Súdy sa ešte viac otvoria, prokuratúra Jaromíra Čižnára zostáva nedotknuteľná

Spravodlivosti a súdnictvu venovala vláda vo svojom programe päť strán. Z nich len dve vety patria prokuratúre, ktorú vedie Jaromír Čižnár, spolužiak predsedu vlády. Už keď vládna koalícia vznikala, tak zaznelo, že prokuratúry sa nová vláda nedotkne, a toto vyhlásenie dodržala. Je to škoda, pretože ak sa hovorí o transparentnosti a verejnej kontrole, prokuratúra je na tom horšie ako súdy a väčšiu otvorenosť o to viac potrebuje. Rovnako ako odpolitizovanie, ale tejto ambície sa vláda, ak vychádzame z jej programu, vzdala úplne.

Pozitívne sa dá hodnotiť cieľ vlády ešte viac otvoriť verejnej kontrole súdy. Túto líniu si ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská udržala. Rovnako aj snahu otvoriť justíciu aj právnikom, ktorí priamo v súdnictve nepôsobia. V minulosti tieto plány narážali práve na Smer, ktorý zmeny napadol na Ústavnom súde, a kým tam spočívali, Žitňanskej reformy pomaly menil. Z časti vládneho programu týkajúceho sa súdnictva preto cítiť, že sa ministerka snažila presadiť späť to, čo už raz v justícii zaviedla. Napríklad to, aby pri výbere predsedov súdov a sudcov či justičných zamestnancov neprevládala ústna časť testov, ale písomná. Tentoraz vládny program hovorí o tom, že vláda „zváži váhu subjektívneho hodnotenia“.

Sudcovia môžu vnímať pozitívne plány vlády posilniť ich administratívny aparát a prehodnotiť, čo vlastne na súdy patrí a čo nie. To všetko spolu s cieľom nanovo upraviť to, čo môžu robiť vyšší súdni úradníci, im dáva nádej, že sa časti nahromadených spisov zbavia a ubudne im práca.

Vláda im sľubuje aj väčšiu možnosť špecializácie. Tieto kroky by mohli prispieť k skráteniu rozhodovacích lehôt. Ako však chce dosiahnuť prerozdelenie agendy na malých súdoch s malým počtom sudcov pri zachovaní náhodného prideľovania súdnych prípadov, je otázne. Rovnako vágne znie aj prísľub o zlepšení materiálneho a technického vybavenia súdov. Pracovné podmienky sú pritom najčastejšou sťažnosťou sudcov, a často opodstatnene.  

Ako strašiak na sudcov musí pôsobiť časť programu, v ktorej sa vláda zaväzuje prijať opatrenia na zvýšenie osobnej zodpovednosti za ich preukázané subjektívne zlyhania. Dosiahnuť to chce dôsledným a efektívnym uplatňovaním disciplinárnej zodpovednosti. Takáto ambícia od ministrov zaznievala už aj v minulosti, ale vždy sa jej sudcovia vyhli.

Rizikom je, aby sa táto ambícia nezneužívala na trestanie „nepohodlných“ sudcov, čo naša justícia nie tak dávno zažila. Preto by trestanie malo byť podložené reálnou výkonnosťou sudcov. S tým súvisí ich hodnotenie. Aj v tomto smere má vláda svoje plány. Najväčším problémom doterajšieho hodnotenia bolo, že sa sudcovia hodnotili navzájom. Pri tom, ako sú navzájom kolegiálni, tak boli výsledky týchto hodnotení ľahko spochybniteľné.

Žiaľ, v tomto smere nejde vláda ďalej. Hodnotenie chce dopracovať a chce zaviesť „hodnotiace senáty“, ale v nich budú opäť sedieť len sudcovia. Mali by sa venovať len hodnotiacej činnosti. Ale čo sa zatiaľ stane s ich spismi? Už teraz sa sudcovia sťažujú na preťaženosť. Ak už ministerka nemohla ustúpiť požiadavke, aby v senátoch sedeli sudcovia, možno by nebolo zlé, ak by to boli sudcovia – dôchodcovia. Majú viac času venovať sa hodnoteniu a mohli by byť aspoň o čosi objektívnejší, ak sa s kolegami denne nestretávajú na súde.

Ak si vláda dáva za cieľ zvýšiť dôveryhodnosť justície v očiach verejnosti, tak sa jej to môže podariť aj snahou odpolitizovať Súdnu radu. Žitňanská už raz presadila do zákona, aby predsedovia súdov nemohli byť členmi Súdnej rady. Smer to spochybnil na Ústavnom súde, no ten dal ministerke za pravdu. Pri takýchto členoch je spochybniteľná ich nezávislosť, pretože do funkcií sú menovaní ministrom spravodlivosti. Ten si potom môže cez nich presadzovať svoje záujmy v Súdnej rade. Vláda sa preto teraz zaväzuje toto ustanovenie spresniť.

Rovnako chce dosiahnuť, aby nominanti vlády, parlamentu a prezidenta už nemohli byť sudcami. Polovicu členov totiž volia samotní sudcovia, a tak by sa týmto opatrením vyvážilo zloženie rady aj nesudcami. Zároveň by sa tým odstránilo „apriórne podozrievanie sudcov nominovaných do tejto pozície politickou mocou zo spriaznenosti s tou-ktorou politickou stranou“. Pri zmienke o skutočnej nezávislosti súdnej moci od tej výkonnej sa vládny program nevyhol ani prísľubu konečne zabezpečiť, aby Najvyšší súd a ministerstvo spravodlivosti nesídlili v jednej budove. Túto ambíciu však už mal asi každý minister spravodlivosti aj každý predseda Najvyššieho súdu a doposiaľ sa nič neudialo.

Ak sa vláda vôbec nedotkla prokuratúry, Ústavný súd si všimla. Chce presadiť ústavný zákon, ktorý zmení pomery na Ústavnom súde. Tento zákon by nemal zmeniť len funkčné obdobia sudcov, ale aj kritériá, ktoré by mali spĺňať. Dôraz chce klásť „na odbornú a morálnu zdatnosť“. Vláda sľubuje aj vyjasnenie právomocí v procese výberu. Všetko sú to ambiciózne plány, ale netreba zabúdať, že to boli poslanci Smeru, ktorí navolili súčasných kandidátov, z ktorých má prezident Andrej Kiska problém si vybrať.