficom ukazovať?

Pochopil by som to a zrejme sú nejaké praktické a pragmatické veci, ktoré treba s naším severným susedom riešiť a ošetrovať, ale tá ich mantra je, že robíme suverénnu zahraničnú politiku. Prečo ju potom potrebujeme skrývať, keď ju robíme suverénnu? Prečo sa musíme stretávať niekde v pohraničí, prečo nejdeme do hlavného mesta? Či už v prípade Varšavy, alebo v prípade Kyjiva. Nerozumiem tomu, kde je tam tá suverenita. Žiadnu suverenitu tam nevidím, vidím tam opatrníctvo, bojazlivosť a nepochopenie celého kontextu.

Premiér Fico americké voľby komentoval slovami, že sú prehrou liberalizmu. Myslíte si, že Slovensko bude mať vďaka Ficovým postojom po nástupe Trumpa aspoň lepšie vzťahy s USA?

Jednak si nemyslím, že voľby v USA boli prehrou liberalizmu, to je trochu silná dávka nadnesenosti. Liberalizmus znamená niečo iné v americkom kontexte, ako v európskom. V americkom kontexte to znamená hlavne ľavicovú agendu. To mi od premiéra, ktorý sám seba deklaruje ako sociálneho demokrata, príde zvláštne, že mu nevadí prehra ľavicových ideí v USA.

On hovorí, že to je zemitá sociálna demokracia.

To ja neviem, čo je. Ak to nie je národný socializmus, v takom prípade by som to vedel pochopiť, lebo niekedy mám pocit, že to má tie črty. Nemyslím si, že nejaké silné vzťahy s Donaldom Trumpom vôbec existujú, advokáta mu môže robiť Viktor Orbán. Z hľadiska agendy, tá je úplne odlišná pre ľudí ako je Trump a Orbán a pre ľudí ako je Robert Fico, aspoň podľa sebadeklarovania sa podľa politických rodín a v rámci nejakého ideového prístupu k svetu. Premiér Orbán pravidelne kritizuje ľavicové postoje a ľavicové strany veľmi tvrdým spôsobom.

Orbán je autentický celoživotný pravičiar.

Je, hoci v rámci pravice sa tiež posunul od liberálneho stredu až k úplne pravému okraju, ale to by bolo na samostatnú debatu, akým spôsobom sa Fidesz v rámci spektra posúval na čele s Viktorom Orbánom a kam to Maďarsko priviedlo. Z hľadiska klasických politologických poučiek a definícií by títo ľudia nemali stáť blízko seba – názorovo, ideovo a ani politikami.

Myslíte si, že Trump vôbec vie, kto je Fico a aké má postoje? 

To neviem posúdiť. Neviem, aká je rozlišovacia schopnosť spoza oceánu. Nemyslím si, že nevie, kto je, ľudia v jeho okolí, samozrejme, vedia, kto je Robert Fico a že je to premiér Slovenska, ale nemyslím si, že by tam bol nejaký bližší vzťah.

Na ministerstve zahraničných vecí sa rozbiehajú veľké personálne výmeny a okrem výmen veľvyslancov sa tam chystá prepúšťanie. Viete, čo sa tam deje?

Viem. Samozrejme, nemám detailné informácie, opustil som ministerstvo, keď som tam doministroval. Potom som tam ešte chvíľku zostal, kým sa vybavili formálne náležitosti, ale od dňa jedna som ja aj môj nástupca vedeli, že nezotrvám v slovenskej zahraničnej službe. Bolo to vedomé rozhodnutie aj vo svetle očakávania toho, čo môže na ministerstve prísť a nastať. Bohužiaľ, mnohé z mojich obáv o to, akým spôsobom bude slovenská zahraničná politika v praxi riadená, sa naplnili a v niektorých veciach boli očakávania až prekročené. Dnes vidíme, že z ministerstva buď odchádzajú, alebo sú odídení či vyhodení kvalitní ľudia. Ľudia, ktorí tejto republike odovzdali veľkú časť svojho života. Pôsobili v zahraničnej službe Slovensku dvadsať, tridsať rokov a teraz dobrovoľne odišli po tom, ako sa im vytvorili podmienky, v ktorých sa tam nedalo zostať, lebo im to prestalo dávať zmysel, alebo boli vyhodení ako nadbytoční. Dnes to interpretujú tak, že ministerstvo zahraničných vecí prepúšťa svojich zamestnancov pre nízky rozpočet.

Predtým ale desiatky nových zamestnancov nabrali.

K tomu sa dostaneme. Prepustili ich z hľadiska nízkeho rozpočtu a toho, že tie tabuľkové miesta boli zrušené. Keď niekto toto povie, zároveň musí povedať aj to, čo sa tam dialo za ten rok. Za ten rok tam nabrali desiatky nových ľudí. Nemôžete nahradiť stredné a vyššie kádre ľuďmi, ktorí práve nastúpia do zamestnania. Neviem posúdiť kvalitu tých ľudí, ale podľa informácií, ktoré sa ku mne dostali, vyhadzujeme ľudí, ktorí dvadsať, tridsať rokov pracovali na integrácii Slovenska do EÚ a do NATO, a nahrádzame ich absolventmi moskovských a petrohradských škôl. To sa mi nezdá vôbec normálne. Keď idete prepúšťať pre nadbytočnosť, tak rok predtým ste nevedeli, že budete mať slabý rozpočet a že k tomu môže dôjsť? Asi ste to vedeli. Tak, ako je toto urobené, považujem za nefér a za čistku.

Sú prepúšťaní ľudia, ktorí majú “opozičné” zmýšľanie? Majú nejaký kľúč, podľa ktorého chcú vyhadzovať ľudí?

Spomedzi prepustených, o ktorých som počul, sú to v niektorých prípadoch ľudia, ktorí majú jasnú prozápadnú orientáciu a v tomto zmysle aj komunikujú. Povedal by som jedno meno: je to môj bývalý kolega Milan Šuplata. Spolu sme zakladali oddelenie strategickej komunikácie ministerstva zahraničných vecí v roku 2017, potom odišiel do NATO, odkiaľ bol veľmi prapodivným spôsobom stiahnutý a umiestnený na odbor analýz a plánovania. Dnes to miesto zrušili, aby ho dostali von. Je to jeden z najschopnejších ľudí, s ktorými som v živote pracoval, a pracoval som s mnohými. Ďalší človek je Ivan Novotný z môjho kabinetu, ktorého si ponechal aj Juraj Blanár, je to veľmi schopný mladý diplomat. Na to, aby ho z toho kabinetu vyhodili, najprv urobili zvláštnu rošádu, nabrali tam dvoch nových ľudí, aby vzniklo prebytočné miesto. Toto považujem za veľkú nehoráznosť. Z môjho pohľadu bude mať ministerstvo veľké problémy, pretože to, ako toto prepúšťanie prebieha, zrejme nie je v súlade so zákonom, respektíve sa dá označiť ako účelové.

Ako to môže ovplyvniť tento rezort a ako našu zahraničnú politiku?

Určite to činnosť ministerstva zasiahne. Tí ostatní ľudia vidia, koho a kvôli čomu prepúšťajú, aj to, že to bolo narafičené. Je to signál dovnútra, aby poslúchali, aby ticho šúchali nohami, aby neprejavovali svoje názory a hovorili iba to, čo majú povolené. Akým spôsobom dnes ministerstvo komunikuje s verejnosťou a novinárskou obcou, zrazu zaduli iné vetry a všetko musí prechádzať kontrolou komunikačného odboru do miery, že sa verejné vyjadrenia zastavujú a o niektorých veciach sa ani neinformuje.