Užiť si samu seba. Prečo sa takmer vôbec nerozprávame o ženskej masturbácii?

Mnoho žien má masturbáciu v oblasti najtajnejšej intimity, o ktorú sa s nikým nedelia, a preto sa o nej ani príliš nezhovárajú. Nezdieľajú postrehy, zväčša nemajú tendenciu túto oblasť rozvíjať, premýšľať o nej ani si k nej budovať špecifický vzťah.

Hanbia sa, a to často aj samy pred sebou.

Hanba je výraznou emóciou, ktorá túto tému sprevádza. Hanbíme sa, keď o tom hovoríme, hanbíme sa, keď o tom hovorí niekto iný; hanbíme sa, keď máme priznať, že si to robíme.

Do tejto témy som sa ponorila, pretože ma dlhodobo prekvapovalo, že pre veľa žien je masturbácia neprebádanou oblasťou zahalenou hanbou. Porozprávala som sa o prístupe k vlastnému telu a intimite s ôsmimi ženami vo veku okolo 30 rokov.

Niektoré zdieľali svoje skúsenosti a postrehy rady, niektoré sa hanbili. Niektoré si to robia a hovoria o tom, iné si to robia a nerozprávajú o tom a niektoré masturbáciu vôbec nevnímajú ako bežnú súčasť života.

„Je v poriadku o tom hovoriť aj nehovoriť, robiť to aj nerobiť. Kým si toto všetci neuvedomíme, tak budú stále kolovať stereotypy, že chlapci sú stále nadržaní a my dievčatá im pomáhame niesť to ich bremeno. Dievčatá si to nerobia, dievčatá majú jedného chlapca od pätnástich a potom už nič,“ opisuje dvadsaťšesťročná arts manažérka Ema, ktorá žije v otvorenom vzťahu.

Podľa nej je legitímne, že sa o masturbácii niekto nechce rozprávať, ale nemali by sme všeobecne sexualitu alebo intimitu vyraďovať z toho, čím sme, čo utvára našu osobnosť. Má dojem, že niekedy dochádza v tejto oblasti k určitému mýtizovaniu, ktoré na oboch stranách vyvoláva elitárstvo.

„Ty o tom hovoríš až príliš, ty málo.“ Predvoleným bodom, na ktorý Ema upozorňuje, je podľa nej uvedomenie, že je všetko relatívne, nič nie je apriori správne alebo zlé. Každý sa musí riadiť intuíciou a hľadať v sebe to správne nastavenie. Jedna vedľa druhej sme odlišné osobnosti, s inými túžbami a odlišnou potrebou o takých veciach hovoriť alebo si ich naopak nechať len pre seba.

„Spoločnosť v tebe vytvára pocit, že to buď robíš málo, alebo to robíš veľa, robíš to zle. Je potrebné, aby sa toto v spoločnosti zmenilo.“

Aj prirodzené veci potrebujú doučovanie

Často okolo seba počujem, že masturbácia je prirodzená vec, ktorú sa nemusíme učiť. Každý predsa automaticky vie, ako na to, a preto sa o tom nemusíme ani rozprávať.

Už v škôlke to väčšina z nás robila. Ale s koľkými z nás sa o tom niekto v detstve pozhováral a dal nám informácie a priestor o tom viac premýšľať?

Väčšine z nás to vtedy pravdepodobne rodičia alebo iní dospelí zatrhli bez toho, aby nám vysvetlili, že masturbácia je prirodzená vec a súčasť života. Niečo, o čom sa môžeme rozprávať a môže to vzbudzovať našu zvedavosť. Niečo, cez čo môžeme spoznávať svoje telo a budovať si vzťah k sebe samým.

V relácii Šeptem na rádiu Wave respondentka Míša vraví, že jej spomienky na masturbáciu siahajú až do škôlkarského obdobia k poobedňajšiemu spánku. Nad jej postieľkou sa skláňa jedna z „tiet“ a výstražne na ňu gestikuluje, aby prestala robiť to, čo práve robí. Všetky deti museli v škôlke poctivo ležať v postieľke s rukami na perinke. Podobnej reakcie a absencie vysvetlenia či komunikácie takejto situácie sa Míša dočkala aj od svojich rodičov.

„Kto nič nevie, nič nemiluje. Kto nič nevie, nič nechápe, je bezcenný. Ale ten, kto chápe, ten aj miluje, všíma si, vidí… Čím hlbšie poznanie, tým väčšia láska… Ktokoľvek si predstavuje, že všetky plody dozrievajú súčasne s jahodami, nevie nič o hroznách.“ Takto uviedol nemecký psychoanalytik Erich Fromm svoju knihu Umenie milovať, v ktorej si kladie otázku, či je láska umenie alebo príjemný pocit, ku ktorému sa človek dostáva náhodne a prepadne doň až po uši, pokiaľ má šťastie.

Svoju ďalšiu argumentáciu zakladá na prvom predpoklade, aj keď bezpochyby väčšina z nás dnes verí druhej možnosti. Keď budeme súhlasiť s Frommom a s tvrdením, že láska je umenie, tak potom si také umenie vyžaduje znalosť a úsilie. Ako keď sa chceme vzdelať v ktoromkoľvek odbore, napríklad v hudbe, maliarstve či medicíne. V tejto oblasti si môžeme rozširovať teoretické znalosti a posúvať to umenie ďalej. Teoretickú časť môžeme naplniť zvedavosťou, premýšľaním, skúmaním alebo práve otvorenou debatou.

Bezpečné prostredie na zdieľanie

Aby sme sa však mohli v tejto oblasti rozvíjať a tému otvárať, potrebujeme sa cítiť bezpečne, mať slobodu vysloviť slovo „masturbácia“. Celá oblasť sexuality je však veľmi intímna téma, ktorú si držíme blízko pri sebe.

Pocit bezpečia, ktorý je nutný na otvorené premýšľanie o masturbácii, z veľkej časti závisí od nastavenia spoločnosti, v ktorej žijeme, a osobného postoja ľudí, ktorí sa okolo nás pohybujú. Pokiaľ je postoj okolia hodnotiaci, nebudeme chcieť tému masturbácie s ostatnými otvárať, a tým sa v nej ani rozvíjať.

Znovu sa musíme vrátiť k detstvu a rodine, ktorá zohráva významnú úlohu. Už od detstva by sme mali cítiť otvorený a pozitívny prístup k téme sexuality. Mali by sme mať možnosť získavať informácie a potom s nimi naložiť, ako je nám vlastné a prirodzené. Ponechať si to len pre seba alebo to s niekým zdieľať, ale hlavne sa cítiť komfortne.

Zdá sa to však ako začarovaný kruh. Ako sa o tom zhovárať s našimi deťmi, keď o tom vlastne hovoriť nechceme, nevieme, pričom ani naši rodičia to s nami nepreberali?

„Dáva zmysel rozprávať sa o masturbácii. Ja tieto veci málokedy sama vyťahujem v konverzácii, ale mám kamošky, ktoré s tým nemajú problém, a keď to nadhodia, nemám problém sa k tomu vyjadriť a zapojiť sa do konverzácie. Nechce sa mi o tých veciach zhovárať s ľuďmi, ktorí ťa hneď začnú odsudzovať, cítiš tam trápne ticho a podobne. Na takýto rozhovor potrebujem naozaj cítiť bezpečie,“ hovorí dvadsaťdeväťročná Tara.

Dodáva, že sa veľmi rada a úplne bez problémov rozpráva o sexe, ale skôr z filozofického či zo sociologického hľadiska. Keď však debata zájde hlbšie do jej osobného priestoru, nechce tieto informácie zdieľať s ľuďmi, ktorí jej nie sú takí blízki a nie je si istá, či im môže dôverovať.

Nikdy to nepovedali nahlas

Niekoľko žien mi počas rozhovorov povedalo, že sa o masturbácii rozprávajú a myšlienky formulujú nahlas prakticky prvýkrát. Možno to niekoho z vás udiví, pretože sa pohybujete v prostredí, kde je táto téma samozrejmosťou, ale moja potreba o nej písať vychádza z dlhodobejšieho sledovania prístupu k takej debate naprieč mojimi sociálnymi kruhmi.

Osem žien, s ktorými som sa o tom rozprávala podrobnejšie, je z rôznorodých, od seba nezávislých kruhov. Zrejme teda nie je výnimka, že je masturbácia vec, ktorá zostáva utajovaná pod perinou – a veľa dievčat to slovo nahlas prakticky nikdy nevyslovilo.

Pre ne môže byť zvláštny pocit verbalizovať predstavy, myšlienky, názory spojené s masturbáciou. Často sa počas rozhovoru so mnou zamýšľali, čo si vlastne o masturbácii myslia, ako to cítia, aký k nej majú vzťah, ako to majú vlastne rady.

„Teraz sa tu zhováram o masturbácii asi prvýkrát… Teraz som tu s tebou a zaujíma ma, čo z toho vzíde, zaujíma ma, keď mi hovoríš o skúsenostiach iných ľudí, ale nemyslím, že ma to zaujíma tak, aby som ja napríklad vylepšovala vlastnú masturbáciu. Zaujíma ma však, ako to majú ostatní. Či sú veci, o ktorých ja vôbec neuvažujem. Chcem sa o tom rozprávať, pretože mi to robí dobre, dáva mi to sebaistotu. Ale nemyslím si, že sa o tom rozprávam preto, aby som získala nejaké tipy. Avšak túto sféru bude treba do budúcna otvárať. Nikdy som to netematizovala, nepremýšľala som o tom. Niežeby som sa za ňu (vagínu) hanbila, ale nemám k nej vzťah. Preto ma zaujíma, že môžeš objavovať nové sféry, že si niečo uvedomíš a niečo sa v tebe zlepší,“ hovorí Dita, tridsaťdvaročná učiteľka anglického jazyka.

K tomu, naopak, dodáva dvadsaťpäťročná Zoe: „Žijem asi desať rokov u tety, ktorá je v tomto ohľade veľmi otvorená podobne ako moja sestra. Zdá sa mi to teda asi normálne, pretože sme tieto témy zdieľali od mojich pätnástich rokov. Dávame si tipy na rôzne hračky. Občas o tom začnem bezprostredne hovoriť a niektorých ľudí to až prekvapí.“

Jej komentár len potvrdzuje, že naša otvorenosť k týmto témam sa formuje odmalička.

Rešpekt k hraniciam druhých

Stále musíme rešpektovať hranice druhých ľudí, pretože nie každý sa cíti v tejto téme komfortne – to je úplne legitímne. Veci cítime rôzne na základe odlišných osobnostných rysov a skúseností.

Nechať si túto tému a oblasť nedotknutú inými je jedna z ciest. Ako hovorí Ema, musíme sa riadiť intuíciou a hľadať správne nastavenie nám na mieru, pretože všetko je relatívne.

„Osobne to mám tak, že toto nechcem s nikým zdieľať, je to moje, tým pádom to nechcem ani riešiť s nikým iným. Sú to intímne citlivé veci, o ktorých nehovorím s ľuďmi na stretnutí. Sú súčasťou môjho vnútorného súkromia, pretože ide o moje telo – a to je veľmi súkromná vec. Máš vzťah sama k sebe so svojím telom a nechceš to ukazovať všetkým,“ vraví tridsaťtriročná single manažérka Zora, s ktorou som sa o tom rozprávala počas cesty autom na festival.

Zaujímavú rovinu otvorila Lajla, s ktorou som sa o tom zhovárala priebežne niekoľko týždňov. V jednej z našich debát spomenula akýsi strach z „odčarovania“. Podľa nej môže odkrývanie podrobností o masturbácii alebo komunikácia tejto témy s kamarátkami celý akt scivilnieť.

„Bála som sa, že pomenovávanie tomu môže vziať to čaro. Tú atmosféru okolo toho tvorí fakt, že je to ako zakázané ovocie, niečo tajné, o čom sa nehovorí.“ Ale vlastne sa to nestalo, dodala. Kúzlo nezmizlo a náš rozhovor na tom nič nezmenil.

Ako sa rozprávať s priateľmi a v rodine

V jednom z dielov programu Šeptem spomína respondentka Kristína, že sa ako dospelá snaží otvárať tému masturbácie medzigeneračne so svojou matkou, a dokonca aj prababičkou. Aj ja som mala v istom čase podobné tendencie, ale nebola som si istá, či je správna cesta prehlbovať náš vzťah v tejto oblasti. Keď potom moja respondentka Dita v jednom z rozhovorov naznačila, že táto téma podľa nej nemusí byť medzigeneračnou záležitosťou, uľavilo sa mi, že to cítim podobne.

„Zaujímalo by ma, či sa moja babička o tom niekedy s niekým rozprávala alebo masturbovala… Bolo by super, keby naše mamky priviedli túto tému medzi svoje kamarátky. Nemusíte to riešiť medzigeneračne. Ony si to môžu riešiť medzi svojimi kamarátkami,“ hovorí Dita.

Možno nám teda komunikačnými partnermi v tejto oblasti mali byť v detstve a puberte rodičia, ale v dospelosti už nie je nutné prekračovať generačné hranice.

Nič to však nemení na veci, že vo všeobecnosti je v našej spoločnosti ženská masturbácia a orgazmus akousi šedou zónou, zatiaľ čo mužské sebauspokojovanie sa verejne prezentuje ako niečo prirodzené. Spoločnosť nám odmalička vytvára v hlave predstavu, že ženy sú tu hlavne na to, aby uspokojili svojich mužov. Ženské potešenie nie je taká významná téma a nie sme zvyknutí to príliš verbalizovať.

Ako však hovorí Zoe, „je rovnako dôležité, aby sa uspokojil chlapec aj dievča“. A platí to aj pre masturbáciu a pocit slobody zdieľať túto tému.

Nielen zábava, ale aj naplnenie fyzickej potreby

Skúsim trochu rozseknúť tento začarovaný kruh. Či sa o tom zhovárame alebo nezhovárame, všetci sa zhodneme, že to aspoň niekedy robíme, pretože je to prirodzená ľudská potreba.

„Mojím hlavným motívom je uspokojenie a uvoľnenie, nerobím to len pre zábavu,“ hovorí Karin. Je to niečo, čo naše telo vyžaduje.

„Naposledy som vyložene pocítila ten fyzický tlak v tele a potrebu asi po desiatich dňoch, čo som nebola s chalanom. Keď by som teraz išla domov a rozhodla sa, že to budem robiť, tak mi to príde trošku sprosté, sama pred sebou sa hanbím, ale keď cítim, že mám v sebe tú energiu, tak ide všetko plynulo. Hlavne viem, že mi to pomôže,“ opisuje Dita.

Intuitívna zvedavosť prichádza už v útlom detstve a kontakt s naším telom sa neskôr zväčša stáva súčasťou života. Keď je teda masturbácia prirodzená vec, tak by sme jej mali venovať pozornosť. Prečo by práve táto oblasť mala byť nepremyslená a odstrčená na okraj našich potrieb?

Náš postoj k sexualite a masturbácii môže odrážať náš vzťah k sebe samým. Ako povedala Ema, je to súčasť našej osobnosti.

A určite pomôže, keď skúsime vnímať masturbáciu a sexualitu ako umenie, ktoré sa dá rozvíjať, zdokonaľovať sa v ňom a užívať si ho bez hanby. „Čím viac je v určitej veci poznania, o to väčšia je láska,“ písal kedysi Erich Fromm.

(Poznámka redakcie: mená a osobné údaje boli kvôli súkromiu respondentiek zmenené)