Jana Sedláková
Ondrej Lauko
Niektoré časti textu môžu spôsobiť duševnú nepohodu. Ak sami prežívate psychické ťažkosti, kontakty na krízové linky pomoci nájdete na tomto linku.
„Máš kde bývať, tak čo sa sťažuješ? Aké už len môže mať dieťa úzkosti!“
Nejedno dieťa sa pri duševnej nepohode stretlo s tým, že okolie jeho ťažkosti zľahčovalo či absolútne nechápalo. Podobné typy reakcií pritom mohli ešte viac prehĺbiť úzkosti.
Duševné problémy sa často neberú dostatočne vážne ani pri dospelých, nieto ešte pri deťoch.
Podľa štatistík Svetovej zdravotníckej organizácie pritom jeden zo siedmich ľudí vo veku 10 až 19 rokov má skúsenosť s psychickou poruchou. Tvoria až 15 percent zo všetkých ochorení, ktoré sú v tejto vekovej kategórii diagnostikované.
Denníku N sa ozvali traja ľudia – Bianka, Jakub a Klára. Keďže ide o citlivú tému, kvôli zachovaniu súkromia sme sa dohodli na zverejnení iba krstných mien, v jednom prípade sme na žiadosť respondentky zmenili aj krstné meno.
Všetci traja sú dnes dospelí, no ako deti zažívali úzkosti. Súhlasili, že nám o tom porozprávajú. Ich príbehy sú dosť odlišné, majú však jedno spoločné – trvalo roky, kým našli pomoc u odborníkov. O ich problémoch často nevedeli ani ich príbuzní. A často práve príbuzní aj do veľkej miery prispeli k ich ťažkostiam.
Deti, ktoré trápia psychické ťažkosti, dnes narážajú aj na ďalší problém – nedostatok detských psychológov a hlavne pedopsychiatrov. „Detských psychiatrov je menej ako 50, aktuálne ročne urobia špecializačnú skúšku, čiže pribudnú, traja až štyria. Budúci rok je nádej, že sa ich počet bude zvyšovať rýchlejšie, lebo kritériá skúšky začínajú napĺňať prví lekári v rezidentskom programe,“ hovorí detská psychiatrička Zuzana Matzová.
Vraví, že na ideálne pokrytie nemocníc aj ambulancií by bolo potrebných 100 až 120 špecialistov, teda aspoň dvojnásobok. Problém sa netýka iba Slovenska, málo detských psychiatrov je prakticky v celej Európe.
Najväčší nedostatok ambulantných detských psychiatrov je na strednom a východnom Slovensku. Mnohí buď išli do dôchodku, alebo odišli pracovať do zahraničia. „Nedostatok detských psychiatrov komplikuje aj prístup k neakútnej diagnostike a liečbe. Veľký problém je aj doliečovanie po hospitalizácii alebo diagnostika narušeného vývinu,“ vysvetľuje detská psychiatrička.
Kým počet odborníkov klesá, počet detí, ktoré ich potrebujú, stúpa. „Dá sa povedať, že čelíme pandémii duševných porúch u detí a adolescentov,“ vraví odborníčka.
Najčastejšími problémami sú podľa nej depresie, samovražedné sklony, rôzne formy úzkostných porúch, poruchy príjmu potravy a sebapoškodzovanie.
Zuzany Matzovej sme sa pýtali aj na niekoľko konkrétnych príkladov súvisiacich s našimi respondentmi, aby sme ich príbehy priblížili aj z odbornej stránky. Jej komentár uvádzame na konci jednotlivých príbehov.
Jakub: Otec tvrdil, že všetko je moja chyba
Moje detstvo bolo poznačené hanblivosťou a nízkou sebadôverou. Pridať sa k deťom a hrať sa s nimi bolo pre mňa prakticky nemožné. Pri každom pokuse som mal negatívne myšlienky a úzkosť. Ako dieťa som to, samozrejme, nevedel takto pomenovať a definovať. Vtedy som to nazval jednoducho – strach.
Asi aj preto sa u mňa postupne vytvorila sociálna úzkosť. Býval som v Bratislave na Partizánskej lúke, celé detstvo som trávil v okolitom lesoparku. Bolo to tak aj preto, lebo rodičia mali v okolí obľúbené krčmy. Moje detstvo z veľkej časti tvorilo osadenstvo krčiem. Opilci, štamgasti, hádky…
Už ako dieťa som si hovoril, že môj otec je presne taký človek, akým sa nikdy nechcem stať. Hovoril som si, že ja nikdy nebudem piť a fajčiť, nikdy neudriem ženu a nebudem ju týrať. Môj otec sa ma pritom celý život snažil presvedčiť, že som nikto, všetko je moja chyba a že nikdy nič nedokážem.
Postupne sa mi začal vyhrážať, že keď zaspím, tak
