Chcela som dosiahnuť ideál krásy, vytvorila som si poruchu príjmu potravy, vraví trénerka Kiapešová a vyberá päť kníh pre zdravší život

Sama na sebe som zistila, že niektoré ideály krásy nikdy nenaplním, lebo na ne nie som stavaná, hovorí osobná trénerka a bývalá reprezentačná hokejistka Romana Kiapešová.

Ako trénerka a výživová poradkyňa sa venuje najmä ženám a podpore ženského zdravia pomocou športu. Snaží sa popularizovať tému vplyvu menštruačného cyklu a menopauzy na tréning.

Aj v praxi sa často stretáva s tým, že klientky sa trápia pre očakávania spoločnosti v súvislosti s ich výzorom. „Myslím si, že by sa malo komunikovať, že neexistuje jednotné telo, ideál, ako by mala žena vyzerať. Ide o to, či je človek zdravý,“ vraví. Sama pre tieto ideály krásy spadla do porúch príjmu potravy.

Do rubriky Päť kníh vybrala tituly, ktoré pomáhajú ľuďom žiť aktívnejší a kvalitnejší život. Viaceré z nich sa zameriavajú najmä na ženské zdravie, ani tie by však nemali byť určené výhradne pre ženy.

Päť kníh pre zdravší život

• The Female Factor (Hazel Wallace)
• Menopauza (Davina McCall, Naomi Potter)
• The Menopause Brain (Lisa Mosconi)
• Pohyb je liek (Michal Červený, Tomáš Mihálik)
• Prečo spíme (Matthew Walker)

Kniha The Female Factor pracuje s motívom ideálov krásy u žien. Stáva sa vám ako trénerke, že za vami klientky chodia s tým, že sa trápia, lebo možno nespĺňajú ideály krásy, ktoré očakáva spoločnosť?

Je to veľmi bežné. Odkedy prišli sociálne siete, tlak na ženy je oveľa väčší. Tínedžerky to pociťujú ešte viac, ale je to aj v neskoršom veku. Problémom je aj obdobie menopauzy, ktoré sa až tak nespomína.

Máme tu napríklad nerealistické ideály krásy o tom, že žena by nemala mať vrásky. V mnohých časopisoch sú ženy celkovo zobrazené nerealisticky, aj keď v poslednom čase niektoré značky dbajú aj na to, aby vyobrazovali moletnejšie ženy.

Vyvíja to na nás tlak a stres. Sama som si tým prešla, myslím si, že by sa malo viac komunikovať, že neexistuje jednotné telo, ako by mala žena vyzerať. Ide o to, či je človek zdravý.

Je v knihe The Female Factor niečo, čo sa dá využiť pri tréningu?

Kniha skúma ženské zdravie – biologické a hormonálne faktory, ako aj faktory životného štýlu. Je to akýsi vstup do ženského zdravia o tom, čo sa v škole o tejto téme až tak veľmi neučí. Žena sa vďaka tejto knihe dokáže lepšie pochopiť – ako na naše zdravie vplýva stres, strava či cvičenie. Sú tam praktické rady aj nástroje na zvládanie rôznych oblastí, je to veľmi dobrý začiatok.

Vrátim sa k tomu, čo ste pred chvíľou hovorili o očakávaniach okolia. Skúste bližšie opísať, čo máte na mysli tými ideálmi krásy, pre ktoré ste sa trápili.

Tehličky na bruchu, nízke percento tuku – toto sa bralo ako ideál toho, ako by mala vyzerať športovkyňa. Samozrejme, moje trápenie v tom čase bolo spojené so sebahodnotou, tá určite nebola príliš vysoká. Vôbec to nepomohlo môjmu mentálnemu zdraviu, priviedlo ma to až k poruche príjmu potravy. Mala som určitú predstavu o tom, ako má moje telo vyzerať. Potom som zistila, že nejaké ideály krásy nikdy nenaplním, lebo nie som tak stavaná.

Malo by sa viac hovoriť o tom, že niektoré ženy ani nemajú šancu byť až také chudé a zároveň zdravé, ako si myslia, že raz budú. Ich telo je nastavené na určité zdravé percento tuku, ktoré potrebuje. Pri jednej žene to môže byť viac, pri inej menej.

Boli ste reprezentačnou hokejistkou. Existovali v komunite ideály krásy o tom, ako majú športovkyne vyzerať?

V hokeji nie je priamo dôraz na to, ako by malo telo vyzerať. Myslím si, že toto je oveľa väčší problém pri atlétkach či gymnastkách, tam veľmi záleží aj na hmotnosti. Problém bol inde, predsa len sme ženy, ja som vyrastala v chlapčenskom kolektíve a vypočula som si, že som ako chalan, mužatka... Nepomáhalo to môjmu mentálnemu zdraviu. Človek sa potom zameria na to, čo hovoria ostatní, a uverí tomu.

V hokeji to síce nie je až tak o postave, ale sme ženy ako všetky ostatné a chceme vyzerať dobre. Šport je to sám osebe dosť mužský. Nechceli sme teda byť považované za mužatky, preto sme sa snažili možno aj o to viac, aby si ľudia vo chvíli, keď si dáme dole výstroj, povedali: Veď sú to pekné ženy.

Čo bolo zlomom, keď ste začali problém riešiť?

Keď som si uvedomila, že zdravie je prvoradé a že som už naozaj dlho nemala menštruáciu. Začala som si o tom študovať, prečítala som si vtedy práve aj knižku The Female Factor.

Nie je to iba o tom, ako vyzeráte, menštruačný cyklus je dôležitý hlavne z pohľadu zdravia, a to nie iba reprodukčného. Napríklad pri prechode do menopauzálneho obdobia je dôležité hľadieť na svoje zdravie z pohľadu zdravia kostí, mozgu, ako aj nárastu tuku v oblasti pása.

Toto zistenie o zdraví ma preplieskalo a uvedomila som si, že to nie je iba o výzore. Začala som pracovať so sebou a hľadať dôvody, kde to celé vzniklo.

Riešili ste teda problém s odborníkmi?

Áno, v prvom rade treba vyhľadať odborníka. No tá téma ma tak zaujímala, že som si veľa informácií hľadala aj sama.

V tomto období ste už boli trénerkou?

Bolo to na prelome toho, keď som končila s hokejom a prechádzala do trénerstva. Vtedy to už všetko nebolo až tak zamerané na výkon. Ten bol totiž to jediné, čo som riešila, keď som hrala hokej. Vtedy som si ani neuvedomovala, ako veľmi výkon súvisí so zdravím a s menštruačným cyklom. Celkovo ma v tom čase začalo zaujímať ženské zdravie. Našla som sa v tom a nechcem, aby to, čo som si prežila ja, museli prežiť aj iné ženy, prípadne aby im to pomohlo nájsť si odbornú pomoc skôr.

Vedel o vašich problémoch niekto z vášho okolia?

Keď sa to dialo, bolo to niečo veľmi skryté, v tom čase o tom nevedeli ani moji rodičia.

Prejdime ku knihe Pohyb je liek. V jej anotácii nájdeme otázku, ako byť silný. Úzko to súvisí aj s tým, čo ste spomínali v súvislosti s ideálmi krásy. Aj tie sú viac o výzore než o zdraví. Skúste teda povedať vy ako trénerka, čo pre vás znamená byť silná.

Ide o to, aby sme boli dostatočne silné na to, čo chceme robiť v živote bez obmedzení. Alebo ak už obmedzenia máme, nech nám čo najmenej zasahujú do kvality života. Pohyb je naozaj liek, lebo nás udržuje dlhšie aktívnych, vo vyššom veku sebestačných a, samozrejme, udržuje nám aj mentálnu pohodu.

Pre mňa sa teda byť silný nevzťahuje len na fyzickú silu alebo výkon, ale na celkovú odolnosť človeka voči rôznym životným výzvam. Je to o schopnosti vyrovnať sa s každodennými problémami a stresmi, a to nielen na telesnej úrovni, ale aj na psychickej.

Od ľudí po päťdesiatke či šesťdesiatke často počujeme, čo už oni narobia so svojím boľavým telom, že pohyb ich skrátka bude bolieť. Môže človek vďaka pohybu žiť bez bolesti dlhšie aj vo vyššom veku?

Určite áno, ak sa človek správne hýbe a podporí to silovým tréningom. Veľa ľudí robí pohyb nesprávne. Mnohí povedia, že ich bolia členky, kolená… Potom zistíme, že si idú zabehať aj 10 kilometrov v podstate od stola, bez rozcvičky a svalovo ani silovo nie sú na niečo takéto pripravení.

Človek by mal robiť taký pohyb, ktorý ho aj baví. Zároveň by ho mal podporiť silovým cvičením, aby bolo jeho telo na to pripravené. Silový tréning je veľmi dôležitý aj z hľadiska starnutia. Udržuje nás dlhšie aktívnych, sebestačných, psychicky v pohode, a teda môže spomaliť aj starnutie.

Veľa ľudí si povie, že by sa aj chceli hýbať, ale celé dni sú v kancelárii. Idú síce potom na hodinu do fitnescentra, no je to možno jediný väčší pohyb za deň. Čo by ste im poradili?

Ideálne je mať aspoň dvakrát alebo trikrát týždenne silový tréning a k tomu vykonávať aspoň 150 až 300 minút aeróbnej fyzickej aktivity strednej intenzity alebo najmenej 75 až 150 minút aeróbnej fyzickej aktivity s vysokou intenzitou.

Keď dlhšie sedíme, je fajn aspoň na chvíľu vstať a spraviť desať drepov alebo sa prejsť, vziať si kávu, na obed ísť pešo, po obede si dať aspoň ľahkú prechádzku na päť-desať minút. Ak je to možné, mali by sme chodiť po schodoch. Mám klientku, ktorá má v práci veľa stretnutí, málo času, ale odporučila som jej, aby aspoň dvakrát za deň vyšla až na najvyššie poschodie v budove. Aj to je možnosť, ak sa nevieme odlepiť od stoličky.

Ak je to možné, môžeme chodiť do práce pešo; ak nie, tak vystúpiť o zastávku skôr. Večer sa takisto môžeme ísť prejsť. Toto môže byť aj dobrý spôsob, ako sa po práci porozprávať s partnerom.

Keď vieme, že cez týždeň máme veľa sedenia, je dobré mať aktívny aspoň víkend. Človek by mal mať seba ako prioritu, o tom to je. Myslím si, že dve či tri hodinky týždenne si dokáže nájsť na šport každý.

Odporúčali ste aj knihu Prečo spíme od Matthewa Walkera. Ako nám môže spánok pomáhať pri športovaní?

Spánok je jedna z najdôležitejších regeneračných techník, ktorú veľa ľudí podceňuje. Ani ja som mu ako športovkyňa nedávala až takú veľkú váhu. Zhoršilo sa to, keď som začala po kariére pracovať, vtedy som spávala tak šesť hodín. Cítila som sa nevyspatá, spôsobovalo to veľa stresu. Malo to vplyv aj na menštruačný cyklus, moje myslenie, mentálne zdravie, a teda na celé moje fungovanie. Pre ženy je spánok dôležitý aj z pohľadu manažmentu stresu, aj z hľadiska hladiny hormónov.

Ľudia, ktorí nemajú dosť spánku, prijmú oveľa viac kalórií, ako keby boli vyspatí. Pohybuje sa to niekde okolo 400 kalórií za deň, čo môže byť pre niekoho aj porcia hlavného jedla. Nedostatok spánku teda môže spôsobovať priberanie. Spánok vplýva aj na výber jedla, nevyspatí máme chuť na jedlá s vyšším obsahom kalórií a tuku, naše telo jednoducho hľadá rýchlu energiu.

Je spánok v niečom špecificky dôležitý pre ženy?

Napríklad v období pred menštruáciou ho môžu narušovať kŕče, zvyšuje sa nám teplota tela a náš spánok môže byť narušený. Vtedy je spánková rutina veľmi dôležitá.

Pre športovkyne je zároveň dôležité vedieť, že vtedy môžu mať zhoršenú koordináciu, sústredenosť, sú náchylnejšie na zranenia, je to náročnejšie aj z hľadiska regenerácie. V období okolo menštruácie by som teda venovala spánku ešte väčšiu pozornosť.

Venujete sa tréningu žien v období pred menopauzou a po nej. Odporučili ste dve knihy – The Menopause Brain a Menopauza. My sme sa už v minulosti rozprávali, že sa veľa nehovorí o vplyve menopauzy na tréning žien a že v tejto oblasti ani nie sú výskumy. Prečo je to podľa vás také tabu?

Je to možno tým, že aj samotné ženy to často berú tak, že sa končí ich úloha v živote. V minulosti prichádzali ženy do menopauzy už prakticky ako babičky, dnes sú často ženy ešte len na vrchole pracovnej kariéry, potrebujú sa starať o rodinu, podávať výkon v práci a do toho ešte prídu hormonálne zmeny. Nie je to ľahké obdobie.

Aj preto sa o tom tak málo hovorí, lebo sa to považuje za problém. Zároveň je to téma, ktorá je veľmi citlivá. Žena často zažíva návaly horúčav, priberá, má problémy so spánkom. Podľa výskumov je len každý desiaty partner voči tejto téme chápavý. Menopauza je ako druhá puberta, len sa o tom nehovorí, vníma sa to skôr negatívne.

Veľa žien pritom len potrebuje pochopenie, možnosť zdôveriť sa. Preto sa snažím ženám hovoriť, že to nie je koniec ich života a je veľa možností, ako zmierniť symptómy menopauzy. Napríklad už len správnou výživou a pohybom dokážete ovplyvniť veľmi veľa.

Naznačili ste, že ženy toto obdobie často znášajú zle psychicky. Čo hovoria tieto knihy o stránke duševného zdravia?

Doktorka Mosconi sa zaoberá neurobiológiou a v knihe opisuje, čo sa deje s mozgom ženy. Lebo tam sa skutočne dejú zmeny – prichádza k mozgovej hmle, zabúdaniu, ťažkostiam so sústredením. Upozorňuje, že ženy by mali vedieť, že je to normálne a spojené s menopauzou a neznamená to žiadnu vážnejšiu chorobu. Vysvetľuje, ako sa mení biochémia v mozgu, prečo jeden deň na všetkých kričíme a druhý sme úplne v pohode. Opisuje aj cvičenia, ktoré je dobré zaradiť do bežného dňa, či také, ktoré pomáhajú chrániť mozog pred vplyvmi menopauzy.

Romana Kiapešová (1994) je bývalá reprezentačná hokejová brankárka, v súčasnosti pracuje ako osobná trénerka a výživová poradkyňa. Pracuje aj s klientkami v období pred menopauzou a po nej a prispôsobuje tomu tréning. Na sociálnych sieťach sa venuje popularizácii témy tréningu s ohľadom na menštruačný cyklus.