Demonštrantov telami bránia kňazi, na tých si policajti netrúfnu. Slovenka opisuje, čo sa deje v Gruzínsku

Slovenka Mária Demková vyštudovala kultúrnu antropológiu, pričom ju zvlášť zaujala gruzínska kultúra.

Je nomádka a veľa času trávi práve v tejto kaukazskej krajine, kde po kontroverzných voľbách a rozhodnutí pozastaviť prístupové rokovania do Európskej únie demonštranti každý deň protestujú proti vláde. Tá odpovedá tvrdými policajnými manévrami.

„Na priečelí parlamentu sa počas protestov vďaka laseru objavujú rôzne heslá. Jedným z nich je aj Rusko je okupant,“ rozpráva Mária Demková.

Policajti demonštrácie rozháňajú vodnými delami a slzným plynom. Násilne zatýkajú a bijú aj novinárov. Gruzínci sú podľa nej aj napriek násiliu odhodlaní bojovať.

Z nemocnice obviazaní obväzmi odkazujú, že sa nevedia dočkať, kedy sa zas pripoja k davu na ulici, a to nielen muži.

„Gruzínca nezlomíte,“ vraví.

Ako to vyzerá na demonštráciách? 

Policajti pri rozháňaní protestov používajú vodné delá a slzný plyn. Demonštranti majú zorganizovanú obranu. V prvej línii sú tí, čo pália na policajtov z ohňostrojov. Za nimi je druhá línia, chlapci v maskách, ktorí zbierajú plynové kapsuly a snažia sa ich uhasiť vo vedrách s vodou. Tieto dve línie chránia tisícový dav, ktorý pokojne demonštruje. V ňom sa rozdáva jedlo, ktoré prinášajú jednotlivci aj niektoré prevádzky. Pravidelne pomáha Japonský jazykový inštitút. Mnohé kaviarne ponúkajú teplé nápoje zadarmo aj prístup na toaletu. Občas sa dostane plyn aj do davu, vtedy sa ľudia posúvajú, ale po jeho rozptýlení sa vrátia na miesto.

Gruzínci urobili stránku, na ktorej sa dá v reálnom čase sledovať, kde sú policajné jednotky. Pomáha to demonštrantom zorganizovať sa? A kde všade sú policajné jednotky? 

Myslím si, že im to pomáha. Gruzínci vo všeobecnosti nie sú príliš dobrí v organizovaní, takže každá barlička je dobrá. Na začiatku každého protestu sú policajné jednotky pripravené v uliciach po oboch stranách parlamentu, ťažkoodenci a policajná technika na Námestí slobody, ktorým sa  Rustaveliho ulica končí. Pri rozháňaní protestov demonštrantov zatláčajú a rozširujú sa do ďalších ulíc. Mnoho závisí aj od pohybu demonštrantov. Predvčerom sa snažili dostať k policajtom zozadu cez Baratašviliho ulicu, takže strety sa presunuli tam. Nadránom, keď prebieha zatýkanie, je to veľmi chaotické. Policajti naháňajú demonštrantov po všetkých uliciach. Idú za nimi aj do dvorov, podnikov, kde sa snažia skryť, do lekárne a neváhali zatýkať aj v kostole.

Je rozdiel v tom, ako to v uliciach vyzerá v noci a cez deň? 

Cez deň to v uliciach vyzerá pokojne, až na miesta, kde sa konajú protesty. Tie totiž bývajú aj cez deň. Konal sa protest pred zadržiavacím zariadením, kde ľudia žiadali prepustenie zadržaných. Protest pred budovou televízie, budovou vlády, štrajkujú školy. Mimo týchto akcií je však mesto pokojné. Dokonca aj v okrajových častiach Tbilisi je v noci pokoj. Keď v nich večer vyjdete na ulicu, ťažko by ste verili, že sa v centre niečo deje.

 

Ako sa demonštranti bránia voči policajnému násiliu? Stavajú barikády?

Súčasťou protestov je aj stavanie barikád. To zväčša začína po výzve policajných zložiek, aby sa občania rozišli, alebo po prvých akciách polície – zásahoch vodnými delami a plynom. Vtedy nastupuje pyrotechnika. Gruzínci sa bez problémov nechajú polievať vodou, ale plyn je problém. Ľudia bez masiek ustupujú a na barikádach ostávajú tí, ktorí ich majú. Snažia sa bojovať s políciou, a tým umožňujú ostatným, aby naďalej protestovali v uliciach.

Pridávajú sa k protestom nejaké inštitúcie? Napríklad školy, rôzne združenia, odborári? Štrajkuje sa? Odstupujú niektorí funkcionári?

Štrajkujú školy. Mnohé inštitúcie, štátne aj neštátne, vydávajú nesúhlasné stanoviská. Vyjadrujú sa proti kroku vlády, ktorým sa zastavili prístupové rokovania s EÚ do konca roka 2028. Vyjadruje sa mnoho známych osobností, odstupujú veľvyslanci. Aj samotná prezidentka vyhlásila, že takéto celonárodné povstanie tu ešte nebolo. Vyzerá to tak, že sa im to pomaly rozpadá, ale neorganizovane, čo teda v Gruzínsku nie je prekvapením.

Ako Gruzínci vnímajú prezidentku Salome Zurabišvili? Zvonku to vyzerá, že sa stavia do roly líderky, ale je ňou skutočne? Začínala predsa v Gruzínskom sne…

Myslím, že Gruzínci ju vnímajú ako veľkú oporu. Samozrejme, je tu vždy provládna časť, ktorá ju ako líderku nerešpektuje. Začínala síce vo vládnej strane, ale vždy bola proeurópsky orientovaná. V istom momente však Gruzínsky sen začal až príliš otáčať k Rusku. Prezidentka ostala verná proeurópskemu smerovaniu. Teraz veľmi bojuje za to, aby sa článok gruzínskej ústavy, ktorý hovorí o snahách o integráciu do euroatlantických štruktúr, naplnil. Gruzínci majú toto zakotvené v ústave, aj preto vnímajú súčasné konanie vlády ako protiústavné.

Kto tie protesty vedie? Je tam nejaká osobnosť? 

Sú to spontánne občianske protesty. V týždni po voľbách prebiehali opozičné protesty, ktoré zďaleka nemali takúto účasť. V momente, keď predseda vlády vyhlásil, že sa prístupové rokovania zastavujú, nastal extrémny odpor. V ten večer, niekoľko hodín po jeho vyhlásení, boli v uliciach tisícky Gruzíncov. Nezhodnú sa na mnohých veciach, ale v jednom majú jasno. Chcú do Európskej únie, nie do Ruska. Pre nich je to totiž buď – alebo. Odpor voči Rusku je tu dlhodobý. Rusko okupuje 20 percent gruzínskeho územia. Gruzínci stáli proti Rusom v uliciach stáročia. V mnohých povstaniach aj vo vojnách. Len ten, kto vôbec nepozná históriu Gruzínska, si môže myslieť, že odpor Gruzíncov voči Rusom je umelo vyvolaný niekým cudzím. Je pôvodný.

Ako tá spontánnosť vyzerá? Videla som na vašom Facebooku, že tam robili aj koncert.

Áno, Gruzínci sú neuveriteľní. Keď máte pocit, že bojujú o život, že prežívajú totálne peklo, začnú si koncertovať. Ako vravím, ich história je plná bojov za slobodu. Protestný deň je ako každý iný. Vedia si dokonca z vypätých situácií robiť žarty. Včera v rade na kávu sa jeden z nich sťažoval, že nevedel zaspať, tak si musel z mobilu pustiť nahratý hlas policajných jednotiek s výzvou „Občania, rozíďte sa“. Žartoval, že „bez toho už nezaspím“. Gruzínci sú v práci pomerne letargickí, ale keď ide o obranu vlasti, boj za správnu vec, tak sa vedia zaktivizovať a sú veľmi tvoriví. Každý chce prísť s nejakým nápadom, ako pomôcť.

Pomáhajú si ľudia na protestoch? 

Sú veľmi solidárni. Rozdáva sa, čo treba. Tie lepšie masky už došli aj v obchodoch, ale sú Gruzínci, ktorí organizujú rôzne zbierky, nakúpia materiál alebo jedlo a potom ich rozdávajú. Ja som pri jednom z protestov dostala pršiplášť. Mnohí sa jednoducho postavia na kraj ulice a začnú ponúkať, čo doniesli. Napríklad pekáreň ponúka chlieb. V dave sa rozdáva rôzne občerstvenie. Veľmi si pomáhajú aj pri útokoch polície. Často sa snažia vytrhnúť ostatných demonštrantov z rúk policajtov. Personál lekárne, kam sa niektorí z nich snažili ukryť, sa postavil na ich obranu pred ťažkoodencami. Kňazi v Kašvetskom kostole na Rustaveliho ulici urobia hrádzu proti policajtom a svojimi telami chránia protestujúcich. Na kňazov si zatiaľ polícia netrúfla. Bez ich prítomnosti však už v kostole zatýkali. Gruzínci nemajú strach. Myslím si, že Slováci by v podobných situáciách zmeraveli, rozutekali sa. Gruzínci sú extrémne statoční. Je to národ bojovníkov.

Ako prebiehajú zatýkania? 

Zatýkania bývajú násilné. Policajti postupujú voči demonštrantom hrubou silou. Bijú ich, kopú do nich, keď sú už na zemi. Policajná brutalita pokračuje aj po zatknutí a niektorí museli byť zo zadržiavacieho zariadenia prevezení priamo do nemocnice. Mlátia aj novinárov. Pri zatýkaniach, ktoré bývajú nadránom, policajti často naháňajú protestujúcich do dvorov uličiek, snažia sa ich za každú cenu zatknúť. Stalo sa, že zadržali aj pokojných protestujúcich, ktorí len stáli na chodníku. Väčšina obvinení sa týka neuposlúchnutia polície a drobného chuligánstva.

Najnovšie však začali vyhľadávať aj ľudí, ktorí majú nejaký vplyv na ulicu, a zatýkať ich priamo doma. Tiež sa rozhodli preverovať účty tých, ktorí robia zbierky na ochranné materiály, deky a jedlo pre protestujúcich. Ľudia začínajú prechádzať z Facebooku na iné siete. Doteraz sa koordinovali hlavne na ňom. Zároveň sa nejakým spôsobom snažia svoju komunikáciu kódovať. Napríklad používajú anglické slangové skratky, ktoré polícia ťažšie dešifruje.

Sú ľudia aj napriek násiliu odhodlaní v protestoch pokračovať? 

Po neúspešných jarných protestoch, keď napriek veľkej snahe prešiel zákon o zahraničných agentoch, ktorý nazývajú „ruský zákon“, mnohí stratili nádej. V lete, keď som cestovala po krajine, mi to opakovali mnohí. Bolo to cítiť aj na opozičných protestoch po zmanipulovaných voľbách. Teraz sa zdvihla vlna obrovského odhodlania. Mnohí znova ožili a veľmi veria, že sa im situáciu podarí zvrátiť. Nálady sú extrémne protiruské. Na priečelí parlamentu sa počas protestov laserom objavujú rôzne heslá. Jedným z nich je aj „Rusko je okupant“. Včera sme sa v metre všetci lúčili trikrát hromovým pokrikom „Fuck Russia“, po gruzínsky. Nikto nezaváhal.

Ľudia sú odhodlaní bojovať napriek všetkému, aj napriek násiliu. To Gruzíncov vôbec nezastaví. Príliš veľa ich predkov zomrelo v boji za slobodu. Gruzínec je schopný položiť život za svoju krajinu. Aj takto sa mnohí policajtmi zbití vyjadrujú. „Nezvíťazia, v tomto boji položím život,“ napísal na sociálnu sieť jeden z nich. Z nemocnice obväzmi obviazaní odkazujú, že sa nevedia dočkať, kedy sa zas pripoja k davu na ulici, a nie sú to len muži.

Gruzínca nezlomíte. Ako povedala dcéra hrdinu zo Šindisi (v auguste 2008 sa tam odohrala bitka veľkej ruskej armády a 17-člennej gruzínskej armádnej jednotky, všetci gruzínski vojaci boli zavraždení – pozn. red.), mladé dievča, ktorého otec zomrel pri obrane vlasti vo vojne o Južné Osetsko, „ako by mohli odo mňa, dcéry hrdinu čakať, že nebudem brániť svoju krajinu?“ Toto je mentalita Gruzíncov.

Ako svoju krajinu Gruzínci vnímajú? Neuvažujú nad odchodom do zahraničia? 

Ani na sekundu nepripúšťajú, že by sa vzdali svojej európskej budúcnosti. Svoju existenciu s ňou spájajú veky. Už v staroveku prebiehal medzi Európou a týmto územím čulý kontakt. Kultúry sa ovplyvňovali. Príslušnosť voči Európe nie je iba o geografii, je to aj o kultúre a tá gruzínska je v mnohom európska. Gruzínci mali k Európe vždy bližšie ako k Rusku.

Mnohí odchádzajú za prácou do zahraničia. Takmer každá gruzínska rodina má člena, ktorý pracuje v Európe, prípadne USA, ale vždy sa chcú vrátiť. Mnohí emigranti sa teraz vracajú na protesty a chcú svojej krajine pomôcť. Gruzínci sú skutoční vlastenci. Svoju krajinu sú ochotní brániť do posledného dychu. Sú autochtónny národ. To znamená, že sú pre toto územie pôvodným, nevytlačili žiadny iný. Majú k svojej krajine špeciálny vzťah. Nie sú to však nacionalisti a s inými kultúrami nemajú žiadny problém. Ako by aj mohli, keď Gruzínsko bolo odjakživa križovatkou kultúr.

Čo pre Gruzíncov znamená Európa a čo pre nich znamená Rusko? 

Gruzínci sa cítia byť Európanmi. Vstup do Európskej únie pre nich znamená lepšie ekonomické možnosti. Ďalším, nie však druhoradým dôvodom je ochrana pred Ruskom. Jednoznačne ho vnímajú ako agresora. Doteraz Rusi okupujú pätinu Gruzínska. Ich problémy s Rusmi však siahajú do dôb Georgievskej zmluvy, ktorej takmer všetky body Rusi porušili a pár rokov po jej podpise prebehla prvá anexia Gruzínska k Rusku. Gruzínci im mimoriadne zazlievajú to, že siahli na autokefáliu ich cirkvi. Nastalo začlenenie do tej ruskej. Červený teror, ktorý v Gruzínsku nazývajú Veľký teror, obrovské represie proti gruzínskemu ľudu. Povstanie v roku 1978, keď sa Sovieti snažili uprieť gruzínskemu jazyku výhradne postavenie štátneho jazyka. Tbiliský masaker 9. apríla 1989, keď sovietska armáda brutálne zasiahla pri demonštráciách za nezávislosť krajiny. Vojna v Abcházsku, v Južnom Osetsku. Gruzínci majú ruského režimu dosť. Cítia voči nemu veľký odpor, preto budú vždy odhodlane bojovať za vymanenie sa z jeho vplyvu, za svoju slobodu.

Aký vzťah ku krajine majú mladí Gruzínci, ktorí si možno až tak veľa z minulosti nepamätajú? 

Demonštrujú úplne všetci. Medzi demonštrantmi je veľa starších ľudí. Zakaždým vidím ľudí o paličkách. Videla som nevidiacu ženu so sprievodom, ľudí na vozíku, deti. Demonštrujú všetky vekové kategórie. Rodičia mladých zomreli v nedávnych vojnách alebo boli vyhnaní z momentálne okupovaných území. Rusi aj teraz na hraničných líniách týchto území zatýkajú alebo dokonca zabíjajú Gruzíncov. To, čo sa v uliciach deje, nie je spôsobené nejakým vytiahnutím kompendia informácií z Knihy o pamätiach národa, je to gruzínska realita. Každá rodina má skúsenosť s ruskou agresiou. Gruzínci žijú veľmi komunitne. To vnímanie rodiny je širšie. Všetci spolu zdieľajú tento osud v susedstve s Ruskom.

Ako dlho žijete v Gruzínsku a čo tam robíte?

V Gruzínsku nežijem trvalo. Som nomád a vlastne sa pohybujem medzi niekoľkými krajinami. Do Gruzínska však chodievam často, vždy na niekoľko týždňov až mesiacov. Vyštudovala som jeden z odborov kultúrnej antropológie a gruzínska kultúra ma veľmi zaujala. V lete zvyknem cestovať po krajine, rozprávam sa s ľuďmi o ich živote, zvykoch, tradíciách, ale veľmi často aj o politickej situácií. V zime trávim čas väčšinou v Tbilisi.

Ako vnímate Gruzíncov a ich krajinu? Patria do Európskej únie?

Myslím, že áno, aj keď samozrejme si to bude vyžadovať veľa práce. Gruzínci sú za demokraciu, ale nie tak úplne chápu, čo to je. V jednom z prieskumov sa zistilo, že sú síce extrémne prodemokratickí, no s konkrétnymi hodnotami, ako napríklad rovnaké práva pre LGBTI, majú problém.

Sú to veľmi srdeční a pohostinní ľudia, veľmi radi sa rozprávajú. Zbožňujú byť hostiteľom a vykladať o histórii svojej krajiny. Sú vždy ochotní pomôcť. V Gruzínsku sa nemusíte báť, že by ste nemali kde hlavu zložiť alebo že ostanete hladní. Sú však pomerne neorganizovaní, neplánujú, veci sa tu riešia ad hoc. To je, myslím, aj veľký problém pri protestoch. Sú živelné, ale nikto nemá plán, nevie sa, čo bude zajtra. Rovnako je to s opozíciou. Chýba plán, ktorý by obsahoval konkrétne kroky.

Jedno však viem isto. Rady od Slovákov, ktorí vravia, že Gruzínci nevedia, čo robia, ak chcú vstúpiť do EÚ, nepotrebujú. Prežili na tomto území tisícky rokov. Stále sa nazývajú Gruzíncami, majú svoj jazyk, zvyky, tradície. To my by sme sa mali učiť od nich, ako si ubrániť svoju slobodu a nezávislosť.