Mladíci splavili Dunaj od Štúrova až do mora na gumenom člne

Posledné prázdniny po vysokej škole využili dvadsiatnici na netradičnú dovolenku. Vyrazili na gumenom motorovom člne dolu Dunajom. Za mesiac preplávali od Šturova do Čierneho mora 1700 kilometrov a zážitok označujú ako „riadny punk“. O všetkom, čo zažili, prišli PAVOL SIVÝ a JOZEF KMEŤ porozprávať na filmový festival Hory a mesto.

Vy dvaja ste vodáci?
Jozef Kmeť: Práveže nie, na splave sme nikdy predtým neboli.

Máte aspoň nejaký vzťah k vode?

Pavol Sivý: Ja mám problém, neviem plávať. Skúšal som sa to pred cestou naučiť, ale podľa inštruktora som úplné drevo. Nesprávne sa vystieram, nevypínam dobre hruď a tak.

Napriek tomu ste šli splaviť Dunaj.

PS: Veril som technike, že čln je stabilný a nič zlé sa nestane. Plávacie vesty sú povinná výbava. Čln sme predtým testovali v Trenčíne na Váhu, striedavo sme vyfučali komory, nech vidíme, čo sa stane, ak ich niečo prepichne. Poskladať čln tiež nebolo jednoduché, trvalo nám to pol dňa a keď sme už boli úplne zúfalí, volali sme do továrne výrobcovi.

JK: Pred cestou som absolvoval kapitánsky kurz, ktorý musí mať každý, kto chce riadiť plavidlo s motorom nad päť koní – náš motor mal sedem. Ovládam pravidlá a značenie lodnej dopravy, len doklad mi o tom chýbal, lebo mi ho pred odchodom nestačili poslať.

Takže ste šli bez papierov?

JK: Museli sme všade tvrdiť, že motor je do päť koní. Našťastie s tým nebol problém, kontroly sa sústredia skôr na tie väčšie plavidlá.

Ako vôbec vznikol nápad splaviť veľtok na gumovom člne?

JK: Ľudia sa nás zvyknú pýtať, či sme na to prišli triezvi. Oficiálne hovorím, že áno. Nápad vznikol celkom spontánne v dobrej nálade v aute smerom do Brna, kde sme vtedy študovali. Ako prvé sme chceli ísť stopovať do Ázie, potom prišiel taký nápad, že splavíme rieku.

PS: Pôvodne sme mali v pláne vyrobiť si z preglejky či dreva vlastnú loď, ako však ukázalo predbežné gúglenie, je to drahá záležitosť. Za rovnaké peniaze sa oplatí si kúpiť vlastný čln.

Koľko cesta stála?

PS: Loď s motorom 1700 eur, benzín 300–400, celkový rozpočet bol niečo pod tri tisícky.

Za to ste si mohli dopriať Karibik.

JK: Pravda je, že dovolenka bola drahšia, ako sme si mysleli, a to sme si dopĺňali vodu na benzínkach a Paľo raz chytil rybu, takú malú sardinku. Mohli by sme predať motor, keby sme ho nerozbili. Speňažiť tak môžeme iba čln – nech sa ozvú čitatelia, ktorí majú záujem.

Narazili ste na vode na podobných bláznov, alebo ste boli vy tá hlavná atrakcia?

JK: Nafukovací čln bola rarita, ktorú nemal nikto. Predsa len je to plavidlo určené skôr na rybačku, v porovnaní s laminátom nemá ani bohvieaké parametre na plavbu. Čln mal pre nás však tú dôležitú výhodu, že ho môžete zabaliť a cestou späť prepravovať po pevnine.

K ceste späť sa dostaneme, teraz poďme na začiatok. Prečo ste šli od Štúrova a nie od Bratislavy?

PS: V Gabčíkove do plavebnej komory berú lode od päť metrov, naša mala tri. Druhá možnosť bola obísť vodnú nádrž po mŕtvych ramenách Dunaja, sú tam menšie komory, nemali sme však istotu, že nás zoberú. Radšej sme sa preto rozhodli vyraziť od Štúrova.

Čo ste mali so sebou?

PS: Lepšie bude vymenovať, čo všetko nám chýbalo.

Poďme na to.

JK: Najviac chýbal stan. Vraveli sme si, že stan netreba, pretože sme zvyknutí spať pod širákom a keby sa rozpršalo, máme karimatky a nepremokavú celtu. Šetrili sme miesto v člne, ktorý mal dokopy tri metre štvorcové a okrem posádky musel uniesť naše batohy.

PS: Hneď druhú noc sme to trpko ľutovali. Nie je dobré rozbaliť tábor priamo v liahni komárov. Presun inam bez svetiel a radaru neprichádzal do úvahy. Keď sme okolo seba utesnili plachtu, počet komárov klesol z milióna na päťdesiat, no pod plachtou začalo byť neznesiteľné teplo.

Štvrťhodinka driemania znamenala luxus. Vypadli sme odtiaľ ihneď na svitaní a v člne sa pokúšali dospať. Postupne som prišiel na to, že komáre sa pri vode až tak veľmi neroja, a ak si chcem hodinku-dve pospať, musím bežať s karimatkou ku brehu.

PS: Zaobstarať stan bol náš nový cieľ. Keďže Dunaj nelemujú outdoorové predajne, museli sme s tým vydržať do Srbska. Spánok nabral na kvalite, ale nie nadlho. Prišli nočné mory.

Nočné mory?

PS: Je to príznak z dlhšej plavby po rieke. V noci sa zobudíte na to, že vám plávajú veci, alebo sa vám potápa čln. V panike otvárate zips na stane, kým vám dôjde, že je to len sen.

Čo vás ešte trápilo?

JK: Vlny. Ak sa s vetrom spoja vlny z veľkých plavidiel, môžu nabrať výšku.

Dunaj je do polovice svojho toku rieka, ktorá tečie pomaly, takže v člne môžete čítať knihu, stačí iba občas drgnúť do kormidla. Neskôr však začalo fúkať, nedajbože, aby šiel remorkér. Vtedy sme sa vždy snažili radšej držať pri brehoch, kde je zase problém, že tam hrozia plytčiny.

PS: Na plytčine nám odtrhlo vrtuľu. Nezostávalo nám nič iné len pádlovať pri brehu a o pomoc oslovovať rybárov. Oni nevedeli po anglicky, my ani zaťať v bulharčine. Napokon nám dohodili obchodík s lodnými súčiastkami vo vedľajšom meste. Chodili sme po okolí s papierikom s bulharskými slovíčkami. Odvtedy viem, že vrtuľa je po bulharsky „perka“.

Ako ste sa orientovali?

PS: Mali sme GPS v telefóne, kým sme mobil neutopili. Našťastie bol práve vtedy na kábli, takže sme ho zachránili a po pár dňoch sušenia pri motore zas fungoval. Mimochodom, na topenie predmetov bol veľký expert Jozef: stratil tričko, okuliare, sandále…

JK: Stane sa to. Prúd vody je taký, že ak vám doň niečo spadne, do troch sekúnd je to preč.

Kde je Dunaj najkrajší?

PS: Pred cestou sme počúvali, že Dunaj je prenádherná rieka, ktorú si budeme vychutnávať. Určite to platí pre skalnaté úžiny na konci Srbska, zvyšok je však príroda dosť monotónna. Pozorovať stále lesy, sem tam kopček, a to isté máte tisíc kilometrov, sa vám rýchlo zunuje.

JK: Po Budapešti na Dunaji ubúda lodná doprava, sem tam je to remorkér a pri veľkých mestách člny zbohatlíkov. Nový Sad a Belehrad sú pekné mestá, obrovský prístav je Galati. Vzťah menších miest k rieke je pragmatický, priemyselný: prístav, továreň, zopár barakov.

Aký bol váš denný priemer kilometrov?

JK: Sedemdesiat-osemdesiat, ku koncu aj sto. Vstávali sme na svitaní a ťahali desať – dvanásť hodín. Dvaja ľudia v jednej lodi, už sme toho mali celkom dosť.

Liezli ste si na nervy?

JK: Jasné.

PS: Aj on liezol mne. Ku koncu sme prekonali takú menšiu ponorkovú chorobu.

Kde ste brali benzín?

JK: Kým sme mali GPS, hľadali sme pri brehu najbližšie benzínky, potom sme chodili po meste a pýtali sa ľudí. Najťažšie bolo odniesť tridsať litrov v kanistri, plus ďalšie plné fľaše v ruksaku. Iba raz sa prihodilo, že nás pri tankovaní do PET fľaše z benzínky vyhodili.

Čo sa deje, keď na rieke preplávate hranicu? Kontroluje niekto vaše doklady?

PS: Dunaj je medzinárodná rieka, kam môže ísť hocikto. Ak to správne chápem a trochu zveličím, tak Sýrčan si môže kúpiť loď a priplávať legálne do Bratislavy.

Problém by mal, ak by chcel vystúpiť na breh, na to treba papiere, ktoré vystavia policajti v prístave. Platia vždy len v jednej krajine, čo znamená, že ak máte povolenie povedzme do Rumunska a na druhom brehu Dunaja je Bulharsko, môžete z lode vystúpiť len na rumunskom brehu rieky.

JK: Prvýkrát o povolenie žiadate pred odchodom z Maďarska do Srbska, lebo opúšťaťe Schengen a s výstupným dokladom sa prihlásite v prvom srbskom prístave. Tam vám dajú povolenie do Srbska, pri odchode sa musíte odhlásiť a tak ďalej, z jednej krajiny do druhej.

Šlo to všade bez problémov?

PS: Počuli sme aj o tom, že policajti šikanovali kajakárov a podobné plavidlá, tým že žiadali úplatok pri papieroch, ktoré boli v poriadku. Počítajú, že nemáte čas sa s nimi naťahovať.

JK: My sme mali problém len pri Liberlande (pozn: samozvaný slobodný mikroštátik na kúsku lužnej pôdy medzi Srbskom a Chorvátskom). Chorváti tam hliadkovali a dali nám výstrahu, nech sa ani nepokúšame vystúpiť z člna, lebo nás hneď zatknú.

Boli nepríjemní. „No Liberland. Don´t play with us,“ hovorili, fotili si naše doklady a ešte tak kilometer náš čln sledovali z brehu ďalekohľadom. Pochopiteľne: Chorvátsko nijaký Liberland neuznáva.

PS: Inak si na policajtov v žiadnom štáte nemôžeme sťažovať. Niektorí nám radili a neskutočne pomáhali, hoci vôbec nemuseli. Dokonca keď sa nám v Rumunsku pokazil motor, policat nám dovolil nechať loď vo svojej garáži a ešte nám našiel ubytovanie. Pri lúčení nechcel žiadne peniaze. Fajn chlapík, ktorý bol predtým vo francúzskych légiách.

Menila sa s tokom rieky mentalita ľudí?

JK: Väčšinou sme v každej krajine stretávali ochotných a otvorených ľudí. S drevenou konštrukciou zmajstrovanou na kolene, ktorá mala tieniť slnku, sme na ľudí pôsobili ako atrakcia.

Často nás zastavovali a pýtali sa, čo to má byť za punk. V Srbsku sme sa dali pri kúpaní dohromady s partiou mladých ľudí, ktorí nás pozvali domov a celý večer hostili.

Spomínali ste historku s pokazeným motorom. Ako ste ho opravili?

PS: Žiaľ, nijako. Stalo sa nám to až úplne na konci. Cez zlé tesnenie natiekla do motora voda a odišla celá kľuka. Museli sme 40 kilometrov pádlovať cez neveľmi osídlený úsek, kým sme stretli hliadku policajtov, ktorí o nás vedeli, počuli vo vysielačke, že k nim pláva niečo čudné.

Naprv mali návrh, či nechceme prenocovať pri nich, potom zavolali známemu, ktorý mal auto s vlečkou a obďaleč stáčal med. Trochu sme mu pomohli, za odmenu sme dostali pohár medu a štamperlík. Včelár nás zaviezol do Tulce, čln sme nechali v garáži u policajta, ktorý nám ho neskôr poslal domov.

Akurát nás mrzelo, že ten kúsok k pobrežiu sme museli absolvovať komerčnou loďou. Nevyšiel nám náhradný plán urobiť si z PET fliaš druhú loď.

Čo sa stalo s motorom?

JK: Motor sme si zobrali do vlaku, nech ušetríme na poštovnom. Späť sme viezli batohy, tridsaťkilový motor a nádrž, čo trochu páchla benzínom.

Štyri hodiny sme sa naťahovali s rumunským železničným revízorom, ktorý nás nechcel ďalej pustiť bez úplatku. Nakoniec sme mu s obrovským sebazaprením dali desať eur. Nechceli sme zmeškať ďalší vlak.

Keby to chcel niekto skúsiť po vás, čo by ste mu poradili?

JK: Mal by vedieť plávať, mať plavidlo z laminátu, investovať do radaru. Držať sa plavebnej dráhy, najbezpečnejšie je pri brehoch. Určite si zobrať stan, či moskytiéru.

PS: Že s Dunajom nie je sranda, ukazuje prípad Martin Filko. Na niektorých úsekoch má šírku vyše kilometra. Plávať k brehom, ktoré ledva v diaľke vidieť, nie je žiadna zábava.

Čo vám cesta dala?

PS: Na konci sme mali pocit, že nám dala toľko zážitkov, ako nič dovtedy. Učili sme sa rozhodovať za pochodu, v situácii, keď nemáme nič pripravené a dopredu nalinajkované.

Máte v pláne niečo podobné?

JK: Chceli by sme ísť do Ázie, možno na niečom ešte punkovejšom ako gumený čln. Musíme to vymyslieť a naplánovať, našetriť si peniaze. Možno skúsime crowdfunding.