Denník N

Poklad, ktorý sme nestihli objaviť: Maria Bartuszová

Maria Bartuszová v záhrade s dielom Brána kozmonautov svojho dlhoročného manžela, sochára Juraja Bartusza. Foto - Zdeněk Smieško
Maria Bartuszová v záhrade s dielom Brána kozmonautov svojho dlhoročného manžela, sochára Juraja Bartusza. Foto – Zdeněk Smieško

Nie všetci veľkí umelci sa počas svojho života dožili zaslúženej pozornosti a slávy svojho diela. To je aj prípad Marie Bartuszovej, ktorá umrela pred dvadsiatimi rokmi.

Mohol by to byť príbeh o talentovanej umelkyni, ktorej svet umenia ukrivdil už na samom začiatku, keď profesor Josef Wagner napriek tomu, že zvládla prijímačky, uprednostnil na katedre sochy chlapca, lebo s dievčatami nemal dobré skúsenosti.

Mohol by to byť príbeh o mladej žene, ktorá vyrastala v pražských Holešovicích, milovala koncerty vážnej hudby a chodila na klavír, ale láska ju odviedla do malej zabudnutej slovensko-maďarskej dediny, kde takmer nikomu nerozumela, a neskôr do Košíc, z ktorých sa už nikdy do skutočného veľkomesta nevrátila.

Mohol by to byť príbeh o umelkyni, ktorá uprednostnila rodinu a dielo svojho muža, sochára Juraja Bartusza, pred svojou tvorbou a ostala preto v tieni, nepovšimnutá a nedocenená československými teoretikmi umenia.

Mohol by, ale nie je.

Maria Bartuszová približne v roku 1958 – 60. Foto – AMB

Na sochu ju síce naozaj nevzali, a preto šla na keramiku, v Kameníne sa spočiatku nevedela dohovoriť po maďarsky a jej tvorba skutočne ostala na domácej scéne mimo väčšieho záujmu, ale to všetko je len časť príbehu Marie Bartuszovej, ktorý po rokoch opäť ožil. Príbehu sochárky, ktorá svojou tvorbou presahuje rámec lokálnej scény. A presahuje ho do takej miery, že trvalo takmer dvadsať rokov, kým si z nej našla cestu von. Presnejšie, nie ona, ale jej diela, lebo to jediné po sebe zanechala, keď v roku 1996 predčasne zomrela. Ateliér plný na prvý pohľad krehkých sadrových objektov, kresieb a zápiskov.

„Máme dom, diela a dcéry. Urobiť si z toho celistvý obraz, je ťažké. Maria nebola človek, ktorý by si zakladal na svojom osobnom príbehu, navyše, jej príbeh je naozaj jednoduchý – rodinný život a veľa objednávok,“ hovorí historička umenia Gabriela Garlatyová, ktorá zostavuje monografiu Marie Bartuszovej. „Pri jej dielach môžete ostať v rovine všeobecného opisovania, môžete hovoriť o abstrakcii a organickej plastike ako tých pár textov, ktoré existujú, ale to je len začiatok. Jej dielo je tiché, musíte mu sústredene načúvať a rešpektovať jeho hlas,“ dodáva. Aj preto sa pri výskume jej archívu sústredila najmä na záznamy na kresbách a na osobné zápisky o tvorbe aj o živote.

Dcéry Marie Bartuszovej, Anna a Veronika, si ju pred pár rokmi vyhliadli, lebo si uvedomili, že ak ony samy nezachránia, čo po mame ostalo, nikto iný prísť nemusí.

Teraz pracujú na monografii a medzičasom prišiel aj záujem zo zahraničia: nemecká kurátorka Ruth Noack, ktorá diela Marie Bartuszovej vybrala na Documentu XII. do Kasselu v roku 2007. Poľská kurátorka Joanna Mytkowska, ktorá ju vystavila vedľa medzinárodne uznávaných umelkýň Aliny Szapocznikow, Louise Bourgeois, Pauline Boty a Evy Hesse vo Varšave. Londýnska Tate, viedenský MUMOK aj parížske Centre Pompidou, ktoré aj zakúpilo jej reliéf z 80. rokov. Výber z jej diel sa dal vidieť aj vo Východoslovenskej galérii na výstave Sochárky alebo v Londýne, kde začiatkom apríla 2016 otvorili jej sólovú výstavu v Alison Jacques Gallery.

Maria Bartuszová - Previazané vajcia, 1985 - 1987, pohľad do výstavy Sochárske práce I, výstavná sieň ZSVU Košice 1988. Foto - Kamil Varga
Maria Bartuszová – Previazané vajcia, 1985 – 1987, pohľad do výstavy Sochárske práce I, výstavná sieň ZSVU Košice 1988. Foto – Kamil Varga
Detail z inštalácie diel Marie Bartuszovej v londýnskej galérii Alison Jacques Gallery, ktorá práve prebieha. Foto - Michael Brzezinski
Detail z inštalácie diel Marie Bartuszovej v londýnskej galérii Alison Jacques Gallery, 2016. Foto – Michael Brzezinski
Maria Bartuszová: Bez názvu, 1985. Foto – Soňa Bartuszová

Tvorba rovná sa život

„Keď mama najaktívnejšie tvorila, mala som už svoj život, študovala som a videla som až hotové diela. Keď zomrela a začali sme prechádzať všetkým, čo tu zostalo, množstvo vecí ma prekvapilo – napríklad, ako

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie