Hysterektómia. Ako som prišla o maternicu a zistila, čo robí ženu ženou

„Dlhšie som ťa nevidela. Mala si dovolenku?“ spýtala sa ma kolegyňa, keď som sa vo februári po necelých dvoch týždňoch PN vrátila do práce.

„Bola som na operácii. Hysterektómia.“

„Aha, tak vitaj v klube.“

Dovtedy som vôbec netušila, že ani ona už nemá maternicu.

Je to téma, o ktorej sa v kuchynke v práci bežne nerozpráva. A ani sa o nej takmer nepíše.

Na svete pritom žije bez maternice veľa žien. Údaje zo Slovenska nie sú, ale napríklad v USA je to až 35 percent žien vo veku od 45 do 64 rokov.

Niektoré prídu o maternicu pre onkologické ochorenie, ďalšie pre myómy a s nimi spojené silné menštruačné krvácanie a bolesti. A niektoré dokonca aj pri pôrode.

Mnohé majú zo straty maternice obavy. Boja sa, že si bez nej budú pripadať akoby neúplné, menej ženské a menej príťažlivé. No bolesti a ťažkosti, ktoré roky zažívajú, ich nakoniec aj tak prinútia ľahnúť si na operačný stôl.

V tomto texte opíšem, ako to bolo v mojom prípade. Prinesiem aj skúsenosť ďalšej ženy, ktorá prišla o maternicu po pôrode. S gynekológom Petrom Kaščákom som sa rozprávala o tom, prečo treba odstránenie maternice aj vo vyššom veku veľmi zvažovať, kedy je operácia naozaj nevyhnutná aj aké obavy zažívajú jeho pacientky. Psychologička Lucia Budáčová mi zase opísala, čo znamená taký výrazný zásah pre identitu ženy, aké zmeny môže pociťovať aj čo býva v procese vyrovnávania sa s nimi najťažšie.

Na bolesť sa dá zvyknúť

Počas jednej bežnej preventívnej prehliadky u gynekológa sa ukázalo, že mám v maternici myómy. Lekár ma upokojil, že to nemusí byť nič vážne, ale v jeho správe stálo „nádor“ a spolu s ňou som dostala aj odporúčanie na vyšetrenie do onkologického ústavu.

Bolo to pred siedmimi rokmi, mala som 38 rokov.

Po vyšetrení na onkologickej gynekológii sa našťastie potvrdilo, že sú to naozaj myómy, teda nezhubné nádory v svalovine maternice. Má ich mnoho žien a väčšine nerobia žiadne ťažkosti – niektoré o ich existencii ani netušia. Ďalším však spôsobujú silné menštruačné krvácanie a bolesti, alebo ak sú väčšie, môžu tlačiť aj na ďalšie orgány v panve.

O príčinách vzniku myómov sa stále veľa nevie. A stále neexistujú ani účinné spôsoby liečby.

Môj lekár mi povedal, že zatiaľ len budeme sledovať ich rast, o operácii hovoril ako o úplne poslednej možnosti. Hormonálna liečba, ktorá by zastavila ich rast, u mňa neprichádzala do úvahy pre vrodenú zvýšenú zrážanlivosť krvi. Ani vyoperovanie samotných myómov – boli tak nešťastne umiestnené, že by sa k nim nedalo dostať. Musela by sa vyoperovať celá maternica.

Chodila som pravidelne na kontroly a postupne sme sledovali, ako myómy pomaly rastú – tým, ako rástli, spôsobovali čoraz väčšie ťažkosti.

Bolesť pre mňa nebola ničím novým. Od puberty som bola zvyknutá na vysiľujúce menštruačné kŕče, z ktorých som mala zimnicu, bolo mi na odpadnutie a nedokázala som pre ne spať. Bežné lieky na bolesť nezaberali, gynekológ mi predpisoval silné analgetiká, z ktorých má však bolel žalúdok.

Bolesť žien pri menštruácii sa donedávna brala ako jej prirodzená súčasť, vedci a lekári sa ňou podrobnejšie nezaoberali a niekedy ju aj zľahčovali. Pozornosť jej konečne začali venovať až v posledných rokoch.

Aj ja som si zvykla na život s bolesťou. A keby išlo len o to, s myómami by som pokojne vydržala až do príchodu menopauzy, keď sa ich rast prirodzene zastavuje. „Niektoré si tie myómy zoberú aj do hrobu,“ snažil sa ma s lekárskym humorom upokojiť môj gynekológ.

Myómy však spôsobujú aj nadmerné menštruačné krvácanie, ktoré môže viesť k anémii – chudokrvnosti. Dvakrát denne som tak musela užívať železo, z jedálneho lístka som si bežne vyberala „všetko so železom“. Krvný obraz sa mi tak nejaký čas darilo držať na hranici normy.

V období pandémie sa to však zhoršilo, mala som veľmi nízke hodnoty červených krviniek a spolu s anémiou prišla únava, vyčerpanosť a nakoniec aj závraty a pocity na odpadnutie. Pamätám si, ako sa mi raz v nákupnom centre zatočila hlava. „Čo ak odpadnem?“ bežalo mi hlavou. Bola som tam sama.

Gynekológ už trval na operácii maternice, iná cesta podľa neho nebola. „Plánujete ešte ďalšie dieťa? Nie? Tak potom už maternicu nepotrebujete.“ Rozhodnutie však nechával na mne.

Všeobecná lekárka sa ma po ďalšom odbere krvi, ktorý ukázal kritické hodnoty, rovno spýtala: „A čo ak naozaj niekde odpadnete? Alebo začnete krvácať tak, že vás budú musieť rovno operovať?“

„Ženu nerobí ženou maternica“

Mala som 42 rokov a mala som prísť o maternicu. Ďalšie dieťa som už neplánovala, no aj napriek tomu som sa operácii bránila. Rozhodnutie som odkladala vyše roka; bola pandémia, tak som ani nepotrebovala výhovorku, mnohé operácie sa vtedy odkladali.

Medzitým som bola aj u ďalšieho gynekológa, aby som si vypočula druhý názor. Druhý názor ma stál 90 eur a znel: „Maternicu máte zväčšenú ako v treťom mesiaci tehotenstva. Stotožňujem sa s vaším lekárom, odporúčam operáciu.“

Súkromný lekár mi tiež povedal, že najväčší myóm má už takmer päť centimetrov a pri takej veľkosti sa už niekedy stáva, že sa to „zvrhne na onkologický nález a potom to už postupuje veľmi rýchlo“.

A ešte dodal: „Viete, že ženu nerobí ženou maternica, ale mozog?“

To, že ženu nerobí ženou maternica, som si od lekárov vypočula viackrát. Chápala som to ako snahu presvedčiť pacientky, aby absolvovali operáciu, ktorá im môže skutočne pomôcť. No mnohé zrejme často narážali na presvedčenie, že bez maternice už nebudú celkom ženami. Alebo nebudú ako ženy „úplné“.

Ja som ten pocit nemala. Mala som partnera, ktorý mi bol od začiatku oporou a nebol so mnou kvôli mojej maternici. Aj on však rozhodnutie nechával na mňa. „Podporím ťa, nech sa rozhodneš akokoľvek,“ povedal mi.

Nechcela som si ani predstavovať, aké ťažké musí byť toto rozhodovanie pre ženy, ktoré ešte nemajú deti alebo ešte chcú mať ďalšie deti. Alebo nemajú partnera a majú obavu, že bez maternice si ho ani nenájdu, lebo on ešte môže chcieť mať deti.

Ja som sa tým nemusela trápiť. No o to viac ma zaskočilo, aké ťažké bolo aj pre mňa rozlúčiť sa s maternicou.

Ako som sa konečne rozhodla

V rámci rozhodovania som si prečítala veľa článkov aj odborných štúdií, prehrabala som sa desiatkami zdravotníckych portálov s informáciami a radami o hysterektómii. Už som mala predstavu o tom, akými rôznymi spôsobmi sa operuje – buď klasickým otvoreným rezom na spôsob cisárskeho rezu pri pôrode, alebo vaginálne – laparoskopicky, teda s tromi malými otvormi v podbrušku a s vytiahnutím vyoperovanej maternice cez pošvu.

Najviac ma zasiahla esej The Unexpected Grief of a Hysterectomy, ktorá hovorí o nečakanom smútku a žiali po strate maternice. Jej autorka Anna Holmes ju napísala krátko pred svojím plánovaným termínom operácie. Bola to vlastne jej rozlúčka s maternicou. Ešte nemohla vedieť, ako to dopadne, ako bude vyzerať obdobie po. No kým ona už bola rozhodnutá, mala naplánovaný termín, ja som svoje rozhodnutie stále odsúvala.

Odpovede som hľadala dokonca aj na Modrom koníku. Tam som sa dozvedela, že je to „niečo strašné“, ale aj „v pohode zvládnuteľné“. Že sa potom treba zotavovať pol roka aj že niektoré ženy išli už týždeň po operácii do práce. Že niektoré sú po operácii plné energie, a iné si pripadajú, akoby zostarli o desať rokov. Že sex už nikdy nebude taký ako pred operáciou aj že je lepší než kedykoľvek predtým…

Jedna 32-ročná diskutujúca sa tam dokonca prišla poradiť, či sa dá maternica vyoperovať aj na vlastnú žiadosť. Vraj už má dve deti, ďalšie nechce a menštruácia ju otravuje. „To je rovnaké, ako keby ste si chceli dať odrezať ruku,“ pustili sa do nej iné diskutujúce.

Zároveň viaceré, ktoré operácia ešte len čakala, písali o obavách z toho, že sa už potom nebudú cítiť ako ženy a ani pre mužov už možno nebudú príťažlivé.

Definitívne rozhodnutie som urobila, keď som sa porozprávala s kamarátkou, ktorá už hysterektómiu mala za sebou. Mala rovnaké ťažkosti ako ja. Takisto už mávala závraty a pre únavu nedokázala normálne fungovať. „Rozdiel som cítila už pár dní po operácii – únava bola preč. Ľutovala som, že som na operáciu nešla skôr,“ povedala mi.

„Taká mladučká?“

Mohla som ísť do Borov, kde sa už vtedy začalo operovať. No pred komfortnejšími priestormi som dala prednosť štátnej nemocnici na Antolskej.

„Koľko máte rokov? Taká mladučká?“ privítal ma na úvodnom vyšetrení nemocničný gynekológ. Musel mať za sebou už stovky podobných operácií.

Keď mi kládol otázky, ešte stále som všetko zľahčovala – tie bolesti sa vlastne dajú zniesť, som na to zvyknutá, budem si dávať ešte viac železa…

„Aj krvný obraz sa po užívaní železa trochu zlepšil, však?“ spýtal sa ma a ja som znova zacítila nádej, že operácia možno nebude potrebná.

Potom však nasledovalo vyšetrenie. „Ste si ju šetrili, čo? Maternica už môže mať aj pol kila, musí vám tlačiť aj na iné orgány.“

A bolo rozhodnuté.

Hoci bola maternica už príliš veľká, povedal mi, že sa ju pokúsia vyoperovať vaginálne – laparoskopicky. Znamenalo by to rýchlejšie hojenie a aj kratšie obdobie zotavovania. Musela som však podpísať súhlas, že ak by to nevyšlo, môžu ma operovať aj štandardným veľkým rezom.

Vaječníky boli podľa ultrazvukového vyšetrenia v poriadku a mali mi ich nechať, no takisto som musela odsúhlasiť, že ak by počas operácie zistili, že to tak nie je, môžu mi ich zobrať. Znamenalo by to, že by som sa po operácii rovno zobudila do menopauzy.

Vedela som termín, už zostávalo len čakať.

Operáciu treba veľmi zvažovať

Vtedy som ešte nevedela, že hysterektómia je u nás jednou z najčastejšie vykonávaných operácií. Je to možno aj tým, že v minulosti sa k nej pristupovalo benevolentnejšie, až posledné roky sa to zmenilo. „Už dávno je prekonaný pohľad, ktorý mali starší zdravotníci, že staršie ženy, ktoré majú deti, už maternicu nepotrebujú,“ povedal mi Peter Kaščák, primár Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Fakultnej nemocnice v Trenčíne.

Rozprávali sme sa spolu až niekoľko mesiacov po mojej operácii a po rozhovore s ním som si hovorila, že práve takéto informácie mi pred zákrokom veľmi chýbali.

Podľa neho sa treba vždy veľmi dôsledne zamýšľať nad tým, či pacientka musí podstúpiť taký zásadný výkon. Sú vraj prípady, keď sa o nevyhnutnosti operácie nedá pochybovať, ale to sa týka hlavne onkologických nálezov. Samotné myómy však podľa neho nie sú automaticky dôvodom na operáciu.

Po štyridsiatke má myómy približne každá tretia žena. „Keď spravíme podrobný ultrazvuk, tak naozaj každá tretia žena môže mať myóm. Ja to vysvetľujem tak, že je to ako so znamienkami. Každý človek má znamienka a nemôžeme každé vyberať, lebo potom by sme nič iné nerobili.“

Ak teda nezhubný myóm nerobí problémy, vôbec nič s ním netreba robiť. Problémy môže robiť vtedy, keď rastie nevhodným smerom, teda napríklad smerom k dutine maternice – tak to bolo aj v mojom prípade. „To znamená, že doslova mechanicky tlačí na výstelku maternice a spôsobuje časté silné krvácanie a žena je v dôsledku toho málokrvná. Má veľké straty krvi počas menštruácie a dokonca môže krvácať aj mimo menštruačných cyklov. Vtedy aj malý myóm veľkosti 2-3 centimetrov môže byť problémom a musíme ho odstrániť,“ vysvetlil mi lekár.

Myóm tiež môže tlačiť na močový mechúr alebo môže tlakom na cievy spomaľovať tok krvi a zvyšuje sa tým riziko trombózy. V niektorých prípadoch podľa lekára príde pacientka po rokoch s veľkými ťažkosťami a už na nejaké iné možnosti nemusí ostať čas. „Sú teda aj situácie, keď už nemá význam skúšať nejakú inú liečbu, a odporúčame jasnú operáciu.“

No pokiaľ ide o samotnú veľkosť myómov, tak operovať by sa malo až vtedy, keď presiahne 8 centimetrov. Vtedy už tlakom na ostatné orgány môže spôsobovať problémy. Riešením môže byť buď odstránenie samostatného myómu, alebo keď je myómov viac, prípadne sú tam ďalšie pridružené ochorenia, tak sa môže odstrániť celá maternica.

Gynekológ priznal, že sa bežne stretáva aj s obavami žien z hysterektómie. „Ale keď je operácia indikovaná a žena má veľké problémy, tak verí, že sa tým jej zdravotné problémy vyriešia.“

Časté sú vraj aj obavy pacientok z toho, že po odstránení maternice už nebudú celkom ženami. „Možno aj tým, že sa tento orgán volá maternica, evokuje materstvo. Samozrejme, treba si uvedomiť, že je to zázračný orgán, v ktorom sa vyvíja plod, a mnoho žien jednoducho nechce o maternicu prísť. A ja sa im ani nečudujem.“

Ako mi vysvetlil, maternica je centrálnym orgánom panvového dna. Panvové dno aj s maternicou a ostatnými štruktúrami držia ostatné orgány v správnej anatomickej polohe, majú vplyv na športovú aktivitu, intímny život, na celkový pocit zdravia. „Ak máme týmto výrazným zásahom narušiť statiku v panvovom dne, musí to mať naozaj plnú indikáciu,“ dodal lekár.

Ženy sa ho často pýtajú, či po operácii neprestanú mať pocit ženskosti. Vtedy im vraj zvykne vysvetľovať, že na to, aby sa žena cítila ženou, potrebuje v prvom rade hormóny a tie sú produkované vo vaječníkoch. „Pokiaľ operujeme pre nezhubnú indikáciu a ide o mladú ženu, ktorá ešte nie je po prechode a má zdravé vaječníky, môžeme ich bez problémov ponechať. To znamená, že hormóny sa budú ďalej tvoriť a uvoľňovať do krvného obehu a celého organizmu ženy, takže pocit ženskosti jej zostane.“

Dnes by sa už tieto operácie mali podľa Kaščáka robiť zásadne laparoskopicky. „Len v raritných prípadoch – povedzme v prípade obrovských myómov – sa stále operuje aj otvoreným spôsobom, čiže rozrezaním brušnej dutiny. Inak je zásadou robiť to minimálne invazívne, aby rekonvalescencia prebehla čo najrýchlejšie.“

Ak má žena ťažkosti a ide na operáciu, ktorá je úspešná a nemá po nej komplikácie, tak je podľa lekára vždy spokojná. „Najhoršia kombinácia je, keď na operáciu ide pacientka, ktorá nemala žiadne ťažkosti, ale niekto ju presvedčí, že našiel na ultrazvuku štvorcentimetrový bezpríznakový myóm a treba ho operovať, a pri alebo po operácii má ešte aj komplikácie. Taká žena bude, samozrejme, svoje rozhodnutie veľmi ľutovať.“

Čo ak mi bude chýbať?

Pre mňa bola najväčším strašiakom samotná operácia. Nikdy som nebola operovaná. V nemocnici som predtým bola hospitalizovaná len dvakrát – raz ako 9-ročná na infekčnom oddelení a raz ako dospelá po pôrode syna. Obidva prípady boli pre mňa spojené so psychickou traumou.

Najťažšie boli napokon týždne čakania na termín operácie. Medzitým boli Vianoce. Sviatky s vidinou toho, že krátko po nich pôjdem do nemocnice.

Prišla menštruácia a ja som si uvedomovala, že zrejme bude moja posledná. Bude mi potom chýbať? Môže vám chýbať bolesť, ktorú ste prijali za svoju?

Bude mi chýbať maternica? Budem si dlho uvedomovať to prázdno, ktoré po nej zostane, alebo si na to rýchlo zvyknem?

Také obavy sú vraj u žien celkom bežné. Potvrdila mi to aj psychologička Lucia Budáčová. Okrem iného pomáha aj ženám, ktoré sa musia v procese liečby onkologického ochorenia vyrovnať so stratou prsníkov, maternice alebo vaječníkov.

Zo svojich skúseností si všíma, že časť obáv sa vždy vzťahuje na samotnú bezpečnosť operácie. Ženy sa obávajú toho, ako zvládnu narkózu, ako sa budú cítiť po zákroku. Zaujíma ich, aká bude rekonvalescencia, či a kedy sa budú opäť cítiť „normálne“ a kedy sa budú môcť plne vrátiť k bežným aktivitám a každodennému fungovaniu. Presne tak to bolo aj u mňa.

V prípade maternice ide navyše o výlučne ženský orgán s ústrednou funkciou v rámci ženského reprodukčného systému, preto sa s ním podľa psychologičky spája aj špecifický balík neistôt, obáv, otázok. „Maternica je často v našom povedomí spájaná so ,ženskosťou‘, a teda môže byť významným zásahom do oblasti identity a telesnej integrity pacientok,“ vysvetlila mi.

Zo psychickej stránky môže podľa nej strata maternice znamenať pre každú ženu celkom inú skúsenosť. „Inak na ňu môže reagovať mladšia žena, ktorá plánovala rodinu, a inak žena, ktorá je už v prechode a túto životnú etapu má už uzavretú.“

Ani tu však podľa nej nie je možné zovšeobecňovať – každá žena má svoj príbeh a v ňom má táto skúsenosť vždy špecifický kontext. „Nie je vždy pravidlom, že sa so stratou maternice lepšie vyrovná päťdesiatnička ako tridsiatnička.“

Do procesu pritom podľa odborníčky na duševné zdravie vstupuje veľa premenných, ktoré ovplyvňujú prežívanie konkrétnej ženy. „Okrem iného i to, ako vníma samu seba, ako vníma svoju hodnotu, v čom vníma svoju ženskosť, akú má osobnosť, povahu a aké zdroje vo svojom okolí. Pre väčšinu žien to však je zásah nielen do tela, ale aj do prežívania a je to pochopiteľné,“ povedala psychologička s tým, že by bolo určite potrebné venovať tomu pozornosť už v rámci prípravy na zákrok.

Čo teda robí ženu ženou?

Z mojej vlastnej skúsenosti lekári o psychologickej pomoci pred operáciou nehovoria. Snažia sa však pacientky upokojiť – tak ako keď mne povedali, že ženu nerobí ženou maternica.

„Isteže, lekári mali do veľkej miery pravdu, ženu nerobí ženou len to, že má maternicu. Ale nie, takáto veta nestačí na to, aby sa žena nemusela vyrovnávať s otázkou svojej ženskosti,“ reaguje na to Lucia Budáčová. „Položme si potom otázku – čo robí ženu ženou? Chromozómy? Telo? Pocit? Presvedčenie?“

Sama má klientky, ktoré napríklad v dôsledku onkologickej liečby najviac trpeli pri strate vlasov. Lebo to bolo niečo, čo ony na sebe považovali za krásne a ženské, a kým im vlasy opäť nedorástli, neboli so sebou spokojné. „Znamená to, že dlhé vlasy ich robia ženami? Nie, ale pre ne to bolo takéto veľmi dôležité, cítili sa viac ženské a príťažlivé a bola to pre ne strata.“

To, že žena stráca maternicu a s ňou často svoju plodnosť – i keď len symbolicky, ak už nebola vo fertilnom veku –, môže byť podľa psychologičky takisto pociťované ako strata a zasahuje to do jej identity. Ženy sa jej často aj v rámci terapie pýtajú, či budú ešte ženami, ak prídu o maternicu, vaječníky alebo prsníky. „Neodpovedám im na to, že ženami ostanú a nič sa nezmení. Namiesto toho sa ich pýtam, čo cítia a prežívajú pri myšlienke, že maternicu už nemajú alebo o ňu prídu. Takmer vždy sa dostávame k pocitom straty, konca životnej etapy, smútku, hľadaniu nového spojenia so sebou, vlastnej identity.“

Ak žena navyše musí podstúpiť hysterektómiu v čase, keď je ešte plodná, spôsobí chirurgický zákrok reálny koniec jej plodnosti, a teda možnosti mať deti. Pre mladé ženy, ktoré rodinu ešte stále plánujú, môže byť hysterektómia veľmi náročnou skúsenosťou, lebo významne ovplyvní to, ako bude vyzerať ich ďalší život. „Je to veľká životná rana, ktorú spracovať môže vyžadovať veľa času,“ povedala mi psychologička.

Má pritom skúsenosť, že ešte aj v prípadoch, keď má žena už staršie deti a otehotnieť už neplánovala, môže mať táto strata na jej vnútorný svet stále veľký dosah. „Prežívanie sa nám vždy výrazne mení v akomkoľvek kontexte v momente, keď už nemáme možnosť voľby. Často pocítime, že to, čo už nemôžeme mať, akoby sme zrazu opäť chceli. Žena sa môže cítiť obratá o možnosť rozhodnúť sa,“ vysvetlila.

No ani pre ženy v menopauze nemusí byť odstránenie maternice jednoduchou skúsenosťou. Ale v tejto kategórii sa podľa psychologičky určite nachádza viac žien, ktoré si napríklad užívajú aj benefity spojené s hysterektómiou: odznenie symptómov, ktoré ich dlhodobo obmedzovali a spôsobovali bolesť, trápenie či znemožňovali každodenné fungovanie. „A to im môže, paradoxne, umožniť cítiť sa lepšie vo vlastnej koži, užívať si seba, svoj život, mať pozitívnejší vzťah k svojmu telu.“

Podľa psychologičky by sme preto ani pri tejto téme nemali paušalizovať, ale pýtať sa žien, ako sa cítia, čo prežívajú a čo potrebujú. „A dať im všetky informácie a zdroje podpory na to, aby takýto zákrok mohli zvládnuť dobre a bez zbytočnej traumy,“ dodala.

Podarilo sa to?

Prebrala som sa na to, ako mi sestričky obliekajú nočnú košeľu a nastavujú infúziu.

„Len pokojne, musíte ležať,“ povedali mi, keď som nadvihla perinu a začala si ohmatávať brucho. „Podarilo sa to? Laparoskopicky?“ pýtala som sa.

„Áno, bolo to vraj dosť ťažké, ale zvládli to.“

Aj vaječníky mi vraj zostali, takže žiadna menopauza v dohľade. Odľahlo mi.

Zostala som sama na izbe, do žily mi tiekla infúzia, vedľa už čakali ďalšie dve fľaštičky. Bola som zacievkovaná, z brucha viedla ďalšia hadička s drenážou. Mala som zimnicu, cítila som sa slabá, úplne bezvládna. Tlak som mala taký nízky, že sestrička volala lekárke a zisťovala, či je to v poriadku. „Taký ste vraj mali aj pri operácii,“ povedala, keď dotelefonovala, a opäť ma nechala samu.

Keď som sa v noci zobudila na búchanie okien, nedokázala som sa pohnúť. Uvedomila som si to prázdno vo svojom bruchu. Je to tu a je to nezvratné. Čo ak ten pocit prázdna a straty už nikdy neprejde?

Chcela som si dať liek na spanie, ale nedočiahla som naň. Len som pozhadzovala všetky veci zo skrinky.

Ráno som sa akoby zázrakom cítila silnejšia.

Prišla ma skontrolovať mladá lekárka. „Máte veľké bolesti?“

„Nie, také normálne, ako menštruačné.“

„Tak tie by ste už mali mať za sebou.“

Keď mi večer sestra priniesla tabletku od bolesti, nedala som si ju. Až kým ju ráno nenašla druhá sestra a napomenula ma, že si ju mám predsa len dať.

Na druhý deň som sa už dokázala postaviť a prejsť k dverám. Doobeda mi pribudla spolubývajúca. Mala o pár rokov menej ako ja, čakalo ju operačné vyšetrenie vajíčkovodov a vaječníkov, keďže mala za sebou neúspešné pokusy o umelé oplodnenie. „My ženy si toho toľko vytrpíme,“ skonštatovala, keď sme si navzájom opisovali svoje ťažkosti.

Keď ju potom priviezli z operácie a už sa mohla napiť, sestra dlhšie nechodila.

„Ženu nerobí ženou maternica, ale mozog.“ A môj ženský mozog mi povedal, aby som sa postavila, zobrala svoje fľaštičky s hadičkami a išla pomôcť.

Už som si verila, že to zvládnem.

„Nebol čas na vajatanie, chcela som žiť“

Keď som sa už doma zotavovala z operácie, narazila som na príbeh Renáty Hall, ktorá prišla o maternicu po pôrode, keď v nemocnici takmer vykrvácala.

Kým ja som mala čas na rozhodovanie, či operáciu absolvujem a v akom termíne, ona takú možnosť nemala – v jej prípade išlo o záchranu života. Chcela som vedieť, ako to prežívala. Keď som ju oslovila, súhlasila, že mi odpovie na moje otázky.

Rodila pred dvomi rokmi v nemocnici v bratislavskom Ružinove, a keď pôrod nepostupoval, lekári sa rozhodli pre cisársky rez. Po dvoch hodinách od pôrodu však zistili, že brucho má plné krvi a zrazenín. Nebolo inej možnosti než úplne vybrať maternicu.

Renáta si spomína, že informáciu o tom, že jej musia vyoperovať maternicu, vôbec nestihla spracovať. „Musela som podpísať súhlas, ale povedala som môjmu doktorovi, nech urobí všetko, čo treba, lebo tam nebol čas na vajatanie. Ja som chcela žiť. Len som v tej chvíli pochopila, že už nebudem môcť mať deti.“

Keď sa prebrala po operácii, to, že nemá maternicu, vôbec neriešila. „Všetko ma bolelo, bola som napichaná kanylami, nevedela som, čo sa so mnou deje, a potrebovala som hlavne prežiť.“

Neskôr jej však pripadalo nefér, že sa v tom momente nemohla rozhodnúť, či ešte deti bude mať alebo nie. „Ale to nefér nemyslím tak, že mi lekári nedali na výber a musela som podpísať súhlas. Len tak celkovo nefér od sveta voči mne,“ povedala mi.

Po pôrode preto požiadala muža, aby si predĺžili zmrazenie embryí, ktoré im zostali po umelom oplodnení. „Aby som ja mohla spraviť to rozhodnutie, či budeme mať ešte ďalšie dieťa. Rozmýšľala som nad surogátnou matkou,“ vysvetlila s tým, že len chcela mať do budúcna aj túto možnosť. Jej manžel pochádza z Veľkej Británie, kde je surogátne materstvo legálne.

Najdlhšie sa potrebovala vyrovnávať práve s tým, že prišla o možnosť mať ďalšie dieťa. „Ale teraz vidíme, že už by sme ho asi aj tak nezvládali, takže je to asi tak, ako to malo byť. A hlavne je to pre mňa stále o tom, že si veľmi vážim, že som prežila a že môžem byť s našou dcérou a s mojím mužom. Proste, že môžem byť.“

Podľa Renáty u nej trauma z toho, že takmer zomrela, a uvedomenie si, že by nemohla nikdy vidieť svoju dcéru, zatienili a ešte stále zatieňujú prežívanie straty maternice. „Napríklad nedávno sa mi viackrát snívalo o dieťati. Jeden sen bol, že som bola tehotná, a potom som si uvedomila, že nemôžem byť tehotná, lebo nemám maternicu.“

Aj preto si myslí, že vyrovnanie sa so stratou maternice u nej možno ešte len príde na rad. „Doteraz na to hlava a telo ešte asi nemali úplne priestor. Terapeutka mi povedala, že sa to volá disociácia. Nezvládla by som všetky tie veci, tak sa od nich telo proste odpojilo. Ale tie sny o tehotenstve mi hovoria, že téma maternice ešte príde na stôl.“

Tak čo mi vlastne chýba?

Na štvrtý deň po operácii ma pustili domov, po pár dňoch som už chodila von na prechádzky, asi po týždni a pol som začala pracovať.

Vzorky, ktoré po operácii poslali na rozbor na histológiu, boli negatívne. Mohla som si vydýchnuť.

Postupne mi pribúdala energia. Musela som ešte stále užívať železo, ale závraty som už nemala.

Po pár týždňoch som mala pocity ako pri PMS, ale menštruácia neprišla. Prekvapil ma pocit, že mi chýba. Asi dvakrát sa mi o nej aj snívalo. Chýbala mi akási cyklickosť, na ktorú som bola zvyknutá.

Spýtala som sa na to aj Renáty Hall. Rovnako ako ja prišla len o maternicu, nie o vaječníky, takže nemusela hneď zažívať menopauzu. No jej menštruácia vôbec nechýbala – odvykla si od nej už počas tehotenstva, takže po pôrode a operácii to pre ňu nebol nejaký skok.

Pýtala som sa jej, či si nepripadala bez maternice akoby neúplná, menej ženská. „Nie, v tomto vôbec nepociťujem zmenu,“ odpovedala.

Čo teda znamenal môj smútok za menštruáciou a pochybnosti po operácii?

Spomenula som si na slová psychologičky Lucie Budáčovej, že prežívanie každej ženy môže byť v takej situácii úplne odlišné. A jeho prirodzenou súčasťou môže byť aj proces smútenia. „Ak majú ženy možnosť si uvedomiť svoj smútok, je to vlastne veľmi dobré, lebo smútenie nám umožňuje vyrovnať sa so stratami, spracovať aj takéto náročné situácie, uzavrieť životné etapy a môcť sa plnohodnotne posunúť ďalej,“ povedala mi.

Za menštruáciou podľa nej často smútia aj ženy pri spontánnej menopauze. „Ide predsa o veľkú životnú zmenu, ukončenie obdobia, ktoré pre mnohé z nás predstavuje práve plnosť, mladosť, plodnosť, ženskosť. Ako menštruujúce sa ženy poznajú a zažívajú veľkú časť svojho života, a preto zmena bude mať na nás nevyhnutne následky,“ vysvetlila psychologička.

Samozrejme, sú aj ženy, ktoré koniec menštruácie alebo problémov s ňou spojených veľmi vítajú a necítia smútok ani sentiment, ale naopak, úľavu a spokojnosť.

Zaujímalo ma, či strata maternice môže ovplyvňovať aj sebavedomie žien, ich pocit sebahodnoty. „Veľmi záleží, aký je príbeh a kontext konkrétnej ženy, ktorá o maternicu príde. Ak má žena zdravé sebavedomie a vníma svoju hodnotu bez ohľadu na to, čo pre koho robí, čo prináša, aký má výkon, vzhľad… skrátka má sa rada len preto, že je, je skôr pravdepodobné, že aj keď ňou strata maternice zatrasie, bude sa aj po hysterektómii cítiť hodnotná,“ odpovedala mi psychologička.

Nesmierne dôležité je podľa nej aj okolie ženy a to, koľko dostane porozumenia, podpory, súcitu a priestoru na vlastné prežívanie a vyrovnanie sa so situáciou. „Ak má napríklad partnera, ktorý je prítomný a podporujúci počas celého procesu, rozprávajú sa spoločne o tom, čo sa deje, a žena sa cíti milovaná, je to nesmierne dôležité. Toto jej môže veľmi pomôcť prekonať pocity straty a adaptovať sa na zmenu.“

Naopak, ak je žena v celej situácii sama, nemá vo svojom okolí nikoho, kto by počúval jej obavy, podporil ju, alebo sa dokonca cíti zahanbená hovoriť o tom, je to priťažujúci faktor. „Takáto emočná izolácia môže prispieť k horšiemu prežívaniu celej situácie, k nemožnosti spracovať zaplavujúce pocity, porozumieť si. Môže zažívať veľký stres a ten v kombinácii s bezmocnosťou či emočnou izoláciou môže spôsobiť napríklad nástup úzkosti a depresie.“

Psychologička mi potvrdila, že ženy majú často aj obavy z toho, že po strate maternice budú menej atraktívne pre mužov. „Či už chceme, alebo nie, atraktivita je v našej spoločnosti spojená s mladosťou, mladosť s plodnosťou. Maternica v našej plodnosti a ženskosti hrá dôležitú rolu, a keď o ňu žena príde, môže cítiť neistotu aj v partnerskej oblasti, môže sa cítiť menej príťažlivá, žiaduca, menej ženská.“

Ako upozornila, nie je to zďaleka len o psychike. Ak je súčasťou hysterektómie aj odstránenie vaječníkov, spôsobuje to okamžitý nástup menopauzy a s ňou súvisí celá škála ďalších symptómov a príznakov, ktoré prispievajú k tomu, že sa žena môže cítiť napríklad aj neatraktívna. „Suchosť pošvy, znížené libido, horúčosť a návaly tepla, nespavosť, úzkosť či depresívne príznaky patria medzi veľmi časté príznaky, ktoré trápia veľké percento žien počas nástupu menopauzy.“

Atraktivita je podľa psychologičky úzko spojená s vlastným dobrým pocitom zo seba. Ak sa žena cíti dobre sama so sebou, je jej dobre vo svojom tele, môže zažívať svoju atraktivitu. „Vo svojej praxi som mala onkologické pacientky, ktoré sa veľmi dobre podporili v procese onkologickej liečby a napriek strate vlasov alebo maternice, či prsníka si našli k sebe dobrý vzťah, straty spracovali, svoje telo vedeli vnímať ako krásne, silné, pozerali na seba láskavo. Mnohé tieto ženy boli nesmierne krásne a atraktívne, aj s krátkymi vlasmi, aj po tom, čo prišli o maternicu.“

Treba o tom hovoriť

Ja som si po operácii všimla ešte jednu zaujímavú vec. Hoci som prvé dni po nej bola bezvládna a unavená, zažívala som aj akési zvláštne euforické pocity.

Po operácii je človek úprimne šťastný, že žije. Aj ja som si už na druhý-tretí deň pripadala nezvyčajne silná. Moje telo to zvládlo. Rýchlo sa zotavovalo, tak rýchlo, že som už na druhý deň po operácii zabudla na zákaz dvíhať ťažké veci a prenášala som po izbe stoličku.

Aj psychicky si môžete pripadať ako znovuzrodená. Všetky problémy sa vám zdajú riešiteľné, lebo od nich máte vzácny odstup. „Pozor, nezvykne to trvať večne,“ upozornila ma moja terapeutka. A mala pravdu.

Dnes si pripadám rovnaká ako pred operáciou. Necítim sa menej ženská ani menej úplná. A keď o sebe niekedy začnem pochybovať, snažím sa znovu vybaviť si ten pocit, aký som mala krátko po operácii – že som to zvládla. A že to zvládnem.

Renáta Hall na sebe po operácii zbadala ešte jednu zmenu: „Som na tieto témy citlivejšia a myslím, že o tom treba hovoriť, lebo tu ide naozaj o zdravie a to je prvoradé.“

A tak sa tým aj riadim a hovorím o tom.