Denník N

Oni sú vo vlakoch. Kam pôjdeme my?

Čaká nás vojna myšlienok, ktorú bude treba vybojovať v hlavách ľudí. Výhodu v nej bude mať ten, kto sa ukáže osobne.

Premávanie sa kotlebovcov po vlakoch je strašné, ale je osožné aspoň na jednu vec. Ukazuje metódu, ktorá môže byť kľúčová pre to, aby ich ideológii nepodliehalo stále viac ľudí – osobný kontakt.

Hlavným problémom dneška nie je ani tak konkrétna osoba alebo strana. Je ním to, že čoraz viac ľudí (vrátane veľkej časti mladých) stráca vieru v demokraciu, vo voľný trh, v západnú civilizáciu a dnešné poňatie ľudských práv. Čo s tým? Samozrejme, pomohlo by, keby začal lepšie fungovať štát. Lenže volebnú podporu extrémistov v regiónoch sa nepodarilo štatisticky spojiť s nezamestnanosťou, so vzdelaním, s výskytom rómskych osád ani iným konkrétnym kritériom alebo problémom. Ani lepšie spravovanie verejných vecí teda nemusí zhubnú ideológiu automaticky vykynožiť.

Treba rátať aj s tým, že nás čaká vojna myšlienok, ktorú bude treba vybojovať v hlavách ľudí. A brutálnu výhodu v nej bude mať ten, kto sa ukáže osobne – ak je uveriteľný, má záujem a počúva, má reálnu šancu zanechať oveľa hlbšiu stopu ako stovky hodín strávených na internete a Facebooku, kde je ľahké ocitnúť sa uprostred informačného chaosu, z ktorého ostane len zmätok.

Koho by teda ľudia (najmä žiaci a študenti v školách) potrebovali vidieť? Po prvé, osobnosti z vlastného regiónu, ktoré uspeli vďaka výhodám, čo nám dnešok poskytuje, čiže vďaka slobode cestovania, podnikania, tvorby. Šikovných, úspešných, pozitívne naladených ľudí je tu dosť. Len musia byť na očiach, aby sa stali vzormi pre iných. Nadávať na systém a na to, ako sa nič nedá, je možné len do okamihu, kým nevidím, že môj sused to dokázal.

Po druhé, aj na miestnej úrovni by malo byť vidieť strany. Nejde o to, aby chodili agitovať do škôl. Ak však má padnúť predstava, že strany sú prehnité, odtrhnuté od života, nič normálne sa cez ne nedá presadiť a nedávajú priestor iniciatíve a mladým, tak také skrátka nemôžu byť. V tomto zmysle je malou tragédiou, že z hlavných dvoch opozičných strán jedna sama seba označuje za „výťahovú“ (lebo by sa zmestili do výťahu) a druhá má dokopy štyroch členov. Miestny chlapec v zelenom tričku skrátka môže mať väčšiu váhu ako Matovič na bilborde.

No a po tretie, aj médiá sa dostali do paradoxnej situácie, keď je síce v porovnaní s minulosťou oveľa jednoduchšie vydávať obsah a dostať ho k svojmu publiku, ale zároveň oveľa dôležitejšie byť s týmto publikom v priamom a bezprostrednom styku, aby v záplave dostupných informácií práve tie ich mali potrebnú váhu a dôveryhodnosť.

Možno tento recept na porazenie extrémizmu nie je dokonalý a v každom prípade je prácny a nadlho. No jeho výhodou je, že sa dá začať hneď, nie je závislý od toho, čo pre záchranu krajiny bude robiť koalícia, a nemusí presvedčiť všetkých – stačí kritická masa. Kotlebovci už vo vlakoch pochodujú. Čo my?

[Kúpte si knihu Kotleba. Odkiaľ prišiel a ako je možné, že sedí v parlamente od novinára Daniela Vraždu.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Marian Kotleba

Komentáre

Teraz najčítanejšie