Denník N

Historička: uhorských aristokratov zdeformovali filmy, poddaných chránili

Historička Diana Duchoňová (34) pochádza z Nových Zámkov, pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje napríklad aristokratickým dvorom 17. storočia či dejinám šľachtických rodov a bežnému životu v tomto prostredí. Históriu študovala na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Foto N – Tomáš Benedikovič
Historička Diana Duchoňová (34) pochádza z Nových Zámkov, pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje napríklad aristokratickým dvorom 17. storočia či dejinám šľachtických rodov a bežnému životu v tomto prostredí. Históriu študovala na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Foto N – Tomáš Benedikovič

Aristokrati si potrpeli na postavenie, oproti poddaným mali mnohé výhody. No filmy a romány pohľad na nich zdeformovali a v skutočnosti väčšinou neboli zlí šľachtici ako z legiend o Jánošíkovi, hovorí historička SAV Diana Duchoňová. Naopak, bežný ľud chcel pokoj a mier a od šľachticov čakal, že zbavia krajinu Jánošíkov.

Dá sa aristokracia v Uhorsku porovnať s dnešnou oligarchiou?

V minulosti sa žilo v stavovskej spoločnosti so šľachtou, cirkvou, mešťanmi a poddanými, kde medzi stavmi existovali hranice, ktoré sa veľmi ťažko prekonávali. Aj v rámci šľachty, ktorá bola formálne rovnocenná, existovali majetkové a spoločenské rozdiely. Aristokracia bola na vrchole a jej predstavitelia si tak mohli dovoliť viac. Dnes sme si viac-menej všetci rovní pred zákonom a oligarchia je skôr výsledkom neprirodzeného vývinu elít na Slovensku.

Mali výhody pred zákonom?

Samozrejme, samotná aristokracia obsadzovala najvyššie posty v krajine aj v súdnictve, a tak rozhodovala o ostatných obyvateľoch. Šľachticov mohol súdiť len kráľ, ten však túto právomoc presúval na súdy, ktoré boli práve v rukách aristokracie. Aj tak sa však viaceré spoločenské vrstvy obracali na panovníka ako najvyššieho sudcu. Ale aj v súkromnom živote si za odmenu dokázali vybaviť rôzne výhody, ako napríklad sobáše s príbuznými, ktoré sa riešili pred pápežskou kúriou, či rôzne majetkové výhody. Predstaviteľ najvyššej vrstvy krajiny sa vždy ľahšie dostal k majetku po inom mŕtvom šľachticovi. Vtedy prebiehali skutočne tvrdé konkurenčné boje.

Vedeli aristokrati po slovensky?

Niektorí áno, najmä ak sa pohybovali častejšie na území dnešného Slovenska. Maďarčina bola bežnejšia, obľúbená bola nemčina a v 18. storočí, tak ako v celej Európe, aj francúzština. Aristokrati museli komunikovať so svojimi úradníkmi. V korešpondencii často vidieť, aké jazyky dotyčný šľachtic vedel. Nesmieme však zabúdať na to, že významní aristokrati mali svoje kancelárie, kde pisári ovládali všetky jazyky používané na majetkoch ich pánov a v ich mene písali listy jednotlivým adresátom po slovensky, maďarsky či chorvátsky. Nižšia šľachta, zemania (na Orave, Liptove, ale aj v iných stoliciach), ktorí boli mnohí slovenského pôvodu, často nevedeli maďarčinu, preto bola pre nich dorozumievacím jazykom so štátom latinčina, ktorá sa u nás ako úradný jazyk udržala až do 19. storočia.

Ako prichádzali do kontaktu s bežnými ľuďmi?

Aristokrati trávili veľa času na cestách, chodili na zasadnutia súdov, snemy a vojenské výpravy. Vyše polovicu života trávili v koči alebo na konskom chrbte. V rámci svojich majetkov kontrolovali hospodárske práce na poliach pri žatve, dokonca aj aristokratky. Bežní poddaní mali možnosť raz začas stretnúť aristokrata vo svojom prostredí. Inak sa ľudia stretávali skôr s ich úradníkmi, ktorí boli často šľachtického pôvodu. Z tejto vrstvy vznikla typická uhorská nižšia šľachta 19. storočia, ktorá sa pozerala na každého človeka bez privilégií s dešpektom. Neprivilegovaným tykali, šľachticov bolo treba oslovovať ako osvietení, urodzení alebo najmilostivejší páni. Preto sa v historickej pamäti Slovákov vytvoril celkom prirodzene negatívny obraz šľachtica, aj preto, že ostentatívne dávali najavo svoju príslušnosť k vládnucemu maďarskému národu.

Akú mali povesť medzi ľuďmi?

Z obdobia 16. až 18. storočia nemáme skoro žiadne správy od poddaných či mešťanov, ktorí by sa vyjadrovali k popularite aristokratov. Významní vojvodcovia sa však dostali do ľudových pesničiek ako hrdinovia danej doby. Negatívne vnímali skôr šľachtických úradníkov, ktorí sa snažili poddaných okradnúť vyberaním nepovoľovaných dávok alebo služieb. Bola tu však aj spravodlivosť, pretože sa o týchto prechmatoch dozvedáme práve zo súdnych sporov, ktoré sa proti nim viedli.

Približuje sa skutočnosti jánošíkovský obraz o zemepánoch?

Jánošík bol obyčajný vojak, potom zbojník, akých bolo v tom čase, po skončení Rákócziho povstania, v Uhorsku niekoľko desiatok. Ibaže sa stal predmetom ľudových legiend, ktoré neskôr prevzala naša národovecká inteligencia, ktorá pomohla vytvoriť auru spravodlivého zbojníka. Bežní ľudia uprednostňovali pokoj a mier, očakávali od štátu, a teda od jeho šľachticov, že sa o to postarajú. To znamená, že zbavia krajinu takých ľudí, ako bol Jánošík. Pohľad na šľachtica ako vydriducha, ktorý zdieral svojich poddaných a zodral ich prácou takmer k smrti, je značne pokrivený. Ľudia boli najväčším kapitálom tej doby, pretože obrábali pôdu a platili dane a dávky šľachticom ako zemepánom a tiež štátu. Preto sa šľachtici ľudí snažili chrániť – samozrejme, zo zištných dôvodov. Nikto nemal v záujme „zničiť“ poddaného, ale aj tak bolo daňové zaťaženie takmer na hranici prežitia. Aj preto sa pristúpilo k jednotnej úprave poddanských pomerov urbárskou reguláciou Márie Terézie, aby sa odstránili aspoň najväčšie problémy. Tu však už zasahovali aj záujmy štátu, pretože poddaní boli tými, čo platili štátne dane, ktorými sa financovala armáda. Pohľad na aristokraciu je značne deformovaný historickými románmi, filmami, rozprávkami; len štúdiom dobových prameňov sa vieme priblížiť k neskreslenej realite.

Tá je aká?

Výskum aristokracie pred rokom 1989 u nás takmer neexistoval. Postavenie šľachty v spoločnosti sa neskúmalo, bol to prežitok dejín. Vtedy sa konzervoval tradičný negatívny obraz šľachtica. Pritom dodnes sa stretávame skôr s pozitívami aristokracie. Obdivujeme zámky, kaštiele, umelecké zbierky, knižnice. Aristokracia cez podporné fondy a príspevky cirkvi prispievala na štúdium alebo opateru chorých či chudobných. Vďaka kultúrnemu mecenátu sme boli vždy takmer okamžite súčasťou najdôležitejších európskych kultúrnych vplyvov – či už renesancie, alebo baroka. Aristokrati sem pozývali architektov z viedenského dvora, vďaka čomu máme dnes zachované aj z európskeho hľadiska skutočné skvosty umenia a architektúry.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Aký bol rozdiel medzi aristokratmi a nižšou šľachtou?

Nižšia šľachta bola síce pred právom rovnocenná s vysokou šľachtou, no reálne boli medzi týmito skupinami veľké spoločenské a majetkové rozdiely. Predstavitelia nižšej šľachty, zemania, sa často svojím bývaním a aj odevom len neveľmi odlišovali od poddaných, o ich šľachtictve často existoval jediný dôkaz v podobe armálesu (donačnej listiny) ukrytý v truhlici doma. Množstvo zemanov sa priženilo do bohatých meštianskych rodín, presťahovalo do miest a tu žili a pracovali v mestských službách. Bohatí mešťania sa zase snažili o získanie šľachtických výsad, pretože jediným skutočne slobodným jedincom v Uhorsku bol šľachtic. Po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón sa znížili možnosti nižšej a strednej šľachty slúžiť na panovníckom dvore, a tak vstupovali do služby aristokracie. Aristokratické dvory tak suplovali túto funkciu v krajine. Okrem toho kariére nízkej šľachty pomáhali boje s Turkami, kde získavali privilégiá za svoju vojenskú službu.

Riadili aj krajinu?

Aristokracia riadila dianie v Uhorsku, pretože kráľovský dvor sídlil vo Viedni alebo v Prahe. Palatín ako najvyšší krajinský hodnostár bol zástupcom panovníka v Uhorsku, jeho dvor bol hlavným centrom krajiny, kde sa rozhodovalo o smerovaní politiky, ako aj o rozsudzovaní najdôležitejších sporov. Ostatní aristokrati s najvyššími sudcovskými postami – ako krajinský sudca, personál či taverník – museli pre tieto funkcie pôsobiť medzi Uhorskom a Viedňou, pretože tu zasadali v poradných orgánoch panovníka. Najšikovnejší, ktorí preukázali svoju lojalitu voči panovníkovi, získali najviac. Mikuláš Esterházy podporoval kráľa v čase protihabsburských povstaní ako jeden z mála šľachticov v Uhorsku, a preto sa mu panovník odmenil funkciou palatína.

Ako vyzeral bežný deň aristokrata?

Každý aristokrat si budoval vlastný dvor podľa svojich predstáv a zvyklostí svojho rodu. Rozvrhnutie dňa záviselo od postavenia aristokrata v rodine: iný program malo dieťa, mládežník, dospelý či vdovec, potom od vierovyznania, alebo od jeho dosiahnutého postavenia či funkcie v krajine. Dôležité bolo aj to, či sa aristokrat nachádzal v rezidencii alebo na cestách. Konkrétne určenie času na jedlo viedlo k stanoveniu presného denného režimu. Napríklad palatín Mikuláš Esterházy vstával skoro ráno, o ôsmej hodine išiel na omšu, o jedenástej sa prvýkrát jedlo, čo predstavovalo vlastne obed. Deti sa medzi jedlom a bohoslužbami učili, aristokrati úradovali, kontrolovali hospodárstvo, prijímali audiencie alebo sa zabávali. Večeralo sa o siedmej hodine večer. Pritom je badať evidentný posun oproti stredoveku, keď sa obedovalo okolo deviatej a večeralo medzi 15.-16. hodinou. Obed alebo večera trvali hodinu až hodinu a pol, výnimkou boli rôzne hodovania, ktoré mohli trvať do neskorej noci či do skorého rána. V Uhorsku nachádzame zmienky o raňajkách až v 16. storočí, ale nebolo to tak na každom aristokratickom dvore. Na raňajky bolo rozšírené podávať polievku a bochník chleba, v Uhorsku väčšinou chlieb a víno. Po večeri zahrali na bubnoch hudobníci, čo malo naznačiť, aby sa všetci uchýlili do svojich príbytkov, a vtedy sa zatvorila brána do hradu.

Čo boli panské huncútstva aristokratov?

Rozsiahle poľovačky, bujaré zábavy a nákladné hostiny, ale aj okázalý spôsob prezentácie svojho postavenia. Jozef Czobor, majiteľ panstva v Šaštíne a Holíči, uzavrel stávku, podľa ktorej mal prísť na hostinu v najdrahšie vyhotovených šatách. Jeho hostia sa už tešili z výhry, no potom si dal dole kabát, ktorý bol podšitý plátnom – obrazom starého talianskeho majstra. No takýto spôsob nakladania s majetkom viedol k dlhom a jeho zadlžené majetky nakoniec získal František Lotrinský, manžel Márie Terézie. Inak bola aristokracia skôr rezervovanejšia až suchopárna, než rozhadzovačná. Spôsob života sa odrážal na ich zdraví. Množstvo mäsa každý deň zapríčinilo, že veľmi trpeli ochorením zažívacieho traktu alebo dnou. Preto navštevovali kúpele, kde sa zdržiavali aj polovicu roka.

Nikto nebol známy tým, že si postavil obrovský zámok alebo spravil oslavu pre pol Uhorska?

Aristokracia si veľmi potrpela na svojej povesti a demonštrácii postavenia. Takisto si stavali luxusné rezidencie, veď napríklad dnes už neexistujúci Pálffyovský zámok v bratislavskom podhradí bol v danej dobe honosnejší ako bratislavský hrad, ktorý bol sídlom kráľa. Najhonosnejší bol palatínsky dvor, ktorý reprezentoval jeho moc. Pri reprezentácii však hrala svoju úlohu protestantská či katolícka skromnosť, čiže nie každý aristokrat sa snažil okázalo dávať najavo svoje bohatstvo a miesto toho nabádal k zdržanlivosti. Rodinné slávnosti boli honosné a trvali niekoľko dní, skutočne sa na nich zdržiavala polovica aristokratov z Uhorska, takže pozvánky sa rozosielali mesiace dopredu. To platilo aj pri pohreboch, preto sa mŕtvi šľachtici nepochovali okamžite, ale ich uložili do chladných miestností, kde čakali, kým sa zhromaždia všetci dôležití hostia. V čase vojen to mohlo trvať aj rok.

Boli vtedy spory medzi dvormi aristokratov, napríklad pre lákanie poddaných z iných dvorov?

Zvykli sa niekedy navzájom očierňovať a ohovárať, niekedy narážali na nižší pôvod, urodzenosť, najmä pri šľachticoch, ktorí sa vyšvihli medzi aristokraciu kariérou vďaka Habsburgovcom. Kurióznejšie sú spory o kuchárov a hudobníkov. Navzájom sa snažili o zlákanie takéhoto odborníka na svoj dvor. Pokiaľ im odišiel, žiadali dotyčného aristokrata, aby im ho vrátil. Aristokratické rody boli medzi sebou rodinne poprepájané, prejavovala sa tu skôr spolupráca a pestovanie obojstranných dobrých vzťahov.

Podporovali charitu?

Patrilo to k reprezentácii, ale aj k prejavu dobovej zbožnosti. Investovali do výstavby špitálov, chudobincov; v čase dôležitých životných okamihov, akým bolo narodenie potomka, sobáše či pohreby, zvykli rozdávať almužny žobrákom. Viac však podporovali cirkevné inštitúcie, ktoré sa starali o chudobných a chorých.

Akého veku sa dožívali aristokrati?

Palatín Pavol Esterházy bol vtedy považovaný za starého človeka, dožil sa 78 rokov. Priemerný vek bol veľmi podobný tomu, ako mali aj iní obyvatelia Uhorska v 16. až 18. storočí – dožili sa len 40-60 rokov. Ani aristokratom sa nevyhýbali choroby, zranenia v boji a na poľovačkách. Ženy ohrozoval pôrod, vysokú úmrtnosť mali aj deti. Úroveň medicínskych znalostí bola nízka, hygiena tiež nepatrila medzi silné stránky v šľachtickom prostredí. Ani starostlivosť lekára, ktorého si šľachta mohla dovoliť zaplatiť, neznamenala, že im vedel pomôcť. Preto mnohé aristokratky zbierali aj ľudové recepty a vymieňali si navzájom v listoch rady, ako liečiť ochorenia. Na hradoch bývali obvykle lekárne, kde sa pripravovali rôzne liečivá a maste.

Ako sa správali k deťom? Boli prísni?

Výchova mala svoj systém a hierarchiu. Dôsledne bol oddelený mužský a ženský svet. Do piatich rokov vyrastali chlapci spolu s dievčatami pri matke, dojkách a služobníctve. Neskôr chlapcov oddelili od matiek, kým dievčatá spadali pod ženskú výchovu. U chlapcov sa začalo plánovité vzdelávanie a príprava na budúcu kariéru v uhorskej politike. Mali prideleného vlastného učiteľa a vychovávateľov, ktorí boli s nimi až do dospelosti. Keď mali osem rokov, nastúpili na štúdiá do kolégií, napríklad jezuitských. V 15-16 rokoch už odchádzali na zahraničné, napríklad viedenské kolégiá, kde sa zároveň mala zlepšiť nemčina potrebná pri pôsobení na viedenskom panovníckom dvore. Odporúčalo sa ísť na študijné cesty do Talianska či Nemecka, aby spoznali svet a navštívili tamojšie univerzity. Obdobiu 16. a 17. storočia sa síce hovorí ako doba, keď bol „objavený“ detský vek, ale deti boli považované za malých dospelých. Nosili podobné šaty ako dospelí, mali zakázané pri stole šantiť a smiať sa. Pri obede alebo pri debatách s návštevou sa museli tiež správať ako dospelí a rozprávať sa o vážnych témach. Napriek vysokému spoločenskému postaveniu sa občas stávalo, že učitelia bili aj malých aristokratov.

Ako vyzeralo vybavenie zámkov?

Oproti rezidenciám, ktoré sa začali stavať v 18. storočí, boli obytné a reprezentatívne priestory skromnejšie. Zámky mali jedáleň, audienčnú sieň, priestory pána a panej, izby určené pre fraucimer – dvorné dámy, stajníka, drábov, kuchárov, šafára, starú (veľkú) a malú kuchyňu, kaplnku a pivnice. Pri jedení bol zasadací poriadok a aj hierarchia služobníctva, ktoré obsluhovalo. Pri prvom stole sedel pán dvora so svojimi familiármi a hosťami, pri druhom bola manželka s dvornými dámami, ktoré jej slúžili. Pri treťom deti so svojimi vychovávateľmi, dvorní kapláni a pri ďalšom muzikanti a majstri. Šľachtické služobníctvo na dvore rotovalo, to znamená, že určitú časť roka slúžili vždy iní, a tým sa prejavovala aj okázalosť aristokratického dvora. Pre príslušníkov nižšej šľachty predstavoval tento spôsob služby možnosť žiť v centre diania a aj možnosť, ako sa dostať k nejakému majetku navyše ako k ohodnoteniu ich zásluh.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie