Mám pocit, že starých rodičov už starostlivosť o vnukov nebaví. Môžem niečo urobiť, aby s nimi mali lepší a intenzívnejší vzťah?

Som mama dvoch detí s 5-ročným odstupom. A veru aj napriek tomu, že som sa rozhodla mať deti a rada sa im venujem, sledujem, ako rastú, a plním všetky mamičkovské povinnosti, nie som úplne ten typ „mamka na 3 roky doma“. 

Ako pri prvom synovi, aj teraz mi práca veľmi chýba. Mala som prácu, ktorá ma bavila. Rada som trávila čas s kolegami a našimi klientmi a tešili ma výsledky našej práce. Odchod na druhú materskú som brala ako pauzu s tým, že sa vrátim možno po roku až roku a pol. V podobnom čase som totiž nastúpila do práce aj po prvom synovi a dokonca som vtedy menila zamestnanie. 

V tom čase mi však boli veľkou pomocou rodičia, na ktorých bol syn odmalička zvyknutý, pretože som s ním pravidelne k nim chodievala a často s ním trávili čas, kým som odbehla do obchodu alebo potrebovala niečo pracovné vybaviť. Moja mama ho bez problému prebalila, nakŕmila a dokonca aj uspala. 

Veľmi som dúfala, že to aj s druhým synom bude podobne. Situácia je však úplne iná. K našim som so synom chodila menej, pretože po jeho narodení boli chorí niekoľko týždňov a nemohli sme sa stretávať. S príchodom leta a návratom vitality už však zas radšej venovali čas práci okolo domu a na záhrade a na vnúčatá nemali toľko času, ako by som si prijala. Starší syn u nich len presedel niekoľko hodín pred telkou a mladší (v tom čase 6-mesačný) s nimi sám nevydržal dlhšie ako 5 minút. 

Akosi to v tomto stave aj ostalo a neviem, ako to zmeniť. A či sa vôbec usilovať o zmenu a „tlačiť na pílu“. 

Mladší syn má rok, a hoci starší v tomto veku už s nimi zvládol bez problému niekoľko hodín a dokonca aj prespal noc (mama mu v noci pripravila umelé mlieko), mladší nezvláda viac ako 10-15 minút. Dôvodom je podľa mňa to, že spolu trávia veľmi málo času, no mám pocit, že aj keď hovoria, že by radi s mladším pomohli tak ako pred piatimi rokmi so starším, teraz nie sú ochotní ho ísť ani len kočíkovať, zastaviť sa u nás na kávu, aby sa s ním pohrali, alebo mu dať len príkrm, keď sme u nich na návšteve, vraj z obavy, že sa vyleje.

Na jednej strane úplne rozumiem tomu, že starí rodičia tu nie sú na to, aby sa starali o naše deti. Svoju „šichtu“ si už odslúžili pri nás. Na druhej strane mi je veľmi ľúto, že mám dojem, akoby ich venovanie sa vnúčatám ani nebavilo alebo obťažovalo, a teda je aj pomoc z ich strany v tomto smere minimálna a vzájomný vzťah s mladším vnukom veľmi sterilný. 

Lenka, 35 rokov

Odpovedá psychologička Jana Ashford

Milá Lenka,

opisujete situáciu, pri ktorej majú Vaši rodičia iný vzťah s Vaším mladším synom v porovnaní s tým, aký mali s Vaším prvým synom, keď bol malý. Má to dosah aj na mieru pomoci, ktorú sú Vám schopní poskytnúť, a zrejme i na Vaše uvažovanie o návrate do práce.

Viem si predstaviť, že Vám je ľúto, že Vaši rodičia už nie sú takí angažovaní pri mladšom vnukovi, a premýšľate nad tým, či sa snažiť túto situáciu zmeniť alebo nie. Taktiež synček na pobyt u starých rodičov bez Vás nereaguje dobre. Možno je to len tým, že nie je zvyknutý, alebo by to mohlo byť napríklad aj iným temperamentom v porovnaní s bratom – ťažko posúdiť… V každom prípade: čo sa synčeka týka, zrejme by to bola len otázka krátkeho času, kým by si na pobyt so starými rodičmi zvykol, a zrejme by sa ťažkosti na jeho strane dali celkom ľahko prekonať. Zásadnejšie sa mi zdá zamyslieť sa nad tým, ako to majú starí rodičia.

Premýšľam, či je ich iný postoj k mladšiemu vnukovi len o tom, že na začiatku spolu trávili menej času a potom sa rozbehol iný život. Alebo môže ísť o rozdielnu mieru energie a akejsi kapacity (fyzickej, mentálnej) u starých rodičov. Vo vyššom veku môže 5 rokov urobiť celkom veľký rozdiel. Je možné, že rodičia sa napriek dobrému zdraviu už necítia tak pri sile, že majú možno väčšie obavy, či by zvládli malé deti a situácie s nimi spojené, alebo že sa naozaj viac nasmerovali na „svoje“ aktivity, práce okolo domu a na záhradke. Všetko z toho by bolo normálne.

Samozrejme, ak je pre Vás vzhľadom na zamýšľaný nástup do práce dôležité vedieť, či môžete rátať s podporou rodičov a v akom rozsahu, bolo by fajn sa otvorene porozprávať, ako to teraz majú. Ale zároveň byť pripravená aj na to, že síce môžu mať túžbu alebo dobrú vôľu postarať sa, ale nie dosť energie či kapacity ju zrealizovať. V tomto prípade by bolo zrejme lepšie rodičom dopriať ich priestor a podporovať ich vzťah s vnúčatami skôr cez to, čo je pre nich najviac prijateľné. Napríklad tak, že ich budete s deťmi navštevovať Vy a budete pri návštevách prítomná – ani nie tak kvôli mladšiemu synčekovi, ako kvôli rodičom.

Držím Vám palce, nech sa Vám darí udržiavať si pekné rodinné vzťahy aj v meniacich sa životných situáciách.