Ja som SNG

Autorka je rektorka VŠVU

Slovenská národná galéria je výnimočná inštitúcia, plná hodnotných zbierok, vzdelaných ľudí a inkluzívnych služieb. Je to inštitúcia, ktorej identita stojí na slobode, demokracii a rešpekte. SNG je naše spoločné národné dedičstvo, bez ktorého by sme neboli tým, kým sme.

Odvolaná riaditeľka Alexandra Kusá sa dvadsať rokov venovala štúdiu totalitných režimov, vie presne, ako fungovala stalinistická éra, vie, ako boli ľudia prenasledovaní, ponižovaní a šikanovaní komunistickým režimom, a to len preto, že mali svoj názor a tvorili slobodne a nezávisle. Dnes to prežíva na vlastnej koži, stráca sa nám pred očami, pretože stalinistickou metódou je verejne spochybňovať odbornú a etickú integritu človeka.

Senior kurátor Dušan Buran je najvýznamnejším odborníkom na stredoveké umenie na Slovensku. Je to človek, ktorý pozná každý jeden stredoveký kostol na Slovensku, každú jednu gotickú plastiku a väčšinu stredovekých iluminácií.

Lucia Gregorová Stach je senior kurátorkou na dejiny slovenského výtvarného umenia 20. a 21. storočia a patrí k medzinárodne rešpektovaným kurátorkám a historičkám umenia. Všetci traja majú byť odvolaní novým, v poradí už tretím riaditeľom SNG Jaroslavom Niňajom.

Neviem, kto je Niňaj, rovnako ako ani Miloš Timko a Anton Bittner, v živote som o nich nepočula, ale viem, kto je Kusá, Buran a Gregorová Stach. Viem aj to, kto je Katarína Beňová, Viera Kleinová, Katarína Kolbiarz Chmelinová, Lucia Almášiová, Petra Hanáková, Vladimíra Büngerová, Martin Čičo, Zuzana Ludiková, Eva Kotláriková, Aurel Hrabušický, Alexandra Tamášová, Jana Švantnerová, Denis Haberland, a viem aj o najmladších kurátoroch, ktorými sú Štefan Cebo, Valéria Kršiaková, Kaja Jurčišinová a Adam Gajdoš. K SNG, napriek protestnej výpovedi, patrí aj bývalá generálna riaditeľka Katarína Bajcurová.

Všetci títo ľudia sú odborníci vo svojich špecializáciách a ja viem, že naše zbierky gotického a barokového umenia, umenia 19. storočia, ako aj moderného, postmoderného a súčasného umenia sú v dobrých rukách. Týchto pár ľudí sa stará o tisíce a tisíce umeleckých diel, vedia, ako sa ich majú dotýkať, vedia posúdiť ich hodnotu a vedia, že väčšina z týchto diel vypovedá o nás, čím všetkým sme ako Slováci a Slovenky za tie stáročia prešli.

Vedia z diel prečítať, kedy sme žili obdobia slobody, kedy sme čelili útokom a kedy sme, naopak, vzdorovali moci, ktorá je opakovane arogantná a bezohľadná. Vedia dokonca aj to, kam sa uberáme, kam smerujeme ako spoločenstvo ľudí, ktoré sa díva do budúcnosti v mene našej krajiny, a to vďaka súčasnému vizuálnemu umeniu. To všetko vedia a o tom všetkom rozprávajú ich výstavy.

To, čo momentálne v kultúrnych inštitúciách vidíme, je ničenie životov ľudí v priamom prenose. Je to traumatické a bezohľadné, ale hovorím si, že nič netrvá večne. Otvorená kultúra spolu s mnohými kultúrnymi a vzdelávacími inštitúciami zostavujú správu o fungovaní ministerstva kultúry spolu s dôkazným materiálom. Súčasťou sú aj mnohé žiadosti a prosby o vypočutie pracovníkov z kultúry premiérom, vládou, ministrami alebo prezidentom republiky. Zatiaľ bez odozvy.

Raz sa však tento materiál položí na stôl a vedenie ministerstva kultúry bude musieť čeliť zodpovednosti za totálnu devastáciu kultúrnej infraštruktúry, za prekračovanie právomocí verejného činiteľa, za podporu neonacistických ideológií, za porušovanie zákonov o rovnosti prístupu, za porušovanie Ústavy Slovenskej republiky.

Premiérovi pravdepodobne vyhovuje tento rozkladný stav v kultúre. Kultúra však má aj svoju neviditeľnú silu, je schopná meniť klímu v mestách, obciach a na dedinách. Je schopná spájať ľudí a mobilizovať ich vďaka spoločnému zdieľaniu umeleckých a kultúrnych zážitkov. Vtedy sa strácajú rozdiely medzi nami, prestávame sa vidieť ako my a oni, sme len my. V divadle, v kine, v knižnici, v galérii sme my, vieme sa rozprávať o tom, na čo sa pozeráme, a pritom vidíme, že sa zrkadlíme v mnohých dielach, skladbách, filmoch, knihách a predstaveniach. Umenie je naše lepšie ja, je to svet, v ktorom sa vždy opäť narodíme, je to svet schopný meniť naše myslenie a životy. Chce to však v dnešných časoch trpezlivosť a inkluzívnosť.

Napriek stalinistickým praktikám, napriek neonacistickým ideológiám, napriek normalizačnej represii je pre mňa výnimočné vidieť, ako sa v tomto čase darí spájať ľudí naprieč celým Slovenskom. To je niečo, čo bude postupne meniť našu identitu tak, aby sme sa stali zrelým a sebavedomým národom, občianskou spoločnosťou a ľuďmi, ktorí majú radi Slovensko pre jeho kultúrne a prírodné hodnoty.