Rusko vedie vojnu v sivej zóne, ktorá ničí NATO

Autor je britský novinár a spisovateľ

Toto ničí nervy vo Whitehalle, sídle britského ministerstva zahraničia, ale aj inde. Bezpečnosť Británie a jej spojencov je neistá spôsobom, akým sme to necítili už desaťročia. Jeden môj skúsený bezpečnostný zdroj hovorí o „apokalyptickej“ nálade. Správy z Ukrajiny sú dosť zlé, no obavy vyvolávajú aj problémy bližšie k nášmu domovu, ktoré sa odohrávajú v „sivej zóne“ niekde medzi mierom a vojnou.

Minulý týždeň bzučali neidentifikované drony nad štyrmi americkými leteckými základňami v Británii. Ďalší preletel nad loďou HMS Queen Elizabeth v Hamburgu. Na letisku v litovskom Vilniuse havarovalo nákladné lietadlo DHL, pričom zahynul pilot. Katastrofa prišla po troch pokusoch umiestniť zápalné zariadenia na iných lietadlách DHL vrátane jedného smerujúceho do Británie. V prielive medzi Dánskom a Švédskom zas bojové lode NATO konfrontovali čínsku nákladnú loď, ktorá je podozrivá zo sabotáže na morskom dne. Neďaleko číhala ruská raketová korveta.

Ako to dokázať?

Dokazovanie aktivity nepriateľského štátu v sivej zóne je ťažké, pretože niekedy za incident, samozrejme, môžu obyčajní zločinci, chuligáni, vtipkári alebo obyčajná neopatrnosť. A keďže sa tieto útoky ťažko niekomu pripisujú, ešte ťažšie je ich zastaviť. Náš systém založený na dôvere a otvorenosti je ľahko zneužiteľný. A stupňujúci sa rozsah, intenzita a frekvencia útokov ukazuje, že sa nám nedarí zabraňovať im.

Vezmite si súčasnú patovú situáciu v Baltskom mori. Jeho chladné vody sa stávajú geopolitickým ohniskom Európy. Krajiny na jeho brehoch cítia existenčnú hrozbu zo strany revanšistického, militarizovaného Ruska. Napokon, pozemné, morské, vzdušné aj online útoky na ne sa stupňujú.

Čo sa týka najnovšej provokácie, úrady sa domnievajú, že v noci zo 17. na 18. novembra obchodná loď Yi Peng 3, plávajúca pod čínskou vlajkou, prerušila dva dátové káble, jeden spájajúci Švédsko a Litvu, druhý Fínsko a Nemecko, a to tým, že zámerne ťahala kotvu po morskom dne asi 100 míľ. „Nikto neverí, že tieto káble boli pretrhnuté náhodou,“ povedal nemecký minister obrany Boris Pistorius. Transpondér plavidla bol vypnutý. V jeho posádke bol minimálne jeden Rus. Kotva je viditeľne poškodená.

Nebola to jednorazová akcia. Minulý rok iná čínska loď s napojením na Rusko poškodila dátový kábel a plynovod medzi Fínskom a Estónskom. Čína to pripúšťa, ale vyhovára sa, že nehoda má niečo spoločné s nepriaznivým počasím. Ako sú nejasné motívy, taká nejasná je aj reakcia. Yi Peng 3 sa nachádza mimo dánskych teritoriálnych vôd. Jej prehliadka by porušila medzinárodné právo, čo by čínske námorníctvo s radosťou využilo ako precedens na zasahovanie do lodnej dopravy okolo Taiwanu.

Bezradnosť, nie ľahostajnosť

Táto „podprahová“ alebo „hybridná“ vojna sa vedie s pomocou informácií, peňazí a iných nehmotných foriem nátlaku, ale aj s použitím fyzickej, dokonca smrteľnej sily, a to všetko počas nominálneho mieru. Patrí do toho činnosť špiónov, vojakov a najatých násilníkov. Cieľom môže byť energetická infraštruktúra, počítačové siete alebo dopravné systémy: nervy a tepny modernej spoločnosti. Zatiaľ čo páchatelia sa tešia beztrestnosti, obete sa radšej krčia. Novoodtajnená správa amerických spravodajských služieb poukazuje na sériu vrážd kritikov Kremľa a utečencov žijúcich v údajne bezpečných iných krajinách.

Niektorí ľudia sú priamo ohrození. Pre britského finančníka Billa Browdera je cestovanie za hranice spojené s hrozbou zatknutia a vydania do Ruska. Christo Grozev, vedúci výskumník Bellingcatu, musel utiecť z Viedne, pretože rakúske úrady by ho nedokázali ochrániť pred ruskými atentátnikmi. Minulý týždeň boli traja Bulhari žijúci v Británii súdení za špionážne trestné činy vrátane pokusov o Grozevov únos, pričom svoju vinu odmietajú. Minulý rok Grozeva ako oceňovaného filmára nepozvali na slávnostné odovzdávanie cien Bafta v Londýne – ako uviedla Metropolitná polícia, bolo by to príliš nebezpečné. Tolerovanie tohto „nového normálu“ so všetkými dodatočnými nákladmi, rizikami, nepríjemnosťami a ponižovaním, ktoré prináša, otupuje našu ostražitosť a je zárukou toho, že v budúcnosti dôjde k ešte horším veciam.

Skutočným cieľom je naše rozhodovanie. Niektoré krajiny chápu, že tieto útoky ohrozujú celý systém, ktorý nás drží v bezpečí a slobodných. Ich lídri sú pripravení rozhodne reagovať. Iní sú zbabelí alebo zmätení, obávajú sa konfrontácie a eskalácie. Sú ochotní privierať oči a dokonca nastaviť druhé líce. Takže klamú verejnosť. Väčšina toho, čo v Británii vieme o ruských pokusoch o útok na nákladné lietadlá DHL, pochádza od poľského prokurátora. Zo strany našich úradov nejde o ľahostajnosť; strážcovia našej bezpečnosti nechcú, aby bola odhalená ich bezradnosť.

Ďalšie premárnené roky

Jasným príkladom toho zasahovania sú ruské drony, rakety a iné nástroje na narušenie vzdušného priestoru. Štáty v prvej línii by ich chceli najprv zostreliť – v prípade potreby už nad ruským územím – a otázky klásť až neskôr. Z týchto krajín však počúvam, že sotva sa na ich radarových obrazovkách objavia votrelci, zazvoní telefón z Washingtonu s naliehavým odkazom: zadržte paľbu. Charakteristickým znakom Bidenovej administratívy je strach z eskalácie. Americkí politici a úradníci nechcú, aby spojenci nejakou ostrou akciou zatiahli USA do vojny s Ruskom. A Rusko to chápe, preto pred nás stavia dilemy a podnecuje rozpory do tej miery, že sa nemôžeme brániť proti ničomu.

Táto taktika – aktívne opatrenia – siahajú do čias sovietskej KGB. Je to koktail propagandy, úplatkárstva, zastrašovania, podvracania a sabotáží. Estónci, Lotyši a Litovčania nás pred tým a pred nebezpečným revanšizmom a imperiálnou nostalgiou, ktoré ho poháňali, varovali už začiatkom 90. rokov minulého storočia. Britskí a iní západní politici sa však povyšovali,  tieto hlasy znevažovali a ignorovali. Doplatili na to Ukrajinci. Ich odpor proti rozsiahlej ruskej invázii nám kúpil tri vzácne roky. Lenže my sme aj tento čas premárnili a teraz čelíme najvážnejšej bezpečnostnej kríze vo svojom živote.

Čo by napríklad urobili britskí politici, ak by útok na morskom dne zničil plynovod, elektrické vedenie alebo dátový kábel spájajúci Spojené kráľovstvo s európskym kontinentom? Budeme páchateľa žalovať? Vydáme ostrú tlačovú správu? Vyhostíme ruského diplomata? Začneme raketový útok? Chýbajú nám dôveryhodné prostriedky, ako odpovedať, a Rusko to vie.

Nepripravení na inú vojnu

V istom ohľade je naša situácia horšia ako počas studenej vojny. Starý konflikt medzi Východom a Západom mal svoje desivé momenty, ale Británia bola súčasťou silnej aliancie, spočívajúcej na spoločných transatlantických hodnotách a lojalite. „Západ“ bol väčší, silnejší a bohatší ako jeho protivníci. Jasne sme im rozumeli a mali sme prostriedky, ako im čeliť. Náš systém vo všeobecnosti fungoval, kým ten ich jednoznačne nie. Mali sme nápady, ktorým sme verili. A v živej pamäti sme ešte mali vážne vojny.

Dnes už nič z toho neplatí. Zdá sa, že autoritárske ekonomické a politické modely ako v Dubaji či v Singapure fungujú lepšie. Naše spomienky vybledli. Ľudí, ktorí poznali recept na to, ako si poradiť so skutočným nepriateľom, prepustili alebo odvolali. Oficiálnou odpoveďou na akékoľvek obavy o bezpečnosť je, že NATO je najsilnejšou a najúspešnejšou vojenskou alianciou na svete. Žiadny protivník by s ním neriskoval vojnu. NATO je však rozdelené a rozptýlené, podkopáva ho vrtošivé správanie minulých, súčasných (a nepochybne aj budúcich) amerických vlád a aj desaťročia európskej lakomosti a sebauspokojenia. Je nakonfigurované na konvenčnú vojnu (aj to slabo), no už nie na hrozby, ktorým dnes v skutočnosti čelíme.

Na prvom mieste je to porážka na Ukrajine a jej následky. Ak pod ruským útokom zlyhá tamojšia teplárenská a elektrická sieť, Západ očakáva až päť miliónov utečencov. A bude ich oveľa viac, ak sa frontová línia rozpadne. Nútené prímerie by vytvorilo obrovskú Bosnu na východnej hranici Európy s miliónmi nahnevaných, traumatizovaných ľudí žijúcich v skrachovanom štáte, ktorý zlyhal a bol by ľahkou korisťou a cieľom ďalšieho ruského zasahovania. Ďalšia vec je šírenie jadrových zbraní. Putin dokázal, že jadrové vydieranie funguje. Ak by si Ukrajina v roku 1994 ponechala svoje jadrové zbrane, Rusko by sa nikdy neodvážilo na ňu zaútočiť. Naopak, teraz rinčanie ruským jadrovým arzenálom zastavilo krajiny, ktoré Ukrajinu podporujú. Ostatné krajiny sa zariadia podľa toho.

Príliš ľahká predstava

Putin verí, že najdôležitejšiu bitku už vyhral. Otestoval Západ a zistil, že môže ísť ďalej. Jeho ambície ďaleko presahujú vymazanie Ukrajiny ako suverénneho a udržateľného štátu. Chce stvoriť svet bilaterálnych dohôd, v ktorých veľkosť Ruska zaručuje úspech. To znamená rozbitie multilaterálnych inštitúcií, ktoré presadzovali svetový poriadok od roku 1991, čo považuje voči Rusku za hlboko nespravodlivé. Chce, aby bola Európa neutralizovaná, roztrieštená a poddajná. Tento cieľ by sa ešte pred pár rokmi zdal fantasticky nepravdepodobný. Teraz je to všetko pravdepodobné až príliš.

Mnohí ľudia v Európe si všimli nebezpečenstvo oneskorene. Bruno Kahl, šéf nemeckej zahraničnej spravodajskej služby BND, minulý týždeň povedal, že Rusko sa usiluje o „zlyhanie NATO ako obrannej aliancie“. To by podľa neho dosiahlo, ak by sa jeho záväzok o kolektívnej obrane v článku 5 ukázal v prípade útoku ako neúčinný. Je až príliš ľahké predstaviť si, ako sa to môže stať.

Predstavte si, ako by Rusko mohlo otestovať článok 5. Predstavte si žoldnierov alebo neregulárnych vojakov prichádzajúcich do jedného z pobaltských štátov, Poľska alebo do Fínska, v kombinácii s elektronickým bojom, ktorý uzemňuje lietadlá a ochromuje kritickú infraštruktúru. Predstavte si, že v Rige, Tallinne alebo Vilniuse v mene „oslobodzovacích frontov“, ktoré chcú užšie vzťahy s Ruskom, vybuchnú bomby. Predstavte si, že nejakí najatí blázni spáchajú atentát na kľúčových vojenských, politických či obchodných predstaviteľov. Tí, čo budú napadnutí, to právom budú považovať za existenčnú hrozbu vyžadujúcu ozbrojenú reakciu.

Čo však urobí NATO? Mnohé krajiny budú nabádať na opatrnosť. Súhlasilo by Nemecko, aj keby nebolo v súčasnej politickej paralýze, s potopením ruskej vojnovej lode, s útokom na základňu špeciálnych síl v Kaliningrade alebo na štartovací priestor bezpilotných lietadiel pri Petrohrade? Dal by podobnej odpovedi zelenú Biely dom? Takmer určite nie. Lenže to len zvyšuje pravdepodobnosť, že sa napadnutá členská krajina (alebo krajiny) NATO bude musieť najprv vyrovnať so „spojencami“, ktorí ju budú brzdiť alebo budú dokonca vetovať jej obranu.

Diery po Američanoch

Našťastie, aspoň niektoré štáty v prvej línii sa môžu hodnoverne brániť. Fínski vojenskí plánovači napríklad predpokladajú, že krajina bude musieť tri až štyri mesiace bojovať úplne sama. Estónsko vynakladá štvrtinu svojho obranného rozpočtu na muníciu a nakupuje najmodernejšie diaľkové delostrelectvo na okamžitý protiútok. Poľsko sa stáva najsilnejšou vojenskou mocnosťou Európy, pričom na obranu už dáva viac ako 4 percentá HDP – dvojnásobok nepatrného podielu Británie a s oveľa väčším efektom.

Británia by také šťastie nemala. Bez svojich spojencov by vystrieľala muníciu za tri alebo štyri dni. Chýbajú nám aj náhradné diely, palivo, komunikácia, logistika a rezervy – takmer všetko, čo by sme potrebovali v skutočnej vojne, nech by trvala akokoľvek krátko. Efektné zbrojné systémy sú zbytočné, keď už nemajú čo strieľať.

Náš ľahkovážny prístup spočíva na niekoľkých veľkých, ale neistých predpokladoch: jedným z nich je, že našim spojencom v USA a Európe záleží na našej bezpečnosti viac ako nám samým. Tento predpoklad však vyzerá čoraz neistejšie a robí nás zraniteľnejšími v prípade priameho ruského útoku. Pravda, ako ultimátny prostriedok našej obrany máme k dispozícii jadrové zbrane (ďalší predpoklad), lenže rakety Trident dosiahnu svoj cieľ iba vďaka americkej technológii. Riskoval by Donald Trump (alebo ktorýkoľvek iný prezident USA) armagedon aj vtedy, keby neboli priamo ohrozené samotné USA? Aby sme tomu zabránili, musíme sa my a naši európski spojenci prezbrojiť z vojenského aj inštitucionálneho hľadiska. NATO je príliš veľké, príliš pomalé, príliš rôznorodé a príliš zamerané na mnohé úlohy. Namiesto toho by sme mali budovať koalície schopných krajín vedomých si hrozieb a ochotných dávať peniaze na obranu a riskovať v záujme ochrany svojej slobody. Potenciálnym lídrom takejto koalície nemusí byť len Spojené kráľovstvo, ale môže ním byť napríklad aj Francúzsko či Poľsko.

Zaplniť všetky diery po USA by bola skľučujúca a kolosálne drahá úloha, ktorá by trvala najmenej desať rokov. Naliehavou diplomatickou prioritou je preto zabezpečiť, aby bol americký ústup z Európy usporiadaný a aby si tu Washington čo najdlhšie zachoval najťažšie nahraditeľné prvky, akými sú spravodajstvo, logistika a jadrový dáždnik. To si však bude vyžadovať obchod: pomoc Trumpovej administratíve v otázkach, ktoré považuje za existenčne dôležité, najmä v intenzívnej konkurencii s Čínou. Mnohé veci – od zlepšenia odolnosti dodávateľských reťazcov cez opätovné získanie postavenia technologickej špičky až po európsku schopnosť presadzovať pravidlá – môžu z Európy urobiť užitočného spojenca.

Ak nič neurobíme

Najskôr treba vyzbrojiť Ukrajinu tak, aby vyhrala, a podporiť peniazmi jej inovatívny, no stále nedostatočne využívaný obranný priemysel. Potom by sme mali zabaviť čo najviac z 300 miliárd dolárov zmrazených aktív ruskej centrálnej banky, ktoré sa nachádzajú v západných krajinách. Tieto peniaze by sme mali minúť väčšinou v USA na zbrane pre Ukrajinu. To by bola ďalšia dohoda, ktorej prezident Trump bude rozumieť.

Doma musíme prehodnotiť našu reakciu na vlnu podprahových útokov, ako je čoraz častejšie využívanie dronov. Najalarmujúcejšia je teória, že práve pomocou dronov nepriateľ zisťuje, kde žijú piloti a ďalší letecký personál. Najpokročilejšie bojové lietadlá sú zbytočné, ak sú ľudia, ktorí na nich lietajú, mŕtvi.

Fínsky model komplexnej obrany s jeho plánmi, cvičeniami, výcvikom, záložníkmi, protiatómovými krytmi a zásobami ukazuje, ako sa krajina môže premeniť na skľučujúco ťažký cieľ pre každého potenciálneho agresora. Ale vybudovanie čohokoľvek podobného fínskemu systému bude trvať roky, pričom my máme k dispozícii možno len mesiace. Najdôležitejším aspektom zo všetkého je preto vytvoriť skutočné prostriedky odstrašujúce Rusov a Číňanov od zastrašovania.

Nemali by sme to nechávať na krajiny, ktoré sú najviac postihnuté. Len si predstavte, že severské a pobaltské krajiny zasiahnuté drzou činnosťou čínskych obchodných lodí oznámili, že oficiálne oslávia 90. narodeniny dalajlámu a posilnia svoju diplomatickú prítomnosť na Taiwane. To rýchlo pritiahlo čínsku pozornosť a možno to povzbudí pekinské úrady, aby povedali svojim priateľom v Moskve, nech vychladnú. Takisto by sme mohli skúsiť naše kybernetické zbrane.

Zmeniť zakorenené predpoklady našich nepriateľov o našej slabosti bude ťažké a riskantné. Ak to však neurobíme, čaká nás katastrofa.