Budú mať mladí ešte osoh zo slobody? Zatiaľ majú šťastie a šancu na vyššiu kvalitu života

Autor je sociálny antropológ

Hybridná vojna sa u nás okrem iného prejavuje reinterpretáciou od revolúcie platného kánonu pamäti demokratických zmien a hnutí proti komunizmu. Populistov a dezolátov dnes možno pokojne nazvať slovníkom komunistickej propagandy ako sily novodobej reakcie. Robia zlobu buď priamo za peniaze a na povel cudzej fašizoidnej mocnosti, alebo v koordinácii s jej vyslancami a v súlade s jej informačnými operáciami.

Pamäť spoločnosti je v prvom rade vždy súčasná politika. Aj preto nestačí hovoriť pravdu, ale treba pridať aj niečo, čomu bežný, informačnou vojnou často osprostený občan aj môže uveriť. Ospravedlnením využívania uveriteľnej pamäti namiesto holej pravdy je mravný princíp, na ktorom stojí demokratický režim: ochrana skutočných práv ľudí, konsenzuálne vládnutie s rešpektom k menšinám či spravodlivejšia sociálna politika.

Tieto vyššie ideály, samozrejme, manipulujú vo svoj prospech aj revizionisti. Aby sa im v tom však menej darilo, potrebná je pravidelná inovácia demokratickej pamäti ako uveriteľnej pravdy. Uvádzam tri oblasti možnej aktualizácie demokratickej pamäti – geopolitický, občiansky a týkajúci sa živobytia.

Geopolitika a propaganda

Z detstva na stredoslovenskej dedine si spomínam na mnohodetnú rodinu chovateľa hovädzieho dobytka a upratovačky. Jej členovia žili v polorozpadnutom dome. Alkohol, násilie a nedostatok bez kostola formovali zníženú schopnosť súrodencov vcítiť a učiť sa. Neexistoval nikto, kto by deťom vysvetľoval morálne usporiadanie spoločnosti nad úrovňou družstevných naturálií. Dostalo sa im len komunistickej školy a propagandy, ktorú tam oficiálne vyučovali. Aj viacerí učitelia vtedy predpokladali, že väčšina chápe povinnú jazdu komunistického klamstva a doma aj tak niekto deťom porozpráva alternatívny príbeh.

Paľo však zažil iba školskú pravdu svetového proletariátu. Otec troch detí a úspešný murár s bytom v krajskom meste, pravidelnou letnou dovolenkou pri mori cez okno zánovného Fordu aj preto dnes všade vidí len tú najprimitívnejšiu ruskú propagandu. Vyznávajú ju aj revizionistický Fico, fašisti, prezlečení a šaškujúci na oslavách SNP, dezolátsky internetový ekosystém, ktorý sa Paľovi prihovára.

Ľuďom ako Paľo sa nedá vysvetliť pravda o nevyprovokovanej a neoprávnenej vojenskej agresii Ruskej federácie proti Ukrajine, porušovaní medzinárodného práva zo strany Ruska či imperiálny plán, ktorým sa sily reakcie snažia o historický revizionizmus. Naopak, sovietsku mytológiu, ktorá vykresľovala minulosť v rozpore s faktmi, zamlčiavala alebo popierala komunistické zločiny či zodpovednosť Sovietov za rozpútanie druhej svetovej vojny i za rozdelenie Európy, majú Paľo a jemu podobní skvelo zafixovanú v pamäti.

Na Paľa tak funguje len strach. Porozumie, že v uniformách ruskej armády neprídu klopkať na dvere láskaví slovanskí „braťuškovia“, ale prepustení zločinci, fundamentalistickí moslimovia z Čečenska a hladujúce stredoázijské národy, ktoré ruské samoderžavie stáročia zbedačuje. Paľo bude síce naďalej veriť vo vysnívanú rasovú verziu Ruska, akú ponúka vláda krajnej pravice, ktorej predsedovi Ficovi kremeľský skrčok už-už sľúbil (ako kedysi Tisovi Hitler) genocídu Slovákov až naostatok, keď si poradí s ostatnými. Nie spolupatričnosť so Západom, ale strach pred hordami v uniformách bude pre Paľa aspoň trochu uveriteľnejší.

Stala sa demokracia

Stúpencov „pravdy uprostred“, ktorí u nás rozhodujú o smerovaní krajiny každé voľby, by mohol osloviť naratív o občianskom hnutí v duchu hesla „stala sa nám demokracia“. Slovenský živel v prostredí disentu bol hádam s výnimkou tajnej cirkvi slabý. Aj tak však pôsobenie organizácií ako Charta 77 sprostredkovane ovplyvnilo generáciu ľudí „v šedej zóne“, ktorí sa stali nositeľmi zmien smerom k aktívnemu občianstvu, ochrane prírody a dedičstva kultúrnej krajiny, aby zásadne ovplyvnili budovanie liberálnodemokratického režimu po roku 1989. Bez tejto pokojnej tradície by sa pravdepodobne nepodarilo vyslobodiť Slovensko z rúk komunistov ani zo zovretia mečiarizmu.

V tejto pamäti až tak veľmi nejde o heroické činy jednotlivcov, i keď práve to hnutie musel niekto konkrétny oddrieť, ale o emancipáciu smerom k vyššej kvalite občianstva pre všetkých. Napriek dlhodobej hanbe z Hlasu za rôzne odnože alibizmu a ilúzie postoja medzi boľševizmom a demokraciou, ľudáctvom a ľudskými právami, Východom a Západom sa zmeny z dlhodobého hľadiska dejú ako víťazstvo progresívnejšieho Slovenska.

Presvedčený stúpenec strednej cesty len ťažko vníma ohrozenie právneho štátu. Nová geopolitika mu ako prospechárovi, rozmaznanému Alianciou v lone Únie, takisto veľa nehovorí. Treba u neho preto vzbudiť obavy zo straty teplých istôt, prírody a jej odolnosti. Ak populisti volajú po vraždení medveďov a rúbaní lesov, treba nadávať na poľovníkov, novodobú šľachtu so zastúpením v parlamente, nech sa nespráva na úkor dedovizne ako kedysi komunistickí papaláši, predvoj dnešných kapitalistických vykorisťovateľov prírody.

Pamäť živobytia

Najviac však potrebujeme vysvetliť ozajstné príčiny nostalgie za komunizmom. Sused Jano je dôchodca. Desaťročia pracoval v železničnom opravárenskom podniku. Matka ho z pozície slúžky v panskej kuchyni porodila po znárodnení do domu na pridelenom podiele z panskej lúky. Celý život užívali benefity. Zájazdy a kúpele, gulášiky pod lesom, záhumienok na prikŕmenie hydiny a svíň, všetko vďaka snahe a schopnostiam pomôcť si hoci aj členstvom v strane, aby aj Pán Boh pomohol.

Sociálna funkcia družstva, ktoré z nakradnutého rozdeľovalo dobrá Janovi a jeho rodine, sa dnes bije s ficovsko-mečiarovským agrobiznisom, ktorý žiadnu zodpovednosť za ľudí necíti. Ba Jano pre blaho rodiny už ani kradnúť nesmie. To smú len páni. Verí však príbehu o prosperujúcich socialistických rokoch. V čase vlády ficovského veľkokapitálu sa mu však v Lidli necnie za režimom nedostatku a policajnou svojvôľou, ale za všetkým tým, čo s mamou dosiahli popri socializme, ba skôr napriek nemu.

Agrobiznis riadený komunistickými zelenými barónmi de facto zlikvidoval vidiek, na ktorý s toľkou nostalgiou s nebohou matkou spomínali. Naďalej ničia pôdu monokultúrami, ale už bez zapojenia miestnych ľudí. Tí musia dochádzať k pásom do mesta, aj to bez poriadnej verejnej dopravy. Vyhubili kravy, zavolali Babiša, predali vidiek finančným skupinám cicajúcim agrodotácie. Toto sú Ficovce, dedina starého pastiera oviec, ktorým treba pripomenúť ich vlastnú pamäť živobytia ako schopnosti poradiť si a postarať sa o seba a blízkych. Ich nostalgia vznikla nie vďaka, ale popri či napriek socializmu!

Generácia víťazov?

November ’89 zastihol autora tejto úvahy na gymnáziu. Ako vysokoškolák sa zúčastnil na protestoch proti mečiarizmu a s kamarátmi monitoroval, či voľby v roku 1998 budú slobodné. Odvtedy sa považuje za príslušníka generácie, ktorá zmenou režimu v roku 1989 získala najviac. Za tridsať rokov slobody bez strachu z vojny ďakuje najmä rodičom, ktorí ako generácia tento pokrok zariadili. Zároveň niesli najväčšie náklady transformácie, aby sme sa všetci, aj Paľo a Jano, mali lepšie.

Mladí dnes stoja pred dilemou, či budú mať zo slobody ešte väčší osoh než naša stredná generácia. Majú šťastie, že na rozdiel od mnohých na Západe, kde sa mladé generácie prvýkrát nebudú mať o dosť lepšie než každá povojnová generácia pred nimi, naši mladí môžu stále veriť vo vyššiu kvalitu života. Aspoň tie plesnivé Ficove nemocnice nebudú musieť trpieť v podobe víl, ktoré si politici smerohlasu kupujú na francúzskom vidieku za peniaze z korupcie!

Nie všetko je síce v prípade takého Slovenska ako jednej z najvýznamnejších svetových bezmocí v ich rukách. Agresia Ruska, možná sebadezolácia Ameriky, nárast fašistov doma i v Európe ukazujú, že geopolitické šťastie mali viac ich rodičia a starí rodičia, keďže vtedy svetu rozkazovali demokratickí víťazi studenej vojny. Majú však oveľa viac zdrojov a nástrojov na pokrok pomerov, v ktorých žijú doma. Také nemala žiadna generácia pred nimi. Osoh z potrebnej porážky revizionistov novembra ’89 bude potom hlavne ich a ich detí.