Triumf a tragédia Angely Merkelovej

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny

Angela Merkel bola prvou a poslednou osobou z východného Nemecka, ktorá viedla zjednotené Nemecko, centrálnu mocnosť Európy. Zo spolkových krajín, ktoré boli kedysi Nemeckou demokratickou republikou (NDR), môžu pochádzať aj budúci kancelári, ale už to nebudú ľudia, ktorých by formovala skúsenosť života v tomto štáte.

Toto – a nie nejaké odhalenia o veľkých rozhodnutiach, ktoré urobila ako kancelárka Spolkovej republiky Nemecko za mimoriadnych šestnásť rokov v úrade – je na jej memoároch skutočne zaujímavé. Píše o tom ako o „príbehu mojich dvoch životov“ a otázkou je, ako prvý život formoval ten druhý.

V dvoch svetoch

Jednoznačne najživšou časťou knihy s názvom Sloboda, ktorá vyšla v týchto dňoch, je prvých sto strán, na ktorých Merkel opisuje život číslo jeden: svojich tridsaťpäť rokov v neslobode. Spomína na sparťanskú krásu svojho detstva v dome svojho otca, ľavicového protestantského teológa, a silnej matky. Túla sa v lesoch svojho milovaného Uckermarku, severovýchodne od Berlína, kde má stále dom, spomína na štedrovečernú povinnosť detí prerozprávať vianočný príbeh z Evanjelia podľa svätého Lukáša. Po pamätnej ceste do Bavorska a Rakúska, ktorú absolvovala ako sedemročná v lete 1961, nasleduje nezabudnuteľný šok zo stavby Berlínskeho múru, ktorá sa začala 13. augusta 1961. Odmalička sa učila, ako si dávať pozor na slová – zo strachu, že ich odsúdia predstavitelia strany alebo Stasi. „Už ako deti sme vedeli, že nemáme nič hovoriť,“ píše. A neskôr dodáva: „V každom prípade sme v podstate žili v dvoch svetoch.“

Západné Nemecko predstavovalo stálu, zvodnú, ale zakázanú skutočnosť, v prípade Merkelovej zvýraznenú tým, že jej babička a teta stále žili v Hamburgu. Keď rodina otvárala balíčky s jedlom, ktoré jej posielali ich západní príbuzní, mysleli si, že „to zaváňa Západom“. „Východ, naopak, silne zapáchal čistiacimi prostriedkami, leštidlami na podlahy a terpentínom. Stále mám ten zápach v nose.“ Ako vytrvalá študentka sa Merkel vracia domov v roku 1974, aby súkromne fandila západnému Nemecku vo futbalovom zápase proti východnému Nemecku. Robí kompromisy potrebné na to, aby mala dobrú vedeckú kariéru, vrátane aktívnej účasti v komunistickej mládežníckej organizácii Slobodná nemecká mládež, ale úspešne odoláva pokusu Stasi naverbovať ju ako informátorku. Opatrná, ostražitá, premýšľavá, obdivujúca hlasy disidentov, ako boli Rudolf Bahro, Robert Havemann či Rainer Eppelmann, ale rozhodne nikdy nie disidentka, úprimne sumarizuje svoj vlastný prístup, „ako žiť v rámci systému bez toho, aby som prekročila bod, v ktorom by som už nebola schopná pozerať sa sama sebe do očí“. Keďže som v tom čase žil aj v NDR, východonemeckú realitu považujem za dokonale opísanú so všetkými odtieňmi svetla a tmy.

Ako východná Nemka bola Angela Merkel aj Východoeurópankou. Spoznala tú polovicu nášho kontinentu, ktorú mala väčšina východných Nemcov povolenú navštíviť, a to spôsobom, akým to nikdy nedokázal žiadny politik narodený na Západe. Srdečne píše o cestách do Poľska v roku 1981, počas činnosti Solidarity, a o dlhých pobytoch v Prahe vďaka úžasnému československému vedcovi Rudolfovi Zahradníkovi, ktorý jej povedal, že komunistický experiment musí zlyhať. Predovšetkým je tu však sovietsko-ruský svet, ktorý spoznávala od svojej prvej cesty do Moskvy, čo bola odmena za výhru v školskej súťaži v ruskom jazyku, po trojtýždňový kurz ruštiny v Donecku, čo je ukrajinské mesto dnes okupované Ruskom, a nezabudnuteľný výlet s batohom po Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžane.

Ústredná otázka

Potom však bolo zrazu po všetkom. Múr padol a Nemecko sa znovuzjednotilo. Život číslo dva sa začal, keď sa Merkel vrhla do demokratickej politiky. Čoskoro bola ministerkou pre ženy a mládež, neskôr viedla rezort životného prostredia, stala sa generálnou tajomníčkou Kresťanskodemokratickej únie Helmuta Kohla, potom líderkou strany, ktorá odsunula aj akéhosi Friedricha Merza, a potom v rokoch 2005 až 2021 bola spolkovou kancelárkou. Už čoskoro sa stala nespornou kráľovnou Európskej únie. A napokon ako dominantná európska hlava exekutívy bola počas prvej vlády Donalda Trumpa dokonca oslavovaná ako líderka slobodného sveta.

Východná Nemka, ktorá nakoniec viedla Západ. Aký príbeh! Bohužiaľ, čím vzrušujúcejšie sú udalosti, o ktorých Merkel v autobiografii rozpráva, tým zdĺhavejšie a nudnejšie sú jej spomienky. Ako sa zrejme dalo očakávať od knihy, ktorú napísala spolu s dlhoročnou vedúcou svojej kancelárie Beate Baumannovou, tieto kapitoly sa niekedy čítajú ako správa ministerského oddelenia. Napriek tomu nám kniha spolu so všetkým, čo vieme z iných zdrojov, pomáha odpovedať na ústrednú životopisnú otázku: teda ako Merkelovej prvý život formoval život číslo dva.

Naznačovať, že väčšina ľudských bytostí sa formuje do veku 35 rokov, asi nebude len vulgárnym freudizmom. Verím, že v jej východonemeckom živote môžeme nájsť nejaké kľúče – hoci, samozrejme, nie všetky – k vysvetleniu triumfu aj tragédie Merkelovej vlády. Východné Nemecko bolo tvrdou školou. Tí, ktorých nezlomila (a mnohých áno), boli tvrdší. Boli zároveň zvyknutí skrývať svoje skutočné myšlienky a emócie a vždy sledovali, kde im čo hrozí. Taká bola aj Angela Merkel. Na Východe sa nenechala marginalizovať, ale pracovala „v rámci systému“. Na Západe robila to isté, len ešte viac.

V Nemecku, v Európe, na Západe

Ako východonemecká žena čelila po zjednotení masívnej blahosklonnosti západonemeckých mužov, ktorí si mysleli, že na moc majú právo oni. Pre Kohla bola spočiatku tým, čo by sa dnes dalo nazvať naplnením kvóty v záujme diverzity. Západní Nemci sa o jej oblečení i účese vyjadrovali pohŕdavo. Exkancelárka sarkasticky spomína na takzvaný „Andský pakt“ – neformálnu dohodu uzavretú v roku 1979 medzi ambicióznymi mužskými členmi mládežníckeho krídla CDU s cieľom rozdeliť si v budúcnosti medzi sebou najvyššie posty. Prekonala ich všetkých – ako Margaret Thatcherová v britskej Konzervatívnej strane obohrala všetkých mužov z vyššej strednej triedy so súkromnými školami. Bývalý Kohlov poradca mi raz povedal, že ľudia považovali jeho šéfa za bezohľadného človeka, ​​ktorým aj skutočne bol, ale nebol ani z polovice taký bezohľadný ako jeho nástupníčka. Pri opise toho, ako odsunula Merza na vedľajšiu koľaj, sama píše, že ich problémom bolo, že „obaja sme chceli byť šéfmi“. Napriek tomu vnútorne zostala vždy outsiderkou.

Keď získala moc, použila ju najprv v Nemecku, potom v Európe a potom na celom Západe, aby udržala EÚ pohromade (hoci po ceste stratila Britániu) a západnú loď plaviacu sa búrlivými vodami nad hladinou. A aké búrky to boli! Svetová finančná kríza, kríza eurozóny, migračná kríza, obsadenie Krymu Vladimírom Putinom a vojenská agresia na východnej Ukrajine, brexit, Trump, covid. Jej veľkou schopnosťou bolo vždy nájsť mierový kompromis medzi rôznymi štátnymi, sektorovými a osobnými záujmami, kde na ňu neustále tlačili tie únavné mužské egá. Bola pokojná, rozumná, podceňovaná žena vo svete bojujúcich kohútov.

Paradox odcudzenia

Lenže tieto vlastnosti boli aj zdrojom toho, čo pri spätnom pohľade čoraz viac vyzerá ako jej historické zlyhania. Šestnásť rokov Merkel riadila Nemecko, pri ktorom sa zdalo, že je na tom veľmi dobre, bez toho, aby zaviedla akékoľvek zásadné reformy. Avšak veľká časť tohto hospodárskeho úspechu bola výsledkom jedinečnej konštelácie historického šťastia vrátane dnes dobre známeho trojitého účinku zníženej ceny bezpečnosti (ktorú zabezpečovali USA), lacného plynu z Ruska a rastu vývozu do Číny. Merkel s hrdosťou poznamenáva, že podiel Číny na nemeckom vývoze sa počas jej pôsobenia vo funkcii kancelárky zvýšil zo 4,8 percenta v roku 2006 na 9,5 percenta do roku 2021, ale už nehovorí o dnešnej výslednej závislosti.

Keďže väčšina týchto výhod už zmizla alebo sa výrazne zmenšila, Nemecko je s ohľadom na svoje hospodárstvo opäť označované za chorého muža Európy. Ako outsiderka západonemeckého systému Merkel možno nevidela celú hĺbku základných problémov a určite nemala temperament, moc ani sebadôveru, aby niečo urobila s mnohými osobnými záujmami. Namiesto toho sa sloveso merkeln stalo synonymom dosahovania kompromisov a odkladania ťažkých rozhodnutí.

Je paradoxom, že počas dlhého obdobia, keď na kancelárskej stoličke sedela východná Nemka, sa odcudzenie mnohých obyvateľov bývalej NDR od západu Nemecka prehĺbilo. V nedávnych voľbách takmer polovica voličov vo viacerých východonemeckých spolkových krajinách volila tri strany: Alternatívu pre Nemecko (AfD), Spojenectvo Sahry Wagenknechtovej a Ľavicu, ktoré odmietajú liberálne, európske a západné hodnoty, pre ktoré sa Merkel rozhodla a za ktorými dôsledne stála. To jej určite nemožno všetko vyčítať, no napriek svojmu pôvodu len málokedy vystupovala na západe krajiny ako niekto, kto má pochopenie pre východonemecký sentiment. V konečnom dôsledku to veľa hovorí o západných Nemcoch, ako aj o nej. Pretože Merkel by nikdy nebola schopná viesť CDU a Nemecko, ktorému stále dominuje jeho západná časť, keby sústavne neznižovala – hoci ju nepopierala, ale rozhodne ju bagatelizovala – svoju východonemeckú identitu.

No a je tu aj tá polovica Európy, ktorú poznala ako žiadny iný západný líder svojej doby. Tu sú Merkelovej hriechy zanedbávania (aby som použil biblický jazyk jej mladosti) historicky najzávažnejšie a zároveň biograficky najzáhadnejšie. Spomína napríklad, ako ju antiliberálny nacionalistický populistický maďarský líder Viktor Orbán v septembri 2015 v konečnom dôsledku donútil k rozhodnutiu otvoriť nemecké hranice pre utečencov, čo je vec, ktorú sama označuje za „prelom“ vo svojej funkcii kancelárky. Vôbec však nepíše o tom, že Orbán počas svojho pôsobenia vo vláde zničil liberálnu demokraciu v Maďarsku. Vzhľadom na obrovský hospodársky význam Nemecka pre Maďarsko bola európskou líderkou, ktorá mala najlepšiu pozíciu na to, aby sa postavila proti tejto demolácii, lenže to pre ňu zjavne nebolo dostatočne dôležité – najmä preto, že by to znamenalo postaviť sa proti bavorskej CSU, sesterskej strane jej CDU, ktorá Orbána dlho obdivovala. Čo sa stalo s idealistickou mladou východonemeckou demokratkou, ktorá vo chvíli zjednotenia Nemecka v októbri 1990 povedala „Chceme udržiavať kontakt s našimi politickými priateľmi vo východnej Európe“?

Fascinácia a strach

Merkel v prológu píše, že „toto nie je kniha o Rusku a Ukrajine“, ale v skutočnosti venuje ospravedlňovaniu svojej východnej politiky veľa strán. Jasne zasiahnutá smutným výsmechom zo strany ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského z 3. apríla 2022, že ona a bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy by mali prísť na miesto ruského masakra v Buči, „aby videli, k čomu viedla politika ústupkov voči Rusku v predchádzajúcich štrnástich rokoch“, prináša dlhú obhajobu toho, ako na samite Aliancie v Bukurešti v roku 2008 zablokovala návrh USA nasmerovať Ukrajinu na cestu k členstvu v NATO. Namiesto toho sa lídri dohodli na kompromisnej formulácii, že Ukrajina a Gruzínsko sa „stanú členmi NATO“, ale bez toho, aby špecifikovali ako a kedy. „Neexistovala iná možnosť, ako urobiť kompromis,“ píše, pričom tak napoly uznáva, že tento charakteristický merkelovský výmysel v skutočnosti viedol k najhoršiemu – zvýšil pocit ohrozenia Ruska a zároveň nezvýšil bezpečnosť Ukrajiny. Podobne obšírne obhajuje aj vyrokovanie takzvaných minských dohôd v reakcii na ruskú agresiu proti Ukrajine v rokoch 2014 – 2015.

Čo cítiť na týchto stránkach, je zmes fascinácie a strachu z Ruska. V súvislosti s kurzom ruštiny v Donecku začiatkom 80. rokov spomína, že „ruština ma stále fascinovala“. Áno, ruština, ale zjavne aj Rusko. Vo svojom pomerne rozsiahlom opise vnútornej výzdoby svojej kancelárie vynecháva jeden detail, a to, že na stole mala portrét Kataríny Veľkej, impozantnej východonemeckej ženy, ktorá počas svojho dlhého pôsobenia na ruskom tróne okrem iného začlenila do ríše niektoré časti Ukrajiny, ktoré dnes opäť okupuje Putin. Zároveň medzi riadkami jej opatrných formulácií neustále vnímame hlboko zakorenený strach z ruskej jadrovej sily.

Bola to práve Angela Merkel, ktorá mala zo všetkých západných lídrov najviac stretnutí s Putinom a bola najlepšie vybavená na to, aby pochopila jeho skutočné zámery. Nakoniec, on ich pred ňou ani neskrýval. Už v roku 2006 jej povedal, že chudobných Ukrajincov zviedol pri oranžovej revolúcii na scestie Západ, pričom poznamenal: „Nikdy nedovolím, aby sa niečo také stalo v Rusku.“ V otázke členstva Ukrajiny v NATO jej povedal: „Nebudeš kancelárkou navždy a oni sa potom budú chcieť stať členmi NATO. A ja tomu zabránim.“ Človek sa musí na chvíľu zastaviť, aby si uvedomil plný význam tohto výroku. Putin hovorí, že sa pravdepodobne môže spoľahnúť na Merkelovú, že zabráni tomu, aby Ukrajina získala západné bezpečné garancie, ktorých sa dostalo jej vlastnej bývalej NDR, ale že potom to zastaví on. Ako? Počas rokovaní o Ukrajine v roku 2015 daroval jej a francúzskemu prezidentovi Françoisovi Hollandovi rusko-nemecké a rusko-francúzske vojenské slovníky z konca 19. storočia. Berme to ako náznak. Ťažko sa vyhnúť záveru, že kým Merkel dokázala obohrať západonemeckých mužov, východoeurópski muži (Orbán a Putin) obohrávali ju.

Ak nie ona, tak kto?

Je príznačné, že so svojimi koaličnými partnermi zo sociálnej demokracie robila aj kompromisy s ešte hlbšími a problematickejšími dôsledkami vo vzťahu k Rusku, vrátane ropovodu Nordstream 2. To pomáha mnohé vysvetliť, ale nezbavuje ju to jej vlastnej historickej zodpovednosti.

Kancelárka často poukazovala na knihu cambridgeského historika Christophera Clarka o pôvode prvej svetovej vojny Námesačníci z roku 2012, pričom tvrdila, že sa v súčasnosti musíme vyhnúť námesačným krokom, aby sme sa neocitli v ďalšej vojne. Tragédiou jej príbehu je, že v snahe vyhnúť sa chybe, ktorú urobili európski lídri pred prvou svetovou vojnou, nakoniec urobila chybu, ktorá otvorila cestu inej vojne. V rozhovore pre týždenník Spiegel v novembri 2022, kde diskutovala o prebiehajúcej plnoformátovej vojne na Ukrajine, pochválila nedávny film Munich – The Edge of War, ktorý vraj Nevilla Chamberlaina ukázal „v inom svetle“, keďže jeho politika appeasementu poskytla Británii čas na opätovné vyzbrojenie. Jej Nemecko však po roku 2014 neurobilo vôbec nič pre to, aby pomohlo Ukrajine vyzbrojiť sa. Nemecko v skutočnosti svoju masívnu energetickú závislosť od Ruska skôr zvýšilo, než znížilo. A ako sama zaznamenáva, napriek tomu, že NATO v roku 2014 prijalo cieľ, aby spojenci vynakladali na obranu dve percentá svojho HDP, krajina pod jej vedením svoje výdavky na obranu zvýšila z mizerných 1,15 percenta v roku 2014 na stále mizerných 1,33 percenta v roku 2021. Výsledkom je, že budúci nemecký kancelár – s najväčšou pravdepodobnosťou to bude Friedrich Merz, jeden zo západonemeckých mužov, ktorých kedysi odsunula nabok – bude čeliť o to náročnejším rozhodnutiam o bezpečnostných záväzkoch voči Ukrajine a európskej obrane, o čo menej boli európski lídri v rokoch 2008 a 2014 tvrdí a jasnozriví.

Toto je príbeh o triumfe, ale aj tragédii skutočne pozoruhodnej, silnej, uvážlivej, zásadovej, slušnej východonemeckej ženy, ktorá viedla Západ. Keď niekto používal grandiózne slová ako triumf a tragédia, Angela Merkel mala rozkošný zvyk pokrčiť plecami a urobiť odmietavé „pche!“, akoby chcela povedať: „Nerozprávajte mi také bombastické hlúposti.“ Ale ak jej životný príbeh nie je triumf a to, čo sa deje s Ukrajinou, nie je tragédia, tak neviem, čo iné by si také pomenovanie zaslúžilo.