Nevšedné ženské priateľstvo, večný boj japonského vojaka a nežná fínska romantika (tipy, čo pozerať)

Článok obsahuje dejové spoilery.

V dnešných tipoch na filmy a seriály nájdete príbeh paranoidného vojaka, pre ktorého sa druhá svetová vojna skončila až v marci 1974, alebo romantický film, ktorého hlavní hrdinovia hľadajú popri dôstojnom živote aspoň trochu šťastia.

Geniálna priateľka (Max)

Štvrtá séria Geniálnej priateľky uzatvára seriálovú adaptáciu knižného diela Eleny Ferrante Neapolská sága, ktorá v prostredí meniaceho sa Neapola zachytáva príbeh celoživotného priateľstva dvoch žien. Hlavné postavy – Elena „Lenù“ Greco a Raffaella „Lila“ Cerullo – ani nemôžu byť odlišnejšie, no aj tak ich spája silné a zároveň rozporuplné puto. Rozprávačkou príbehu je Elena.

Lila a Lenù sa zoznamujú ešte ako deti na periférii Neapola v 50. rokoch. Lenù zaujala Lilina prirodzená inteligencia a túžba nepodriadiť sa pravidlám chudobnej štvrte. Lenù sa odvtedy na svoju kamarátku snaží vo všetkom doťahovať a Lila zase, naopak, dáva najavo, že je vždy o krok napred.

Pri sledovaní Geniálnej priateľky sa pripravte na nutnú dávku frustrácie zo správania oboch hlavných hrdiniek, ktoré si v rôznych fázach života vzájomne závidia to, čo má tá druhá. Lila je vo vzťahu manipulatívna až bezohľadná, zatiaľ čo Lenù pasívna až vyhýbavá.

Obe sa ocitnú v úplne odlišných podmienkach a hľadajú si cestu preč zo sveta plného násilia a mužskej nadradenosti, v ktorom sa od žien očakáva, že budú len rodiť deti a starať sa o domácnosť. Lenù aj Lila čelia odlišným prekážkam, no dostávajú sa k rôznym životným príležitostiam a ich osudy sa nakoniec aj tak pretnú v neapolskej štvrti.

Seriál zobrazuje okrem nevšedného ženského priateľstva aj témy feminizmu, večného boja komunizmu proti fašizmu či vnútorných bojov, aké v sebe v súvislosti so vzťahmi zvádza každý z nás.

Keďže štyri série pokrývajú časové rozpätie desiatok rokov, stvárnenie postáv si rozdelilo viacero herečiek – Lenù hrala v prvých troch sériách Margherita Mazzucco a v štvrtej Alba Rohrwacher, Lilu zase Gaia Girace a Irene Maiorino.

Knižnú predlohu som nečítal, nedokážem preto posúdiť, čo v seriáli chýba a čo mohlo byť zobrazené inak. Posledná (štvrtá) séria, najmä jej záver, je však potenciálnym spúšťačom silných emócií, v divákovi sa do poslednej chvíle otvárajú otázky, ako to s priateľstvom oboch žien v skutočnosti bolo.

Onoda – 10 000 nocí v džungli (Edisonline)

Arthur Harari sa preslávil predovšetkým ako scenárista filmu Anatómia pádu, za ktorý získal Oscara v kategórii Najlepší pôvodný scenár. V roku 2021 sa ako režisér podieľal na koprodukčnom spracovaní príbehu japonského vojaka Hirá Onodu.

Podporučík Onoda na začiatku druhej svetovej vojny podstúpil spravodajský výcvik a potom ho ako veliteľa jednotky poslali na filipínsky ostrov Lubang s jasnými rozkazmi: bojovať proti americkým jednotkám, za žiadnu cenu sa nevzdať a nesiahnuť si na život.

Japonsko síce už o rok kapitulovalo, no keď na ostrov dorazili Američania, Onoda a niekoľko jeho mužov sa skryli v džungli. Nakoniec zostali len štyria, no jeden z nich sa predsa len vzdal v roku 1949.

Zvyšná trojica však pod vedením Onodu pokračovala vo svojich partizánskych bojoch. Neverili, že vojna sa skončila, a podnikali útoky na filipínske obydlia. O konci vojny ich nepresvedčili letáky ani lietadlá, z ktorých zaznievali výzvy, aby sa vzdali. Skupinka, z ktorej Onoda nakoniec zostal sám, zabila približne tridsať Filipíncov.

Film dobre zachytáva, čo dokážu s ľudskou mysľou urobiť vojnová propaganda, izolácia a paranoja. Keď na Onodu a jeho spoločníkov strieľala polícia, považoval to za potvrdenie, že vojna pokračuje.

Všetky správy o konci vojny a výzvy na kapituláciu považoval za triky a neveril dokonca ani tomu, keď na ostrov prišli jeho príbuzní a z diaľky ho žiadali, aby sa vzdal: interpretoval si to ako americkú kamufláž s nasadením dvojníkov.

Onodov večný boj sa skončil až v marci 1974, teda 29 rokov po oficiálnej kapitulácii Japonska. So vzdaním sa súhlasil jedine pod podmienkou, že ho o to príde požiadať jeho niekdajší veliteľ major Taniguči. Svoj príbeh potom Onoda spísal do autobiografie, ktorá vyšla aj v českom jazyku.

Ak sa filmu dá niečo vytknúť, tak je to rozhodne stopáž: 165 minút je naozaj trochu priveľa, no to bolo aj nekonečného boja japonského vojaka.

Karaoke Blues (KVIFF.TV)

Film Karaoke Blues od fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho je nežným romantickým príbehom, ktorého hlavnými postavami sú ľudia bojujúci o základné ľudské potreby – jedlo, prístrešie, dôstojný život a aspoň trochu šťastia.

Ansa pracuje v supermarkete, odkiaľ ju vyhodia, pretože si vzala potravinu, ktorá bola po záruke, ale Ansa ju mala vyhodiť spolu s ostatným exspirovaným tovarom. Robotník Holappa končí bez práce pravidelne, pretože pije, a to pri akejkoľvek príležitosti vrátane pracovného času.

Títo smoliari sa prvý raz stretnú v bare počas karaoke, kde spolu síce neprehovoria, ale sú si vzájomne sympatickí. Keď sa náhodne stretnú po druhý raz, Ansa dá Holappovi svoje telefónne číslo, ktoré on v podstate hneď stratí.

Podobných tragikomických situácií vidíme vo filme veľa, jeho sila je v jednoduchosti deja aj strohosti dialógov. Smútok, ktorý prežívajú obaja hlavní hrdinovia, prirodzene zapadá do prostredia zanedbaných helsinských štvrtí.

Ak by Ansa a Holappa nepočúvali rozhlasové správy o vojne na Ukrajine, ani by nebolo jasné, že film sa odohráva v súčasnosti.

Postupnému zbližovaniu postáv stojí v ceste alkohol, s ktorým by Holappa aj chcel prestať, ale akosi sa mu to nedarí. Ansa dáva navyše najavo, že bude radšej sama, než by si mala zničiť život vzťahom s alkoholikom.

O oboch postavách sa dozvedáme veľmi málo – Holappovo krstné meno napríklad nezaznie počas celého filmu ani raz a nepozná ho ani Ansa. Minimalistické poňatie je však v prípade Karaoke Blues silnou stránkou, nie slabinou.

Príbeh začínajúcej sa lásky z robotníckej štvrte dopĺňa aj výborný soundtrack na čele s chytľavou piesňou sesterského dua Maustetytöt, ktorá vo filme zaznieva v čase, keď Ansa a Holappa prechádzajú krízou.