Všetci moji eštebáci

Jeden z mojich vyšetrovateľov ŠtB tvrdil, že sa volá Ľudovít Horník. Presviedčal ma, že systém, ktorému slúži, je dobrý, lebo on sa narodil do drevenice s hlinenou dlážkou a teraz býva v paneláku s ústredným kúrením.

Na výsluchoch som síce vždy zaryto mlčal, ale v duchu som uznal, že ak hovoril pravdu, naozaj mohol komunizmus vidieť v lepšom svetle ako ja. Lenže ja som neveril ničomu, čo hovoril, ani tomu, že sa volá Horník.

Ale teraz, keď Ústav pamäti národa zverejnil zoznamy všetkých vyšetrovateľov ŠtB, som v nich Horníka objavil. Jeho meno bolo teda pravé, rovnako ako mená tých ďalších, ktorí našu rodinu aj našich kamarátov celé hodiny a niekedy dni vypočúvali v temných kanceláriách a chodili k nám do bytov robiť domové prehliadky: Bobáľ, Pačesa, Blaško, Verčík a iní.

Tých mien v zozname ÚPN sú tisíce. Z pohľadu historického súdu to boli zločinci, boli komunistickým systémom poverení týrať iných ľudí. Niektorí sa v tom týraní vyžívali, lebo boli povahou sadisti.

Major Štefan Bobáľ mal nezapamätateľnú okrúhlu tvár a rednúce vlasy. Moja žena Marta mala šestnásť rokov, keď do ich bytu prišiel Bobáľ s desiatimi chlapmi robiť domovú prehliadku. Dodnes si vyčíta, že ako dobre vychovaná dcéra sa mu vtedy predstavila a podala mu ruku. Onedlho po prehliadke zomrel jej otec na infarkt.

Bobáľ si bral na starosť celé rodiny. Dozeral na to, aby ma ani omylom nevzali na žiadne gymnázium ani vysokú školu, postaral sa o to, aby moju mamu vyhodili z univerzity a aby sa nikde nemohla zamestnať. Keď potom niektorí jej žiaci či priatelia chodili k nám domov na súkromné hodiny angličtiny, začal ju trestne stíhať za „nedovolené podnikanie“. Vždy, keď o Bobáľovi doma hovorila, zbledla od hrôzy a triasol sa jej hlas.

Rovnakí a predsa každý iný

Ale Branislav Blaško bol možno ešte horší. Keď môjho otca v roku 1981 zavreli, strávil štyri mesiace v cele v Justičnom paláci a Blaško zamietol všetky mamine žiadosti o návštevu, skonfiškoval všetky listy, ktoré nám otec posielal (nenávratne zmizli kdesi v útrobách ŠtB). Štyri mesiace sme o otcovi vedeli len to, že žije, lebo nám to povedal advokát, ktorého mu pridelili. Až keď otca previezli do pražskej Ruzyne, mohli sme ho navštíviť a začali chodiť aj jeho listy.

Blaško aj Bobáľ boli sadisti, ale Horník ním nebol. Z údajov vyplýva, že v roku 1986 v ŠtB skončil. Možno sa mu tá práca zhnusila.

Jozef Pačesa bol uvrieskaný grobian. Bol to bývalý partizán a rád sa tým pred mojím otcom aj Mirom Kusým chválil. Povahou bol surovec, ale mohol byť presvedčeným komunistom, kým Bobáľ či Blaško si len pre svoju záľubu v týraní našli vhodné povolanie. Našli by si ho iste aj v demokracii, možno na polícii v Košiciach.

Ja som týchto mužov na výsluchoch vždy len mlčky pozoroval. Boli nahnevaní, ale možno ten hnev len hrali, nikdy sa však neusmiali. Prsty mali zažltnuté od cigariet, ale to mala v tých časoch väčšina mužov. Ich tváre boli úplne obyčajné ako tváre inžinierov, politikov či revízorov. Obleky, košele a kravaty možno dostávali zo skladu, lebo všetky vyzerali rovnako. Pozoroval som ich, ale nechcel som o nich nič vedieť.

Lenže príbehy z výsluchov boli obľúbenou kratochvíľou na stretnutiach disidentov a vyšetrovatelia sa tak stávali súčasťou našich debát, stávali sa súčasťou nášho sveta a ľudskými bytosťami s ľudskými vlastnosťami. Zrejme sa tomu nedalo vyhnúť.

A tak som sa dozvedal aj o tých, ktorých som osobne nepoznal. Že Valentín Mĺkvy bol celkom slušný a Jolka Kusá, ktorú mal na starosti, sa v jeho prítomnosti necítila ohrozená. Zato Matej Lörinc bol zo starej gardy, vulgárny a surový. A že Ladislav Verčík sa Mirovi Kusému dôverne zveroval, že jeho otec bol poctivý policajt.

Môj otec rád citoval zo svojich rozhovorov s vyšetrovateľmi, keď im na výsluchoch vysvetľoval, že ich práca je v rozpore s marxistickou filozofiou, na ktorej je komunistický režim formálne postavený. Oni ho pozorne počúvali, súhlasne kývali hlavami a kládli mu otázky, bolo to však len divadlo. Aj tak ho potom v rozpore s Marxom poslali do väzenia.

Dve skúsenosti

Keď som vyhľadával v zozname ÚPN takmer zabudnuté mená, nedokázal som k nim priradiť tváre. Keby som niektorého z tých mužov stretol po roku 1989, nespoznal by som ho. Nezaujímali ma vtedy ani potom.

Napriek tomu im vďačím za dve dôležité skúsenosti. Tou prvou bola práca so strachom, ktorý boli oni naučení empaticky využívať. Preto som na výsluchy chodil v meditačnej nálade, počítajúc s najhorším. Všetko nad touto hranicou už strachu nepodliehalo. Táto technika mi neskôr veľakrát pomohla aj vtedy, keď o život vôbec nešlo.

Druhá skúsenosť je poznanie, že v spoločnosti je počet zloduchov vždy vyšší, než predpokladáme, a nesúvisí s režimom. Ten komunistický ich premyslene vyhľadával a využíval ich prirodzený sklon k sadizmu na svoje potreby, v demokracii si takíto ľudia musia hľadať svoje miesto sami.

Preto ich nájdete všade – v mafii, vo firmách, v štátnej správe či politike. Poznáte ich podľa toho, že lož používajú ako základný nástroj jazyka a majú dostatok empatie, aby vycítili slabiny tých druhých. Pracujú s vyvolávaním strachu.

Nedajú sa však rozpoznať podľa tvárí. Paradoxne boli za komunizmu viditeľnejší, lebo mali preukazy, kancelárie a čierne autá so šoférmi. Aj dnes žijú medzi nami, len sú na prvý pohľad úplne obyčajní. Na to, aby ste ich rozpoznali, musíte brať vážne každú ich lož a každý pokus o manipuláciu. A keď sa vám podarí ich odhaliť, vyhýbajte sa im oblúkom.