Denník N

Aj najkvalitnejší novinári a analytici sú k vláde neprimerane kritickí

Médiá sú nastavené len na kritiku politikov. Nechvália ich ani za to, za čo si ocenenie zaslúžia.

Autor je riaditeľom Transparency International Slovensko

Takmer 400 citácií v slovenských médiách zaznamenal za ostatný rok portál Finstat.sk, ktorý poskytuje finančné dáta o slovenských firmách. Novinári ho používajú na sledovanie tržieb, ziskov či zaplatených daní u firiem, ktoré samy tieto dáta verejnosti nesprístupňujú. Aj vďaka týmto informáciám sa napríklad dali ľahko odčítať závratné rasty a zisky doktora Kostku či firiem okolo tety Anky.

Finstat ťaží z dát, ktoré v roku 2013 začal zverejňovať rezort financií. Paradoxne za túto malú revolúciu v transparentnosti firiem – aj na svetové pomery je to špička – si politici takmer žiadnu odmenu nezlízli. Novinári ani komentátori to pri hodnotení Ficovej druhej vlády nepripomínali. Zverejňovanie firemných údajov tak verejnosti pochválil akurát ekonóm ministerstva financií Martin Filko a v predvolebnom hodnotení Ficovej vlády aj my v Transparency (no hlavné médiá prebrali len kritické pasáže našej správy, bez zmienky o pozitívnej firemnej reforme).

Kritika nadovšetko

Tak ako Slovensko potrebuje presadiť skutočnú rovnosť pred zákonom, tak by sa mu zišla aj reálna diskusia o protikorupčných úspechoch a neúspechoch. Podobne ako v iných oblastiach, aj tu prevláda čierno-biele videnie. Polarizujúca debata však jednak nahráva populistom a extrémistom („za 25 rokov sa tu len kradne a nič sa nespravilo“) a zároveň podkopáva snahy politikov, ktorí sa napriek snahe a výsledkom pochvaly nedočkajú.

Aj najkvalitnejší novinári a analytici u nás sú podľa mňa neprimerane nastavení na kritiku. Len výnimočne vidíte médiá politikov chváliť (najsvetlejšou výnimkou je komentátor Konštantín Čikovský). Je príznačné, že SME či Denník N spravili v minulosti z pozitívnych správ o Slovensku či úspechov minulej vlády Roberta Fica špeciálne denné témy, hoci takýto prístup by mal byť pravidelnou súčasťou spravodajstva.

Ale napríklad aj tam – Nko v tom špeciálnom prehľade ako jedno z top pozitív Fica II vyzdvihlo prijatie zákona na ochranu oznamovateľov korupcie. Lenže pol roka predtým, deň po prijatí zákona, vyšla tá istá redakcia (vtedy ešte v SME) s touto témou pod titulkom Bielym vranám nepomohli. Zákon skritizovala so smiešnym  argumentom, že nie je retroaktívny a že doterajším nahlasovateľom nijako nepomôže…

Mne ako šéfovi Transparency sa za tie roky už viackrát stalo, že ak som novinárske otázky okomentoval mierne, alebo som dokonca spochybnil existenciu problému, tak na druhý deň som si prečítal tému síce bez mojej reakcie, ale za to so šťavnatým citátom inej mimovládky v štýle „ako hrozne sa tu kradne“.

Porovnávajme sa aj s realitou, nie len s ideálmi

Prehnaný dôraz na kritiku súvisí aj s druhým systémovým problémom – nerealisticky nastavené očakávania v boji proti korupcii. Že Ficova vláda bojovala so schránkovými firmami viac kvôli škandálom a verejnému tlaku ako z presvedčenia je pravda, ale ešte dôležitejšou pripomienkou je, že na schránky nemá nik zaručené riešenie. Jediný aký-taký konsenzus je na budovaní registra skutočných vlastníkov firiem, ktorý – práve za Fica – Slovensko spolu s Dánskom ako prvé krajiny v Európe minulý rok (hoci s chybami) zaviedli.

Tváriť sa, že nejaké luxusné riešenie z regálu existuje, no tí zlí politici ho nechcú prijať, je falošné. Problém súvisí jednak s globalizovanou ekonomikou a jednak z podstaty neosobnou formou firmy, ktorej vlastníctvo a finančné toky sa dajú donekonečna reťaziť ďalej.

Pri prehliadaní pozitív a idealisticky nastavených kritériách tak štandardní politici musia nevyhnutne zlyhávať, čo je voda na mlyn Kotlebovi, Kollárovi a Slobodným vysielačom. Je pozoruhodné, ako často sa rétorika médií i tretieho sektora ochutená žralokmi, chobotnicami a naskrz skorumpovaným systémom zhoduje s vyhláseniami antisystémových strán, ktoré ju používajú o to viac, o čo menej tušia, čo vlastne proti korupcii môže fungovať.

V poslednom čase sa navyše rozmohla aj fráza o „únose štátu“. Znie to odvážne, ale radikáli hovoria to isté o celom systéme demokracie a kapitalizmu bez rozdielu, od Švédska po USA. No najmä, mimovládky či komentátori ju začali u nás používať v čase, keď má štát na bežný život u nás najmenší vplyv za dlhé desaťročia a keď nikdy nebolo ľahšie vidieť, čo politici a štátni úradníci s našimi peniazmi robia (debata, nakoľko kriví náš súčasný pohľad enormný nárast transparentnosti, je na osobitný článok).

Špinavá je len politika?

Klamstva, amaterizmu, ale aj ťažkých kompromisov je veľa aj mimo politiky. Jasné, v politike ide o naše spoločné peniaze, preto jej venujeme prioritne pozornosť. Lenže investigatívy prešľapov v súkromnom či treťom sektore je u nás nepomerne menej oproti štandardom západného sveta. Potom nečudo, že o problémoch firiem a mimovládok sa ľudia dozvedia akurát z konšpiračných bludov a manipulácií Zeme a Veku či Konzervatívneho výberu.

Nie, toto nie je výzva o korupcii a jej páchateľoch hovoriť v rukavičkách. Toto je argument, že neprimerané hodnotenia a ignorovanie pokroku podkopávajú štandardnú politiku i samotné médiá a výrazne nahrávajú populistom, ktorí sú v konečnom dôsledku pre demokraciu nebezpečnejší ako tí, ktorých dnes toľko kritizujeme.

My v treťom sektore, ale aj novinári sme spolu zvyknutí klásť nároky najmä na tých druhých. Je férové prijať od verejnosti určité nároky aj na nás. Ten aktuálny znie: odhoďme tmavé okuliare.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie