Reakcie na ruské útoky by mali byť vynaliezavé 

Autor je britský novinár a spisovateľ

Našou prvou odpoveďou na ruskú politickú nekonvenčnú vojnu proti Západu je, že sa dohadujeme o slovách. Módny žargón zahŕňa „podprahovú“ a „hybridnú“ vojnu alebo konflikt v „šedej zóne“. Ja dávam prednosť starému kágebáckemu termínu „aktívne opatrenia“. Každý má na to svoj názor.

Ale tieto debaty sú náhradou za činy. Kremeľ víťazí a vytvára „nový normál“, v ktorom sa štátny terorizmus stáva tolerovaným. Útočí na naše rozhodovanie a zasieva rozpory.

Naliehavou úlohou je prebudovanie našej obrany a odstrašovania. Prvá vec je ťažká. Znamená posilňovanie infraštruktúry, zvyšovanie vojenských schopností, budovanie povedomia verejnosti o týchto veciach a rýchle vytváranie nových prostriedkov spolupráce v rámci krajín a medzi nimi. V Európe má dobre zavedený systém komplexnej obrany len Fínsko. To robí z tejto krajiny tvrdý cieľ: prečo vykrádať Fort Knox, keď môžete nájsť iné, slabšie chránené miesta? Navyše fínsky model sa nedá ľahko ani rýchlo replikovať.

Preto musíme klásť veľkú váhu na odstrašovanie. Musíme v mysliach Ruska a Číny vytvoriť pocit, aby sa istých vecí zdržali: Nerobte to, inak to bude bolieť. Našimi zvyčajnými odpoveďami sú vyhostenie diplomatov a ekonomické sankcie. Ani jedno však veľmi nefunguje. Môžu síce Rusku spôsobiť nejaké škody, spomaliť jeho ekonomiku, prípadne oslabiť jeho špionážne siete. Ale očividne nezastavili nápor na našu infraštruktúru, inštitúcie a jednotlivcov. Ani nápor na Ukrajinu.

Musíme myslieť inak. Nebudeme reagovať ich prostriedkami – napríklad vkladaním bômb do balíkov, aby sme poslali k zemi ruské nákladné lietadlá. Náš systém pred putinizmom neochránime jeho putinizáciou.

Nemali by sme očakávať ani to, že odstrašovanie je len úlohou krajiny, na ktorú sa útočí. Oveľa efektívnejšie je, keď spôsobom, ktorý agresor a jeho priatelia neočakávajú, reaguje hneď niekoľko – ideálne veľa – krajín.

Jedným zo slabých miest môže byť Čína. Komunistická strana Číny pomáha Rusku vo vojne proti Ukrajine i pri sabotážnych akciách proti káblom a potrubiam pod Baltským morom. Doteraz za to zaplatila len malú cenu. Predpokladajme však, že severské a pobaltské krajiny oznámia, že sa všetky rozhodli poslať na svoje misie v Taipei jedného alebo dvoch ďalších úradníkov.

To by rýchlo upútalo pozornosť Pekingu. Tamojšia komunistická strana venuje až smiešne úsilie tomu, aby názov Taiwanu vymazala z verejného povedomia. Mnohé webové stránky sa tomuto tlaku podvoľujú a namiesto toho ho nazývajú menami ako „Čínsky Taipei“ alebo „Taiwan, provincia Číny“.

Čínske vedenie naznačuje, čo mu prekáža. To je užitočné. Dobre, dajme im toho, na čo stále myslia, ešte viac. Väčšina západných krajín už má v hlavnom meste Taiwanu kvázi-diplomatické kancelárie. Urobiť ich o niečo väčšími a významnejšími neznamená zrušiť politiku „jednej Číny“, ktorá vylučuje formálne diplomatické uznanie Taiwanu. Pekingu by to však vyslalo jasný odkaz. Snáď nabudúce, keď Rusi opäť požiadajú svojich čínskych priateľov, aby ich loď v Baltickom mori spustila a ťahala kotvu tak, že pretrhne podmorské káble a potrubia, nájdu dôvod, prečo tak neurobiť.

Kolektívna činnosť zmenšuje riziko. Ak niektorá krajina posilní svoje vzťahy s Taiwanom, Peking vykoná odvetné opatrenia (ako na vlastnej koži zistila Litva). Ale ak to isté urobí povedzme osem krajín, bude to pre Číňanov oveľa ťažšie. Rovnaký prístup by mohli použiť aj pri oslave 90. narodenín dalajlámu (6. júla budúceho roka). Akékoľvek zahraničné kontakty s exilovým tibetským duchovným vodcom totiž privádzajú tyranov z Pekingu do šialenstva.

Je dobré myslieť mimo zabehaného rámca. Niekedy je však ešte lepšia akcia v známom rámci. Cieľom ruskej kampane chaosu je odvrátiť pozornosť a odradiť západné krajiny od pomoci Ukrajine. Takže najlepšou odpoveďou je zdvojnásobiť túto pomoc.