Tomáš Gális
Dramaturg Slovenského komorného divadla v Martine Miro Dacho je autorom viacerých divadelných hier, ako napríklad Paperback či Filip o hudobníkovi Jarovi Filipovi. Písanie však označuje za „utrpenie“.
„Najprv sa poteším, že mám tvorivú príležitosť, vzápätí som nešťastný a hľadám, ako z toho vykľučkovať tak, aby to malo zmysel, aby neutrpela téma či postavy, kolegovia z tvorivého tímu,“ hovorí Dacho.
Vybral päť kníh o dobrom divadle, pričom publikáciu svojej učiteľky Sone Šimkovej odporúča aj pre jej štylistiku. „To je rozkoš z textu,“ hovorí o knihe Divadlo prekračuje hranice.
V rozhovore spomína aj na svoju učiteľku hudobnej výchovy na základnej škole, ktorá žiakom vedela vybaviť lístky do opery za symbolické ceny. „Takže sme niekedy aj dvakrát týždenne išli s rodičmi na operu. Rakúski dôchodcovia to vtedy mali tuším ako celodenný výlet do Bratislavy, spojený s obedom alebo večerou a operným predstavením. Ale myslím, že to už pominulo,“ hovorí Dacho.
Päť kníh o divadle
- Ako vzniká sliepka a všetky ďalšie hry (Milan Lasica a Július Satinský)
- Ach, gubernia neobmedzených možností! Martin Porubjak o divadle a spoločnosti! (Martina Ulmanová)
- BU – Štúdie o tvorbe Blaha Uhlára (Dáša Čiripová, Ján Šimko)
- Obrazy Romea Castelucciho (Michaela Mojžišová)
- Divadlo prekračuje hranice (Soňa Šimková)
Z laického hľadiska sa zdá, že to, čo na divadle oceňuje porota, divákov až tak neláka. Jana Oľhová získala cenu Dosky 2024 za herecký výkon v Divadelníkovi, ktorý mal premiéru pred rokom, ale derniéra bola už tento rok vo februári. Predstavenie Sme krajina – divadelný počin 2023 – už vo Zvolene nehrali niekoľko mesiacov. Kocúrkovo so štyrmi cenami Dosky 2023 hrá SND približne raz za dva mesiace. Chápem, že to nie je hlavné kritérium, ale nie je to problém?
Napríklad Kocúrkovo je špecifický fenomén, ktorý by bolo zaujímavé preskúmať. Pri prvých reprízach časť ľudí odchádzala, ale potom vraj návštevnosť narástla. Vo všeobecnosti je však pravda, že väčšina divákov si chce na predstavení oddýchnuť a zabaviť sa, nijako sa tým netaja, dodáva im to energiu, domov môžu odísť s príjemným pocitom. Naopak, keď majú vidieť niečo vážnejšie alebo náročnejšie, tak ich to veľmi neláka.
Čiže diváci nie sú na dostatočne vysokej úrovni?
To znie asi príliš pejoratívne… Skrátka, rôzni diváci majú rôzne očakávania. Je prirodzené, že aj filmy, aj knihy, aj výtvarné umenie majú tak väčšinového, ako aj menšinového diváka, ktorý má za sebou možno nejakú skúsenosť či prípravu, má niečo naštudované, zaujíma sa o umenie, lákajú ho nové alebo netradičné postupy či formy.
Čo vlastne na divadle hodnotia porotcovia?
Myslím, že veľakrát je dosť dôležitým faktorom inakosť. Konvenčná inscenácia zaujme len málokedy. To musí byť potom veľmi silná a výrazná, napríklad herecky alebo textovo.
Existujú v divadle módne vlny? Pýtam sa preto – ak to správne chápem –, že zo strany kritikov činohry SND zaznieva niečo v zmysle, že je dnes príliš kritická k národu.
Ale to bola vždy, aj za takzvaného Slovenského štátu. Ján Jamnický, Ferdinand Hoffmann či Jozef Budský robili veľakrát slovenské i svetové predlohy tak, že pomerne jasne prezentovali kritické názory. Bolo to tak v prevažnej miere aj za socializmu. A Činohra SND bola v deväťdesiatych rokoch v opozícii aj voči Mečiarovi. A nemuselo sa to vždy prezentovať len súčasnými titulmi, svoj názor tvorcovia uplatnili aj v klasike. To, že je dnes Činohra SND zase v opozícii, nemôže nikoho prekvapiť.
Nie je vlastne dobré, že ľudia z Kocúrkova odchádzali? Nebola to takpovediac päsť medzi oči malomeštiakom?
To si nie som istý. Pred pár rokmi sme v SND robili Kuba, ktorý bol oveľa tradičnejší a konvenčnejší ako Kocúrkovo, ale aj tak nemal takú návštevnosť, ako by sa očakávalo. Pretože ani Kocúrkovo, ani Kubo neboli tým, čo poznáme najmä z televíznych spracovaní. Ťapákovho televízneho Kuba vysielajú každé Vianoce, každý pozná emblematický výkon Jozefa Kronera, ale aký je výklad hry Jozefa Hollého a čo všetko je na ňu navešané, to je druhá vec. Myslím, že ľudia často prichádzajú do divadla s očakávaniami, že uvidia niečo podobné, variáciu toho, čo poznajú, a potom ich mrzí, že vidia niečo, čo nepoznajú alebo sa im to dokonca zdá dehonestujúce, a odchádzajú.
Ak je to dehonestujúce, je to zámer?
To si nemyslím. Aspoň za seba môžem povedať, že som nikdy nešiel robiť niečo so zámerom niekoho alebo niečo dehonestovať. Skôr sme sa snažili vyjadriť
