Denník N

Spravodlivosť a súdnictvo: Beh na dlhé trate s dobrým štartom

Programové vyhlásenie vlády prináša niekoľko užitočných všeobecne formulovaných zámerov. Takto by mohli vyzerať v praxi.

Autor je profesor Právnickej fakulty UPJŠ 
a poradca prezidenta SR.
Článok vyjadruje osobný názor autora

Ako každý, kto sa zaujíma o slovenskú justíciu, aj ja som sa najprv pozrel na časť programového vyhlásenia vlády v časti spravodlivosť a súdnictvo. Potom som ju prečítal a trochu študoval.

Problémy súdnictva v našej krajine sú známe a dlhodobé. Preto text programového vyhlásenia nie je prekvapením; reaguje, relatívne rozsiahlo, takmer na všetky boľačky tohto zložitého subsystému nášho politického a právneho usporiadania. Nedá sa však vyjadriť ku všetkému.

Takže ponúkam len niekoľko postrehov, námetov a azda aj spôsobov, ktorými sa dajú rozmeniť na drobné viaceré všeobecnejšie formulované legislatívne a exekutívne opatrenia.

Odborné a morálne autority

Sudkyne a sudcovia jednoducho musia byť odborné a morálne autority. Túto požiadavku všade na svete vnímajú ako povinnú výbavu človeka v talári. Už len naplnenie tohto cieľa by znamenalo dramatické zvýšenie dôvery, ale aj rešpektu verejnosti k súdnej moci a jej reprezentantom. Podčiarkujem, rešpektu a vážnosti k súdnictvu. Nuž a zásadnou otázkou sa tak stáva výber nových sudkýň a sudcov.

Súhlasím, obsah, forma a postupy výberu potrebujú preorať a predovšetkým objektivizovať. Ale pýtam sa, z akých dôvodov sa kandidáti na funkciu sudcu skúšajú tak, ako sa to praktizuje na právnických fakultách. A poväčšine z problematík, ktoré sú obsahom skúšok a štátnic. Prečo radšej nevyskúšať, či kandidát dokáže pojednávať, udržať poriadok v pojednávacej sieni, klásť zmysluplné otázky, vhodne, ale rozhodne sa správať k účastníkom konania, k obžalovaným, k advokátom, k znalcom, správne odročiť pojednávanie alebo hlavné pojednávanie?

Verte, takáto hodinka, dve ukážu, či pred ľuďmi, ktorí vyberajú novú generáciu, sedí budúci sudca alebo len dobre naučený uchádzač bez akýchkoľvek právnických zručností a osobných predpokladov, ktoré sú nevyhnutné na rozhodovanie o ľudských osudoch. Takéto predstierané pojednávanie ukáže, či kandidát pozná právny a skutkový základ sporu alebo trestnej veci, či si naštudoval potrebné právne predpisy a judikatúru, či je schopný reagovať na požiadavky strán, účastníkov, prokurátorov, obhajcov a podobne.

A to najdôležitejšie. Na také „skúšobné“ pojednávanie by sa zabezpečil voľný prístup verejnosti. A to už by sa ťažko manipulovalo a zvýhodňovalo.

Špecializácia sudkýň a sudcov

Poznámka o špecializácii sudkýň a sudcov. Neváhajme ju, hoci plošne, zaviesť. Každý nemôže robiť všetko. Očný lekár ozaj nemôže pôsobiť súčasne aj ako proktológ. Ono to má viaceré výhody. Špecializácia v potrebnom rozsahu zvýši výkonnosť justície, úctu k sudcom a spravodlivé rozhodovanie.

Viete si predstaviť sudcu, ktorý má rozhodnúť v zložitej rodinnej veci a popritom má na stole pracovné spory, spory o ochranu vlastníckeho práva a ešte aj inú agendu, napríklad exekučnú. Bez hlbokých znalostí je vystavený takmer napospas takému advokátovi, ktorý sa dajme tomu venuje len pracovnoprávnym konaniam. Právny zástupca v takom prípade pôsobí na súde sebaisto. A sudca? Ten sa hľadá v probléme. A to všetci vidia a vyhodnocujú. Žiaľ, v neprospech vážnosti súdnej moci.

Súdnictvo nie je lacný špás

V úvode časti o súdnictve je veta, ktorej ťažiskom je rozumné vynakladanie zdrojov na to, aby sa dosiahli dohodnuté ciele. Prekáža mi veta o rozumnom vynakladaní zdrojov. Osobne by som toto slovné spojenie nahradil optimálnym vynakladaním zdrojov, vychádzajúcim z objektívnych požiadaviek na výkon modernej, európskym štandardom zodpovedajúcej justície.

Poviem na rovinu. Neviem si v 21. storočí predstaviť výkon súdnej moci prostriedkami, ktoré už v čase, keď dôjdu do systému, sú zastarané, ťažko sa mi verí, že sudca nemá k dispozícii potrebnú literatúru a judikatúru z celej EÚ, považujem za neprijateľné, ak sudca má štyrikrát vyšší plat ako vyšší súdny úradník, pričom nemienim siahať na odmenu sudcom, ak sa pojednáva v budovách, ktoré ohrozujú všetkých, nielen sudcov, nestačia kapacitne a tak by som mohol pokračovať. Skrátka, výkonná, spravodlivá a bez prieťahov konajúca súdna moc nemôže byť lacný špás (to platí aj pre iné oblasti nášho života).

Odkaz z tohto uvažovania je zrejmý. Optimálne vložené peniaze do súdneho systému (mimochodom, súdy a iné orgány právnej ochrany štátu „zarábajú“ peniaze na poplatkoch a iných platbách) by boli vysoko návratné. V spisoch by neležali miliardy eur, vymáhateľnosť práva by zintenzívnila ekonomiku, ľuďom by sa postupne vrátila dôvera k súdom, zavládol by aspoň elementárny pocit spravodlivosti. A to sú hodnoty vysoko prevyšujúce, aj materiálne, potrebné ekonomické a finančné zabezpečenie súdnictva.

Jeden námet k zbytočným prieťahom v konaní

Ku dňu písania tejto úvahy by som najradšej napísal aj zoznam všetkých sudkýň a sudcov Slovenskej republiky a ku každému by som pripojil, aký má k tomuto dátumu zostatok nerozhodnutých vecí, rozdelený podľa základných charakteristík. Boli by ste prekvapení rozdielmi, najmä na okresných súdoch.

Nazdávam sa, že bez toho, aby sa tieto niekde až dramatické rozdiely aspoň zmiernili, nedosiahneme potrebné výsledky v plynulosti súdneho konania a počty nálezov Ústavného súdu o zistených zbytočných prieťahoch sa budú naďalej zvyšovať. Rada? Súdy, kde sú u jedného sudcu stovky neskončených vecí, treba obsadiť väčším počtom sudcov. Hoci aj z radov súčasných sudcov (hodil by sa apel na kolegiálnosť?) alebo postupne pri rozmiestňovaní sudcov na okresy.

Programové vyhlásenie vlády o spravodlivosti a súdnictve avizuje beh na dlhé trate. Javí sa však, že s dobrým štartom. Na trati k tomuto cieľu však musia zabrať najmä tí, ktorí majú uloženú nejakú zodpovednosť (t. j. funkciu, moc, postavenie) za chod súdneho systému.

 

Voľby 2016

Teraz najčítanejšie