Denník N

Poklad, ktorý sme nestihli objaviť: Maria Bartuszová

Maria Bartuszová v záhrade s dielom Brána kozmonautov svojho dlhoročného manžela, sochára Juraja Bartusza. Foto - Zdeněk Smieško
Maria Bartuszová v záhrade s dielom Brána kozmonautov svojho dlhoročného manžela, sochára Juraja Bartusza. Foto – Zdeněk Smieško

Nie všetci veľkí umelci sa dožili zaslúženej pozornosti a slávy svojho diela. To je aj prípad Marie Bartuszovej, ktorá umrela pred dvadsiatimi rokmi.

Mohol by to byť príbeh o talentovanej umelkyni, ktorej svet umenia ukrivdil už na samom začiatku, keď profesor Josef Wagner napriek tomu, že zvládla prijímačky, uprednostnil na katedre sochy chlapca, lebo s dievčatami nemal dobré skúsenosti.

Mohol by to byť príbeh o mladej žene, ktorá vyrastala v pražských Holešovicích, milovala koncerty vážnej hudby a chodila na klavír, ale láska ju odviedla do malej zabudnutej slovensko-maďarskej dediny, kde takmer nikomu nerozumela, a neskôr do Košíc, z ktorých sa už nikdy do skutočného veľkomesta nevrátila.

Mohol by to byť príbeh o umelkyni, ktorá uprednostnila rodinu a dielo svojho muža, sochára Juraja Bartusza, pred svojou tvorbou a ostala preto v tieni, nepovšimnutá a nedocenená československými teoretikmi umenia.

Mohol by, ale nie je.

Na sochu ju síce naozaj nevzali, a preto šla na keramiku, v Kameníne sa spočiatku nevedela dohovoriť po maďarsky a jej tvorba skutočne ostala na domácej scéne mimo väčšieho záujmu, ale to všetko je len časť príbehu Marie Bartuszovej, ktorý po rokoch opäť ožíva. Príbeh sochárky, ktorá svojou tvorbou presahuje rámec lokálnej scény. A presahuje ho do takej miery, že trvalo takmer dvadsať rokov, kým si z nej našla cestu von. Presnejšie, nie ona, ale jej diela, lebo to jediné po sebe zanechala, keď v roku 1996 predčasne zomrela. Ateliér plný na prvý pohľad krehkých sadrových objektov, kresieb a zápiskov.

„Máme dom, diela a dcéry. Urobiť si z toho celistvý obraz, je ťažké. Maria nebola človek, ktorý by si zakladal na svojom osobnom príbehu, navyše, jej príbeh je naozaj jednoduchý – rodinný život a veľa objednávok. Pri jej dielach môžete ostať v rovine všeobecného opisovania, môžete te hovoriť o abstrakcii a organickej plastike ako tých pár textov, ktoré existujú, ale to je len začiatok.

Jej dielo je tiché, musíte mu sústredene načúvať a rešpektovať jeho hlas,“ hovorí historička umenia Gabriela Garlatyová, ktorá zostavuje monografiu Marie Bartuszovej. Aj preto sa pri výskume jej archívu sústredila najmä na záznamy na kresbách a na osobné zápisky o tvorbe aj o živote.

Dcéry Marie Bartuszovej, Anna a Veronika, si ju pred pár rokmi vyhliadli, lebo si uvedomili, že ak ony samy nezachránia, čo po mame ostalo, nikto iný prísť nemusí. Dnes majú takmer hotovú kompletnú monografiu a medzičasom prišiel aj záujem zo zahraničia: Ruth Noack, ktorá diela Marie Bartuszovej vybrala na Documentu XII. do Kasselu v roku 2007. Joanna Mytkowska, ktorá ju vystavila vedľa Aliny Szapocznikow, Louise Bourgeois, Pauline Boty a Evy Hesse vo Varšave. Londýnska Tate, viedenský MUMOK aj parížske Centre Pompidou, ktoré aj zakúpilo jej reliéf z 80. rokov. Práve teraz môžete zopár z jej diel vidieť aj vo Východoslovenskej galérii na výstave Sochárky alebo v Londýne, kde začiatkom apríla otvorili jej sólovú výstavu v Alison Jacques Gallery.

Maria Bartuszová - Previazané vajcia, 1985 - 1987, pohľad do výstavy Sochárske práce I, výstavná sieň ZSVU Košice 1988. Foto - Kamil Varga
Maria Bartuszová – Previazané vajcia, 1985 – 1987, pohľad do výstavy Sochárske práce I, výstavná sieň ZSVU Košice 1988. Foto – Kamil Varga

Detail z inštalácie diel Marie Bartuszovej v londýnskej galérii Alison Jacques Gallery, ktorá práve prebieha. Foto - Michael Brzezinski
Detail z inštalácie diel Marie Bartuszovej v londýnskej galérii Alison Jacques Gallery, ktorá práve prebieha. Foto – Michael Brzezinski

Výstava Marie Bartuszovej v londýnskej Alison Jacques Gallery. Foto - Michael Brzezinski
Výstava Marie Bartuszovej v londýnskej Alison Jacques Gallery. Foto – Michael Brzezinski

Tvorba rovná sa život

„Keď mama najaktívnejšie tvorila, mala som už svoj život, študovala som a videla som až hotové diela. Keď zomrela a začali sme prechádzať všetkým, čo tu zostalo, množstvo vecí ma prekvapilo – napríklad, ako veľa kreslila a koľko nápadov vznikalo na papieri,“ hovorí Anna.

Tvorbu svojej mamy vždy považovala za čosi výnimočné, vystatovala sa ňou v škole pred spolužiakmi, keďže tiež študovala keramiku, ale netrúfala si predpokladať, že o ňu raz naozaj bude sústredený záujem zo strany teoretikov. Nehovorí to so zášťou. Nič tomu skrátka nenasvedčovalo.

„Aj vtedy už výtvarník musel mať kontakty a byť aj trochu manažérom. Naša mama to nerobila, ale nijako sa tým nezaťažovala. Bola introvert a mala rada svoj pokoj. Nevedela byť iná, tak ako ani jej tvorba nebude iná. Je tichá, pokojná, premýšľavá a citlivá,“ hovorí Anna.

Pomaly začína spolu so sestrou Veronikou rozkladať portrét ženy, ktorá evidentne nebola žiadnou éterickou, ukrivdenou bytosťou, čo sa nevedela vysporiadať so svojou pozíciou. Podobne ako jej sadrové objekty a inštalácie, ktoré pripomínajú popraskané škrupiny. Pôsobia zraniteľne, no v skutočnosti sú prepracované. Nie je to len nejaká krehká krása, ale skôr výnimočná citlivosť, vnímavosť, sila a sebaistota, s akou sa Maria Bartuszová prostredníctvom svojej tvorby vedela postaviť voči prchavosti topiaceho sa snehu aj voči nekonečnému rozpínajúcemu sa vesmíru.

„Maria Bartuszová nebola romantička, podľa jej okolia aj zápiskov to bola veľmi praktická osoba, húževnatá, pracovitá a na seba aj prísna a kritická, no v konečnom dôsledku skromná,“ hovorí Gabriela Garlatyová.

„V jej diele nie sú výkyvy, prestávky ani žiadne módne vlny, i keď reagovala aj na aktuálne dianie v umení. Nesnažila sa však presadzovať vo sfére umenia, skôr o sebe pochybovala. Sochu dokázala urobiť lepšie ako muži sochári, lebo mala veľkú znalostnú výbavu, remeselnú zručnosť a asi aj preto, že s nimi nezápasila a nezamýšľala sa nad tým z konkurenčného pohľadu. Prekročila hranice sochárstva tým, že sa ním vyjadrovala slobodne aj v čase totalitného režimu. Bola zvedavá, hravá, veľa experimentovala, aby našla svoj jazyk, a sústredene pracovala.“

S Annou, Veronikou a Gabrielou a neskôr už aj s Jurajom Bartuszom, dlhoročným manželom Marie, sedíme v ateliéri, kde Maria Bartuszová tvorila a z ktorého prakticky neodchádzala, lebo bol súčasťou ich rodinného domu v Košiciach. Tento jednoduchý fakt je celkom dôležitý.

„Vyrástli sme tu, s jej tvorbou a jej dielami. Nebolo treba pomenovávať ich nejako špeciálne. Bolo v nich predsa všetko to, čím sme žili,“ hovorí Veronika. „Jej tvorba, to je ona. Prejav toho, ako žila a ako rozmýšľala,“ dodáva Anna.

„Môj dych je súčasťou vesmíru pulzujúceho,“ zapísala si raz do poznámok Maria Bartuszová.

Bez názvu; 1970; sadra; 23 x 26 x 28 cm. Foto - Soňa Bartuszová
Bez názvu; 1970; sadra; 23 x 26 x 28 cm. Foto – Soňa Bartuszová

Bez názvu I.-II., 1985 - 1987. Foto - Boris Vaitovič
Bez názvu I.-II., 1985 – 1987. Foto – Boris Vaitovič

Bez názvu, 1974. Foto - Soňa Bartuszová
Bez názvu, 1974. Foto – Soňa Bartuszová

Bez názvu, 1985. Foto - Soňa Bartuszová
Bez názvu, 1985. Foto – Soňa Bartuszová

Prevyšovala slobodou

Vráťme sa však na začiatok. Do päťdesiatych rokov minulého storočia, keď Maria Vnoučková študovala na Vyšší škole uměleckého průmyslu v Prahe. Od detstva sa zaujímala o umenie a bola dobrou žiačkou. Rodičia ju podporovali. Jej matka, pôvodom Nemka z Orlických hôr, pracovala ako úradníčka, otec bol do vojny tiež úradníkom, neskôr pracoval v poisťovni.

„Spoznali sme sa už na strednej škole, boli sme v jednom ročníku,“ hovorí Juraj Bartusz, ktorý prišiel do Prahy študovať z južného Slovenska. Maria ho zaujala. Rovnako ako on sa hlásila na sochu k profesorovi Josefovi Wagnerovi na Vysokú školu umeleckopriemyselnú, ale Wagner mal v tom čase zlé skúsenosti so študentkami, a tak uprednostnil radšej ďalšieho chlapca. Maria išla na keramiku.

„Neľutovala to, keramika sa jej páčila, no už keď tam išla, vedela, že chce robiť voľnú tvorbu. Nepodriadila sa úžitkovosti, lebo tá by ju obmedzovala v rozlete. Aj úžitkové veci vedela robiť na vysokej úrovni, ale veľmi skoro sa od nich odpútala,“ spomína Juraj Bartusz.

Jej talent neostal nepovšimnutý. V druhom ročníku jej rozmerné keramické diela Vták a Páv vybrali na výstavu študentských diel v rámci prehliadky Expo 58 v Bruseli. To, že ju vybrali, bol obrovský úspech a najmä prekvapenie, že komisia nešla po zabehnutých menách ľudí, ktorí síce boli dobrí, ale ostávali pri tradičnom chápaní keramiky, hovorí Juraj Bartusz.

Obdivoval jej talent a zručnosť, pôsobila však trochu rezervovane, samotársky a dlho s nikým nechodila. Jeho záujem o ňu to však nijako neznižovalo. Na otázku, čím si jej priazeň napokon získal, odpovedá bez zaváhania.

„Hudbou. Koncertmi. Ale možno je to tak, že si nimi vlastne ona získala mňa. Chvíľu som si dokonca myslel, že som sa minul povolaním a mal som sa venovať radšej hudbe,“ hovorí so smiechom, hoci v tom čase patril medzi tých najlepších v ateliéri sochárstva.

Rande si teda nemuseli dohovárať, vídali sa na koncertoch, o ktoré v Prahe nebola núdza. Na koncertoch, a na výstavách, ale otázku, či sa Maria mohla v tom čase inšpirovať niečím, čo videla v galériách, preruší už v polovici nesúhlasným krútením hlavou.

„Ona sa nikým nenechala ovplyvňovať a nikoho nikdy nekopírovala. Samozrejme, poznala tvorbu Kolíbala aj Kmentovej, ale nikdy nič nepreberala.“

V apríli 1961 sa vzali. V tom istom roku Maria skončila školu a narodila sa im dcéra Anna. O ďalšiu budúcnosť na umeleckej scéne sa nebáli a prekážky vraj nevideli ani v neslobodnom politickom režime. Samozrejme, neušlo im, že výborné diela od dobrých výtvarníkov neprechádzali cez komisie a pri verejných zákazkách sa darilo aj mnohým „hajzlíkom“ poplatným režimu s dobrými kontaktmi, ale nemysleli na to.

„Talent, to je choroba. Droga. Aj keby ste museli svoje náklady znížiť na totálne minimum, nemôžete prestať tvoriť, hoci pre okolie ste možno za čudákov. A tak to vnímala aj Maria, bola o tom presvedčená,“ hovorí Juraj Bartusz.

Maria Bartuszová pri práci vo svojom ateliéri, cca 1981. Foto - Gabriel Kladek
Maria Bartuszová pri práci vo svojom ateliéri, cca 1981. Foto – Gabriel Kladek

Ateliér Marie Bartuszovej, 1981 - 1982 s plastikou Premena. Foto - Zdeněk Smieško
Ateliér Marie Bartuszovej, 1981 – 1982 s vznikajúcou plastikou Premena. Foto – Zdeněk Smieško

Bez názvu, 1962 - 1963. Foto - Soňa Bartuszová
Bez názvu, 1962 – 1963. Foto – Soňa Bartuszová

Bez názvu, 1970. Foto - Soňa Bartuszová
Bez názvu, 1970. Foto – Soňa Bartuszová

Objednávky a experimenty

V Prahe mladý pár nemohol zohnať ateliér, ktorý nevyhnutne potreboval a Košice sa javili ako rýchlo sa rozvíjajúce mesto, v ktorom bude pre výtvarníkov oveľa viac pracovných možností ako v Prahe.

„Už v čase, keď sa presťahovali k matke Juraja Bartusza do malej dedinky Kamenín a neskôr do Košíc, začala Maria Bartuszová pracovať s procesuálnou témou dažďa, s tvarom kvapiek vody, s témou klíčenia a pokračovala v experimentoch s odlievaním sadry, s ktorými začala už počas školy,“ hovorí Gabriela Garlatyová.

Vyvinula si pritom vlastnú techniku gravistimulovaného a neskôr pneumatického tvarovania, pri ktorej využívala obyčajné balóny, kondómy aj meteorologické balóny.

Najprv odlievala plný tvar gumových balónov, neskôr hmotu nabaľovala a množila. Odliať tvar balóna jej pritom napadlo, keď sa spolu s dcérou Annou hrali s loptou. „Darčeky mi nenoste,“ vravela vraj zo žartu priateľom vždy decentná dáma. „Noste mi kondómy.“ V tom čase sa dali zohnať iba v lekárňach a pri množstve experimentov, ktoré robila, ich potrebovala dosť. Potom však objavila aj meteorologické balóny a nechala si ich posielať až domov.

S manželom Jurajom Bartuszom sa stali členmi Zväzu výtvarných umelcov a mali tak prehľad o súťažiach a verejných zákazkách. A keďže Maria bola veľmi pracovitá, praktická, spoľahlivá a ideologicky „neškodná“ keramička, mnohé z nich získala. Popri menších plastikách, reliéfoch či pamätných tabuliach robila každý rok aj na jednej či dvoch väčších objednávkach.

„Výnimočné sú najmä jej fontány. Sú pokračovaním tvorby jej malých plastík, v mierke do ruky, ktoré vďaka objednávkam vytvorila v materiálovej a rozmernej mierke do veľkorysých kreácií. I keď vznikali v konkrétnom čase, nereagujú na politiku. Práve naopak, zaujímala sa o východné filozofie, najmä zen, s ktorým prišla do kontaktu najmä cez pražské prostredie, kam sa hlavne v 80. rokoch častejšie vracala. Popri tvorbe praktizovala jogu aj meditáciu,“ hovorí Garlatyová.

Za zrejmým nezáujmom či odstupom od politiky i v čase tvrdej normalizácíe môže byť traumatický zážitok z detstva, ktorý rozprávala svojmu manželovi Jurajovi. V čase odsunu nemeckých obyvateľov z Československa skrýval otec jej matku zahrabanú pod kopou čierneho uhlia v pivnici domu, kde bývali. Ona mala len desať rokov a bola to pre ňu silná trauma. „Aj preto politiku považovala za zradnú, nebezpečnú a nedôverovala jej,“ hovorí Garlatyová.

Maria Bartuszová - Kozmická kompozícia, 1972. Foto - Zdeněk Smieško
Maria Bartuszová – Kozmická kompozícia, 1972. Foto – Zdeněk Smieško

Štvordielna plastika III. - Klíčenie, 1966. Foto - Gabriel Bodnár
Štvordielna plastika III. – Klíčenie, 1966. Foto – Gabriel Bodnár

Je to jednoduché

„Politiku sme naozaj neriešili,“ pritakáva Juraj Bartusz. „Politické umenie nás skrátka nezaujímalo. Nepotrebovali sme ho. Ani ja, ani Mária. Nikdy sme neboli v žiadnej politickej organizácii a neboli sme do toho ani nijako tlačení. Možno to bolo tým, že v Košiciach žilo množstvo Maďarov a tých nebolo možné úplne umlčať.“S Mariou často o svojej tvorbe navzájom hovorili, otvorene aj kriticky, čo potvrdzujú aj obe dcéry.

„Mária vedela perfektne modelovať. Mala veľmi plastické cítenie pre sotva badateľné detaily, tak ako maliar vidí aj poltóny a ako ich hudobník počuje. Obdivoval som ju. Bolo evidentné, že je talentovaná, a mala aj ohromné organizačné schopnosti, čo mne dané nebolo. Ja som bol oproti nej zmätkár, ale navzájom sme sa podporovali,“ hovorí Bartusz, ktorý dnes stále aktívne pracuje.

Za najdôležitejšie v jej tvorbe však považuje čosi iné. „Bola nesmierne vnútorne slobodná. To, čo je v jej dielach nadpriemerné – to je jej vnútorná sloboda.

Ak by ju nemala, podriadi sa tomu, čo je obvyklé, a neurobí ani krok ďalej. A to nebol jej prípad.“

Nedokáže z jej tvorby vytiahnuť dielo, ktoré by pomyselne položil pred ostatné. „Nedá sa to vytrhnúť. Je to komplexná tvorba a ja som sa na ňu nikdy nepozeral inak. Nie je na to dôvod. V jej dielach je evidentná kontinuita, etapy prirodzene na seba nadväzujú. Navyše, čo je na jej dielach zvláštne, je fakt, že takmer všetky by uniesli aj iné merítko – veľké veci by boli dobré aj v malom a malé vo veľkom formáte. A to je čosi, čo vie urobiť iba naozaj dobrý sochár.“

Nebude to náhoda. Téma „malého vo veľkom a veľkého v malom“ je v dielach Marie Bartuszovej evidentne prítomná. „Je to príroda v sebe. To je to najsilnejšie. Vnútorná bohatosť. Lebo ruky, tie vykonajú len to, čo hlava vymyslí a čo oči sprostredkujú. Ale to najdôležitejšie je inde. Je to vlastne veľmi jednoduché. A v jednoduchosti je jej krása,“ hovorí Juraj Bartusz.

Maria Bartuszová v ateliéri, cca 1987. Foto - Gabriel Kladek
Maria Bartuszová v ateliéri, cca 1987. Foto – Gabriel Kladek

Bez názvu, 1985. Foto - Gabriel Kladek
Bez názvu, 1985. Foto – Gabriel Kladek

Bez názvu, 1985. Foto - Gabriel Kladek
Bez názvu, 1985. Foto – Gabriel Kladek

Tichá bolesť, liečivá práca

Ich manželstvo sa rozpadlo v roku 1984. V roku 1983 mala Maria Bartuszová prvú autorskú výstavu v trenčianskej Oblastnej galérii Miloša Alexandra Bazovského a rok predtým dokončila jedno z najzásadnejších diel vo verejnom priestore – rozmernú plastiku Premena, ktoré je dodnes pred košickým Krematóriom.

V tom čase už pracovala na plastikách a objektoch, ktoré kombinovali „mäkkú“ sadru a „tvrdý“ kameň. Odlievala ich aj do bronzu a začala pracovať na dôležitom cykle plastík a reliéfov s názvom Topenie snehu.

Po rozvode ostala žiť s dcérami v dome s ateliérom. Na istý čas prestala rozprávať. V zápiskoch sa objavuje poznámka: Práce mě baví, a to je fajn. V jej tvorbe nastáva najaktívnejšie obdobie, počas ktorého vytvorila vrcholné diela zo sadry: previazané a nekonečné vajíčka, škrupinové plastiky a reliéfy, rozmerné minimalistické reliéfy a site-specific inštalácie.

„Bádanie po ženských umelkyniach je dnes sústredené na psychologické vnímanie ich tvorby, dešifrujú sa v nich ich vzťahy, a to, prirodzene zvádza aj v tomto prípade. Maria si neviedla pravidelné denníky, máme len útržky – zápisky, ktoré skladáme dohromady. Sú to náhle spovede, ale aj krásne opisy toho, čo ju práve zaujalo, napríklad, keď sa pozrela von z okna. Niektoré z nich zatiaľ nebudeme publikovať, lebo pre rodinu by to mohlo byť ešte stále bolestné. Je však zrejmé, že prežívanie vzťahu s Jurajom Bartuszom aj vzťahy s dcérami sa v jej dielach odrážajú, ako si aj sama poznamenala. Prejavuje sa to najmä ako téma, ktorú umelkyňa popisuje ako opozitný vzťah medzi tvrdým a mäkkým, mužským a ženským,“ hovorí Gabriela Garlatyová.

„Nebolo to veselé obdobie, ale rozviedli sa tak, ako sa rozvádzajú mnohé páry. Nebolo to ľahké ani pre jedného z nich, nemyslím však, že za všetkým treba vidieť iba túto udalosť,“ hovorí Anna.

Maria Bartuszová - Topenie snehu, 1985. Foto - Gabriel Bodnár
Maria Bartuszová – Topenie snehu, 1985. Foto – Gabriel Bodnár

Záber z košickej výstavy, 1988. Foto - archív MB
Záber z košickej výstavy, 1988. Foto – archív MB

Ako dýchanie

Jediné, čo sa dá povedať s istotou, je, že tvorba Marie Bartuszovej naozaj v tomto čase dostala rozlet, vrchol a sústredilo sa v nej všetko, s čím dovtedy experimentovala. Fascinovala ju fyzika, vesmír a východné filozofie. Začala cvičiť jogu a meditovať. Nastupujúca choroba ju neskôr priviedla k alternatívnej medicíne. Keď bola Veronika malá, Maria išla doma „na plný plyn“ – ráno s dcérou na tréningy krasokorčuľovania, potom administratíva, nákupy, varenie, ďalší tréning a práca v ateliéri.

„Vedela si povedať, teraz ma nerušte. Spolužiaci mávali tradičné nedeľné obedy a vždy pripravenú desiatu, ale u nás to bolo trochu inak, hoci by mi nikdy nenapadlo vyčítať jej to,“ hovorí Veronika.

S dielami jej mamy sa jej najviac spája základný princíp zenu: „Forma je prázdnota, prázdnota je forma.“ Hovorí, že Maria Bartuszová nepracovala čisto pragmaticky. Technicky mala dielo perfektne premyslené, lebo musela vedieť, ako bude materiál reagovať, no to bol len jazyk, do ktorého vkladala myšlienku.

„Maria Bartuszová sochárstvo otvorila prírode, nie v zmysle odklonu od civilizácie, ale hľadaním prejavov prírody, krajiny a jej atmosferických javov. Modelovala kvapkajúci dážď, stromy vo vetre, oblaky nad horami, letiace semienka púpavy. Akoby vo svojich dielach chcela zaznamenať svoj dych, čo je prítomné aj v samotnej technike pneumatického tvarovania. Akoby chcela zaznamenať čosi, s čím sa dokáže identifikovať každý z nás. Čosi, čoho sa človek môže dotknúť. Nielen fyzicky, hoci vytárala aj haptické plastiky, pri ktorých išlo aj o hmatový zážitok. Oveľa viac však ide o vzájomný dotyk v rovine vzťahu, neviditeľnej energie, ktorá vzniká, keď človek dýcha, vidí, vníma a cíti,“ hovorí Garlatyová.

Čo bude s príbehom Marie Bartuszovej ďalej, zatiaľ nikto presne nevie. Množstvo diel vo verejnom priestore sa zničilo, niektoré už poznáme iba z fotografií. Dobré však je, že väčšina jej voľnej tvorby je stále v rukách rodiny. Plánovaná monografia má vyjsť v angličtine ako v prvom jazyku.

„Najväčší záujem možno zrejme ešte len príde. Preto bude dobré, ak budú mať aj iní ľudia možnosť spoznať a objaviť jej tvorbu,“ hovorí Gabriela Garlatyová.

Spolu s dcérami Marie Bartuszovej cíti zodpovednosť, lebo chce, aby bol jej príbeh podaný pravdivo, čo najpodrobnejšie, vychádzajúc z faktov. Na to sa do istej miery dá dohliadnuť. Na to, ako budú diváci jej diela čítať, už menej. Sú totiž natoľko slobodné, že otázkami, čo povedať smú a čo nie, nestrácajú čas.

Maria Bartuszová (1936 – 1996)

Untitled-Scanned-01

Počas života mala Maria Bartuszová iba tri autorské výstavy, najvýznamnejšia z nich bola vo výstavnej sieni Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Košiciach, kde vystavila sochárske práce z 80. rokov, hoci názov uvádzal obdobie 1962 – 1987. Staršie diela boli predstavené v katalógu na fotografiách Gabriela Kladeka, vyšiel však bez kurátorského textu, čo sťažilo poznanie jej diela.

Text vyšiel pôvodne v magazíne o umení Art+Antiques.

Kultúra

Teraz najčítanejšie