Denník N

Prečo majú voliči pocit, že ich Žitňanská, Šebej a spol. po voľbách zradili

Kresba – Shooty
Kresba – Shooty

Odpoveď ponúka dilema lávky.

Keď politici ako Lucia Žitňanská alebo František Šebej zo strany Most-Híd a iní vstupovali do vlády so Smerom, mnohí voliči boli sklamaní a brali to ako podvod.

Obzvlášť preto, že od opozičných politikov často počúvali, že Smer je problém. Politici svoje rozhodnutia vysvetľovali zvažovaním dôsledkov (konzekvencií) – predčasné voľby by nič nevyriešili a pravicová vláda vzniknúť nemohla. Ako vládni poslanci alebo ministri odvedú kus dobrej práce, hovoria.

Najnovší výskum vysvetľuje, prečo prechovávame dôveru viacej k ľuďom, ktorí sa držia nemenných pravidiel (do vlády so Smerom nikdy), ako k tým, čo ich opúšťajú, lebo zvažujú konzekvencie svojich krokov a situácií, v ktorých sa ocitli (do vlády so Smerom sme museli, lebo inak by nám Slovensko „zhnedlo“). Mohli by sme tak lepšie porozumieť našim pocitom sklamania a zdrojom kritiky „prelietavých“ politikov.

Štúdiu Jima Everetta z univerzity v Oxforde a jeho tímu vydal v týchto dňoch časopis Journal of Experimental Psychology: General.

Spoluautormi článku sú neurovedkyňa Molly Crockettová z univerzity v Oxforde (o jej výskume sme niekoľkokrát informovali, zaoberá sa morálnym vylepšovaním s využitím liekov) a psychológ David Pizarro z Cornellovej univerzity. S filozofom Tamlerom Sommersom vedie Pizarro známy podcast Very Bad Wizards (Veľmi zlí čarodejníci), kde v uvoľnenej atmosfére debatuje o psychologickom a príbuznom výskume.

Dilema lávky

Ľudia riešili dilemu lávky v rôznych obmenách. V štandardnej verzii znie takto: na päť robotníkov na trati sa rúti drezina. Ak nič nespravíte, zabije ich. Zachrániť ich môžete tým, že z lávky, ktorá je pred nimi, zhodíte človeka. Je dostatočne veľký na to, aby drezinu zastavil.

Dilema proti sebe stavia blaho mnohých, ktoré je vykúpené utrpením jedného. Z výskumov vyplýva, že iba 30 percent ľudí by muža z lávky zhodilo, aby zachránili päticu uväznenú na trati.

U všetkých ľudí, ktorí dilemu riešia, sa aktivujú oblasti zodpovedné za spracovanie emócií. Ľudia pociťujú odpor, úzkosť a iné intenzívne emócie. Ale u tých jedincov, ktorí človeka z lávky zhodia, sa aktivujú aj oblasti zodpovedné za uvažovanie (reasoning).

Dilema lávky a problém dreziny. Zdroj – Youtube

Rozum a emócie

Ich rozhodovanie sa v etike označuje ako konzekvencializmus. To znamená, že zvažujú dôsledky (konzekvencie) svojich činov. Jednoducho si chladne a racionálne spočítajú, že obetovať jedného, aby piati žili, je výhodné, lebo budú žiť štyria ľudia navyše. Emócie, ktoré by im bránili v tom, aby obetovali človeka na lávke, považujú za irelevantné. Konzekvencializmus tak našiel svoje spojenie s rozumom.

Naopak, ľudia, ktorí svojim emóciám podľahnú, sa rozhodujú deontologicky, čiže podľa nemenného pravidla, v tomto prípade zásady „Nezabiješ“. Podľa deontológie je vražda zlá za každých okolností, aj keby sme ňou mohli zachrániť päť ľudí na trati. Deontológia tak našla svoje spojenie s emóciami.

Morálny psychológ Joshua Greene z Harvardovej univerzity si myslí, že ľudia, ktorí nedokážu obetovať jedného, aby piati žili, sa správajú iracionálne. Nechávajú sa unášať vlastnými emóciami, ktoré im zatemňujú rozum, takže nevidia, že obetovaním jedného by v danej situácii dilemy lávky maximalizovali blaho vo svete.

Komu viac dôverujú?

S týmto vysvetlením Everett a jeho kolegovia celkom nesúhlasia. Vyšli z jednoduchej myšlienky, že ak my ľudia niečo sme, tak potom hlavne sociálne bytosti. Po celú našu históriu žijeme v skupinách – od spolupráce s inými sme závislí a bohato z nej ťažíme.

Autori sa ľudí pýtali, či považujú za spoľahlivejších a dôveryhodnejších partnerov tých z nás, ktorí sa v dileme lávky rozhodujú podľa nemenného pravidla „Nezabiješ“ (deontológia), alebo na základe zvažovania dôsledkov, podľa ktorých je zabitie za určitých okolností prípustné (konzekvencializmus).

Ukázalo sa, že ľuďom, ktorí sa rozhodovali podľa nemennej zásady, že vražda je zlá, takže by v dileme lávky nevinnú obeť neusmrtili, dobrovoľníci viacej dôverovali. Nešlo len o prázdne slová. Keď dobrovoľníkom dali k dispozícii určitú sumu peňazí a povedali im, aby ju zverili tým, čo človeka z lávky obetovali alebo neobetovali, dávali ju skôr tým druhým (deontológovia). Takým ľuďom viac verili, že im peniaze vrátia naspäť.

Priania obete

Rozhodnutie človeka z lávky zhodiť, alebo nie, nebola jediná vec, na ktorej záležalo. Autori zistili, že ľudia brali do úvahy aj to, ako k rozhodnutiu jedinci prišli. Človeku, ktorý toho druhého z lávky zhodil a obetoval ho, ľudia dôverovali viac, ak vypovedal, že jeho rozhodnutie spraviť to bolo veľmi ťažké a náročné.

Takíto ľudia do úvahy brali aj prianie obete. Predstavte si tento príbeh zo štúdie: vojaci postupujú nepriateľským územím, ale jeden z nich sa chytí do pasce. Nemôže sa z nej vyslobodiť. Všetkým je jasné, že ak ho nepriateľskí vojaci chytia, budú ho mučiť a zabijú ho. Nadriadený preto vojakovi navrhne, že ho bodne do srdca, aby unikol mučeniu cudzieho vojska.

Keď autori ľuďom prečítali tento príbeh, rozdelili ich do dvoch skupín, v ktorých vojak nadriadeného o vraždu sám požiadal alebo mu, naopak, povedal: „Prosím, nezabíjaj ma, nechcem tu zomrieť.“ Ukázalo sa, že ľudia viac dôverovali tým, ktorí splnili posledné prianie vojaka, a to aj v prípade, že zahŕňalo vraždu.

Odpor ku konzekvencialistom

„Naše výsledky vysvetľujú, prečo nás tak často priťahujú politici, ktorí komunikujú v jednoduchých heslách založených na morálnych pravidlách,“ píšu Everett a Crockettová pre Conversation.

„Hlavný výsledok nášho výskumu je, že ľuďom, ktorí sa riadia morálnymi pravidlami, viac dôverujeme a viac si ich ceníme ako sociálnych partnerov,“ povedal pre Denník N hlavný autor štúdie Everett.

Štúdia by mohla objasniť, prečo ľudia pociťujú odpor ku konzekvencialistickým riešeniam. Naša myseľ je, zdá sa, nastavená na deontológov, ktorí sa riadia jednoduchými a zrozumiteľnými pravidlami. Takých ľudí vnímame ako dôveryhodných a spoľahlivých.

Adaptívny znak mysle?

Na rozdiel od harvardského psychológa Joshuu Greena, ktorý deontológiu považuje za synonymum pre iracionalitu, sa Everett a jeho autorský tím domnievajú, že deontológia je adaptívnym znakom našej mysle.

To znamená, že nám nejako prospieva a pomáha v danom prostredí prežiť. Ako adaptáciu si predstavte napríklad strach z jedovatých hadov. Kto sa ich bojí, vyhne sa im, takže ho určite neuštipnú, a preto určite prežije.

„Morálne rozhodovanie založené na pravidlách je adaptívnym znakom našich myslí v tom zmysle, že nám pomáha získať si viac sociálnych partnerov,“ povedal Everett pre Denník N. „To by mohlo vysvetliť, prečo morálne súdy, ktoré vychádzajú z pravidiel, u nás stále pretrvávajú, hoci by sme ich v určitých kontextoch mohli považovať za ‚iracionálne‘.“

Dostupné z: http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.2726330

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Morálka

Veda

Teraz najčítanejšie