Najťažšia bitka elitného výsadkára: Trumpov vyslanec má prinútiť Rusko a Ukrajinu kývnuť na to, čo nechcú

Keith Kellogg má za sebou pôsobivú vojenskú kariéru. A teraz si Donald Trump bývalého výsadkára vybral na bitku, v ktorej má donútiť k ústupu obe bojujúce strany: Ukrajinu a Rusko. Vybral si ho za splnomocnenca, ktorý má viesť rokovania o ukončení vojny. Trump pred voľbami sľuboval „ukončiť vojnu do 24 hodín ešte pred inauguráciou“.

No na diplomatické dosiahnutie pokoja zbraní medzi Ukrajinou a Ruskom sú potrebné trochu iné nástroje, než s ktorými Kellogg vo svojej vojenskej kariére pracoval.

Muž, ktorý je dnes generálporučíkom vo výslužbe, bojoval vo Vietname, ako príslušník špeciálnych síl pôsobil ako poradca v Kambodži, bol veliteľom elitnej výsadkárskej divízie, pôsobil v biznise. A čo je pre Trumpa zrejme najdôležitejšie, bol súčasťou jeho tímu už pred ôsmimi rokmi. Prezident sa môže spoľahnúť na jeho lojálnosť.

Keď v polovici minulého roka médiá začali informovať o zvláštne znejúcom americkom pláne na ukončenie vojny – obom stranám povedať, že buď začnú rokovať, alebo USA podľa okolností zastavia či zvýšia podporu Ukrajiny –, bol označovaný za Trumpov. V skutočnosti však bol Kelloggov. Respektíve Kelloggov a Fleitzov. Fred Fleitz je kariérny spravodajca a ďalší Trumpov poradca.

„Je so mnou od začiatku!“ napísal Trump na svojej sociálnej sieti Truth Social pri oznámení, že Kellogg bude jeho osobitným vyslancom pre Ukrajinu a Rusko. Kellogg reagoval, že je to preňho pocta a že bude pracovať na presadení „mieru prostredníctvom sily“, čo je Trumpovo zahraničnopolitické heslo.

Ukrajine má pomáhať aj špeciálna daň

Heslá však dajme bokom – ako Kellogg vlastne plánuje dosiahnuť mier?

Jeho plán v podstate hovorí: Teraz si sadnite za rokovací stôl a začnite rokovať o pokoji zbraní tam, kde je front. Nechce to Volodymyr? Príde o našu podporu. Nechce to Vladimir? V tom prípade zvýšime podporu Ukrajine. Ste ochotní rokovať obaja? Dobre. Ukrajina zostane mimo NATO, ale bude silne vyzbrojená a dostane bezpečnostné záruky.

To je len základný rámec; Kelloggova predstava z apríla tohto roka je dôslednejšia. Pomerne skepticky ju rozoberá napríklad CNN.

Keď si odmyslíme nie veľmi prekvapivé vymedzenie sa proti spôsobu, akým USA Ukrajine pomáhajú za súčasnej demokratickej vlády Joea Bidena, Kellogg hovorí, že je čas byť voči Putinovi pragmatickejší, bez jeho démonizovania. Ukrajine by sa mala ponúknuť „dôkladná a overiteľná mierová dohoda s bezpečnostnými garanciami“ a na mieste frontu vznikne demilitarizovaná zóna.

Tú by mali strážiť európski vojaci, čo by nepochybne bola logistická a finančná výzva: aktívny front je zhruba 1300 kilometrov dlhý.

Ďalej by bola výmenou za prímerie zrušená časť protiruských sankcií, rekonštrukcii Ukrajiny by pomáhala špeciálna daň z exportu nerastných surovín z Ruska a na Ukrajinu by sa netlačilo, aby sa vzdala svojich Ruskom okupovaných území – počíta sa však s tým, že sa o ne bude usilovať diplomatickými prostriedkami.

Plán zahŕňajúci dohodu Ukrajiny a Ruska na mieri má však miesta, na ktorých môže stroskotať: predovšetkým ide o samotné postoje Ukrajiny a Ruska.

Dnešná oficiálna pozícia Ukrajiny je založená na mierovom pláne, s ktorým prezident Zelenskyj precestoval svet vrátane USA: ráta hlavne s prizvaním Ukrajiny do NATO, ktoré vníma ako najlepšiu bezpečnostnú garanciu. Štatistika tomu dáva za pravdu: žiadny spojenec USA nebol terčom otvorenej agresie iného štátu.

Spojené štáty nemajú bezpečnostné väzby iba s členmi NATO – teda európskymi krajinami a Kanadou. Obranné zmluvy uzavreli napríklad s Austráliou, Novým Zélandom, Filipínami, Thajskom, Japonskom, Kórejskou republikou alebo s mnohými štátmi na americkom kontinente (tzv. Zmluva z Ria). Fakticky sú USA aj garantom bezpečnosti Taiwanu a Izraela.

Od Ukrajiny by Kelloggov plán požadoval zrieknutie sa častí území, pričom nie je jasné, aké bezpečnostné záruky by ponúkal – Kellogg sám hovorí, že dôkladné, lenže detaily na stole nie sú a otázkou je, ako ich bude vnímať Ukrajina.

Overená forma záruky totiž je tá, že sa Amerika vojensky za napadnutú krajinu postaví. Do toho sa však Kellogg nehrnie. Druhou možnosťou je silné vyzbrojenie a jasné mechanizmy pomoci pre prípad vojny.

Ukrajinci budú záruky študovať veľmi dôkladne a kriticky. Na vlastnej koži si vyskúšali, že ani bezpečnostné záruky z Budapeštianskeho memoranda z roku 1994, ani neutralita ich pred ruskou vojnovou agresiou neochránili.

Kelloggov plán nemusí vyjsť, ak Ukrajina usúdi, že USA len blafujú a podporu by dodávať neprestali. Napríklad preto, že sami majú pragmatický záujem, aby neprehrala – pre nerastné bohatsto na Ukrajine v podobe vzácnych kovov.

Na čom sa plán láme

Riziko, samozrejme, existuje aj na opačnej strane frontu: ak Kremeľ usúdi, že USA blafujú a nie sú ochotné alebo schopné začať Ukrajinu vyzbrojovať skutočne masívne, môže si dovoliť výzvu na rokovania zahodiť do koša a odkázať Amerike: Tak sa ukážte, ako vážne vás máme brať.

Kellogg sám navyše pripúšťa, že americké zbrojné kapacity nie sú nekonečné, v dôsledku čoho môže hrozba „alebo začneme Ukrajinu vyzbrojovať viac“ pôsobiť nedôveryhodne. USA napríklad vyrábajú 14-tisíc delostreleckých nábojov mesačne, no Ukrajina toto množstvo dokáže spotrebovať za dva dni.

Obe strany zároveň majú možnosť na rokovania prikývnuť, aby dali najavo ochotu a vyhli sa Trumpom alebo Kelloggom načrtnutým následkom, ale potom rozhovory nedotiahnuť ku konštruktívnemu záveru.

Je napríklad ťažko predstaviteľné, že Rusko kývne na zastavenie bojov tam, kde je front. Akokoľvek zvláštne to znie v Európe, z ruského pohľadu je to Ukrajina, kto okupuje jeho územie.

Okrem skutočného ukrajinského vpádu na ruské územie v Kurskej oblasti totiž z formálneho ruského pohľadu sú súčasťami Ruska aj oblasti, ktoré jednostranne anektovalo – administratívne tvoria Chersonskú, Zaporižskú, Doneckú a Luhanskú oblasť Ukrajiny. Časť tohto ukrajinského územia Rusko nedobylo nikdy, sčasti bolo odtiaľ vytlačené.

Rusko teraz nadväzuje na sovietsku diplomatickú školu – požadovať absurdne veľa, vďaka čomu nakoniec niečo prejde. Aktuálne napríklad žiada odzbrojenie a „denacifikáciu“ Ukrajiny, odovzdanie časti územia a záruku, že krajina nebude v NATO – v skratke ukrajinskú kapituláciu.

Kellogga tak čaká mimoriadne náročná úloha. Jednak preto, že obe strany núti k ústupkom, ktoré nechcú, a aj preto, že sa do práce pustí v pokročilom veku: má 80 rokov. Nevie sa, ako razantne dokáže presadzovať svoje vízie v novej americkej vláde, v ktorej sú silne zastúpené izolacionalistické prúdy.

Ako naložiť s NATO

Najväčšia pozornosť sa pri rokovaniach môže upierať na bezpečnostné záruky, ktoré Kellogg položí na stôl pred ukrajinských predstaviteľov.

Tí chcú členstvo v NATO, pretože ide o záruku preverenú časom. Lenže sa nezdá, že je Kellogg tejto ceste naklonený. Analýza Al-Džazíry napríklad stručne konštatuje, že v tomto je Kelloggov plán priamo protikladom ukrajinského plánu.

NATO celkovo pre Ukrajinu (alebo Ukrajina pre NATO) predstavuje náročnú otázku. Už český prezident Petr Pavel spomenul možnosť, že by pôsobnosť NATO mohla obsahovať len časť Ukrajiny, tak ako v 50. rokoch minulého storočia obsiahla len tú časť povojnového Nemecka, ktorá nebola ovládaná Moskvou.

Lenže na prijatie, respektíve pozvanie krajiny do Aliancie v čase vypätej fázy vojnového konfliktu neexistuje vôbec žiadny precedens a niektoré členské štáty by tomu mohli oponovať s argumentom, že by to NATO vtiahlo do vojny s Ruskom. To síce nie je jediný možný vývoj udalostí – ani NATO, ani Rusko sa vo vzájomnom konflikte ocitnúť nechcú –, ale ako argument to existuje.

Avšak ak by Ukrajina mala pozvánku dostať, keď sa boje skončia, Rusko by zase nemalo motiváciu boje ukončiť, pretože by vstup bývalej súčasti ruského a sovietskeho impéria do NATO mohlo odďaľovať.