Nádej zvaná Robert Fico?

Autor je sociálny antropológ

Dôvodov krehkosti nového statusu quo na Slovensku je viac. Okrem nedostatku hodnotového tmelu u členov koalície medzi nimi tróni prepad programovej politiky. Otázne je, či dokážu programové strany získať späť voličov a ako sa vyprofiluje vládna alternatíva.

Vodcom opozície sa stala strana ekonomicky liberálna, politicky však skôr národno-populistická. Zostatok opozície je z hľadiska teórie demokracie len väčší smútok: anarchický výťah nespoľahlivého excentrika či partia kamarátov majiteľa rádia a inseminátora zlatokopiek.

Úspechu neofašistov ako „chyby v systéme“ je venovaná nasledujúca pasáž. Zaň je primárne zodpovedný Robert Fico. Ten je paradoxne zároveň jediný, kto túto povolebnú depresiu môže zmeniť na aspoň trochu úspešný príbeh, čomu však zatiaľ neveria ani veľkí optimisti.

Kamaráti, na stráž!

Úspech Mariana Kotlebu v župných voľbách v Smere očividne nevyhodnotili ako varovanie. Okrem iného som vtedy uvažoval nad ospravedlňovaním voličov za túto voľbu zo strany niektorých publicistov. Podobná úvaha mi napadá aj dnes. Niežeby chudoba, neexistujúci relevantný program establišmentu či korupcia nehrali významnú rolu v protestnej voľbe. Publicisti však pri dôraze na externé tlaky zabúdajú na zodpovednosť voličov ako aktérov politického procesu. Tento „antisystémový vzdor“ je viac kultúrne ako socioekonomicky podmienený.

Voliči Kotlebu totiž nevnímajú nebezpečnosť fašistickej ideológie a vo väčšine profilujúcich tém sa stotožňujú s tými najprimitívnejšími vysvetleniami. V postkomunistickej Európe je radikalizácia tejto populistickej subkultúry desivá najmä preto, lebo k nej neexistuje adekvátna reakcia, aké poznáme napríklad z južnej či západnej Európy v podobe hnutí za väčšiu rovnosť a demokraciu. Ešte aj extrémna pravica takej Marine Le Penovej je v konečnom dôsledku bližšia republikánskemu šovinizmu ako novému východoeurópskemu fašizmu.

Kotleba bodoval aj tam, kde je podiel rómskej populácie nízky. Podporovateľmi neofašizmu zďaleka nie sú najchudobnejší dedinčania. Volili ho aj strednostavovskí voliči – učitelia, technici či záchranári – minimum voličov tvorili „obete systému“, ak teda nechceme vyhlásiť za obete takmer všetkých.

Poznám fanúšikov rétoriky neofašistov ako napríklad kuchára, ktorý pracuje v Gibraltári, vodiča autobusu a jeho syna, ktorý chce byť požiarnikom, majiteľku holičstva, živnostníčku v nechtovom štúdiu, zazobaného rozvedeného potomka gazdovskej rodiny z vily, ktorú postavil otec agronóm počas socializmu, ale aj zverolekára.

Asi sedem ľudí na kandidátke Kotlebovej strany udávalo povolanie pedagóg, jeden dokonca učiteľstvo katolíckeho náboženstva. Našiel sa aj pracovník múzea či docent práva, ktorý sa rád vyhrieva na Lexovom ranči. Poznám vyštudovaného učiteľa, dnes policajta, ktorý sa podporou Kotlebu v krčme chváli bez začervenania.

Stretol som inžiniera elektrotechniky, majiteľa koní a ušľachtilých psov, otca študujúcej právničky a exmanažéra významnej telekomunikačnej firmy, ktorý šíri tie najsprostejšie bludy o Rómoch, imigrantoch a Amerike, aké Putinova propaganda preložila na naše konšpiračné weby. Sú veľmi podobné tým zo stránok neofašistickej strany! Títo ľudia netušia o vlastnom primitivizme, pretože o tom, že oni sú „tí“ degenerovaní fašisti, nepočuli ani v rodine, ani v kostole, ani v škole.

Tupé malomeštiactvo

Kotlebu najviac podporili bývalí nevoliči, vrátane najväčšej skupiny prvovoličov spomedzi všetkých strán (36-tisíc). Až 60 percent jeho voličov má menej ako štyridsať rokov. Jednu pätinu z 209-tisíc hlasov predstavujú sklamaní voliči Roberta Fica. Omnoho menej sú to bývalí voliči nacionalistov, Richarda Sulíka a Igora Matoviča. Ako ukazujú výskumy, k neofašistom neprešli takmer žiadni voliči strán ako Most-Híd či KDH. Tradiční katolícki voliči namiesto toho hľadali alternatívu u Procházku či Matoviča, maďarskí sa zas otočili smerom k vlastnej etnickej strane. Nadštandardne sa Kotleba páči ľuďom z menších miest a dedín, ale nie najhoršie čísla dosiahol aj v Bratislave.

Výrazný nadpriemer získal najmä v okrese Krupina, kde zaklincoval takmer dvojnásobok celoslovenského priemeru. Suverénne najvyššie zisky dosiahol na lazoch v okolí tohto mestečka, kde cudzinca nevideli od prechodu frontu. Krupina, v iných častiach okresu inak nazývaná Somárovce, sa nedávno stala známa antisemitskými názormi primátora za Smer. Pritom je len hodinu jazdy od Banskej Bystrice a sto kilometrov od Nitry, kde nie je núdza o lepšie zamestnanie. Do susedného krajského mesta sa dá dostať za hodinu a pol, veľkú časť cesty diaľnicou. Kozmopolitná Budapešť, z ktorej vychádza jedna z najvýznamneších medzinárodných ciest na území Slovenska (E77 do Gdaňska) križujúca Krupinu, je vzdialená len hodinu a pol.

V ozaj izolovaných okresoch ako Poltár a Brezno síce Kotleba tiež získal nadpriemer, ale v Lučenci či Veľkom Krtíši len mierny a výrazne nižší ako v Krupine. Detva, kde kedysi dominoval Vladimír Mečiar a dnes kraľuje Robert Fico, či v kopcoch izolovaná Banská Štiavnica, volili Kotlebu len priemerne. Väčší úspech mal v Žiari nad Hronom, Žarnovici, Zlatých Moravciach či ostravským baniam blízkej Čadci. Podobne aj východné okresy ako Spišská Nová Ves či Košice-vidiek ukázali len mierne nadpriemerný výsledok, podobne ako Stará Ľubovňa, Kežmarok, Gelnica, Poprad, ale aj Topoľčany, Bánovce nad Bebravou či Partizánske, medzivojnové bašty Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a nadpriemerne katolícke okresy. Aj v nich však dominoval Smer.

Ako ukázal Denník N, až 20 percent voličov ráčkujúceho župana má vysokú školu, skoro 55 percent maturitu a vyše 13 percent sú živnostníci. Znamená to, že kľúčovými voličmi Kotlebu nie je žiadna luza či „obete reforiem“, ale frustrovaná stredná vrstva, ktorá má k chudobe ozaj chudobných ešte ďaleko. Má však aj tak strach, pochádzajúci často z vlastnej nevedomosti a nevzdelanosti.

Slovenská realistická literatúra pozná desiatky vynikajúcich kritík tupého malomeštiactva, ktorý toľkokrát u nás sýtil totalitu. V skratke, voliči neofašizmus nevolili zo zúfalstva, ale z vedomého vzdoru. Protest mieril na celú politickú triedu, ale najviac frustrácie na seba nabalil Robert Fico, lebo jeho „sociálna kozmetika“ začala po ôsmich rokoch opadávať. Zostatok skazy dokonal dlhodobý úpadok školstva, alibistické cirkvi a žiadne zlepšenie neutešeného stavu zdravotníctva.

Za úspechom extrémistov je aj „odmakaná“ kampaň, vrátane veľkej sily na sociálnych sieťach (Kotlebova strana má druhý najvyšší počet fanúšikov Facebooku spomedzi všetkých partají), ktorá dokázala pre nevedomých zakonšpirovať „oficiálne“ médiá, považované neofašistami za skorumpované a propagandistické. Volanie po komunitnej revitalizácii vidieka, roľníctva a ekológie, ku ktorým sa Smer osem rokov poriadne nedostal, či pomoc pri povodniach, alebo len tak dôchodcom pri dome, ktorú Kotlebovi vyholení dobrovoľníci roky vykonávali, či symbolická moc samotného úradu predsedu kraja, len zjemňovali dovtedy nevábny obraz strany u fašizujúceho „slušného“ občana.

Od šaškovania v uniformách s fakľami a politickej nekrofílie za Jozefom Tisom spred desiatich rokov sa neofašisti plynulo prezliekli do hnedých sák, začali tvrdiť antizápadnú, antirómsku, protiutečeneckú či inak šovinistickú agendu a pred voľbami tento ideologický arzenál doplnili o boj za nenarodené deti či križiacku obranu Európy. Tento ťah na nenávisť skrátka dokáže efektívnejšie použiť autentický extrémista! Fico so svojou vcelku konvenčnou islamofóbiou, smiešnymi žalobami na Úniu a cvičnom stavaní plotov na hranici s Rakúskom tak popri uškŕňajúcom sa riedkofúzikovi z Bystrice vyzeral ako sopliak brániaci pieskovisko.

Naša nádej Ficoland

Významný filozof František Novosád, ktorý sa hlási k slovenskej ľavici, v rozhovore pre Postoj pár týždňov pred voľbami povedal, že jadrom úspechu Smeru bol sľub konca zmien a návratu k pokoju. Ako hovorí Novosád, „v rustikálnej podobe má aj Smer takúto vlastnosť mainstreamového európskeho ľavičiarstva. Pracujeme s tým, čo máme k dispozícii a nerobíme si žiadne ilúzie, že veľa spravíme“. V tom istom rozhovore pomenováva, že „Smer je pragmaticky orientovaná strana, čo je však aj ľavicovou skúsenosťou – dostali sme po nose, musíme byť realistickejší a zabudnúť na veľké projekty premeny sveta“.

Tieto charakteristiky sociálnej demokracie karpatského typu vysvetľujú „údržbársku“ politiku Smeru. Ignorujú však, že aj údržba sa dá robiť lepšie ako predviedol Smer a že po ôsmich rokoch pokoja iba údržba nestačí a štát potrebuje víziu.

Nejde ani o to, že by Fico nezvládol technológiu a rituály moci. Ide o to, že okrem toho neponúka žiadny progresívny program. O stranách slovenskej pravice si môžeme myslieť čokoľvek, ale aspoň artikulovali a predstavili víziu právneho štátu či reálneho boja proti korupcii v duchu vylepšovania liberálnych reforiem. Výrazné zníženie cien diaľnic, povinnosť zverejňovania zmlúv či aspoň pokus o systémové riešenia vidieka a Rómov sú v porovnaní s Ficovými osemročným rečnením reálnymi výsledkami dvojročného kabinetu Ivety Radičovej.

Ako irónia volieb vyznieva fakt, že Smer nepovažoval za potrebné predstaviť voličom žiadny program v takých ľavicových témach ako chudoba, zdravie, školstvo či starnutie populácie. Ako irónia dejín potom vyznieva rozhodenie žetónov po voľbách. Z nich vyplýva, že jedine scvrknutý a zvädnutý Fico je politik, ktorý má moc niečo s touto krajinou naozaj urobiť.

Dejinná poučka znie, že fašizmus sa derie dopredu v prvom rade tam, kde bujnie nedôvera v sociálnu politiku a právny štát. Fico hádam po troch prehrách – v krajských, prezidentských i tých parlamentných voľbách, v ktorých s neofašizmom zo strán prehráva primárne Smer – začne ako tretíkrát slúžiaci premiér pozornejšie načúvať pudu sebazáchovy. Pre mocenský pragmatizmus, ktorý charakterizuje Smer, platí, že ak niečo dokáže priniesť zmenu, tak je to spoločenský tlak.

Ako nezamýšľaný produkt volebného šoku napríklad je, že sa o roky viditeľnej fašizácii spoločnosti začalo aj otvorene hovoriť. Dokonca aj cirkev pravdepodobne mení taktiku. V prvom rade to teda umožňuje začať so systematickou zmenou politického jazyka a s reálnym postihovaním tých, ktorí nenávisť šíria. Nikto nečaká, že sa premiér stane zo dňa na deň slniečkarom. Úplne postačí, keď prestane spochybňovať Úniu, ľudskoprávne koncepty, bude rešpektovať ombudsmanku a prestane štvať proti utečencom a Rómom.

Relatívne príčetne

Nasledovať musia riešenia. Za najväčšie zlyhanie celej progresívnej politiky na Slovensku po roku 1989 možno považovať ignorovanie sociálneho vylúčenia ako najväčšieho problému krajiny. Ak by Smer napríklad začal seriózne presadzovať profesionálne pripravené komunitné i štátnopolitické alternatívy k neoklasickému ekonomickému diskurzu, ktorý dominuje dokonca aj pri inkluzívnych politikách (integrovať je podľa tejto ideológie hlavne ekonomicky efektívne, ľudsky, politicky či sociálne až potom – kryptomarxisti aj neoliberáli krochkajú pri primáte takto úzko chápanej ekonomiky blahom), stala by sa dominantná strana konečne sociálnodemokratickou aj niečím iným ako názvom a pár poslancami v Bruseli.

Zatiaľ sa môžeme chlácholiť, že nová vláda v porovnaní s visegrádskymi susedmi, najmä Maďarskom a Poľskom, vyzerá relatívne príčetne. Ak však pokročíme aj o štyri roky o toľko, o koľko krajinu posunuli sociálni demokrati karpatského typu v rokoch 2012 až 2016 práve hnedým smerom, imidž nám bude nanič. V tomto duchu, žiaľ či našťastie, nádej zvaná Fico umiera ozaj posledná.

Pôvodná verzia textu vychádza v českom časopise Listy 2/2016