Trefné poznámky o slovenskej spoločnosti aj návod, ako ostať slušným človekom. Politológ Slávik vyberá päť kníh o slobode a demokracii 

Človek by nemal byť ochotný vzdať sa svojej osobnej slobody za prísľub nejakého bezpečia, hovorí politológ Martin Slávik z občianskeho združenia Living Memory, ktoré robí na stredných školách diskusie s mladými ľuďmi o totalitných režimoch a hodnote slobody.

Do rubriky Päť kníh vybral knihy o slobode a demokracii, ktoré sú možno menej známe, no považuje ich za dôležité a aktuálne.

„Pre mňa sú vždy zaujímavé knihy, v ktorých môžete hľadať analógie so súčasnosťou, a myslím to všeobecne, nielen v súvislosti so šialenstvom, ktoré sa aktuálne deje na Slovensku,“ hovorí Martin Slávik.

Čo dnešných stredoškolákov najviac zaujíma pri téme totalitných režimov a demokracie?

Ak by som mal byť úprimný, poviem, že neviem. Vždy ich však zaujíma, keď ich nejakým spôsobom vtiahnete do diskusie. Myslím si, že dnešní stredoškoláci alebo žiaci na Slovensku všeobecne nie sú zvyknutí diskutovať, preto ich teší, keď sa môžu slobodne vyjadriť a majú pocit, že sú v rámci diskusie rešpektovaným partnerom. Vtedy ich podľa mňa baví prejaviť sa.

Rovnako ich baví, keď im dáte nejaké súvislosti a môžu hľadať analógiu medzi minulosťou a tým, čo žijú. Keď majú tému, ktorou ich zaujmete a oni o nej môžu diskutovať, na čo v našich podmienkach na školách nie je veľmi priestor. Vždy to závisí od konkrétnej školy, respektíve pedagóga.

Spomenuli ste, že ich zaujíma analógia súčasnosti s minulosťou. Baví ich politika všeobecne alebo je to téma, do ktorej sa veľmi nehrnú?

Je to zase individuálne, aj tu svoju rolu zohráva škola. Niežeby o politike nevedeli, ale primárne sa o ňu nezaujímajú. Myslím si, že je to aj tým, že sa ich na tú tému málokto pýta. Je to plocha, na ktorú sa pedagógovia neradi púšťajú. Na rozdiel od aktuálnej vládnej garnitúry si však myslím, že politika do škôl patrí, mala by tam byť ako fenomén, ktorý sa dotýka všetkých.

Moja skúsenosť je taká, že na stredných odborných školách sa deti oveľa ľahšie a radšej prejavia. Z posledných dvoch-troch stretnutí mám skúsenosť, že politiku sledujú, ale najmä v tom kontexte, že na Slovensku nič nefunguje a nevidia tu perspektívu. Viac ako 90 percent z nich – bolo to asi 60 detí – chce zo Slovenska odísť.

Boli to študenti technickejších smerov, v prípade ktorých by sa zdalo, že tu majú ideálne uplatnenie, lebo sú tu automobilky. Keď sa ich opýtate, ako vnímajú aktuálne dianie, odpoveď je jednoznačná – nechcú tu zostať.

Povedali ste, že na stredných odborných školách sa deti ľahšie a radšej prejavia. Prečo?

Je to len moje pozorovanie, zase to závisí od konkrétnej školy, atmosféry v nej a spôsobu, akým sú naučení komunikovať s pedagógmi. Či sú naučení prezentovať svoj názory a nebodaj ešte aj opreté o nejaké argumenty.

Niekedy mám pocit, že deti na gymnáziách majú zabezpečený komfortnejší život – vedia, čo sa od nich očakáva, že po gymnáziu budú pokračovať na vysokej škole. Nemusia sa toľko pretĺkať, nemajú potrebu presadiť sa, sú pohodlnejší. Na stredných odborných školách je takmer vždy živšie prostredie.

Najkontroverznejšie diskusie sme zažili v období, keď bol Marian Kotleba na vrchole popularity a u mladých ľudí sa tešil vysokej popularite, každý ho poznal. S jeho fanúšikmi sme sa stretli napríklad aj na gymnáziu v Bratislave, kde by som to nikdy nečakal.

Cítiť aj na školách takú polarizáciu, ako vnímame dnes v spoločnosti?

Cítiť to, dlhšie sme však neboli na strednom Slovensku a ďalej. Boli sme na Orave, no väčšinou sa pohybujeme v Bratislavskom kraji a v Trnave, kde to také vyhrotené nie je.

Vzniká aj polemika medzi študentmi, no nie je to také polarizované. Svoju rolu zohráva aj to, že sú to triedy, nie je to anonymné prostredie sociálnych sietí, kde vzťahy fungujú inak. Môže sa stať, že majú nejaký názor, no nepriznajú sa k nemu; nikoho do ničoho nenútime.   

Minulý rok ste začali aj so vzdelávaním budúcich pedagógov, učiteľov občianskej výchovy a dejepisu. Čo bolo vaším cieľom?

Chceli sme, aby bol ten náš projekt nejakým spôsobom replikovateľný, aby sa vzdelávalo v historických témach, ktoré sú podľa nás kľúčové. Je v tom zahrnutých veľa vecí, nie sú to faktografické prednášky, ide skôr o tie súvislosti.

Myslíme si, že je to najlepší prostriedok proti extrémizmu, radikalizmu a dezinformáciám. Veľmi to imunizuje pred týmito modernými fenoménmi. Keď o nich viete, prirodzene to podporuje vznik morálneho kompasu. Nikto vás nemusí do ničoho nútiť.

Nám sa síce podarilo absolvovať viac ako 500 diskusií na stredných školách, ale, bohužiaľ, nikdy sa nám to napriek výraznej snahe nepodarilo presadiť na systémovej úrovni.

Vnímam to ako jednu z ciest, ako by si to mohli osvojiť budúci pedagógovia. Nakoniec je to aj logické. Podľa nás by to mala byť bežná súčasť osnov, a keď nie je, je to o tom, ako učitelia pristupujú k výkladu.

Snahou bolo presadiť zmeny v rámci tém aj formátu?

Áno, presadiť témy aj formát. Bolo by super, ak by 20. storočie bolo viac súčasťou osnov pre stredné školy, minimálne tie kľúčové témy. Aj ten formát je dôležitý. Jednak si ním získate pozornosť mladých ľudí a zároveň si sami môžu precvičiť svoje schopnosti aj vedomosti.

Aká je to skúsenosť pracovať s budúcimi učiteľmi? Zaujíma ma to aj v tom kontexte, že práca učiteľa dnes nie je aj vzhľadom na slabé finančné ohodnotenie veľmi vyhľadávaná. 

Náš projekt bol dobrovoľný, študenti sa doň mohli prihlásiť a záujem nebol nejaký extrémny. Mali sme viac-menej pozitívnu skúsenosť, no zo strany vysokoškolských pedagógov sme na adresu študentov počúvali aj kritiku.

Samozrejme, rezonovalo tam, že ohodnotenie učiteľského povolania napriek jeho náročnosti a zodpovednosti, ktorú pedagógovia majú, je pod hranicou únosnosti. Niektorí to berú aj tak, že chcú skončiť nejakú vysokú školu, mať titul, no neplánujú sa tým živiť, čo ma zároveň neprekvapuje.

Zaujalo ma, že tento projekt podporilo ministerstvo spravodlivosti, bolo to však ešte pred nástupom novej vlády. Pre mnohé neziskovky a občianske združenia nastávajú v súčasnosti náročné časy. Ako ste na tom vy aj z hľadiska získavania grantov? 

Myslím si, že aktuálne nijako. Dokonca sme teraz absolvovali niekoľkomesačnú kontrolu zo strany úradu vlády kvôli grantu zameranému na dezinformácie. Jeho výsledkom je publikácia, brožúra Ako otráviť demokraciu, ktorá je voľne dostupná na našom webe. Školili sme v rámci toho aj budúcich pedagógov.

V tomto prípade od nás požadovali vrátenie výraznej časti grantu. Grant mal hodnotu 7 000 eur a asi 500 eur sme vrátili už v roku čerpania, lebo sme ich neminuli. Celá kontrola bola bizarná. Vo výsledku sme im poslali dôkazy o tom, že sme pri vyúčtovaní postupovali podľa požiadaviek grantu. Až to spôsobilo, že svoju požiadavku nakoniec stiahli.

Je to o to vtipnejšie, že je to grant zameraný na dezinformácie a kontrolu podpísal Gedra z úradu vlády (vedúci úradu Juraj Gedra – pozn. red.). Pripadalo mi to ako snaha o zastrašovanie, ale pokiaľ mám vedomosť, tak sa to deje všeobecne, nielen nám. Aktuálne fungujeme z iných zdrojov, ako sú štátne dotácie.

Požiadali sme vás, aby ste vybrali päť kníh o slobode a demokracii. Ako ste pristúpili k ich výberu?

Povedal som si, že vo výbere by mohli byť knihy, ktoré nie sú všeobecne známe, no majú k tej téme čo povedať. Štandardne nie sú predmetom diskusií, no považujem ich za dôležité. Pre mňa sú vždy zaujímavé knihy, v ktorých môžete hľadať analógie so súčasnosťou, a myslím to všeobecne, nielen v súvislosti so šialenstvom, ktoré sa aktuálne deje na Slovensku. To som zohľadnil pri výbere. Sú to knižky, ktoré sú stále aktuálne.

Ako prvú ste vybrali knihu od švajčiarskeho spisovateľa a filozofa Maxa Picarda Hitler v nás. Napísali ste mi k nej poznámku, že je to úplne iná kniha o fenoméne nacizmu. V čom?

Max Picard bol aj psychiater, je to teda nehistorický pohľad na fenomén nacizmu. V tom je kniha výrazne iná. Je to zároveň pohľad veriaceho človeka, ktorý mal sám veľmi zaujímavý príbeh. Zaujímavá mi príde aj v tom, ako sa v nej zhoduje s Jungom.

Existuje kniha rozhovorov s Jungom a je tam kapitola, kde Jung kvalifikuje diktátorov. Porovnáva Hitlera, Mussoliniho a Stalina, je to taká ich psychoanalýza. Bolo pre mňa fascinujúce vidieť, akú zhodu našli Picard a Jung pri nazeraní na Hitlera. Vnímali ho ako nejaký vešiak na kabát, ktorý zrkadlil nemeckú spoločnosť. A on sa stal amplifikátorom, zosilňovačom jej túžob.

Je to veľmi zaujímavý pohľad aj preto, že podľa Picarda je jedným z dôvodov, prečo Hitler tak ľahko prenikal k dušiam a srdciam Nemcov – a nielen ich. Bol všeobecný chaos a diskontinuita – už vtedy bol pretlak informácií, vládla všeobecná neistota. Atomizovaný jedinec hľadá nejakú istotu a tou sa môže stať aj hlas toho, kto najviac kričí. A ideálne je to, ak kričí niečo, s čím súznie.

Napísali ste mi, že je to pre vás zároveň kniha o nádeji. Prečo? 

Nádej sa jednoznačne prejavuje v tom, že Picard bol veriaci človek a aj na zlo sa pozerá ako veriaci. Je tam záver, ktorý by dnes mnohí ľudia automaticky odmietli – hovorí, že existuje niečo, čo nedovolí absolútnemu zlu zničiť človeka ako takého. Má to opreté o fakty, písal to ako niekto, kto to mal čerstvo zažité; bolo to oveľa intenzívnejšie ako dnes.

Ako ďalší tip ste vybrali hneď celý balík, hoci nie čisto knižný – online projekty eBadatelna Archivu bezpečnostních složek, spisy a zväzky ŠtB v rámci archívu ÚPN a knihu českého prozaika, scenáristu a prekladateľa Viléma Hejla Zpráva o organizovaném násilí. V krátkej anotácii k nej sa spomína, že mapuje najčernejšiu históriu socialistického Československa, čo platí pre všetko menované.  

Odporúčam čítať spisy všeobecne, Hejl informácie z nich zhŕňa. Venuje sa v nej procesom, prináša na tému niekoľko pohľadov. Knihu robil spolu s historikom Karlom Kaplanom, ktorý si nechcel priznať autorstvo, no dodával mu materiály z rehabilitačných komisií zo 60. rokov.

Myslím si, že poznanie tejto časti minulosti je veľmi dôležité najmä v súčasnosti. Keď to normálny človek číta, tak to odmieta, a keď to odmieta, odmieta automaticky aj to, čo k tomu viedlo. Znovu to vnímam analogicky k tomu, čo sa deje aktuálne. Je tam veľa vecí, ktoré človek vidí aj dnes – nebadaný nástup, donekonečna omieľané klamstvá, postupné ovládnutie silových zložiek.

Keď to človek číta, hovorí si, že je to šialené, a zároveň sa pýta, či je to vôbec možné. Aj tam bola naivná opozícia rozdrobená politickými nezhodami, dokonca vylučujúca nejakú časť, ktorá nebola združená v Národnom fronte. Namiesto toho, aby sa opozícia zjednotila voči nepriateľovi slobody a demokracie, drobila sa medzi sebou. Navyše ju potom komunisti rozkladali cielenými opatreniami, už školení aj Moskvou.

Po prevzatí moci nastala okamžitá likvidácia nepriateľov motivovaná aj pomstou, ktorá má tiež svoju logickú postupnosť. Najskôr likvidácia tých, ktorí predstavujú to primárne bezpečnostné riziko, ľudí v polícii a armáde, vzápätí likvidácia politickej opozície a postupné šírenie strachu ako geniálneho prostriedku na manipulovanie masy. To všetko je aj v tom Hejlovi.

V knihe sa pracuje s mnohými dobovými dokumentmi. Ktoré sú pre vás najzaujímavejšie?

Veľmi zaujímavé sú dokumenty, ktoré hovoria o tom, ako sa súdruhovia správali po smrti Stalina a Gottwalda, keď sa režim jemne uvoľňoval a tieto „nezákonnosti“ sa začínali vyšetrovať. Vidíte, ako sa to postupne menilo, ako sa do atmosféry dostával vzduch, že nastávalo isté uvoľnenie. Keď sa ľudia zodpovední za tie šialenosti z 50. rokov začali vyšetrovať, zrazu vidíte – pomôžem si Janovicovým aforizmom: „Na významné svinstvá sa používajú bezvýznamné svine.“ To platí v každej dobe, je to pre mňa fascinujúce.

Je tam vidno, ako sa z pánov nad životom a smrťou zrazu stávali úplne malí pokorní ľudia, ktorí sa báli, aby sa proti nim nebodaj nepostupovalo tak, ako sa kedysi správali oni. Bohužiaľ, celý ten demokratizačný proces bol potom zastavený, v princípe sa im nikdy nič nestalo, ani po roku ´89. Vidíme však, že nič netrvá večne, ani 50. roky.

Ak ste ma pýtali, ktoré knižky sú dôležité z hľadiska hodnoty slobody, tu vám to pri čítaní automaticky napadne. Budete premýšľať o tom, čo je to tá sloboda, dnes liberálna demokracia, a akú hodnotu má.

Tu sa ešte vrátim k tým študentom. Zásadná vec, o ktorej dnes nikto nehovorí, je vzťah medzi slobodou a kvalitou života. Myslím si, že si to veľká časť spoločnosti neuvedomuje. Otázka je aj to, či má sloboda pre tých ľudí aj nejakú cenu.

Projekty eBadatelna Archivu bezpečnostních složek a spisy a zväzky ŠtB v rámci archívu ÚPN ste označili za najlepší imunizačný prvok pred prijímaním totalitných prejavov. Ako s nimi pracovať?

Podľa toho, aká téma vás zaujíma. Projekt eBadatelna vám po prihlásení urobí aj tematickú lustráciu. Zadáte nejaké slovo, výraz alebo meno a vyhľadá vám všetky dokumenty, ktoré v tom elektronickom archíve sú. Dá sa tam hľadať čokoľvek, viem, že ľudia tam chodia aj zo záujmu o osobnú a rodinnú históriu.

V českom archíve ešte nie je 100 percent obsahu, nie je tam taká miera digitalizácie, no je to veľmi jednoduchý nástroj. Potom existuje aj iBadatelna.cz, kde človek môže získať nejaký prehľad, a je tam podľa mňa asi najlepší lustračný systém.

Ako ďalšiu ste do svojho výberu zaradili knižku od nemeckej politologičky a političky Gesine Schwanovej Zamlčovaná vina s podtitulom Ničivá moc dvojí morálky. Kniha hovorí o vyrovnávaní, respektíve nevyrovnávaní sa s minulosťou. Prečo sa oplatí ju prečítať?

Nie je to len kniha o nemeckom vyrovnávaní sa po roku 1989. Je to mimoriadne aktuálna kniha aj pre toho, kto si kladie otázky, prečo sa aj na Slovensku aktuálne deje práve to, čo sa deje. Hovorí o tom, že nepriznaním si svojho podielu viny sa človek vzdáva vlastného svedomia, vlastnej zodpovednosti na totalitnom režime. Človek je potom len objektom morálky, nie subjektom, jeho fungovanie vzniká len pôsobením vonkajšieho prostredia, vonkajších podmienok.

A s ľuďmi, ktorí sa vzdali vlastného svedomia a sú manipulovateľní, je dosť ťažké budovať demokratickú spoločnosť postavenú na hodnotách, ktoré by mali byť v diskontinuite s tým predchádzajúcim režimom.

S vinou sa spája spravodlivosť, ktorú považujem za hlavný problém. Absencia spravodlivosti po dvoch režimoch, ktoré sme tu mali, sa prejavuje mimoriadne silným spôsobom. Ak si nepriznáte vinu, či už na osobnej úrovni, alebo na úrovni krajiny, keď na spravodlivosť úplne rezignujete, veľmi ťažko môžete vybudovať demokratickú spoločnosť, respektíve spoločnosť demokraticky zmýšľajúcich občanov.

To odmietanie, tá nepriznaná vina úplne likviduje základný princíp, na ktorom podľa mňa stojí demokratická spoločnosť, a tým je dôvera. A nemyslím len dôveru medzi ľuďmi, ale aj dôveru v inštitúcie. Keď má raz Slovensko byť právnym štátom, kde funguje nejaká právna istota, tak aj tá právna istota stojí na dôvere voči inštitúciám.

Vezmite si, že na Slovensku nebol za tie zločiny, až na nejakú Lorencovu podmienku (posledný šéf ŠtB Alojz Lorenc bol odsúdený na štyri roky väzenia nepodmienečne, po rozdelení federácie odišiel na Slovensko, kde potom dostal 15-mesačnú podmienku – pozn . red.), nikto potrestaný. Dokonca by sa dalo povedať, že Slovensko nepotrestalo ani vraždy. A kto normálny chce žiť v spoločnosti, kde sa netrestajú vraždy? A keď nie sme schopní postihnúť ani tie závažné veci a povedať, že to bolo zlé, na akých hodnotách máme potom stavať?

Otázka hodnôt je dnes v našej spoločnosti silne prítomná.

Keď budujete nejakú spoločnosť, staviate ju na iných hodnotách, ako mala tá predchádzajúca – na zmysle pre spravodlivosť, tolerancii, solidarite, dôvere, empatii. Keď nie sme schopní jasne sa vymedziť voči minulosti a nepriznáme si, čo bolo zlé, a nevymedzíme sa voči tomu, nie je na čom stavať. A to sa podľa mňa deje aj dnes.

Aj na školách sa pýtame, či na Slovensku existujú nejaké hodnoty, na ktorých sa ako národné spoločenstvo dokážeme zhodnúť, a odpoveď je väčšinou, že žiadne. Spoločnosť, ktorá nemá žiadnu hodnotu, na ktorej by sa zhodla, ale má tisíc hodnôt, na ktorých sa zhodnúť nedokáže – máme teraz napríklad hymnu, ktorá nie je pre všetkých a podobne – predstavuje aj bezpečnostné riziko.

Ak by sa nám stalo to, čo sa stalo na Ukrajine, že na nás zaútočia Rusi, koľko ľudí by bolo ochotných brániť krajinu? Je to aj následok toho, že Slovensko prehralo v hybridnej vojne. Akú spoločnosť ovládnete rýchlejšie? Takú, ktorá má nejakú vnútornú zhodu, alebo úplne rozbitú?

Ďalšia kniha je od nedávno zosnulého amerického psychológa Philipa Zimbarda Luciferův efekt. Jej súčasťou je aj prvá podrobnejšia analýza kontroverzného Stanfordského väzenského experimentu z roku 1971. Prečo ste ju zaradili do svojho výberu?

Zimbardova kniha je celkom slušnou učebnicou toho, ako ostať slušným človekom, respektíve nepodliehať masovým tendenciám a nerobiť nejaké zvrátenosti. Okrem opisu toho experimentu a príčin, prečo dopadol tak, ako dopadol, ktoré si možno celkom jednoducho nájsť aj inde, v nej veľmi prístupným spôsobom definuje, čo je to zlo a prečo sa mu dá tak ľahko podľahnúť pomocou manipulácie, dezinterpretácie a dezinformačných kampaní. Hovorí v nej o tom, aké ľahké je rozpútať nielen dehumanizáciu, ale aj genocídu.

Svojím návodom na to, ako sa má človek správať, aby mámeniu týchto vecí nepodľahol, nás veľmi inšpiroval aj k tomu, čo sa dnes snažíme robiť na školách.

Zimbardo v knihe vysvetľuje aj to, ako rozpoznať oprávnenú a neoprávnenú autoritu, ako premýšľať o tom, čo od nás kto chce, že treba podporovať kritické myslenie. Hovorí o tom, že treba citlivo vnímať normy, ktoré sa na nás valia, a vyhodnocovať ich, mať ochotu pripustiť si aj vlastné chyby.

Aj v súvislosti s tým, čo sa dnes deje na Slovensku, ma zaujalo, že človek by nemal byť ochotný vzdať sa vlastného ja, svojej osobnej slobody za prísľub nejakého bezpečia. To vnímam ako fenomén, ktorý na Slovensku veľmi dobre funguje.

Ako poslednú ste do výberu zaradili knihu V krátkosti. Denníkové záznamy Milana Lasicu z rokov 2009 až 2015 dopĺňajú ilustrácie výtvarníka Mareka Ormandíka. Milan Lasica bol známy nielen svojím humorom, ale aj tým, ako presne dokázal niektoré veci pomenovať. Prečo ste ju zaradili?

Tento denník je veľmi vtipný a briskný opis slovenskej spoločnosti. Sú tam výnimočne trefné poznámky o Slovensku. Kniha je vhodná aj pre človeka, ktorý nechce čítať odbornú literatúru na pochopenie nejakého fenoménu. Je opisom toho, čo na Slovensku aktuálne máme a čo sme zjavne aj mali, keďže denník mapuje obdobie od roku 2009, no sú tam aj rôzne spomienky. Je to úplne famózne čítanie.

Na viacerých miestach je neskutočne trefná charakteristika Slovenska a Slovákov. Pritom to nie je nič vulgárne, nič urážlivé. Mám také obľúbené slovenské trio – Janovic, Lasica, Földvári. Škoda, že ich texty nie sú ešte populárnejšie. V ich knihách sú odpovede na mnohé otázky a pritom si môžete aj cibriť slovenčinu.