Komunisti sľubovali žiarivú budúcnosť, populisti klamú slávnou minulosťou. Sociologička Gyárfášová vyberá päť kníh o historickej pamäti

Kto minulosť neprecíti, nespracuje, nevyvodí z nej dôsledky a spoločenskú zodpovednosť, ten si minulosť musí zopakovať, hovorí sociologička Oľga Gyárfášová.

Autokratické režimy alebo vlády, ktoré sa tomu približujú, si monopolizujú interpretáciu dejín a určujú, čo sa vyzdvihne a na čo sa zabudne, k čomu sa hlásime a o čom nechceme vedieť. Často zafunguje mytologizácia a falošné hrdinstvo. Potom oslavujeme kráľa starých Slovákov Svätopluka a predstaviteľ vládnej strany sa na sneme pozdraví: „Česť práci, súdružky a súdruhovia.“

„To nie je žart ani recesia, ale výpovedný signál o tom, ako konkrétni politici vnímajú obdobie pred rokom 1989,“ dodáva Gyárfášová a vyberá päť kníh o historickej pamäti.

Čo je pre vás ako pre sociologičku história?

Zo sociologického hľadiska pre mňa nie je zaujímavé to, ako je história napísaná v učebniciach, ale ako je prítomná v súčasnosti. Čiže prítomná minulosť, ktorá podlieha interpretáciám, konštruovaniu a aj rekonštruovaniu, mení sa v súčasných podmienkach, v meniacich sa politických a ideologických kontextoch.

Zneužívajú autokratické politické režimy históriu?

Áno, určite, výdatne a rady. Dejiny sú mocný a často využívaný nástroj ideológie, moc si monopolizuje aj interpretáciu dejín. Hovoríme o politike pamäti, teda riadeného kolektívneho spomínania a zapamätania, ale aj zabúdania a zametania pod koberec. Čím je režim bližší k autokracii, tým viac vnucuje jedinú pravdivú interpretáciu historických udalostí. A, samozrejme, veľakrát práve takéto režimy používajú dejiny aj na mýtotvorbu, zdôvodnenie vlastnej oprávnenosti a legitimitu svojho pôsobenia. Deje sa to iste aj preto, že práve historické vedomie je zásadnou súčasťou národnej identity.

Máme s tým skúsenosti aj na Slovensku. V ktorých obdobiach sa vláda alebo moc na Slovensku najviac snažila upravovať interpretáciu našej historickej pamäti?

Dalo by sa povedať, že sme z toho nikdy nevyšli. V 20. storočí malo Slovensko skúsenosť s dvoma totalitnými režimami: ľudáckym, teda fašistickým, a komunistickým. To, čomu sa hovorí vyrovnanie sa s minulosťou, pričom známa je najmä nemecká verzia tohto pojmu Vergagenheitsbewältigung, je nikdy sa nekončiaci proces. Vidíme to aj dnes. Súčasná politická garnitúra má momenty, ktoré chce umelo vyzdvihovať, na druhej strane má bagatelizujúci prístup k dvadsiatim rokom normalizácie.

Takisto stále hovoríme aj o tom, že ani zodpovednosť za holokaust v období ľudáckej vojnovej Slovenskej republiky sme nie úplne zvládli. Aj keď musím povedať – aj na základe výskumov, že od Novembra 1989 sa urobilo veľa. Ale pozorne som sledovala napríklad prípad „Ulice Dr. Jozefa Tisu“ v obci Varín. Teraz už je rozhodnuté, že od prvého januára budúceho roku sa tak volať nebude, ale ako dlho trvalo a koľko úsilia aj občianskej angažovanosti bolo treba, kým sa to podarilo? A koľko pamätných tabúľ a iných pripomienok na prezidenta totalitnej vojnovej Slovenskej republiky a ďalších predstaviteľov zodpovedných za holokaust by sme ešte našli?

Ani obdobie normalizácie nie je stále jednoznačne odsúdené, dokonca sa s istou benevolenciou či dokonca podporou štátu momentálne opravujú komunistické symboly na pamätníku v Košiciach. Veľavravný je aj spôsob, akým si súčasná vládna garnitúra nepripomenula alebo dokonca bagatelizovala a monopolizovala si pre seba a svoj snem 35. výročie 17. novembra. To všetko sú signály, ktoré musíme citlivo vnímať a vedieť čítať, čo to znamená a čo sa tým chce povedať.

Začnime Tisom a fašistickým Slovenským štátom. Prečo tak dlho trvalo, kým sa začal pomenovávať ako fašistický? Prečo sme si tak dlho nechceli spomenúť na túto časť našej histórie?

Zabúdanie alebo vytesnenie je pohodlné. Spoľahlivo funguje aj mýtus obete, keď sa nepríjemné stránky dejín neinterpretujú tak, že my sme boli aktéri istých udalostí, ale že sme boli obeťou – či už nacistického Nemecka, alebo nejakých historických okolností.

Mýtus obete nás zbavuje historickej zodpovednosti. Slovensko je názorná ilustrácia, ale často sa spomína prípad Rakúska, ktoré dlho nebolo vôbec ochotné priznať svoju spoluúčasť na nacistických zločinoch a svoju aktívnu a dobrovoľnú prináležitosť k tretej ríši. Namiesto toho sa vyhlasovalo za prvú obeť Hitlera. Pripomínanie zodpovednosti, napríklad v diele rakúskeho spisovateľa Thomasa Bernharda alebo teraz už aj v oficiálnej historiografii, je otázkou posledných možno troch alebo štyroch desaťročí.

Nehovorilo sa ani o tom, že Slovenský štát sa aktívne podieľal na holokauste. Nedávno zomreli dvaja preživší holokaustu, Eva Mosnáková a profesor Pavel Traubner. Obaja chodievali na diskusie Zabudnutého Slovenska, kde aj extrémistom tvárou v tvár vysvetľovali, že holokaust sa skutočne stal. Keď všetci preživší zomrú, kto nám bude pripomínať to, na čo zabúdame?

Nedávno som bola na diskusii, ktorá sa týkala druhej a tretej postholokaustovej generácie. Bola rámcovaná školským projektom Prešovského evanjelického kolegiálneho gymnázia s názvom Prázdna stolička. Rozprávali sme sa aj o tom, že mnohí preživší holokaustu sa dožili vysokého veku a stále boli ochotní vstupovať do verejného priestoru svojimi osobnými svedectvami. Ale pomaly odchádzajú.

Oboch spomínaných som poznala osobne a bola som aj na niektorých diskusiách Zabudnutého Slovenska. Nebola som tam síce vtedy, keď bola pani Mosnáková konfrontovaná mladým chalanom, ktorý verejne povedal, že holokaust nebol. Ona mu vtedy nesmierne trpezlivo, s empatiou a váhou vlastnej skúsenosti vysvetľovala, ako to bolo naozaj.

Našťastie musím povedať, že v tomto smere sa dosť veľa urobilo aj zo strany akademických pracovísk, Dokumentačného centra holokaustu, Ústavu pamäti národa či občianskej organizácie Post Bellum. Príbehy preživších sú zdokumentované. Je dôležité rozprávať o tomto tragickom období našich dejín práve cez osobné príbehy, pretože čísla a fakty sú odosobnené a nevedia vyvolať emóciu či pocit identifikácie.

Spolu s Nadáciou otvorenej spoločnosti som dvakrát spolupracovala na výskume historického vedomia mladých ľudí. Nemôžeme byť spokojní s tým, čo mladí ľudia o holokauste vedia, ale vnímam istú snahu pamäť týchto hrôz uchovať. Popieranie holokaustu je u nás trestné, avšak často vidíme, že k zákonom proti prejavom extrémizmu a propagovaniu totalitných ideológií a symbolov sa v praxi pristupuje nielen laxne, ale priam ochranársky. Aktuálne to vidíme na kauze Bombic.

Som rada, že spomínate projekt Prázdna stolička, pretože je to nesmierne zaujímavý a dôležitý projekt. Je toto spôsob, ako vyučovať dejepis? Lebo memorovanie dátumov študentom nevysvetlí, čo sa vlastne dialo.

Na projekte Prázdna stolička je priekopnícke, že samotní študenti pátrajú po osudoch židovských študentov tohto gymnázia, ktorí kvôli svojmu židovskému pôvodu boli od roku 1940 na základe nariadenia Slovenského štátu vylúčení zo štúdia. Mnohí z nich boli neskôr deportovaní do koncentračných táborov a veľká časť útrapy druhej svetovej vojny neprežila. Dnes študenti toho istého gymnázia sami objavujú históriu a dáva im to úplne iný zážitok než suchárske učebnice.

Vyučovanie dejepisu na našich školách je často predmetom kritiky. Nevenujem sa tomu detailne, ale práve na spomínanej diskusii odznelo, že niekedy sa samotní učitelia dejepisu obávajú interpretácie kontroverzných dejinných udalostí, ktorých Slovensko zažilo v 20. storočí naozaj veľa, a radšej sa tomu vyhnú a skončia niekde v polovici 20. storočia. Tým sa pre nich dejepis končí.

Po fašizme prišiel komunizmus, odvody do gulagov aj zo Slovenska, o čom sa dlho nehovorilo, ale publicista Peter Juščák robí veľkú prácu zbieraním príbehov preživších. 

Slovensko má skutočne aj v povojnovom období mnoho bielych miest na mentálnej mape svojej histórie. Nie sú to len odsuny do gulagu, ale aj povojnové odsuny Maďarov z južného Slovenska na „vyprázdnené“ územie Sudet. Tí ľudia boli odsunutí fyzicky, ale ako keby boli odsunutí aj z našich dejín a našej pamäti.

Nedávno vám vyšla kniha Ako sme žili v rokoch normalizácie. Je to kniha rozhovorov s disidentkami a so ženami, ktoré vzdorovali režimu v časoch normalizácie. Prečo ešte ani 35 rokov po revolúcii nevieme o tomto období hovoriť otvorene? 

Dvadsať rokov normalizácie sa v časti politického spektra i verejnosti opriadlo nostalgickou spomienkovou pavučinou. Je to obdobie, keď bolo dobre alebo aspoň lepšie ako teraz. Často ide o spomínanie v zmysle porovnávania obdobia normalizácie so súčasnými problémami, ktoré sú, samozrejme, oveľa naliehavejšie, lebo sú tu a teraz. Nejde však len o spomínanie na obdobie spolupatričnosti, solidarity, kolektivity či sociálnej rovnosti. Aj vtedy existovali sociálne nerovnosti, toto obdobie malo svojich privilegovaných papalášov, bolo ich však možno menej vidieť ako sociálne rozdiely, ktoré ľudia vidia dnes. Iste, mnohí oprávnene, avšak mnohí si pocit dnešnej ukrivdenosti radi pestujú aj za výdatnej pomoci politikov.

V niečom je prirodzené, že minulé problémy nás už netlačia. Mne však prekáža najmä to, keď sa táto emócia politicky inštrumentalizuje a vytvára sa obraz zlatého veku Slovenska, lebo veď, áno, v období štátneho socializmu Slovensko do veľkej miery dobiehalo oneskorenú modernizáciu.

V súčasnosti je nostalgický návrat do minulosti obľúbenou témou populistov všetkých farieb. Dá sa povedať, že komunisti nám sľubovali žiarivú budúcnosť, populisti nás klamú slávnou a prosperujúcou minulosťou. Veď čo iné je napokon aj slogan „Make America Great Again“? Alebo východonemecká ostalgia? Čo znamená to slovo „znovu“? Kedy bolo obdobie, do ktorého sa chceme vrátiť?

Aj na Slovensku vnímam tendenciu mýtizovania či už nedávnej, alebo aj dávnejšej minulosti. Príkladom je vytváranie mýtu kráľa Svätopluka, kráľa starých Slovákov, alebo aj to, čo sme zažili pred polrokom v prípade cyrilo-metodských osláv, to je jasná ideologizácia a inštrumentalizácia dejín.

Môžeme sa pozrieť konkrétnejšie aj na tú nedávnejšiu históriu?

Prekáža mi, keď predstavitelia súčasnej vládnej moci šliapu po pamiatke ľudí, ktorí sa postavili režimu, ako napríklad profesor Milan Šimečka. Predpokladám, že nečítali od neho ani riadok, ale vláde sa hodilo ešte aj z neho urobiť terč nenávistnej kampane. Alebo keď niekto príde na snem vládnucej strany s pozdravom „Česť práci, súdružky a súdruhovia“, tak to nie je sranda alebo recesia, ale sú to veľmi dôležité signály o tom, ako konkrétni politici vnímajú obdobie pred rokom 1989.

Mohla by som zájsť aj do ďalších aspektov vyrovnávania sa s tým obdobím, počnúc tým, ako bol na Slovensku v 90. rokoch úplne bojkotovaný lustračný zákon, až po odignorovanie snáh o reštitučné náhrady ľuďom, ktorí boli v tom období prenasledovaní, prípadne potrestanie, aspoň symbolické, keď už nie reálne, tých, ktorí mohli za prenasledovanie oponentov režimu a politických disidentov. V tomto zaostávame aj za Českom.

Aké dôsledky má na spoločnosť a súčasnosť, ak sa nevyrovnáme s minulosťou?

Kto minulosť neprecíti, nespracuje, nevyvodí z nej dôsledky a spoločenskú zodpovednosť, necíti potrebu nejakej katarzie, aj keď len symbolického požiadania o odpustenie, ten si tú minulosť musí zopakovať. Znie to možno trochu nadnesene, ale skutočne si myslím, že ak sa história skresľuje a ak sa prezentuje inak, ako sa stala, alebo ak sa o niektorých jej obdobiach nepripúšťa otvorená diskusia, môže to v ľuďoch vyvolávať pocit, že pravdu má vždy ten, kto je momentálne pri moci, pretože mocní si prisvoja, respektíve vytvoria aj naratív o minulosti.

Vo vašej knihe o aktérkach spoločenského vzdoru v období normalizácie sa venujete ženám. Disidentstvo a boj proti totalitným režimom sa pripisoval dlho mužom. Zabúda sa na ženy?

Áno, ženy sú v historických udalostiach alebo v spomínaní zastúpené podstatne menej. Nie preto, že by ich úloha bola menšia, ale vytesňovať ženy z verejného priestoru je súčasťou patriarchálnej dominancie. Knihou som sa snažila splatiť dva dlhy. Jeden je ukázať, že normalizácia nebola len o veciach, ktoré sýtia spomienkový optimizmus, ale že mala aj svoju odvrátenú stranu.

Druhý pilier, na ktorom kniha stojí, je sprítomnenie príbehov viacerých žien z tohto obdobia. Jednak je to aj osobné bilancovanie mojej ranej dospelosti, ale aj snaha zviditeľniť ženy ako rovnocenné aktérky alternatívneho priestoru, alebo ako som to nazvala – spoločenstva vzdoru.

Kniha je vonku už asi rok. Jej názov vznikol ešte v čase, keď sme netušili, čo nás s príchodom novej moci čaká. Dnes sa na Slovensku hovorí o normalizácii 2.0, pretože vidíme veľa paralel s tým, ako vtedajšia komunistická moc „obnovovala poriadok“, teda vynucovala lojalitu, rozhodovala o tom, kto si „zaslúži a kto si nezaslúži“ pracovať na nejakej verejnej pozícii, predpisovala, čo je a čo nie je umenie a podobne. Nekompetentnosť, revanš a arogancia moci sú spoločnými prierezovými znakmi. Našťastie popri niektorých paralelách existuje aj niekoľko zásadných rozdielov.

Aké rozdiely alebo paralely by sme mohli vypichnúť?

Paralely vidím vo vynucovaní si poslušnosti. Kto nie je dostatočne lojálny, pochlebovačný alebo nie je ochotný byť ticho, čelí napríklad strate zamestnania. Už sú tu stovky prípadov ľudí, ktorí museli alebo budú musieť opustiť rôzne verejné inštitúcie.

Druhá paralela je snaha vnútiť predstavu o tom, čo je správne. A keby sme sa pohrali so slovom normalizácia, tak to vlastne nie je len znormalizovanie pomerov, ale aj nastavenie nejakej jednotnej normy, podľa ktorej sa ľudia majú správať. Ide o lámanie charakterov a jednotlivcov, ale, samozrejme, po roku 1968 sme zažili v rámci vtedajšej normalizácie spacifikovanie prakticky celej spoločnosti, ostrovov vzdoru bolo málo.

Rozdiel vidím v tom, že dnes po 35 rokoch demokracie a aj zápasu o jej zachovanie máme silnú občiansku spoločnosť. Existujú slobodné, nezávislé inštitúcie a priestory, ktoré môžu vzdorovať, tlačiť na moc a nastavovať jej zrkadlo. Plusom je aj to, že Slovensko je dnes členskou krajinou Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.

Nočnou morou pre mňa je, že sa v dôsledku aktuálnych predstáv – ale už aj konkrétnych krokov – o suverénnej zahraničnej politike na všetky štyri svetové strany môže udiať „samoúnos“ krajiny. Členstvo v EÚ a NATO je totiž výrazný rozdiel oproti rokom, keď socialistické Československo bolo súčasťou, zjednodušene povedané, sovietskeho impéria. Práve vzhľadom na to bolo vtedy znormalizovanie podstatne jednoduchšie.

Prejdime ku knihám, ktoré odporúčate.

Vybrala som dve odborné knihy, jednu viacgeneračnú rodinnú kroniku, dve knihy, ktoré sú niekde na pomedzí viacerých žánrov, jeden román a jednu faktografickú publicistiku.

Začnime teóriou.

Tak to je pre mňa Maurice Halbwachs, francúzsky filozof a sociológ, predstaviteľ takzvanej durkheimovskej školy, ktorá povýšila sociálne fakty na fenomény sui generis. Halbwachs je považovaný za kľúčového teoretika sociológie pamäti. On formuloval myšlienky ako napríklad, že pamäť sa formuluje v určitých sociálnych referenčných rámcoch, ktoré sú závislé od spoločnosti. Minulosť nie je bezo zmeny uchovávaná v individuálnych pamätiach, ale je neustále rekonštruovaná. Bol jeden z prvých, ktorý pripísal spomienky priamo kolektívnej entite. Pamäť chápe v duchu sociálneho konštruktivizmu. Jeho práca Kolektivní paměť je povinné čítanie pre všetkých, ktorí spájajú sociológiu a historickú pamäť.

Čo sa dozvieme v knihe Eleny Mannovej Minulosť ako supermarket? 

Historička Mannová viac ako o samotných dejinách píše práve o tom, ako dejiny „žijú“ v prítomnosti a politici chodia do minulosti ako do supermarketu. V mnohom sa odvoláva na dnes už nežijúceho, vynikajúceho slovenského historika Ľubomíra Liptáka, ktorý bol, mimochodom, tiež počas normalizácie odstavený, a na jeho tézu, že dejiny sa sledujú veľmi povrchne a každý režim alebo každá politická garnitúra si z nich vyberá to, čo sa jej práve hodí.

Mannová hovorí, že minulosť sa stala komerčným tovarom a že vybrané momenty možno už nielen mocensky využívať a zneužívať, ale aj predávať a kupovať, priamo servírovať vybranému marketingovému sektoru ako špecifické posolstvo. Sociologicky zaujímavé je práve to, ako je minulosť sprítomnená, čo je vyzdvihnuté, čo je zabudnuté, k čomu sa nehlásime, o čom nechceme vedieť, a kde, naopak, silne zafunguje mytologizácia a často aj nejaké falošné alebo privlastnené hrdinstvo.

Spoločným menovateľom ďalších kníh je, že hrdinkami sú ženy. Je to tak aj v prípade knihy Kateřiny Tučkovej Bílá voda. O čom je?

Je to kniha o 50. rokoch v Československu, o zatváraní kláštorov a hrdinstve žien, mníšok, ktoré nátlaku nastupujúceho komunistického režimu vytrvalo vzdorovali. Má 700 strán a autorka na nej pracovala desať rokov. V úvode ponúka čitateľstvu „pôvabný“ disclaimer, keď uvádza, že ide o román a popísané udalosti popísané sa stali inak alebo sa nestali vôbec a podobnosť postáv so skutočnými osobnosťami nie je náhodná, ale žiadna z postáv zároveň nie je vernou podobizňou svojho predobrazu. Áno, teda román, ale vieme, že je silne inšpirovaný reálnymi udalosťami a že postavy represívneho aparátu, štátnej bezpečnosti, ale i zradcovia z prostredia cirkvi, ktorí spolupracovali s mocou, majú svoje reálne predobrazy.

To, že túto zásadnú krivdu zločinného charakteru Tučková prerozpráva v napínavom životnom príbehu viacerých postáv, ktorý sa ťahá cez niekoľko desaťročí, robí knihu nesmierne „čtivou“. Keďže som poznala jej predchádzajúcu knihu Vyhnání Gerty Schnirch, čo je tiež reálna historická situácia vyhnania Nemcov z Brna po vojne, tak viem, že autorka je v spracovaní udalostí naozaj mimoriadne poctivá voči historickým faktom a zároveň ústretová voči čitateľom.

Ďalšia kniha, ktorú ste vybrali, je Ženy, které nechtěly mlčet od Mileny Bartlovej. Čo sa v nej čitateľ dozvie? 

Opäť – malé dejiny na pozadí veľkých dejín 20. storočia. Ide o podstatne dokumentárnejší typ literatúry. Kunsthistorička Bartlová píše o svojej mame Rite Klímovej – známej disidentke a po roku 1989 veľvyslankyni v USA – a svojich dvoch babičkách z otcovej aj maminej strany. Dalo by sa povedať, že kniha obsahuje všetky výšky a pády 20. storočia. Ženy, ktoré v nej vystupujú, si prešli obdobím nadšenia z komunistických ideálov, neskôr pochopili, že tie ideály sú zneužité ani nie sú až také ideálne. Na konkrétnych príbehoch ukazuje, že hrdinstvo žien je neokázalé, často v ňom nie sú veľké gestá a hlasné heslá, ale hrdinsky žitá každodennosť bez pátosu a potlesku.

Odporúčate aj knihu Hella od Aleny Machoninovej. O čom je táto kniha?

Aj táto autorka podobne ako Tučková je nositeľkou ceny Magnesia Litera. Jej prvotina Hella je historicky, ale aj literárne mimoriadne zaujímavá. Ide o originálne metarozprávanie o Helene Helle Frischerovej, pôvodom z českej židovskej rodiny – spolu s manželom sa ako nadšení mladí komunisti v polovici 30. rokov presťahujú do Moskvy. Frischer pracuje na stavbe moskovského metra, spolu s inými európskymi „kominternistami“ žijú príjemný intelektuálny život až do chvíle, kým ich v roku 1937 prišla zobrať NKVD; Frischera popravili, jeho žena strávila desať rokov v gulagu, do vlasti sa už nevrátila, zomrela v 80. rokoch v Moskve.

Machoninová nám hlavnú hrdinku nasvecuje, približuje z rôznych uhlov a na základe rôznych autentických zdrojov i vlastnej do-fabulácie. V súvislosti s Hellou treba spomenúť aj inú knihu – v čase moskovských čistiek napísal ich priateľ Jiří Weil román Moskva – hranice, Hella bola predobrazom hrdinky Ri Gustavovnej. V ňom už vtedy dvíhal varovný prst a demaskoval stalinský teror. Ako je možné, že stovky západných ľavicových intelektuálov nevideli, nechceli vidieť, o čom ten režim je?